15. február 1988. V Mozartovom dome na (vtedy ešte) Jiráskovej ulici v Bratislave prebieha muzikologické sympózium. Na záver čaká hudobných vedcov prekvapenie. Vystúpi novo vzniknutý súbor VENI ensemble vedený Danielom Matejom. Zahrajú skladbu Zbigniewa Rudzińského Studium na C a zopár menších kúskov. Poslucháči sú nadšení. Prečo vlastne?
Bola to zvláštna doba. Husákova normalizácia bola ešte stále na vrchole. V kníhkupectvách bolo občas možné kúpiť nejakého Hrabala či Slobodu, vychádzali krásne platne Deža Ursinyho, bratislavským sviatkom boli džezové dni a v kinách už bolo možné vidieť aj Hanákove Obrazy starého sveta. Do divadiel sa chodilo na katarzne pôsobiace šifry slobodnej komunikácie, v malých (často na iné účely určených) výstavných sieňach sa pomaly začali objavovať aj obrazy nekonformných výtvarníkov.
V dobrej forme bola Slovenská filharmónia, na vrchole popularity boli Warchalovci. V koncertných sieňach mohol človek počuť dobre zahraného Brahmsa, Čajkovského, či Beethovena, občas dokonca aj Bartóka, či Stravinského. Diela Zeljenku, Godára, Beneša či Hatríka boli uvádzané len výnimočne, diela Romana Bergera neboli pre istotu uvádzané vôbec. O tvorbe Erika Satieho, Johna Cagea, Terryho Rileyho či Arva Pärta vedel len úzky okruh dobre informovaných znalcov. Zato sa pravidelne uvádzali skladby bezpečných „zväzových“ skladateľov. Pre skupinu študentov VŠMU okolo Juraja Beneša a Milana Adamčiaka to bolo málo a rozhodli sa niečo urobiť.
.založme kapelu
„Chýbalo nám skoro všetko,“ spomína vtedajší študent, dnešný docent kompozície na VŠMU a umelecký vedúci VENI ensemble Daniel Matej. „Chodili sme na festival Varšavská jeseň a tam sme si uvedomili silu naživo hranej súčasnej hudby. Bolo to oveľa intenzívnejšie než nahrávky. Chceli sme počúvať hudbu, ktorú tu nikto nehrá a tak sme si ju začali hrať sami.“ Jedným z kľúčových ľudí pri vzniku súboru VENI bol violončelista Petr Michoněk, pred dvadsiatimi rokmi čerstvý absolvent VŠMU s minulosťou moravského bigbíťáka. „Po skončení školy som začal hrať v orchestri Opery SND, čo bolo zaujímavé, ale chýbala mi kapela, teda partia muzikantov, ktorí majú svoju tvár, spoločné videnie vecí a podobné vnímanie hudby,“ hovorí Petr Michoněk. Bol to práve on, kto prišiel s nápadom založiť „kapelu,“ ktorá by hrala súčasnú vážnu hudbu a hneď navrhol aj meno. „VENI je krátke, úderné slovo, ktoré pekne znie a znamená prichádzanie. Objavilo sa niečo, čo tu nebolo a teraz tu je. Zároveň je v tom skrytá túžba, aby z toho vzniklo niečo zaujímavé,“ spomína Michoněk, „a pokora, lebo sme vedeli, že to, či niečo hodnotné skutočne vznikne, nezávisí len od nás. Názov VENI vyjadroval túžbu a prosbu.“
Že VENI ensemble priniesol niečo nové a zaujímavé, bolo jasné od úplne prvého koncertu. V prvom rade priniesli hudbu, ktorá sa na Slovensku jednoducho nehrala. O tvorbe amerických minimalistov a ich európskych súčasníkov si tu mohli vážni záujemcovia akurát kde-tu niečo prečítať (dobrým zdrojom boli polooficiálne publikácie pražskej Jazzovej sekcie). Počuť, ako znejú naživo mohli až po vzniku VENI. Nešlo však len o to, čo, ale aj ako VENI hrali. „Snažili sa hrať čo najlepšie, s veľkým nadšením a vnútorným nasadením,“ hodnotí ich výkon hudobný skladateľ Martin Burlas. Tým nasadením sa skutočne blížili autentickosti rockovej kapely. Od začiatku sa im darilo prezentovať aj pomerne komplikovanú a náročnú hudbu tak, že aj nie dostatočne vzdelaný poslucháč mal – vďaka nadšeniu hudobníkov – šancu tejto hudbe porozumieť a vnútorne ju spracovať. Treťou zvláštnosťou VENI bola dovtedy v oblastiach vážnej hudby nevídaná neformálnosť. Samozrejmosťou bolo, že členovia súboru nevystupovali v oblekoch, ale v civile. Napriek tomu (alebo práve preto?) dokázali na koncertoch bez straty autentickosti vytvárať atmosféru priam sakrálnej vážnosti či sarkastického humoru. Pri jednom ani pri druhom nestrácali tvár, zostávali sami sebou.
