Kto pôjde bojovať o Biely dom? Ak sa niekto nádejal, že superutorok dá na túto otázku jasnú odpoveď, obišiel naprázdno. Základnou istotou zostáva neistota.
U demokratov je na príčine aj to, že ide o súboj osobností, nie názorov. Hillary a Barack sú, ako už neraz odznelo, ideovo takmer zameniteľní. Ale ich osobnostné rozdiely sú také výrazné, že sa na nich oplatilo postaviť nákladné kampane.
Hillary kandiduje nielen ako prvá žena, ktorá má Oválnu pracovňu na dosah, ale predovšetkým ako zástupkyňa drsnej školy americkej politiky, veliteľka a bojovníčka. Občas musí svoj imidž dokonca zmierniť, aby nepopudila voličov a neposunula ich priazeň k Barackovi Obamovi. Barack je totiž v tomto súboji tým „mäkším“ kandidátom. Ukazuje najmä svoje príjemné stránky, a hoci sa nevyhýba protiútokom, vedie ich v miernejšej podobe.
Voliči demokratov si môžu vybrať medzi ženou, ktorá sa ukazuje ako tvrdá líderka, a medzi mužom, ktorý sa tvári ako holubica. Ich agenda je však podobná. Preto otázka, koho z nich poslať do boja o Biely dom, nie je pre Demokratickú stranu až taká vyostrená. Ako napísal aj komentátor na inak prevažne konzervatívnom Townhall.com, je to súboj osobností, nie súboj programov a ideí. A z takých súbojov sa strana môže spamätať. Len čo je totiž jasné, kto súboj vyhral, aj priaznivci porazeného kandidáta sa môžu postaviť za toho, kto za stranu nastúpi do záverečného kola volieb, už proti republikánskemu súperovi.
O niečo zložitejšie to majú republikáni. Keďže tak veľa energie spočiatku venovali nádejám vkladaným do Rudyho Giulianiho, jeho debakel im zanechal lídra, ku ktorému si len hľadajú vzťah. V primárkach voliči republikánov zatiaľ s pozoruhodným náskokom uprednostnili Johna McCaina. To, že vedie, však neznamená, že je aj perspektívny. Dnes 71-ročný McCain má nevýhodu už vo svojom veku. Ďalšou je to, že vo významných otázkach sa často stavia proti hlavnej ideovej línii Republikánskej strany. Napríklad pri téme imigrácie či globálneho otepľovania sa stotožňuje skôr s demokratmi. A ešte jednou, dosť výraznou nevýhodou je to, že keď bol naposledy vyzývateľom Georgea W. Busha, strana ho nenominovala – čiže prehral. A porazených nemá nikto rád.
Nevýhody sa však môžu v paradoxnej matematike týchto volieb stať aj výhodami. Nevýhoda veku sa dá prezentovať ako výhoda skúsenosti, v tomto prípade aj priamej bojovej skúsenosti. Vzhľadom na Irak a Afganistan (a hrozivo pôsobiaci Irán) to môžu voliči brať ako prínos. Rebelantstvo kandidáta je v týchto voľbách pre voličov priam magnetom – a McCain, ktorý už na vojenskej akadémii bez rozpakov čelil arogancii nadriadených, to vie. Strana jeho strečkovanie nemusí tolerovať. Ak však postarší „Maverick Kid“ preukáže, že ako rebelant pritiahne v konečnom zápase k urnám viac voličov, než by to dokázal strane vernejší človek, možno získa jej podporu.
A pokiaľ ide o minulé porážky, tie nemusia byť vážnym problémom. V týchto voľbách sa očividne málokto túži predstavovať ako favorit. Hillary Clinton sa občas v debatách drží na uzde, aby nevystupovala triumfálne, čo by si volič mohol zameniť s aroganciou. Barack Obama otvorene odmieta označovanie za favorita a vyhlasuje, že je vždy „ten podceňovaný“. Verí, že voličom to zaimponuje – a budú ho voliť „najust“. V tomto kontexte je McCain priam ukážkovým outsiderom, ktorého tak vysoko v sedle voličských preferencií, ako sedí teraz, nik nečakal. Ako outsider už zrejme môže iba získať...
Vôbec však nemusí platiť, že najväčší outsider bude napokon víťazom. V istom momente totiž outsider môže začať vyzerať ako rodený „loser“ – neperspektívny kandidát. V takom momente si voliči – a strana – logicky vyberú iného. Tieto primárky však outsiderom zatiaľ priali.
