Takmer tisíc rokov sa keltská kultúra v Írsku rozvíjala v duchu pôvodnej tradície a bez vonkajších zásahov. Potom prišlo kresťanstvo, ktoré na túto tradíciu nadviazalo...
Všetko sa začalo v 3. storočí po Kristovi, keď obchodníci z Gálie prinášali do pobrežných oblastí okrem tovaru aj svedectvo o kresťanstve. A keď neskôr začali keltskí velitelia podnikať lúpežné výpravy do Anglicka, medzi zajatcami, ktorých si priviedli, boli aj kresťania. K rozvoju kresťanstva prispeli aj utečenci z Gálie, ktorí tu zakladali prvé komunity.
.misia sv. Patrika
Najväčší podiel na rozšírení kresťanstva na území Írska má však sv. Patrik. Narodil sa v roku 385 po Kristovi v juhovýchodnom Anglicku, jeho otec bol rímskym prefektom a diakonom a jeho dedo kňazom. Ako šestnásťročného ho uniesli írski piráti a predali do Írska. A práve tu prežil duchovnú premenu. Po šiestich rokoch otrockej práce sa mu podarilo utiecť, odcestoval do Gálie a tam vstúpil do kláštora.
V roku 430 ho vysvätili za biskupa, o dva roky neskôr ho pápež vyslal do Írska, aby tu šíril kresťanstvo. Svoju misiu začal na severovýchode krajiny, kde vtedy bolo niekoľko kresťanských komunít. Neskôr prešiel na západ – k pohanom, u ktorých kedysi slúžil ako otrok. Postupne navštívil aj najodľahlejšie kúty krajiny. Keďže Írsko sa v tom čase členilo na asi 150 kmeňov, snažil sa obrátiť na kresťanstvo najprv náčelníka kmeňa. Keď sa mu to podarilo, požiadal o pôdu, na ktorej by mohol postaviť chrám a ustanoviť biskupa. Sv. Patrikovi sa podarilo rozšíriť kresťanstvo do celého Írska, sám pokrstil 120 000 ľudí a založil 300 chrámov. Jeho pozemská púť sa skončila v Alsteri v roku 461.
.ideál mníšstva
Aj po smrti sv. Patrika ostalo kresťanstvo medzi Írmi živé a hlboko zakorenené. Najlepšie o tom svedčí rozvoj mníšstva v 6. storočí. Tento štýl života oslovoval čoraz viac ľudí, a tak neustále vznikali nové kláštory. Kláštor bol pritom centrom diania, strediskom kultúry, vzdelania, duchovného života a miestom rozvoja umeleckých remesiel. Každý kláštor mal vlastné predpisy, dokonca každý mních bol vedený vlastnou cestou.
Mníšstvo v Írsku nadviazalo na ideály východného mníšstva, či už z Grécka alebo z koptských cirkví. Zároveň zotrelo rozdiel medzi mníšstvom a pustovníctvom – každý mních sa po určitom čase stiahol do samoty, a potom sa opäť aktívne zapájal do spoločenstva. Zvláštnosťou je aj skutočnosť, že Írsko v tom čase netvorili mestá, ale usadlosti jednotlivých kmeňov, takže usporiadanie cirkvi tu nebolo diecézne, hoci každému kmeňu bol pridelený biskup. Keď neskôr prišiel ďalší rozvoj mníšstva a vznikali nové kláštory, posilnil sa vplyv mníchov a spravovanie cirkvi prešlo do ich rúk. Ideál mníšstva tu bol dokonca taký silný, že pápeža nazývali „rímsky opát“ a Krista „opát požehnaných v nebi“.
.bohatstvo tradície
Je až prekvapujúce, ako veľmi sa kresťanstvo v Írsku inšpirovalo keltskou kultúrou. Úcta k všetkému živému našla uplatnenie v spiritualite a v dôraze na vzťahy k celému stvorenstvu. Posvätná bázeň Keltov priviedla k viere, že Boh je prítomný vo všetkom a že do sveta vložil poriadok, ktorý treba prijať a rešpektovať. Vžitá askéza zase vyústila do postoja, že všetko dobré pochádza od Boha a je potrebné vychutnávať to v slobode. Kresťanstvo nadviazalo aj na schopnosť stíšiť sa, vďaka ktorej Kelti spoznali, že samota nie je miestom, ale stavom, ktorý možno dosiahnuť aj uprostred hluku, a tradičná keltská viera v nesmrteľnú dušu vyústila do presvedčenia, že najhlbšou túžbou človeka je túžba po Bohu.
