Obrázok z jednej panelákovej domácnosti z 80. rokov minulého storočia: na tanieri gramofónu položená dlhohrajúca platňa s názvom Zlatý oriešok. Pod reproduktormi sedí dievčatko s veľkými očami a počúva fascinujúci prednes veršov Miroslava Válka.
A hoci sú to básne pre deti, nerozumie každému slovu. Rozumie však prúdu obrazov a riave zvukov. Možno v živote nenapíše báseň, ale táto akustická skúsenosť sa do nej vpíše na desaťročia dopredu.
Žijeme so zvukmi. Keď sme už nič nevideli, lebo oheň v jaskyni vyhasol, tvary sa premenili na zvuky. Zo zvieraťa sa stala sústava zvukov. Ruka blízkej osoby znela tichulinkým praskaním. Aj v hĺbkach nášho tela šumela krv. Ucho počúvalo svoje vlastné ticho. Zvuky nás aj dnes opúšťajú posledné. Už máme zatvorené oči, už prestáva pre náš zrak existovať hmatateľný svet, ale naše vedomie ešte stále prepúšťa zvuky. Žijeme v akustickom priestore. Niekedy sa zo zvuku stáva hluk, niekedy sa mení na šum. Nikdy nie je absolútne ticho. A keď sa náhodou ocitneme v izolácii od zvukov, ticho sa stáva bolesťou. Lapáme po zvuku ako topiaci sa po vzduchu.
.literatúra, prehovor!
Slová, obrazy, verše, básne, mýty, príbehy, eposy sa najprv hovorili. Boli spojené s naším telom, vychádzali cez naše ústa a modulované naším dychom vyhľadávali uši poslucháčov. Jorge Luis Borges vo svojich „slepeckých“ esejách vzdáva hold a vďaku gréckym študentom, vďaka ktorých rétorickým a memorickým schopnostiam sa zachovali Ílias aj Odysseia. Iba ich školský dril a zvyk prednášať verše nahlas spôsobili, že Homér dnes môže vychádzať v knižných vydaniach. Prestal sa počúvať, ale nezačal sa čítať. Zachoval sa v textovej podobe, ale akoby sa čosi z jeho sily stratilo. Literatúra na svoje príbuzenstvo so zvukmi však nezabudla. Vždy, keď sa dostane do krízy vnímania alebo šírenia, keď sa komplikujú a zneprehľadňujú distribučné cesty od autora k čitateľovi, vracia sa k svojej orálnej podobe. Tak to bolo v ére kláštorných knižníc, keď ako protipól uzamykania textov do hrubých foliantov vznikala ústna slovesnosť trubadúrov a truvérov a hrubozrnná ľudová epika. Tak to bolo v beatnickej ére, keď mladí básnici, odmietaní oficiálnymi vydavateľstvami, našli poslucháčstvo v návštevníkoch džezových večierkov v kaviarňach, tak to bolo pred pár rokmi, keď vznikala kultúra hiphoperov, ktorí rezignovali na textový zápis a začali atakovať svojho adresáta priamo, bez sprostredkovania tlačovými médiami.
.zvukové knihy
Voľakedajší Kruh milovníkov poézie i Klub přátel poezie vydávali ako bonus k svojim knihám malú platňu s autorským prednesom básnikov, zastúpených v tom-ktorom ročníku. Doteraz mi znie v ušiach fascinujúci prednes Miroslava Válka z knihy Milovanie v husej koži. Zdalo by sa, že niet prirodzenejšieho spojenia ako je text a zvuk. A predsa zvukové knihy takmer nikde na svete nenadobudli širšiu popularitu. Na Slovensku sa pokusy o túto formu šírenia literatúry dajú spočítať na prstoch jednej ruky (za všetky spomeniem Čechovove poviedky v podaní Jozefa Dada Nagya). Preto ma nedávno potešilo, keď som zaregistroval načítanie Coelhovho Alchymistu v podaní Mariána Geišberga na 4 CD v trvaní vyše 4 hodín. Coelha si môžem odpustiť, ale Geišbergov charizmatický prejav je silným zážitkom.