U demokratov je na príčine aj to, že ide o súboj osobností, nie názorov. Hillary a Barack sú, ako už neraz odznelo, ideovo takmer zameniteľní. Ale ich osobnostné rozdiely sú také výrazné, že sa na nich oplatilo postaviť nákladné kampane.
Hillary kandiduje nielen ako prvá žena, ktorá má Oválnu pracovňu na dosah, ale predovšetkým ako zástupkyňa drsnej školy americkej politiky, veliteľka a bojovníčka. Občas musí svoj imidž dokonca zmierniť, aby nepopudila voličov a neposunula ich priazeň k Barackovi Obamovi. Barack je totiž v tomto súboji tým „mäkším“ kandidátom. Ukazuje najmä svoje príjemné stránky, a hoci sa nevyhýba protiútokom, vedie ich v miernejšej podobe.
Voliči demokratov si môžu vybrať medzi ženou, ktorá sa ukazuje ako tvrdá líderka, a medzi mužom, ktorý sa tvári ako holubica. Ich agenda je však podobná. Preto otázka, koho z nich poslať do boja o Biely dom, nie je pre Demokratickú stranu až taká vyostrená. Ako napísal aj komentátor na inak prevažne konzervatívnom Townhall.com, je to súboj osobností, nie súboj programov a ideí. A z takých súbojov sa strana môže spamätať. Len čo je totiž jasné, kto súboj vyhral, aj priaznivci porazeného kandidáta sa môžu postaviť za toho, kto za stranu nastúpi do záverečného kola volieb, už proti republikánskemu súperovi.
O niečo zložitejšie to majú republikáni. Keďže tak veľa energie spočiatku venovali nádejám vkladaným do Rudyho Giulianiho, jeho debakel im zanechal lídra, ku ktorému si len hľadajú vzťah. V primárkach voliči republikánov zatiaľ s pozoruhodným náskokom uprednostnili Johna McCaina. To, že vedie, však neznamená, že je aj perspektívny. Dnes 71-ročný McCain má nevýhodu už vo svojom veku. Ďalšou je to, že vo významných otázkach sa často stavia proti hlavnej ideovej línii Republikánskej strany. Napríklad pri téme imigrácie či globálneho otepľovania sa stotožňuje skôr s demokratmi. A ešte jednou, dosť výraznou nevýhodou je to, že keď bol naposledy vyzývateľom Georgea W. Busha, strana ho nenominovala – čiže prehral. A porazených nemá nikto rád.
Nevýhody sa však môžu v paradoxnej matematike týchto volieb stať aj výhodami. Nevýhoda veku sa dá prezentovať ako výhoda skúsenosti, v tomto prípade aj priamej bojovej skúsenosti. Vzhľadom na Irak a Afganistan (a hrozivo pôsobiaci Irán) to môžu voliči brať ako prínos. Rebelantstvo kandidáta je v týchto voľbách pre voličov priam magnetom – a McCain, ktorý už na vojenskej akadémii bez rozpakov čelil arogancii nadriadených, to vie. Strana jeho strečkovanie nemusí tolerovať. Ak však postarší „Maverick Kid“ preukáže, že ako rebelant pritiahne v konečnom zápase k urnám viac voličov, než by to dokázal strane vernejší človek, možno získa jej podporu.
A pokiaľ ide o minulé porážky, tie nemusia byť vážnym problémom. V týchto voľbách sa očividne málokto túži predstavovať ako favorit. Hillary Clinton sa občas v debatách drží na uzde, aby nevystupovala triumfálne, čo by si volič mohol zameniť s aroganciou. Barack Obama otvorene odmieta označovanie za favorita a vyhlasuje, že je vždy „ten podceňovaný“. Verí, že voličom to zaimponuje – a budú ho voliť „najust“. V tomto kontexte je McCain priam ukážkovým outsiderom, ktorého tak vysoko v sedle voličských preferencií, ako sedí teraz, nik nečakal. Ako outsider už zrejme môže iba získať...
Vôbec však nemusí platiť, že najväčší outsider bude napokon víťazom. V istom momente totiž outsider môže začať vyzerať ako rodený „loser“ – neperspektívny kandidát. V takom momente si voliči – a strana – logicky vyberú iného. Tieto primárky však outsiderom zatiaľ priali.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.