Kelti kedysi nosili amulet, ktorý ich mal chrániť pred zlom. V kresťanstve pochopili, že sú síce súčasťou boja medzi dobrom a zlom, ale Boh ich túžbu nenechá bez pomoci. V amulete má pôvod aj túžba nakloniť si priazeň Boha, ktorá sa rozvinula v modlitbe. Pre Keltov modliť sa znamenalo zvolávať na seba Božie požehnanie – preto celý svoj život pretkávali krátkymi modlitbami. Na keltskú tradíciu kontemplácie nadviazali keltské hymny, ktoré sú srdcom tamojšej spirituality a vyjadrujú radosť nad prítomnosťou Boha v ich živote.
Najvýraznejším prvkom keltského kresťanstva je však keltský kríž. Jeho základňu tvorí pyramída, nasleduje kríž na vysokom brvne a jeho ramená spája kruh. Kruh bol v keltskej mytológii symbolom slnka, ktoré uctievali ako Boha. Po prijatí kresťanstva však kruh dostal nový význam a v spojení s krížom pripomína, že Kristus je začiatok a koniec sveta, a zdôrazňuje jeho víťazstvo nad smrťou. Tým sa však symbolika kríža nekončí. Čoskoro začali vznikať kríže pokryté rytinami a symbolmi, ktoré odkazovali na príbehy z Písma. Aj na tom vidno, že kresťanstvo v Írsku dokázalo čerpať z bohatstva keltskej tradície a dalo jej nový význam.
.zvyky a odlišnosti
A ani tu sa prínos a bohatstvo keltského kresťanstva nekončí. Medzi zvyky, ktoré obohatili kresťanstvo vo svete, patrí napríklad tradícia svätenia ohňa počas sviatkov Veľkej noci a uprednostnenie súkromného pokánia pred verejným. Na keltské sviatky Imbolc a Samhain zase nadviazali kresťanské sviatky Hromníc a Všetkých svätých.
Keltské kresťanstvo sa však vyznačuje aj niekoľkými odlišnosťami. Prvou je tradícia požehnávania chleba počas liturgie, ktorý si veriaci po omši odniesli domov. Ďalšou je prijímanie oboma spôsobmi, dokonca aj u detí. Najzaujímavejšie je však samo prijímanie eucharistie. Premenené hostie boli umiestnené na paténu do podoby kríža v kruhu, celebrant prijímal eucharistiu z centra kríža, biskupi z horného ramena kríža, kňazi z ľavého ramena, nižší klérus z pravého ramena, pustovníci z dolného ramena, študenti teológie z hornej ľavej časti kruhu, nevinné deti z hornej pravej časti kruhu, kajúcnici z dolnej ľavej časti kruhu, manželia a prvoprijímajúci z dolnej pravej časti kruhu.
Odlišné bolo aj slávenie Veľkej noci, ktoré sa konalo v inom termíne, než bolo zvykom v západnej cirkvi. A vyznanie viery sa končilo tiež inak, slovami „verím tomu všetkému v Bohu“. Zvláštnosťou bolo aj to, že sviatosť birmovania udeľoval kňaz, pretože v západnej cirkvi túto sviatosť môže udeľovať len biskup. Netradičné je aj ukončenie sviatosti krstu obradom umytia nôh. A kým v západnej cirkvi platilo, že biskupa majú vysvätiť najmenej traja biskupi, v Írsku túto sviatosť udeľoval jeden biskup. To sú pritom len niektoré z najvýraznejších odlišností.
.začiatok konca
Od 8. storočia začali proti Írsku organizovať lúpežné výboje Vikingovia. Keď ovládli pobrežie, začali prenikať do vnútrozemia. Pri dobytí Írska im pomohli rozpory medzi keltskými kráľmi. A hoci Kelti na Veľký piatok roku 1014 Vikingov ešte porazili, nedokázali sa už spamätať a stabilizovať krajinu. Dielo skazy dokonali pohanské kmene, ktorým už nedokázali vzdorovať.
Keltské kresťanstvo teda zaniklo – a je to škoda. Vďaka tomu, ako spájalo prvky východného a západného kresťanstva, by dnes azda mohlo pomôcť pri zbližovaní medzi kresťanským východom a západom. Jeho zánik nás však môže mrzieť aj z iného dôvodu – írski mnísi totiž v rokoch 745 – 784 šírili kresťanstvo na našom území a cez nich sa keltské kresťanstvo stalo súčasťou aj našej identity. Keltské kresťanstvo však nezahynulo celkom – obohatilo kresťanstvo o niekoľko zvykov, o množstvo mučeníkov a svätých. A pretrvala aj úcta k sv. Patrikovi, ktorý je na maľbách znázornený s trojlístkom, a práve trojlístok je národným znakom Írska...