Oveľa silnejšiu tradíciu zvukových kníh majú v susedných Čechách. Tam existuje dokonca niekoľko špecializovaných vydavateľstiev, ktoré majú za sebou desiatky a stovky titulov. Ak sa spojí silný text s osobnosťou interpreta, výsledok nemôže poslucháča nechať
indiferentným. Jedným z najvydarenejších spojení bol dvojkazetový komplet Tracyho tigra v podaní Vlastimila Brodského. Saroyanov text poskytol čítačovi toľko príležitostí na rozohratie zvukových nuansí, na rozkrytie vnútorných vrstiev textu, že vznikol brilantný literárno-herecký koncert!
Na Slovensku sa pokúsil rozvlniť hladinu záujmu Michal Hvorecký svojím opusom Eskorta, ktorý okrem tradičného knižného vydania vyšiel aj ako MP3 audiokniha, kde autorove texty načítal Robert Roth. Tento akt sa bral skôr v rámci Hvoreckého vnútorného hľadania komunikácie s verejnosťou ako signál niečoho nového. A pritom hádam niet efektívnejšieho spôsobu, ako vnímať literatúru v dennom pokluse života, či už ako kráčajúci ľudia, walkmeni alebo motorizovaní manažéri, ktorí majú k dispozícii hodiny na počúvanie literatúry.
.ubuweb
Aj internet, tento nikde sa nekončiaci generátor textov, je k archívom hovoreného literárneho slova pomerne macošský. YouTube či Flickr chrlia dennodenne rozpohybované alebo statické obrázky, ale systematický archív zvukových realizácií textov nájdeme iba na niekoľkých stránkach. K tým najstarším patrí archív Ubuweb, ktorého názov odkazuje na dadaistické a futuristické očarenie zvukom. Na adrese www.ubu.com nájde návštevník okrem iného aj MP3 archív s krátkymi autentickými výstupmi osobností ako je Laurie Andersonová, Guillaume Apollinaire, Louis Aragon, Frank O´Hara, Yoko Ono, Allen Ginsberg, Ernst Jandl či český Ladislav Novák. Je to nesmierne inšpiratívny akustický archív, ktorého význam presahuje dokumentačnú hodnotu. Sem sa chodia učiť všetci performeri či akustickí básnici, zvukoví experimentátori, hľadači nových ciest poézie... Áno, súčasná poézia, tá, ktorej je tesná prezentácia v klasických tlačených médiách, ktorá odmieta nedôstojné postavenie autora odkázaného na milosť či nemilosť vydavateľstiev a grantov, hľadá aj iné spôsoby reprezentácie. Raperská komunita sa už presadila a stala sa súčasťou hudobného biznisu. Tá vetva umelcov, ktorá viac inklinuje k slovu a textu, je však ešte stále v pozícii outsidera na súčasnej mediálne dynamizovanej scéne.
.zvyky + zvuky
Literatúra sa nám tradične (a tradicionalisticky) spája s kníhtlačou, hoci väčšiu časť žila mimo kníh. Niektorí prognostici kultúry tvrdia, že sa po čase opäť vráti do štádia, keď opustí fixáciu na papier. Už dnes sa presúva na obrazovky, monitory, displeje... Nové generácie, ktoré nadobúdajú ďalšie a ďalšie gramotnosti (zvukovú, obrazovú, digitálnu...) strácajú schopnosť prvotnej dešifrácie písaných textov. Môžeme v tom vidieť úpadok, kultivovanú barbarizáciu, deštrukciu kultúrnosti, môžeme lamentovať nad nečítanosťou... Konštruktívnejšie sa mi vidí využiť prirodzené tendencie, ktoré vznikajú. Jedným z nich je obkolesenie zvukmi, akustický rukopis tejto civilizácie. Ak by sme chceli napríklad poskytnúť školopovinným deťom výchovu k zvukovosti, orientáciu vo svete hlukov a šumov, zvuková kniha, ozvučenie slova by mohlo byť prvým prirodzeným krokom k celospoločenskej kultivácii. Zvyknime si na zvuky!
A hoci sú to básne pre deti, nerozumie každému slovu. Rozumie však prúdu obrazov a riave zvukov. Možno v živote nenapíše báseň, ale táto akustická skúsenosť sa do nej vpíše na desaťročia dopredu.