Vystúpenie vo februári 1988 – čiže presne pred dvadsiatimi rokmi – na muzikologickom sympóziu bol preto pre prítomných hudobných vedcov, ale aj časť laického publika, ktoré sa o tomto vystúpení dozvedelo ’z kuloárov’ šokom. Počuli hudbu, o ktorej predtým len rozprávali a videli mladých muzikantov, ktorí ju hrali s nasadením, aké sa na vážnych koncertoch jednoducho „nenosilo“.
.na vrchole alternatívy
O mesiac po vystúpení v Mozartovom dome sa uskutočnil prvý regulárny koncert VENI ensemble. Malá sála Slovenskej filharmónie (vtedy Divadelné štúdio VŠMU) bola preplnená – obsadené boli všetky miesta, ľudia sedeli na zemi, tlačili sa pod pódiom. Bol to koncert, o ktorom sa v bratislavských kaviarňach dlho hovorilo. Nasledovali ďalšie koncerty, objavovanie nových skladieb, spolupráca s podobne zameraným pražským súborom AGON. Časť koncertov sa konala dokonca v spolupráci so Slovenskou filharmóniou, ktorá súboru vtedy priala a pomáhala.
V roku 1990 sa v živote VENI odohrali tri dôležité udalosti. V máji bol súbor pozvaný na festival v Perugii, kde sa prvýkrát dostal do medzinárodného povedomia. V júni súbor VENI prvýkrát hostil festival Večery novej hudby a koncom roku vyšiel jeho prvý album. Album vydala spoločnosť Globus International, ktorá sa špecializovala výlučne na československú rockovú alternatívu (vyšli tu napríklad platne Garáže, či brnenských kapiel E a Pro pocit jistoty). Bez preháňania možno povedať, že sa VENI ensemble dostal na špičku československej hudobnej alternatívy. Vystúpili na pražskom festivale People To People, u Ivy Bittovej v Lelekovicích u Brna, stretávajú sa s Johnom Cageom, v roku 1992 vydávajú ďalší album, vystupujú na koncertoch „nezávislej“ aj „vážnej“ hudby. A každoročne stoja za festivalom Večery novej hudby.
„Súčasná vážna hudba je niekedy ako cirkevná sekta – chodí na ňu len úzky okruh stále tých istých ľudí,“ hovorí jeden zo zakladajúcich členov VENI ensemble, dánsky kontrabasista Jesper Egelund Pederssen. „Koncerty VENI boli však iné. Bolo tam veľa nadšených mladých ľudí, atmosféra bola ako na klubových rockových koncertoch. Bolo evidentné, že tu ide o niečo nové a vzrušujúce. Nielen na Slovensku to bolo výnimočné.“
V druhej polovici deväťdesiatych rokov dochádza v súbore k určitému útlmu. Vystupuje len sporadicky a stáva sa z neho niečo ako „otvorená platforma“. Na tejto platforme vznikajú nové zoskupenia ako virtuózna Opera aperta či na improvizovanú hudbu sa sústreďujúca kapela VAPORI del CUORE. „Istá kríza vznikla asi aj preto, lebo sme sa vďaka nadšeniu a našej umeleckej koncepcii dostali na akýsi vrchol a teraz sme museli jednoducho začať rozmýšľať oveľa viac o tom, ako lepšie hrať,“ hovorí Daniel Matej. „Niektorí veľkí nadšenci neboli, žiaľ, práve tí najlepší hráči ťažkého repertoáru,“ dodáva. V súbore preto dochádza ku generačnej výmene. Prichádzajú mladší hudobníci, ktorí dokážu bez problémov zvládnuť náročný repertoár. Významnými medzi nimi je dirigent Marián Lejava, ale aj klavirista Ivan Šiller. Z pôvodných členov najvytrvalejším zostáva klarinetista Ronald Šebesta, ako aj klaviristka Nora Skuta.