.tomáš Hupka
Autor je publicista a doktorand Teologickej fakulty Trnavskej univerzity
Všetko sa začalo v 3. storočí po Kristovi, keď obchodníci z Gálie prinášali do pobrežných oblastí okrem tovaru aj svedectvo o kresťanstve. A keď neskôr začali keltskí velitelia podnikať lúpežné výpravy do Anglicka, medzi zajatcami, ktorých si priviedli, boli aj kresťania. K rozvoju kresťanstva prispeli aj utečenci z Gálie, ktorí tu zakladali prvé komunity.
.misia sv. Patrika
Najväčší podiel na rozšírení kresťanstva na území Írska má však sv. Patrik. Narodil sa v roku 385 po Kristovi v juhovýchodnom Anglicku, jeho otec bol rímskym prefektom a diakonom a jeho dedo kňazom. Ako šestnásťročného ho uniesli írski piráti a predali do Írska. A práve tu prežil duchovnú premenu. Po šiestich rokoch otrockej práce sa mu podarilo utiecť, odcestoval do Gálie a tam vstúpil do kláštora.
V roku 430 ho vysvätili za biskupa, o dva roky neskôr ho pápež vyslal do Írska, aby tu šíril kresťanstvo. Svoju misiu začal na severovýchode krajiny, kde vtedy bolo niekoľko kresťanských komunít. Neskôr prešiel na západ – k pohanom, u ktorých kedysi slúžil ako otrok. Postupne navštívil aj najodľahlejšie kúty krajiny. Keďže Írsko sa v tom čase členilo na asi 150 kmeňov, snažil sa obrátiť na kresťanstvo najprv náčelníka kmeňa. Keď sa mu to podarilo, požiadal o pôdu, na ktorej by mohol postaviť chrám a ustanoviť biskupa. Sv. Patrikovi sa podarilo rozšíriť kresťanstvo do celého Írska, sám pokrstil 120 000 ľudí a založil 300 chrámov. Jeho pozemská púť sa skončila v Alsteri v roku 461.
.ideál mníšstva
Aj po smrti sv. Patrika ostalo kresťanstvo medzi Írmi živé a hlboko zakorenené. Najlepšie o tom svedčí rozvoj mníšstva v 6. storočí. Tento štýl života oslovoval čoraz viac ľudí, a tak neustále vznikali nové kláštory. Kláštor bol pritom centrom diania, strediskom kultúry, vzdelania, duchovného života a miestom rozvoja umeleckých remesiel. Každý kláštor mal vlastné predpisy, dokonca každý mních bol vedený vlastnou cestou.
Mníšstvo v Írsku nadviazalo na ideály východného mníšstva, či už z Grécka alebo z koptských cirkví. Zároveň zotrelo rozdiel medzi mníšstvom a pustovníctvom – každý mních sa po určitom čase stiahol do samoty, a potom sa opäť aktívne zapájal do spoločenstva. Zvláštnosťou je aj skutočnosť, že Írsko v tom čase netvorili mestá, ale usadlosti jednotlivých kmeňov, takže usporiadanie cirkvi tu nebolo diecézne, hoci každému kmeňu bol pridelený biskup. Keď neskôr prišiel ďalší rozvoj mníšstva a vznikali nové kláštory, posilnil sa vplyv mníchov a spravovanie cirkvi prešlo do ich rúk. Ideál mníšstva tu bol dokonca taký silný, že pápeža nazývali „rímsky opát“ a Krista „opát požehnaných v nebi“.
.bohatstvo tradície
Je až prekvapujúce, ako veľmi sa kresťanstvo v Írsku inšpirovalo keltskou kultúrou. Úcta k všetkému živému našla uplatnenie v spiritualite a v dôraze na vzťahy k celému stvorenstvu. Posvätná bázeň Keltov priviedla k viere, že Boh je prítomný vo všetkom a že do sveta vložil poriadok, ktorý treba prijať a rešpektovať. Vžitá askéza zase vyústila do postoja, že všetko dobré pochádza od Boha a je potrebné vychutnávať to v slobode. Kresťanstvo nadviazalo aj na schopnosť stíšiť sa, vďaka ktorej Kelti spoznali, že samota nie je miestom, ale stavom, ktorý možno dosiahnuť aj uprostred hluku, a tradičná keltská viera v nesmrteľnú dušu vyústila do presvedčenia, že najhlbšou túžbou človeka je túžba po Bohu.
