Americké ekonomické problémy sa už niekoľko týždňov citeľne prejavujú na celom svete. Hlavné akciové indexy ešte stále klesajú, neistota trvá a viaceré vlády pripravujú „záchranné balíčky opatrení“. Pomôžu?
Začala to americká administratíva, ktorá v reakcii na ohlásenie obrovských strát najväčších bánk a státisíce ľudí, ktorí prišli o bývanie, ktoré si už nemohli dovoliť splácať, pripravila „stimulačný balík“ opatrení v súhrnnej hodnote približne 150 miliárd amerických dolárov.
.robte niečo!
Cieľom vlády prezidenta Georgea W. Busha, ale aj americkej centrálnej banky, ktorá sa k tomuto snaženiu pridala zatiaľ dvoma kontroverznými a v krátkom slede uskutočnenými zníženiami hlavnej úrokovej sadzby, je upokojiť situáciu a podporiť hospodársky rast stimulovaním domáceho dopytu.
Američania nezostávajú len pri tom a na prijatie podobných opatrení posmeľujú aj ostatné vyspelé krajiny. Na podporu dopytu, ktorý by mal pomôcť slabnúcemu hospodárskemu rastu, a to aj zvýšením rozpočtových výdavkov, vyzvali Američania aj ostatné najvyspelejšie krajiny sveta zo skupiny G7.
Európanom sú podobné akcie do veľkej miery vlastné a americké povzbudenia v tomto zmysle vôbec nepotrebujú. A už vôbec nie, keď ich obavy posilňujú znepokojivé štatistiky, ukazujúce za december minulého roka najrýchlejší pokles maloobchodných tržieb v eurozóne za posledných 10 rokov a zastavenie rastu v sektore služieb, ktorý tvorí štyri pätiny ekonomiky.
Správa denníka Wall Street Journal, že podobné opatrenia, ako Američania, pripravujú aj vlády v Španielsku, vo Veľkej Británii a v Nemecku, preto nikoho nemôžu prekvapiť. Odhliadnuc od nuáns, ktoré sú pri hodnotení týchto „balíčkov“ podstatné – teda napríklad to, do akej miery budú chcieť vlády stimulovať rast znižovaním daní ako v Británii a Nemecku a do akej vyššími verejnými výdavkami ako v Španielsku – je tu čosi, čo majú všetky podobné snahy spoločné a čo má oveľa širšiu, takpovediac globálnu platnosť. A týka sa to aj častí sveta krízou zatiaľ nijako nepostihnutých vrátane Slovenska.
.voľby ako motív
To „čosi“ je presvedčenie, že zásahy politikov sa nielenže u väčšiny voličov očakávajú (čo môže byť pravda), ale aj skutočne môžu situáciu zlepšiť (čo môže byť pravda, ako nás učí história, len výnimočne).
Súvisí to s celkovým posunom vnímania „dobrého“ politika v demokratických krajinách – dnes viac ako kedykoľvek je za úspešného považovaný akčný politik, ktorý je vždy v strede diania. Vždy má o dianí čo povedať a vytvára dojem, že myslí na všetko. Je tu na to, aby všetko vyriešil a ak je problém vážny, priložil k dielu aj vlastné ruky. To je ideál dnešnej doby. Nadšení voliči si len zriedka všímajú, že horšie ako samotná hroziaca kríza môžu byť následky toho, keď sa tento typ politikov naozaj snaží veci „riešiť“. A úplne najhoršie je, keď sú motiváciou rýchlych činov blížiace sa voľby alebo klesajúca popularita.
Zhodou okolností (ktorá zrejme nebude taká celkom náhodná) sa balíčky opatrení pripravujú najmä v krajinách, kde sú tieto motivácie viditeľné voľným okom. Voľby sa blížia v Británii a onedlho budú v Španielsku, ktoré má samo podobné problémy s trhom nehnuteľností ako Amerika a len v priebehu januára tohto roka tam prišlo o zamestnanie viac ako 130-tisíc ľudí. S klesajúcou podporou a snahou zlepšiť svoj obraz vo verejnosti zasa zápasia politici v USA (súčasný prezident už kandidovať nemôže, ale o zanechanie ekonomiky v troskách určite nestojí) a vo veľkokoaličnom Nemecku.