.20 years after
V rokoch 2005 a 2006 vystúpil súbor VENI na Pohode. V roku 2005 zahrali v TB aréne len jednu skladbu, známu minimalistickú kompozíciu Terryho Rilleyho In C. Skladbu vtedy Daniel Matej uviedol ako „akustické techno“. Trvá asi 45 minút, začína sa udaním rytmu, ktorý sa potom po celý čas nezmení. Ku klepkajúcim paličkám sa postupne pridávajú nástroje, ktoré opakujú variácie niekoľkých hudobných figúr. Kombinácia jednotlivých fráz spojená s nemenným rytmom vytvára hudbu-rieku, ktorej monotónne plynutie možno pozorovať z brehu a podivovať sa nad tým „čo už je len na tomto zaujímavé?“ Možno sa však aj ponoriť do vody a nechať sa unášať prúdom. V takom prípade ide o mimoriadny, dá sa povedať takmer duchovný zážitok. K niečomu takému došlo aj na Pohode. Keď VENI Rileyho „techno“ dohrali, poslucháči odpovedali nadšeným aplauzom a kapela musela pridávať. Mimochodom, dialo sa to uprostred noci, keď na ostatných pódiách vystupovali najväčšie hviezdy festivalu.
Skladbu Terryho Rileyho In C chceli VENI hrať už na spomínanom prvom koncerte pred dvadsiatimi rokmi. Dnes to znie neuveriteľne, ale dôvodom, pre ktorý ju zahrať nemohli bol fakt, že nemali noty. Partitúru asi najznámejšej skladby amerického minimalizmu získali až neskôr, keď si ju okopírovali od kolegov z AGONu. Za posledných 20 rokov sa stala jednou z najobľúbenejších skladieb súboru. Ak chcete zažiť VENI a máte na to len 45 minút, choďte na koncert, kde budú hrať In C. Má to hĺbku, silu, rockovú dravosť, začujete tam groove aj swing, humor aj múdry nadhľad.
Dnes je súbor VENI samozrejmou súčasťou slovenskej hudobnej scény. Napriek generačnej výmene a pokročilejšiemu veku zakladateľov, sú jeho vystúpenia (azda aj preto, lebo ich nie je veľa) stále zvláštnymi udalosťami. „Hráme len hudbu, ku ktorej máme blízky vzťah. Je to predovšetkým americká avantgarda, minimalizmus, súčasná hudba a jej prienik s rockovou alternatívou. Chceme byť súborom akými sú rockové kapely. Hráme vlastné skladby a hudbu, ktorú máme radi,“ charakterizuje zvláštnosť dvadsaťročného VENI ensemble Daniel Matej. Klarinetista Ronald Šebesta je jediný člen súboru, ktorý odohral takmer všetky jeho koncerty počas dvadsaťročnej histórie: „Pre mňa to znamenalo pootvorenie dverí do sveta, do ktorého som chcel vojsť. Vzniklo VENI a ja som po ňom rovno chňapol. Bolo to, ako keby som prišiel domov.“
Pri príležitosti dvadsiatych narodenín chce VENI ensemble v priebehu roka odohrať dvadsať koncertov vo viacerých slovenských mestách a blízkom zahraničí. Prvý z nich bude 16. februára, teda 20 rokov plus 1 deň po prvom koncerte, v klube A4 v Bratislave. Na programe bude okrem iného aj Rileyho In C.
VENI ensemble má za sebou prvých 20 rokov. Mnohým milovníkom hudby sa otvorili dvere do sveta, v ktorom sa dnes cítia ako doma. Boli to zmysluplné roky, naplnené hľadaním, objavovaním, umeleckým experimentovaním a hlavne krásnou hudbou. Nech ani ďalších 20 nebude iných!
Bola to zvláštna doba. Husákova normalizácia bola ešte stále na vrchole. V kníhkupectvách bolo občas možné kúpiť nejakého Hrabala či Slobodu, vychádzali krásne platne Deža Ursinyho, bratislavským sviatkom boli džezové dni a v kinách už bolo možné vidieť aj Hanákove Obrazy starého sveta. Do divadiel sa chodilo na katarzne pôsobiace šifry slobodnej komunikácie, v malých (často na iné účely určených) výstavných sieňach sa pomaly začali objavovať aj obrazy nekonformných výtvarníkov.
