Ešte donedávna sa zdalo, že na Slovensku žije jediný človek, ktorý nemá doma televízor. František Mikloško sa stal symbolom všetkých výstredných čudákov, čo nemajú potrebu aspoň z času na čas zaľahnúť pred televíznu obrazovku s diaľkovým ovládačom v ruke.
Aj štatistické čísla potvrdzovali fakt, že televízor je celkom bežnou súčasťou našich domácností. Štatistický úrad v roku 1998 zverejnil, že televízor vlastní až 98,9 percenta slovenských domácností. Lenže potom prišla nová iniciatíva legislatívcov z ministerstva kultúry – a jej výsledkom bol návrh, že televíznu koncesiu bude platiť každý odberateľ elektrickej energie. Internet sa zrazu zaplnil sťažnosťami bloggerov a diskutérov, ktorých spájalo jedno-jediné: nechceme platiť, nemáme doma televízor! Isto, časť ľudí si vymýšľa, aby nemusela platiť, ale asi možno uveriť aj tomu, že ľudí bez televízora je dosť.
Pritom nejde o žiadnych intelektuálov či bohémov, ktorí si hrdo pestujú pózu: ja nemám televízor. Z „nevlastnenia“ televízora sa v internetových diskusiách vyznávali najmä mladí ľudia, ktorých možnosti dnešných počítačov, na ktorých môžu podľa vlastného výberu pozerať filmy, počúvať hudbu, chatovať alebo sa motať po erotických stránkach, nadobro vyhnali z televíznych gaučov. No nebudem predsa pozerať na Markíze Vierku Berkyovú, keď si môžem na YouTube pustiť Nelly Furtado (alebo si zvoľte inú zameniteľnú dvojicu), nie?
Takže ak niekto dnes povie: „nemám televízor“, vôbec to neznamená – ako pred desiatimi či dvadsiatimi rokmi – že po večeroch počúva vážnu hudbu alebo číta Tolstého romány. Dnes to môže znamenať aj to, že človek sedí pred obrazovkou, sleduje YouTube alebo sťahuje hudbu z Last.fm. Prípadne si pestuje nejakého avatara vo virtuálnom svete.
Niektorí z tejto kategórie televízor aj priznávajú: napríklad ako dobrý prostriedok na rýchle uspatie manželky či odstavenie otravujúcich detí.
Zábavná je kategória tých, čo povýšenecky pripúšťajú, že nejakú tú telku doma majú, ale pozerajú na nej výlučne dokumenty na ČT2, prípadne občas Filmový klub na Dvojke. Inak televízor nezapínajú. A potom podrobne referujú o najnovších klebetách zo Smotánky...
Alebo domácnosti, kde je televízia zapnutá aj počas návštev. Vyrušuje ma, keď sa zhovárame na vážnu tému a hostiteľ zrazu mimovoľne vyhlási: „Aha, tá Ďurianová vyzerá nejaká strhaná! Asi ju ten Honzík zas okašľal,“ alebo len tak pre seba zašomre: „Čo ten Fico zase tára?“. Lenže nie je slušné prísť na návštevu a vypnúť hostiteľom televíziu. To by sa tí ľudkovia ani necítili ako doma, v tom čudnom tichu bez televízneho podmazu.
.život bez televízora
Myšlienkou nevlastniť televízor som sa začala pred časom vážne zaoberať. Pozorne som teda načúvala ľuďom, ktorí žijú bez televízora, a zistila som, že je ich v mojom okolí dosť.
Voľba života bez televízora je jednoduchá v jednočlennej domácnosti. Hoci aj tam môže nastať nečakaný problém: „Moja matka nemôže prísť ku mne na viac dní, lebo by jej ušli všetky tie televízne seriály, ktoré pozerá a ktoré jej vypĺňajú život,“ so štipkou úprimnej ľútosti poznamenala slobodná tridsiatnička.
„Je mi trápne, keď prídeme k rodičom a moje deti sa hneď od dverí rozbehnú k televízoru a pozerajú ho počas celej návštevy. Chcú si ho u starých rodičov užiť, keď ho doma nemajú,“ priznala so štipkou smútku starostlivá matka dorastajúcich detí.
Ďalšia rodina, ktorá roky žila bez televízora, rezignovala, keď si ich dieťa v škôlke plačom vyvzdorovalo, aby mu pani učiteľka zapla televízor. A kým sa ostatné deti spolu hrali, dieťa z osvietenej rodiny bez televízora sedelo pred obrazovkou.