Žijeme so zvukmi. Keď sme už nič nevideli, lebo oheň v jaskyni vyhasol, tvary sa premenili na zvuky. Zo zvieraťa sa stala sústava zvukov. Ruka blízkej osoby znela tichulinkým praskaním. Aj v hĺbkach nášho tela šumela krv. Ucho počúvalo svoje vlastné ticho. Zvuky nás aj dnes opúšťajú posledné. Už máme zatvorené oči, už prestáva pre náš zrak existovať hmatateľný svet, ale naše vedomie ešte stále prepúšťa zvuky. Žijeme v akustickom priestore. Niekedy sa zo zvuku stáva hluk, niekedy sa mení na šum. Nikdy nie je absolútne ticho. A keď sa náhodou ocitneme v izolácii od zvukov, ticho sa stáva bolesťou. Lapáme po zvuku ako topiaci sa po vzduchu.
.literatúra, prehovor!
Slová, obrazy, verše, básne, mýty, príbehy, eposy sa najprv hovorili. Boli spojené s naším telom, vychádzali cez naše ústa a modulované naším dychom vyhľadávali uši poslucháčov. Jorge Luis Borges vo svojich „slepeckých“ esejách vzdáva hold a vďaku gréckym študentom, vďaka ktorých rétorickým a memorickým schopnostiam sa zachovali Ílias aj Odysseia. Iba ich školský dril a zvyk prednášať verše nahlas spôsobili, že Homér dnes môže vychádzať v knižných vydaniach. Prestal sa počúvať, ale nezačal sa čítať. Zachoval sa v textovej podobe, ale akoby sa čosi z jeho sily stratilo. Literatúra na svoje príbuzenstvo so zvukmi však nezabudla. Vždy, keď sa dostane do krízy vnímania alebo šírenia, keď sa komplikujú a zneprehľadňujú distribučné cesty od autora k čitateľovi, vracia sa k svojej orálnej podobe. Tak to bolo v ére kláštorných knižníc, keď ako protipól uzamykania textov do hrubých foliantov vznikala ústna slovesnosť trubadúrov a truvérov a hrubozrnná ľudová epika. Tak to bolo v beatnickej ére, keď mladí básnici, odmietaní oficiálnymi vydavateľstvami, našli poslucháčstvo v návštevníkoch džezových večierkov v kaviarňach, tak to bolo pred pár rokmi, keď vznikala kultúra hiphoperov, ktorí rezignovali na textový zápis a začali atakovať svojho adresáta priamo, bez sprostredkovania tlačovými médiami.
.zvukové knihy
Voľakedajší Kruh milovníkov poézie i Klub přátel poezie vydávali ako bonus k svojim knihám malú platňu s autorským prednesom básnikov, zastúpených v tom-ktorom ročníku. Doteraz mi znie v ušiach fascinujúci prednes Miroslava Válka z knihy Milovanie v husej koži. Zdalo by sa, že niet prirodzenejšieho spojenia ako je text a zvuk. A predsa zvukové knihy takmer nikde na svete nenadobudli širšiu popularitu. Na Slovensku sa pokusy o túto formu šírenia literatúry dajú spočítať na prstoch jednej ruky (za všetky spomeniem Čechovove poviedky v podaní Jozefa Dada Nagya). Preto ma nedávno potešilo, keď som zaregistroval načítanie Coelhovho Alchymistu v podaní Mariána Geišberga na 4 CD v trvaní vyše 4 hodín. Coelha si môžem odpustiť, ale Geišbergov charizmatický prejav je silným zážitkom.
Oveľa silnejšiu tradíciu zvukových kníh majú v susedných Čechách. Tam existuje dokonca niekoľko špecializovaných vydavateľstiev, ktoré majú za sebou desiatky a stovky titulov. Ak sa spojí silný text s osobnosťou interpreta, výsledok nemôže poslucháča nechať
indiferentným. Jedným z najvydarenejších spojení bol dvojkazetový komplet Tracyho tigra v podaní Vlastimila Brodského. Saroyanov text poskytol čítačovi toľko príležitostí na rozohratie zvukových nuansí, na rozkrytie vnútorných vrstiev textu, že vznikol brilantný literárno-herecký koncert!