V dobrej forme bola Slovenská filharmónia, na vrchole popularity boli Warchalovci. V koncertných sieňach mohol človek počuť dobre zahraného Brahmsa, Čajkovského, či Beethovena, občas dokonca aj Bartóka, či Stravinského. Diela Zeljenku, Godára, Beneša či Hatríka boli uvádzané len výnimočne, diela Romana Bergera neboli pre istotu uvádzané vôbec. O tvorbe Erika Satieho, Johna Cagea, Terryho Rileyho či Arva Pärta vedel len úzky okruh dobre informovaných znalcov. Zato sa pravidelne uvádzali skladby bezpečných „zväzových“ skladateľov. Pre skupinu študentov VŠMU okolo Juraja Beneša a Milana Adamčiaka to bolo málo a rozhodli sa niečo urobiť.
| Zdá sa mi, že kategória nového začala byť preferovaná v istom štádiu vývinu hudby, čo sa v dejinách viackrát opakovalo. To podstatné, čo je označované pojmom „nová hudba“, či „nové umenie“, to podstatné je v revolte, vo vzbure. To je samotná podstata veci. Vzbura života proti smrti, vzbura tvorivých síl, proti ich gniaveniu, proti akejsi nekróze, ktorá je presadzovaná ako to jediné možné a správne. Ide o vzburu proti konformizmu, diktátu a neslobode. Práve pre toto bol aj vznik súboru VENI významný pre duchovnú kultúru. Oživovali a oživujú podstatu duchovnej kultúry. Roman Berger, hudobný skladateľ |
„Chýbalo nám skoro všetko,“ spomína vtedajší študent, dnešný docent kompozície na VŠMU a umelecký vedúci VENI ensemble Daniel Matej. „Chodili sme na festival Varšavská jeseň a tam sme si uvedomili silu naživo hranej súčasnej hudby. Bolo to oveľa intenzívnejšie než nahrávky. Chceli sme počúvať hudbu, ktorú tu nikto nehrá a tak sme si ju začali hrať sami.“ Jedným z kľúčových ľudí pri vzniku súboru VENI bol violončelista Petr Michoněk, pred dvadsiatimi rokmi čerstvý absolvent VŠMU s minulosťou moravského bigbíťáka. „Po skončení školy som začal hrať v orchestri Opery SND, čo bolo zaujímavé, ale chýbala mi kapela, teda partia muzikantov, ktorí majú svoju tvár, spoločné videnie vecí a podobné vnímanie hudby,“ hovorí Petr Michoněk. Bol to práve on, kto prišiel s nápadom založiť „kapelu,“ ktorá by hrala súčasnú vážnu hudbu a hneď navrhol aj meno. „VENI je krátke, úderné slovo, ktoré pekne znie a znamená prichádzanie. Objavilo sa niečo, čo tu nebolo a teraz tu je. Zároveň je v tom skrytá túžba, aby z toho vzniklo niečo zaujímavé,“ spomína Michoněk, „a pokora, lebo sme vedeli, že to, či niečo hodnotné skutočne vznikne, nezávisí len od nás. Názov VENI vyjadroval túžbu a prosbu.“
Že VENI ensemble priniesol niečo nové a zaujímavé, bolo jasné od úplne prvého koncertu. V prvom rade priniesli hudbu, ktorá sa na Slovensku jednoducho nehrala. O tvorbe amerických minimalistov a ich európskych súčasníkov si tu mohli vážni záujemcovia akurát kde-tu niečo prečítať (dobrým zdrojom boli polooficiálne publikácie pražskej Jazzovej sekcie). Počuť, ako znejú naživo mohli až po vzniku VENI. Nešlo však len o to, čo, ale aj ako VENI hrali. „Snažili sa hrať čo najlepšie, s veľkým nadšením a vnútorným nasadením,“ hodnotí ich výkon hudobný skladateľ Martin Burlas. Tým nasadením sa skutočne blížili autentickosti rockovej kapely. Od začiatku sa im darilo prezentovať aj pomerne komplikovanú a náročnú hudbu tak, že aj nie dostatočne vzdelaný poslucháč mal – vďaka nadšeniu hudobníkov – šancu tejto hudbe porozumieť a vnútorne ju spracovať. Treťou zvláštnosťou VENI bola dovtedy v oblastiach vážnej hudby nevídaná neformálnosť. Samozrejmosťou bolo, že členovia súboru nevystupovali v oblekoch, ale v civile. Napriek tomu (alebo práve preto?) dokázali na koncertoch bez straty autentickosti vytvárať atmosféru priam sakrálnej vážnosti či sarkastického humoru. Pri jednom ani pri druhom nestrácali tvár, zostávali sami sebou.