Práve táto krátkodobá motivácia vedie k preferovaniu krátkodobých „riešení“. Často je cieľom aspoň na krátky čas zahladiť vonkajšie prejavy krízy. „Tieto balíky potom neriešia oveľa vážnejšie hrozby, ktoré znefunkčňujú trhy a ohrozujú tak ekonomiky ako celok,“ hovorí vedúci ekonomického výskumu Erste Bank pre strednú a východnú Európu Juraj Kotian. K snahe politikov riešiť problémy prijímaním „podporných opatrení“ je tento ekonóm celkovo veľmi skeptický. „Podporné opatrenia teraz už len chytajú zajaca za chvost. Ak chce vláda nejako pomôcť ekonomike ako celku, má na to najmä nástroj znižovania daní. Znižovanie úrokových sadzieb a pumpovanie likvidity centrálnymi bankami za všeliek nepovažujem, skôr naopak. A štátna pomoc určitému segmentu úverových klientov alebo poskytnutie štátnych garancií vybraným finančným inštitúciám neriešia najväčší problém súčasnosti“. Podľa Kotiana ním je „nedostatočná transparentnosť v oblasti držania rizika. Tá brzdí finančný trh v jeho prirodzených funkciách, akými sú vzájomné obchodovanie, najmä pokiaľ viete, že niekto drží Čierneho Petra, ale nie je jasné, kto to je“.
.samé pomalé riešenia
Odsúdiť politikov za snahu niečo riešiť by však bolo lacné – najmä v prípade, ak príčinou problému nie je ich minulé počínanie. Čo teda môžu a majú robiť, aby škody a vedľajšie efekty neboli významnejšie ako skutočná pomoc?
Všeobecné odporúčanie väčšiny ekonómov znie: deregulujte ekonomiku (napríklad trh práce), zlepšujte podnikateľské prostredie a vymáhanie práva – to všetko prispeje k vyššej flexibilite ekonomiky a v prípade problémov sa ekonomika oveľa rýchlejšie zotaví. Tieto odporúčania síce platia, ale pre politikov sú takmer nepoužiteľné: je to skrátka príliš abstraktný a príliš zdĺhavý recept na situáciu, v ktorej chce publikum vidieť rýchle činy a najmä výsledky.
Rýchlejšie riešenia – ak chcú byť skutočnými riešeniami – však k dispozícii príliš nie sú. Podľa Juraja Kotiana „je najužitočnejšie nemiešať sa do kompetencií centrálnych bánk a regulátorov trhu“ s tým, že „najviac môžu byť politici nápomocní ústretovým schvaľovaním legislatívnych zmien, o ktoré žiadajú centrálne banky a dozorujúce orgány nad finančnými trhmi“. Teda urobiť všetko preto, aby sa zvýšila transparentnosť finančného sektora a prísnejšie sa sledovala jeho likvidita.
.automobilky klesajú
To, čo bolo ešte prednedávnom vecou špekulácií a obáv, sa začína javiť ako istota – Amerika a tiež významná časť zvyšného vyspelého sveta sa vážnym problémom nevyhne. Dlhý čas bezstarostného života na dlh sa skončil prasknutím cenovej bubliny na trhu nehnuteľností. Mnohí Američania zistili, že si neudržia svoj životný štandard, pretože banky už im nepožičajú ďalšie peniaze, keďže nehnuteľnosti, ktorými ručili dovtedy, zrazu majú oveľa menšiu hodnotu. Banky zistili, že mnohé úvery nebudú nikdy splatené, pretože dlžníci na to nemajú a ich záruky – práve tie predtým cenovo nafúknuté nehnuteľnosti – sú žalostne nedostatočné. A tak americké a spolu s nimi britské, nemecké a iné banky (pretože cenné papiere, kryté balíkmi rizikových amerických hypoték, sa pre vysoké očakávané výnosy veselo obchodovali po celom svete) odpisujú desiatky miliárd dolárov. Celkovo sa škody odhadujú na viac ako 200 miliárd dolárov, a to sú triezve odhady.