„Nemáme televízor, ale chalani sedia celé dni pred počítačom, takže je to vlastne jedno, tak či tak sú pred obrazovkou,“ rezignovane konštatovala umelecky založená matka odrastenejších tínedžerov.
„Keď prišli deti, nemohli sme už ísť večer do kina alebo zabaviť sa, a tak sme sa stali televíznymi divákmi, to je logické,“ vecne skonštatoval muž, ktorý dlhé roky televízor k životu vôbec nepotreboval a dnes pred ním trávi každý večer. Mladá žena hanblivo dodáva: „Nikdy som neverila, že aj ja budem mať doma televízor. Ale počas materskej dovolenky to boli jediné chvíle, keď som si oddýchla. Teda keď som hyperaktívnemu synovi zapla Krtka...“
.nebude to romantika
Vnútiť ostatným členom domácnosti svoju predstavu o tom, čo sa má robiť vo voľných chvíľach, je vždy riskantné. Môže to vypáliť celkom opačne – najmä pri deťoch, ktorým tak chutí zakázané ovocie.
Ak si niekto namýšľa, že po odstránení televízie budú členovia rodiny venovať voľný čas štúdiu cudzích jazykov, hre na hudobný nástroj či zbierke známok, rýchlo z tejto krásnej ilúzie vytriezvie.
Mnoho ľudí pri televízii relaxuje, a preto iba nesústredene šťukajú do prepínača. Najmä muži tento druh oddychu milujú – a ambiciózne manželky, ktoré by im rady odňali ovládač a vnútili namiesto neho zbierku básní, nemusia dopadnúť dobre.
Nie celkom realite zodpovedajú aj očakávania, že po vyhodení televízie bude manžel tráviť večery pri čaši vína držiac manželku za ruku a hľadiac na hviezdy. Márne sú aj očakávania, že keď nebude v dome tá debna, manžel opraví všetky opadané omietky a nefungujúce vypínače.
Napriek tomu nie je dobré celkom rezignovať a prepustiť televízoru dominantnú rolu v domácnosti.
.vylúčiť opatrne
Možno začať nenápadným obmedzovaním počtu televízií, ktorých v našich domácnostiach pozoruhodne pribúda. Keď sa nejaký prístroj pokazí, nedokupovať! Alebo presvedčiť rodinu, že treba jeden televízor darovať starým rodičom, ktorí si na kvalitný prijímač nikdy sami nenašetria.
Pre zvlášť ťažké stavy závislosti je najvhodnejšie začať na Vianoce – bez milosti vypnúť televízor pri Štedrej večeri. S vidinou darčekov rodina nebude veľmi protestovať. A potom tento postup aplikovať aj pri nedeľných obedoch s jasným konečným cieľom – stolovanie bez televízora.
Naučiť sa vstávať bez ranného televízneho vysielania by tiež nemuselo byť zlým krokom k odbúraniu závislosti. Rádio je pri rannom vstávaní oveľa príjemnejšie aj praktickejšie – lepšie sa pri ňom češe, maľuje alebo oblieka.
Najťažšie je prekonať závislosť pri televíznych večeroch. Pre mladších členov rodiny, ktorí sú ešte v štádiu vývinu, môže byť inšpirujúci vzor aspoň jedného z rodičov, ktorý večer zvolí alternatívny program a namiesto sledovania televízora cvičí jogu alebo vytvára internetovú stránku rodiny.
Márnou cestou nie je ani nakupovanie DVD filmov a organizovanie rodinných filmových večerov (vopred treba schovať diaľkový ovládač). Neodporúčam však začínať Bergmannom.
Neodporúčam ani deťom ordinovať televíziu ako odmenu: ak sa budeš učiť, môžeš si pozrieť televízor – alebo dnes žiadna televízia, doniesol si poznámku. Televízia má potom v očiach detí väčšiu vážnosť, ako si zasluhuje, a ich motivácia je značne pochybná.
Pre ťažkých závislákov sa vraj odporúča akvárium. Sedia na svojom obľúbenom mieste a namiesto televízora sledujú rybičky. Ale táto rada je naozaj bez záruky.
.je to mrcha
Čo si budeme hovoriť, televízor je požierač času, droga, ohlupovač, ničiteľ vkusu i morálky... Likviduje našu kultúru, naše hodnoty, naše rodiny. Je to mrcha, bez ktorej by svet bol lepší, krajší, spravodlivejší.
Ak sme silní, statoční, vynaliezaví a neúnavní – a takí sú aj ostatní členovia našej domácnosti –, môžeme žiť aj bez televízora. Ak sme však občas slabí, občas leniví a občas priveľmi unavení na iné aktivity, môžeme ho prijať medzi seba a nájsť si prijateľný spôsob spolužitia. Nerobme si ilúzie, tá druhá možnosť je štatisticky omnoho reálnejšia.