Kelti kedysi nosili amulet, ktorý ich mal chrániť pred zlom. V kresťanstve pochopili, že sú síce súčasťou boja medzi dobrom a zlom, ale Boh ich túžbu nenechá bez pomoci. V amulete má pôvod aj túžba nakloniť si priazeň Boha, ktorá sa rozvinula v modlitbe. Pre Keltov modliť sa znamenalo zvolávať na seba Božie požehnanie – preto celý svoj život pretkávali krátkymi modlitbami. Na keltskú tradíciu kontemplácie nadviazali keltské hymny, ktoré sú srdcom tamojšej spirituality a vyjadrujú radosť nad prítomnosťou Boha v ich živote.
Najvýraznejším prvkom keltského kresťanstva je však keltský kríž. Jeho základňu tvorí pyramída, nasleduje kríž na vysokom brvne a jeho ramená spája kruh. Kruh bol v keltskej mytológii symbolom slnka, ktoré uctievali ako Boha. Po prijatí kresťanstva však kruh dostal nový význam a v spojení s krížom pripomína, že Kristus je začiatok a koniec sveta, a zdôrazňuje jeho víťazstvo nad smrťou. Tým sa však symbolika kríža nekončí. Čoskoro začali vznikať kríže pokryté rytinami a symbolmi, ktoré odkazovali na príbehy z Písma. Aj na tom vidno, že kresťanstvo v Írsku dokázalo čerpať z bohatstva keltskej tradície a dalo jej nový význam.
.zvyky a odlišnosti
A ani tu sa prínos a bohatstvo keltského kresťanstva nekončí. Medzi zvyky, ktoré obohatili kresťanstvo vo svete, patrí napríklad tradícia svätenia ohňa počas sviatkov Veľkej noci a uprednostnenie súkromného pokánia pred verejným. Na keltské sviatky Imbolc a Samhain zase nadviazali kresťanské sviatky Hromníc a Všetkých svätých.
Keltské kresťanstvo sa však vyznačuje aj niekoľkými odlišnosťami. Prvou je tradícia požehnávania chleba počas liturgie, ktorý si veriaci po omši odniesli domov. Ďalšou je prijímanie oboma spôsobmi, dokonca aj u detí. Najzaujímavejšie je však samo prijímanie eucharistie. Premenené hostie boli umiestnené na paténu do podoby kríža v kruhu, celebrant prijímal eucharistiu z centra kríža, biskupi z horného ramena kríža, kňazi z ľavého ramena, nižší klérus z pravého ramena, pustovníci z dolného ramena, študenti teológie z hornej ľavej časti kruhu, nevinné deti z hornej pravej časti kruhu, kajúcnici z dolnej ľavej časti kruhu, manželia a prvoprijímajúci z dolnej pravej časti kruhu.
Odlišné bolo aj slávenie Veľkej noci, ktoré sa konalo v inom termíne, než bolo zvykom v západnej cirkvi. A vyznanie viery sa končilo tiež inak, slovami „verím tomu všetkému v Bohu“. Zvláštnosťou bolo aj to, že sviatosť birmovania udeľoval kňaz, pretože v západnej cirkvi túto sviatosť môže udeľovať len biskup. Netradičné je aj ukončenie sviatosti krstu obradom umytia nôh. A kým v západnej cirkvi platilo, že biskupa majú vysvätiť najmenej traja biskupi, v Írsku túto sviatosť udeľoval jeden biskup. To sú pritom len niektoré z najvýraznejších odlišností.
.začiatok konca
Od 8. storočia začali proti Írsku organizovať lúpežné výboje Vikingovia. Keď ovládli pobrežie, začali prenikať do vnútrozemia. Pri dobytí Írska im pomohli rozpory medzi keltskými kráľmi. A hoci Kelti na Veľký piatok roku 1014 Vikingov ešte porazili, nedokázali sa už spamätať a stabilizovať krajinu. Dielo skazy dokonali pohanské kmene, ktorým už nedokázali vzdorovať.
Keltské kresťanstvo teda zaniklo – a je to škoda. Vďaka tomu, ako spájalo prvky východného a západného kresťanstva, by dnes azda mohlo pomôcť pri zbližovaní medzi kresťanským východom a západom. Jeho zánik nás však môže mrzieť aj z iného dôvodu – írski mnísi totiž v rokoch 745 – 784 šírili kresťanstvo na našom území a cez nich sa keltské kresťanstvo stalo súčasťou aj našej identity. Keltské kresťanstvo však nezahynulo celkom – obohatilo kresťanstvo o niekoľko zvykov, o množstvo mučeníkov a svätých. A pretrvala aj úcta k sv. Patrikovi, ktorý je na maľbách znázornený s trojlístkom, a práve trojlístok je národným znakom Írska...
.tomáš Hupka
Autor je publicista a doktorand Teologickej fakulty Trnavskej univerzity
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.