Tento vývoj vyvoláva obavy – ľudia preto menej míňajú, a to znamená, že výrobcovia menej predajú. A firemný svet tŕpne, či dych vyrážajúce straty bánk nepovedú k tomu, že banky prestanú požičiavať alebo požičiavanie výrazne nesťažia, čo by bola obrovská rana ďalším investíciám.
V priebehu januára tohto roka klesli významné akciové indexy na celom svete o viac ako 10 percent a ich pokles pokračuje. Niektoré sektory ekonomiky môžu mať veľké problémy – najmä tie, ktoré sa vyznačujú veľmi elastickým dopytom (teda dopytom, ktorý citlivo reaguje na vonkajšie faktory, ako sú napríklad ceny). Typickým príkladom sú automobilky, ktoré na európskych burzách strácali spolu s priemyslovými firmami najviac, od začiatku roka takmer 18 percent. Vysvetlenie je jednoduché – najväčšie problémy budú mať výrobcovia, ponúkajúci veci, ktoré si človek v neistých časoch odoprie ako prvé. Pre Slovensko, ktoré sa prinajmenšom strednodobo musí spoliehať na prosperitu automobilového priemyslu, to je tak trochu znepokojivá správa. Zatiaľ situácia nie je natoľko vážna, aby sa nejako prejavila – zatiaľ však tiež nie je jasné, aká veľká kríza sa na svet valí.
.kríza ako šanca
Prichádzajúca kríza je vlastne tak trochu aj dobrou správou. Finančný svet sa očistí a vráti do normálu. Trh sa zbaví zlých investícií a prežijú tie dobré. Ľudia budú aspoň nejaký čas obozretnejšie investovať. Na dlažbe sa ocitnú tisícky mimoriadne vzdelaných a šikovných manažérov z veľkých bánk (len Citibank a UBS prepúšťajú takmer 6 000 ľudí), ktorí budú k dispozícii pre nové príležitosti. Bude to bolestivá liečba – straty sú príliš vysoké a príliš globálne – ale nádej na rýchle uzdravenie je pomerne vysoká. Pri predpoklade, že to centrálne banky a politici svojimi rýchlymi opatreniami príliš nepokazia. Lenže je veľa dôvodov obávať sa práve toho...
Začala to americká administratíva, ktorá v reakcii na ohlásenie obrovských strát najväčších bánk a státisíce ľudí, ktorí prišli o bývanie, ktoré si už nemohli dovoliť splácať, pripravila „stimulačný balík“ opatrení v súhrnnej hodnote približne 150 miliárd amerických dolárov.
.robte niečo!
Cieľom vlády prezidenta Georgea W. Busha, ale aj americkej centrálnej banky, ktorá sa k tomuto snaženiu pridala zatiaľ dvoma kontroverznými a v krátkom slede uskutočnenými zníženiami hlavnej úrokovej sadzby, je upokojiť situáciu a podporiť hospodársky rast stimulovaním domáceho dopytu.
Američania nezostávajú len pri tom a na prijatie podobných opatrení posmeľujú aj ostatné vyspelé krajiny. Na podporu dopytu, ktorý by mal pomôcť slabnúcemu hospodárskemu rastu, a to aj zvýšením rozpočtových výdavkov, vyzvali Američania aj ostatné najvyspelejšie krajiny sveta zo skupiny G7.
Európanom sú podobné akcie do veľkej miery vlastné a americké povzbudenia v tomto zmysle vôbec nepotrebujú. A už vôbec nie, keď ich obavy posilňujú znepokojivé štatistiky, ukazujúce za december minulého roka najrýchlejší pokles maloobchodných tržieb v eurozóne za posledných 10 rokov a zastavenie rastu v sektore služieb, ktorý tvorí štyri pätiny ekonomiky.
Správa denníka Wall Street Journal, že podobné opatrenia, ako Američania, pripravujú aj vlády v Španielsku, vo Veľkej Británii a v Nemecku, preto nikoho nemôžu prekvapiť. Odhliadnuc od nuáns, ktoré sú pri hodnotení týchto „balíčkov“ podstatné – teda napríklad to, do akej miery budú chcieť vlády stimulovať rast znižovaním daní ako v Británii a Nemecku a do akej vyššími verejnými výdavkami ako v Španielsku – je tu čosi, čo majú všetky podobné snahy spoločné a čo má oveľa širšiu, takpovediac globálnu platnosť. A týka sa to aj častí sveta krízou zatiaľ nijako nepostihnutých vrátane Slovenska.