Aj štatistické čísla potvrdzovali fakt, že televízor je celkom bežnou súčasťou našich domácností. Štatistický úrad v roku 1998 zverejnil, že televízor vlastní až 98,9 percenta slovenských domácností. Lenže potom prišla nová iniciatíva legislatívcov z ministerstva kultúry – a jej výsledkom bol návrh, že televíznu koncesiu bude platiť každý odberateľ elektrickej energie. Internet sa zrazu zaplnil sťažnosťami bloggerov a diskutérov, ktorých spájalo jedno-jediné: nechceme platiť, nemáme doma televízor! Isto, časť ľudí si vymýšľa, aby nemusela platiť, ale asi možno uveriť aj tomu, že ľudí bez televízora je dosť.
Pritom nejde o žiadnych intelektuálov či bohémov, ktorí si hrdo pestujú pózu: ja nemám televízor. Z „nevlastnenia“ televízora sa v internetových diskusiách vyznávali najmä mladí ľudia, ktorých možnosti dnešných počítačov, na ktorých môžu podľa vlastného výberu pozerať filmy, počúvať hudbu, chatovať alebo sa motať po erotických stránkach, nadobro vyhnali z televíznych gaučov. No nebudem predsa pozerať na Markíze Vierku Berkyovú, keď si môžem na YouTube pustiť Nelly Furtado (alebo si zvoľte inú zameniteľnú dvojicu), nie?
Takže ak niekto dnes povie: „nemám televízor“, vôbec to neznamená – ako pred desiatimi či dvadsiatimi rokmi – že po večeroch počúva vážnu hudbu alebo číta Tolstého romány. Dnes to môže znamenať aj to, že človek sedí pred obrazovkou, sleduje YouTube alebo sťahuje hudbu z Last.fm. Prípadne si pestuje nejakého avatara vo virtuálnom svete.
Niektorí z tejto kategórie televízor aj priznávajú: napríklad ako dobrý prostriedok na rýchle uspatie manželky či odstavenie otravujúcich detí.
Zábavná je kategória tých, čo povýšenecky pripúšťajú, že nejakú tú telku doma majú, ale pozerajú na nej výlučne dokumenty na ČT2, prípadne občas Filmový klub na Dvojke. Inak televízor nezapínajú. A potom podrobne referujú o najnovších klebetách zo Smotánky...
Alebo domácnosti, kde je televízia zapnutá aj počas návštev. Vyrušuje ma, keď sa zhovárame na vážnu tému a hostiteľ zrazu mimovoľne vyhlási: „Aha, tá Ďurianová vyzerá nejaká strhaná! Asi ju ten Honzík zas okašľal,“ alebo len tak pre seba zašomre: „Čo ten Fico zase tára?“. Lenže nie je slušné prísť na návštevu a vypnúť hostiteľom televíziu. To by sa tí ľudkovia ani necítili ako doma, v tom čudnom tichu bez televízneho podmazu.
.život bez televízora
Myšlienkou nevlastniť televízor som sa začala pred časom vážne zaoberať. Pozorne som teda načúvala ľuďom, ktorí žijú bez televízora, a zistila som, že je ich v mojom okolí dosť.
Voľba života bez televízora je jednoduchá v jednočlennej domácnosti. Hoci aj tam môže nastať nečakaný problém: „Moja matka nemôže prísť ku mne na viac dní, lebo by jej ušli všetky tie televízne seriály, ktoré pozerá a ktoré jej vypĺňajú život,“ so štipkou úprimnej ľútosti poznamenala slobodná tridsiatnička.
„Je mi trápne, keď prídeme k rodičom a moje deti sa hneď od dverí rozbehnú k televízoru a pozerajú ho počas celej návštevy. Chcú si ho u starých rodičov užiť, keď ho doma nemajú,“ priznala so štipkou smútku starostlivá matka dorastajúcich detí.
Ďalšia rodina, ktorá roky žila bez televízora, rezignovala, keď si ich dieťa v škôlke plačom vyvzdorovalo, aby mu pani učiteľka zapla televízor. A kým sa ostatné deti spolu hrali, dieťa z osvietenej rodiny bez televízora sedelo pred obrazovkou.
„Nemáme televízor, ale chalani sedia celé dni pred počítačom, takže je to vlastne jedno, tak či tak sú pred obrazovkou,“ rezignovane konštatovala umelecky založená matka odrastenejších tínedžerov.