Vystúpenie vo februári 1988 – čiže presne pred dvadsiatimi rokmi – na muzikologickom sympóziu bol preto pre prítomných hudobných vedcov, ale aj časť laického publika, ktoré sa o tomto vystúpení dozvedelo ’z kuloárov’ šokom. Počuli hudbu, o ktorej predtým len rozprávali a videli mladých muzikantov, ktorí ju hrali s nasadením, aké sa na vážnych koncertoch jednoducho „nenosilo“.
.na vrchole alternatívy
O mesiac po vystúpení v Mozartovom dome sa uskutočnil prvý regulárny koncert VENI ensemble. Malá sála Slovenskej filharmónie (vtedy Divadelné štúdio VŠMU) bola preplnená – obsadené boli všetky miesta, ľudia sedeli na zemi, tlačili sa pod pódiom. Bol to koncert, o ktorom sa v bratislavských kaviarňach dlho hovorilo. Nasledovali ďalšie koncerty, objavovanie nových skladieb, spolupráca s podobne zameraným pražským súborom AGON. Časť koncertov sa konala dokonca v spolupráci so Slovenskou filharmóniou, ktorá súboru vtedy priala a pomáhala.
V roku 1990 sa v živote VENI odohrali tri dôležité udalosti. V máji bol súbor pozvaný na festival v Perugii, kde sa prvýkrát dostal do medzinárodného povedomia. V júni súbor VENI prvýkrát hostil festival Večery novej hudby a koncom roku vyšiel jeho prvý album. Album vydala spoločnosť Globus International, ktorá sa špecializovala výlučne na československú rockovú alternatívu (vyšli tu napríklad platne Garáže, či brnenských kapiel E a Pro pocit jistoty). Bez preháňania možno povedať, že sa VENI ensemble dostal na špičku československej hudobnej alternatívy. Vystúpili na pražskom festivale People To People, u Ivy Bittovej v Lelekovicích u Brna, stretávajú sa s Johnom Cageom, v roku 1992 vydávajú ďalší album, vystupujú na koncertoch „nezávislej“ aj „vážnej“ hudby. A každoročne stoja za festivalom Večery novej hudby.
„Súčasná vážna hudba je niekedy ako cirkevná sekta – chodí na ňu len úzky okruh stále tých istých ľudí,“ hovorí jeden zo zakladajúcich členov VENI ensemble, dánsky kontrabasista Jesper Egelund Pederssen. „Koncerty VENI boli však iné. Bolo tam veľa nadšených mladých ľudí, atmosféra bola ako na klubových rockových koncertoch. Bolo evidentné, že tu ide o niečo nové a vzrušujúce. Nielen na Slovensku to bolo výnimočné.“
V druhej polovici deväťdesiatych rokov dochádza v súbore k určitému útlmu. Vystupuje len sporadicky a stáva sa z neho niečo ako „otvorená platforma“. Na tejto platforme vznikajú nové zoskupenia ako virtuózna Opera aperta či na improvizovanú hudbu sa sústreďujúca kapela VAPORI del CUORE. „Istá kríza vznikla asi aj preto, lebo sme sa vďaka nadšeniu a našej umeleckej koncepcii dostali na akýsi vrchol a teraz sme museli jednoducho začať rozmýšľať oveľa viac o tom, ako lepšie hrať,“ hovorí Daniel Matej. „Niektorí veľkí nadšenci neboli, žiaľ, práve tí najlepší hráči ťažkého repertoáru,“ dodáva. V súbore preto dochádza ku generačnej výmene. Prichádzajú mladší hudobníci, ktorí dokážu bez problémov zvládnuť náročný repertoár. Významnými medzi nimi je dirigent Marián Lejava, ale aj klavirista Ivan Šiller. Z pôvodných členov najvytrvalejším zostáva klarinetista Ronald Šebesta, ako aj klaviristka Nora Skuta.