.voľby ako motív
To „čosi“ je presvedčenie, že zásahy politikov sa nielenže u väčšiny voličov očakávajú (čo môže byť pravda), ale aj skutočne môžu situáciu zlepšiť (čo môže byť pravda, ako nás učí história, len výnimočne).
Súvisí to s celkovým posunom vnímania „dobrého“ politika v demokratických krajinách – dnes viac ako kedykoľvek je za úspešného považovaný akčný politik, ktorý je vždy v strede diania. Vždy má o dianí čo povedať a vytvára dojem, že myslí na všetko. Je tu na to, aby všetko vyriešil a ak je problém vážny, priložil k dielu aj vlastné ruky. To je ideál dnešnej doby. Nadšení voliči si len zriedka všímajú, že horšie ako samotná hroziaca kríza môžu byť následky toho, keď sa tento typ politikov naozaj snaží veci „riešiť“. A úplne najhoršie je, keď sú motiváciou rýchlych činov blížiace sa voľby alebo klesajúca popularita.
Zhodou okolností (ktorá zrejme nebude taká celkom náhodná) sa balíčky opatrení pripravujú najmä v krajinách, kde sú tieto motivácie viditeľné voľným okom. Voľby sa blížia v Británii a onedlho budú v Španielsku, ktoré má samo podobné problémy s trhom nehnuteľností ako Amerika a len v priebehu januára tohto roka tam prišlo o zamestnanie viac ako 130-tisíc ľudí. S klesajúcou podporou a snahou zlepšiť svoj obraz vo verejnosti zasa zápasia politici v USA (súčasný prezident už kandidovať nemôže, ale o zanechanie ekonomiky v troskách určite nestojí) a vo veľkokoaličnom Nemecku.
Práve táto krátkodobá motivácia vedie k preferovaniu krátkodobých „riešení“. Často je cieľom aspoň na krátky čas zahladiť vonkajšie prejavy krízy. „Tieto balíky potom neriešia oveľa vážnejšie hrozby, ktoré znefunkčňujú trhy a ohrozujú tak ekonomiky ako celok,“ hovorí vedúci ekonomického výskumu Erste Bank pre strednú a východnú Európu Juraj Kotian. K snahe politikov riešiť problémy prijímaním „podporných opatrení“ je tento ekonóm celkovo veľmi skeptický. „Podporné opatrenia teraz už len chytajú zajaca za chvost. Ak chce vláda nejako pomôcť ekonomike ako celku, má na to najmä nástroj znižovania daní. Znižovanie úrokových sadzieb a pumpovanie likvidity centrálnymi bankami za všeliek nepovažujem, skôr naopak. A štátna pomoc určitému segmentu úverových klientov alebo poskytnutie štátnych garancií vybraným finančným inštitúciám neriešia najväčší problém súčasnosti“. Podľa Kotiana ním je „nedostatočná transparentnosť v oblasti držania rizika. Tá brzdí finančný trh v jeho prirodzených funkciách, akými sú vzájomné obchodovanie, najmä pokiaľ viete, že niekto drží Čierneho Petra, ale nie je jasné, kto to je“.
.samé pomalé riešenia
Odsúdiť politikov za snahu niečo riešiť by však bolo lacné – najmä v prípade, ak príčinou problému nie je ich minulé počínanie. Čo teda môžu a majú robiť, aby škody a vedľajšie efekty neboli významnejšie ako skutočná pomoc?
Všeobecné odporúčanie väčšiny ekonómov znie: deregulujte ekonomiku (napríklad trh práce), zlepšujte podnikateľské prostredie a vymáhanie práva – to všetko prispeje k vyššej flexibilite ekonomiky a v prípade problémov sa ekonomika oveľa rýchlejšie zotaví. Tieto odporúčania síce platia, ale pre politikov sú takmer nepoužiteľné: je to skrátka príliš abstraktný a príliš zdĺhavý recept na situáciu, v ktorej chce publikum vidieť rýchle činy a najmä výsledky.