„Keď prišli deti, nemohli sme už ísť večer do kina alebo zabaviť sa, a tak sme sa stali televíznymi divákmi, to je logické,“ vecne skonštatoval muž, ktorý dlhé roky televízor k životu vôbec nepotreboval a dnes pred ním trávi každý večer. Mladá žena hanblivo dodáva: „Nikdy som neverila, že aj ja budem mať doma televízor. Ale počas materskej dovolenky to boli jediné chvíle, keď som si oddýchla. Teda keď som hyperaktívnemu synovi zapla Krtka...“
.nebude to romantika
Vnútiť ostatným členom domácnosti svoju predstavu o tom, čo sa má robiť vo voľných chvíľach, je vždy riskantné. Môže to vypáliť celkom opačne – najmä pri deťoch, ktorým tak chutí zakázané ovocie.
Ak si niekto namýšľa, že po odstránení televízie budú členovia rodiny venovať voľný čas štúdiu cudzích jazykov, hre na hudobný nástroj či zbierke známok, rýchlo z tejto krásnej ilúzie vytriezvie.
Mnoho ľudí pri televízii relaxuje, a preto iba nesústredene šťukajú do prepínača. Najmä muži tento druh oddychu milujú – a ambiciózne manželky, ktoré by im rady odňali ovládač a vnútili namiesto neho zbierku básní, nemusia dopadnúť dobre.
Nie celkom realite zodpovedajú aj očakávania, že po vyhodení televízie bude manžel tráviť večery pri čaši vína držiac manželku za ruku a hľadiac na hviezdy. Márne sú aj očakávania, že keď nebude v dome tá debna, manžel opraví všetky opadané omietky a nefungujúce vypínače.
Napriek tomu nie je dobré celkom rezignovať a prepustiť televízoru dominantnú rolu v domácnosti.
.vylúčiť opatrne
Možno začať nenápadným obmedzovaním počtu televízií, ktorých v našich domácnostiach pozoruhodne pribúda. Keď sa nejaký prístroj pokazí, nedokupovať! Alebo presvedčiť rodinu, že treba jeden televízor darovať starým rodičom, ktorí si na kvalitný prijímač nikdy sami nenašetria.
Pre zvlášť ťažké stavy závislosti je najvhodnejšie začať na Vianoce – bez milosti vypnúť televízor pri Štedrej večeri. S vidinou darčekov rodina nebude veľmi protestovať. A potom tento postup aplikovať aj pri nedeľných obedoch s jasným konečným cieľom – stolovanie bez televízora.
Naučiť sa vstávať bez ranného televízneho vysielania by tiež nemuselo byť zlým krokom k odbúraniu závislosti. Rádio je pri rannom vstávaní oveľa príjemnejšie aj praktickejšie – lepšie sa pri ňom češe, maľuje alebo oblieka.
Najťažšie je prekonať závislosť pri televíznych večeroch. Pre mladších členov rodiny, ktorí sú ešte v štádiu vývinu, môže byť inšpirujúci vzor aspoň jedného z rodičov, ktorý večer zvolí alternatívny program a namiesto sledovania televízora cvičí jogu alebo vytvára internetovú stránku rodiny.
Márnou cestou nie je ani nakupovanie DVD filmov a organizovanie rodinných filmových večerov (vopred treba schovať diaľkový ovládač). Neodporúčam však začínať Bergmannom.
Neodporúčam ani deťom ordinovať televíziu ako odmenu: ak sa budeš učiť, môžeš si pozrieť televízor – alebo dnes žiadna televízia, doniesol si poznámku. Televízia má potom v očiach detí väčšiu vážnosť, ako si zasluhuje, a ich motivácia je značne pochybná.
Pre ťažkých závislákov sa vraj odporúča akvárium. Sedia na svojom obľúbenom mieste a namiesto televízora sledujú rybičky. Ale táto rada je naozaj bez záruky.
.je to mrcha
Čo si budeme hovoriť, televízor je požierač času, droga, ohlupovač, ničiteľ vkusu i morálky... Likviduje našu kultúru, naše hodnoty, naše rodiny. Je to mrcha, bez ktorej by svet bol lepší, krajší, spravodlivejší.
Ak sme silní, statoční, vynaliezaví a neúnavní – a takí sú aj ostatní členovia našej domácnosti –, môžeme žiť aj bez televízora. Ak sme však občas slabí, občas leniví a občas priveľmi unavení na iné aktivity, môžeme ho prijať medzi seba a nájsť si prijateľný spôsob spolužitia. Nerobme si ilúzie, tá druhá možnosť je štatisticky omnoho reálnejšia.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.