| VENI ensemble patří v oblasti soudobé hudby bezpochyby ke slovenské interpretační špičce. Během dvacetileté existence se vyprofiloval v soubor s jasnou dramaturgickou linií a vysokou hráčskou kvalitou. Na celém Slovensku ani v Čechách nenajdeme soubor s bohatší minulostí, pokud se týče spolupráce se světovými skladateli či interprety! Pod uměleckým vedením Daniela Mateje a s talentovaným dirigentem Mariánem Lejavou a také s úctyhodným počtem vysoce kvalitních hráčů představuje VENI ensemble soubor skutečně evropské úrovně. Jaroslav Šťastný alias Peter Graham, hudobný skladateľ |
V rokoch 2005 a 2006 vystúpil súbor VENI na Pohode. V roku 2005 zahrali v TB aréne len jednu skladbu, známu minimalistickú kompozíciu Terryho Rilleyho In C. Skladbu vtedy Daniel Matej uviedol ako „akustické techno“. Trvá asi 45 minút, začína sa udaním rytmu, ktorý sa potom po celý čas nezmení. Ku klepkajúcim paličkám sa postupne pridávajú nástroje, ktoré opakujú variácie niekoľkých hudobných figúr. Kombinácia jednotlivých fráz spojená s nemenným rytmom vytvára hudbu-rieku, ktorej monotónne plynutie možno pozorovať z brehu a podivovať sa nad tým „čo už je len na tomto zaujímavé?“ Možno sa však aj ponoriť do vody a nechať sa unášať prúdom. V takom prípade ide o mimoriadny, dá sa povedať takmer duchovný zážitok. K niečomu takému došlo aj na Pohode. Keď VENI Rileyho „techno“ dohrali, poslucháči odpovedali nadšeným aplauzom a kapela musela pridávať. Mimochodom, dialo sa to uprostred noci, keď na ostatných pódiách vystupovali najväčšie hviezdy festivalu.
Skladbu Terryho Rileyho In C chceli VENI hrať už na spomínanom prvom koncerte pred dvadsiatimi rokmi. Dnes to znie neuveriteľne, ale dôvodom, pre ktorý ju zahrať nemohli bol fakt, že nemali noty. Partitúru asi najznámejšej skladby amerického minimalizmu získali až neskôr, keď si ju okopírovali od kolegov z AGONu. Za posledných 20 rokov sa stala jednou z najobľúbenejších skladieb súboru. Ak chcete zažiť VENI a máte na to len 45 minút, choďte na koncert, kde budú hrať In C. Má to hĺbku, silu, rockovú dravosť, začujete tam groove aj swing, humor aj múdry nadhľad.
Dnes je súbor VENI samozrejmou súčasťou slovenskej hudobnej scény. Napriek generačnej výmene a pokročilejšiemu veku zakladateľov, sú jeho vystúpenia (azda aj preto, lebo ich nie je veľa) stále zvláštnymi udalosťami. „Hráme len hudbu, ku ktorej máme blízky vzťah. Je to predovšetkým americká avantgarda, minimalizmus, súčasná hudba a jej prienik s rockovou alternatívou. Chceme byť súborom akými sú rockové kapely. Hráme vlastné skladby a hudbu, ktorú máme radi,“ charakterizuje zvláštnosť dvadsaťročného VENI ensemble Daniel Matej. Klarinetista Ronald Šebesta je jediný člen súboru, ktorý odohral takmer všetky jeho koncerty počas dvadsaťročnej histórie: „Pre mňa to znamenalo pootvorenie dverí do sveta, do ktorého som chcel vojsť. Vzniklo VENI a ja som po ňom rovno chňapol. Bolo to, ako keby som prišiel domov.“
Pri príležitosti dvadsiatych narodenín chce VENI ensemble v priebehu roka odohrať dvadsať koncertov vo viacerých slovenských mestách a blízkom zahraničí. Prvý z nich bude 16. februára, teda 20 rokov plus 1 deň po prvom koncerte, v klube A4 v Bratislave. Na programe bude okrem iného aj Rileyho In C.
VENI ensemble má za sebou prvých 20 rokov. Mnohým milovníkom hudby sa otvorili dvere do sveta, v ktorom sa dnes cítia ako doma. Boli to zmysluplné roky, naplnené hľadaním, objavovaním, umeleckým experimentovaním a hlavne krásnou hudbou. Nech ani ďalších 20 nebude iných!
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.