Rýchlejšie riešenia – ak chcú byť skutočnými riešeniami – však k dispozícii príliš nie sú. Podľa Juraja Kotiana „je najužitočnejšie nemiešať sa do kompetencií centrálnych bánk a regulátorov trhu“ s tým, že „najviac môžu byť politici nápomocní ústretovým schvaľovaním legislatívnych zmien, o ktoré žiadajú centrálne banky a dozorujúce orgány nad finančnými trhmi“. Teda urobiť všetko preto, aby sa zvýšila transparentnosť finančného sektora a prísnejšie sa sledovala jeho likvidita.
.automobilky klesajú
To, čo bolo ešte prednedávnom vecou špekulácií a obáv, sa začína javiť ako istota – Amerika a tiež významná časť zvyšného vyspelého sveta sa vážnym problémom nevyhne. Dlhý čas bezstarostného života na dlh sa skončil prasknutím cenovej bubliny na trhu nehnuteľností. Mnohí Američania zistili, že si neudržia svoj životný štandard, pretože banky už im nepožičajú ďalšie peniaze, keďže nehnuteľnosti, ktorými ručili dovtedy, zrazu majú oveľa menšiu hodnotu. Banky zistili, že mnohé úvery nebudú nikdy splatené, pretože dlžníci na to nemajú a ich záruky – práve tie predtým cenovo nafúknuté nehnuteľnosti – sú žalostne nedostatočné. A tak americké a spolu s nimi britské, nemecké a iné banky (pretože cenné papiere, kryté balíkmi rizikových amerických hypoték, sa pre vysoké očakávané výnosy veselo obchodovali po celom svete) odpisujú desiatky miliárd dolárov. Celkovo sa škody odhadujú na viac ako 200 miliárd dolárov, a to sú triezve odhady.
Tento vývoj vyvoláva obavy – ľudia preto menej míňajú, a to znamená, že výrobcovia menej predajú. A firemný svet tŕpne, či dych vyrážajúce straty bánk nepovedú k tomu, že banky prestanú požičiavať alebo požičiavanie výrazne nesťažia, čo by bola obrovská rana ďalším investíciám.
V priebehu januára tohto roka klesli významné akciové indexy na celom svete o viac ako 10 percent a ich pokles pokračuje. Niektoré sektory ekonomiky môžu mať veľké problémy – najmä tie, ktoré sa vyznačujú veľmi elastickým dopytom (teda dopytom, ktorý citlivo reaguje na vonkajšie faktory, ako sú napríklad ceny). Typickým príkladom sú automobilky, ktoré na európskych burzách strácali spolu s priemyslovými firmami najviac, od začiatku roka takmer 18 percent. Vysvetlenie je jednoduché – najväčšie problémy budú mať výrobcovia, ponúkajúci veci, ktoré si človek v neistých časoch odoprie ako prvé. Pre Slovensko, ktoré sa prinajmenšom strednodobo musí spoliehať na prosperitu automobilového priemyslu, to je tak trochu znepokojivá správa. Zatiaľ situácia nie je natoľko vážna, aby sa nejako prejavila – zatiaľ však tiež nie je jasné, aká veľká kríza sa na svet valí.
.kríza ako šanca
Prichádzajúca kríza je vlastne tak trochu aj dobrou správou. Finančný svet sa očistí a vráti do normálu. Trh sa zbaví zlých investícií a prežijú tie dobré. Ľudia budú aspoň nejaký čas obozretnejšie investovať. Na dlažbe sa ocitnú tisícky mimoriadne vzdelaných a šikovných manažérov z veľkých bánk (len Citibank a UBS prepúšťajú takmer 6 000 ľudí), ktorí budú k dispozícii pre nové príležitosti. Bude to bolestivá liečba – straty sú príliš vysoké a príliš globálne – ale nádej na rýchle uzdravenie je pomerne vysoká. Pri predpoklade, že to centrálne banky a politici svojimi rýchlymi opatreniami príliš nepokazia. Lenže je veľa dôvodov obávať sa práve toho...
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.