Na Slovensku sa pokúsil rozvlniť hladinu záujmu Michal Hvorecký svojím opusom Eskorta, ktorý okrem tradičného knižného vydania vyšiel aj ako MP3 audiokniha, kde autorove texty načítal Robert Roth. Tento akt sa bral skôr v rámci Hvoreckého vnútorného hľadania komunikácie s verejnosťou ako signál niečoho nového. A pritom hádam niet efektívnejšieho spôsobu, ako vnímať literatúru v dennom pokluse života, či už ako kráčajúci ľudia, walkmeni alebo motorizovaní manažéri, ktorí majú k dispozícii hodiny na počúvanie literatúry.
| Velimir Chlebnikov Búrka v mesiaci Uj Pupupopo! To je hrom. Ham, hra, hra, rap, rap. Pi-pipizi. To je on. Baj, gzogzizi. Ligot bleskov. Vejgzogziva. To si ty. Hoha, haho – nebeský zvon rozbitý. Hahó, hoha! Zž. Zž. Mn! Mn! Mn! Me-momomuna. Všetko modrie. Moa, moa, mia, svu. Vej vaj evu! To je víchor. Vzi zocern. Ve-cerci. Vravra, vravra! Vrap, vrap, vrap! Dun hukotu. Hrmot durkotu. Huhoha. Hak. Hakri. Vuva vevo. Prstence kruhov. Circici! Preložil Milan Ferko |
Aj internet, tento nikde sa nekončiaci generátor textov, je k archívom hovoreného literárneho slova pomerne macošský. YouTube či Flickr chrlia dennodenne rozpohybované alebo statické obrázky, ale systematický archív zvukových realizácií textov nájdeme iba na niekoľkých stránkach. K tým najstarším patrí archív Ubuweb, ktorého názov odkazuje na dadaistické a futuristické očarenie zvukom. Na adrese www.ubu.com nájde návštevník okrem iného aj MP3 archív s krátkymi autentickými výstupmi osobností ako je Laurie Andersonová, Guillaume Apollinaire, Louis Aragon, Frank O´Hara, Yoko Ono, Allen Ginsberg, Ernst Jandl či český Ladislav Novák. Je to nesmierne inšpiratívny akustický archív, ktorého význam presahuje dokumentačnú hodnotu. Sem sa chodia učiť všetci performeri či akustickí básnici, zvukoví experimentátori, hľadači nových ciest poézie... Áno, súčasná poézia, tá, ktorej je tesná prezentácia v klasických tlačených médiách, ktorá odmieta nedôstojné postavenie autora odkázaného na milosť či nemilosť vydavateľstiev a grantov, hľadá aj iné spôsoby reprezentácie. Raperská komunita sa už presadila a stala sa súčasťou hudobného biznisu. Tá vetva umelcov, ktorá viac inklinuje k slovu a textu, je však ešte stále v pozícii outsidera na súčasnej mediálne dynamizovanej scéne.
.zvyky + zvuky
Literatúra sa nám tradične (a tradicionalisticky) spája s kníhtlačou, hoci väčšiu časť žila mimo kníh. Niektorí prognostici kultúry tvrdia, že sa po čase opäť vráti do štádia, keď opustí fixáciu na papier. Už dnes sa presúva na obrazovky, monitory, displeje... Nové generácie, ktoré nadobúdajú ďalšie a ďalšie gramotnosti (zvukovú, obrazovú, digitálnu...) strácajú schopnosť prvotnej dešifrácie písaných textov. Môžeme v tom vidieť úpadok, kultivovanú barbarizáciu, deštrukciu kultúrnosti, môžeme lamentovať nad nečítanosťou... Konštruktívnejšie sa mi vidí využiť prirodzené tendencie, ktoré vznikajú. Jedným z nich je obkolesenie zvukmi, akustický rukopis tejto civilizácie. Ak by sme chceli napríklad poskytnúť školopovinným deťom výchovu k zvukovosti, orientáciu vo svete hlukov a šumov, zvuková kniha, ozvučenie slova by mohlo byť prvým prirodzeným krokom k celospoločenskej kultivácii. Zvyknime si na zvuky!
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.