Sluchajte, pan fotograf, a znate že od nas pochadzaju rodičia Petra Bondru? – nahol sa smerom nad misu plnú čerstvo napečených šišiek jeden člen folklórneho súboru Kečera z výnimočnej rusínskej obce Jakubany na Hornom Spiši.
.poviem to po rusínsky – neznal som. A až neskôr som sa dozvedel aj to, že jeden z našich najlepších hokejistov všetkých čias a generálny manažér slovenskej reprezentácie oslavuje v týchto dňoch štyridsiatku. Narodil sa síce v ukrajinskom Lucku, jeho rodičovská „chyža“ však dodnes stojí práve tu, v Jakubanoch. Tých pozoruhodností je však v obci s 2 400 obyvateľmi viac.
.svet, ktorý nezmizol
Hromnice sú pôvodne antické rímske slávnosti očistného charakteru (februazio znamená v latinčine obdobie očisty), ktoré prichádzali po období karnevalovej neviazanosti. Február bol v tom čase považovaný za posledný mesiac v roku. Súčasťou procesií, pri ktorých sa ľudia bičovali kožou z obetných zvierat, bolo aj pálenie sviec. Tento zvyk z 2. februára, teda 40 dní po narodení Ježiša, včlenila potom v 5. storočí cirkev do kresťanskej tradície. Starí Slovania (nie Slováci) považovali február za mesiac boha Perúna, teda boha hromu. Verili, že hromničné sviečky chránia obydlia a zapaľovali ich obvykle pred búrkou.
Táto tradícia prežíva aj v Jakubanoch. Počas dvoch dopoludňajších liturgií bol chrám plný. Ženy v krojoch držali v náručí sviečky pripravené na pálenie. „Drahí bratia a sestry, blíži sa čas odpočtu, čas daňových priznaní...“ takto prakticky sa prihovoril veriacim farár Damián Saraka a vysvetlil, že majetok je nám iba zverený, patrí však Bohu. Dobré slová.
Súčasťou hromničnej soboty v Jakubanoch bola aj svadba. Ženil sa Raššovych parobok. Typické je, že v každej z prítomných rodín niekto pracuje v zahraničí. Kedysi v Amerike, dnes najčastejšie v Írsku alebo Anglicku. Ich príbuzní tvrdia, že si tam chcú iba zarobiť a vrátia sa domov na rodnú hrudu. Kiež by. Popoludní miestny podnikateľ pohostil vo svojej reštaurácii 96 členov miestneho klubu dôchodcov. K vínku, dobrému obedu a 350 šiškám, ktoré napiekla pani Katreničová, im v krojoch zaspievali chlapi zo súboru Kečera. Dedina, ktorá vie žiť.
.ako z rozprávky
V Tatrách žijúci etnograf Ján Olejník prišiel do Jakubian, ktoré sú jeho celoživotnou láskou, prvýkrát pred polstoročím na Vianoce. Putoval sám.
„Ubytoval som sa v mestskom hotelíku Jednota v Starej Ľubovni. Kúril som si sám do deravého železného sporáka. Vybral som sa večer pešo niekoľko kilometrov do Jakubian tak, aby som bol na utreni, teda polnočnej omši. Bola mi zima, atmosféra ma však očarila. Pred kostolom ma potom oslovil jeden muž v kroji a pozval ma ako cudzieho k nim sa zohriať. S radosťou som prijal. Nádherná drevenica, ako z rozprávky. Vianočný stromček na stole, periny nastlané na dvoch posteliach až po povalu, veľká široká pec v kúte, na stole štedrovečerné jedlá. A všetci v kroji, až na jednu mladú, ktorá sa mi prihovorila po česky: Pane doktore, to jsem ráda, že si mám s kým vypít kafe, protože tady v Jakubanech se kafe nepije. Bola to ich nevesta, učiteľka klavíra z Ostravy. Vydala sa za ich syna Jožka, ktorý tam pracoval v baniach,“ spomína Olejník na svoju prvú etnografickú kávu. Mimochodom, počuli ste už o popradskej káve? Priam sa ponúka slogan „zrnká lahodnej kávy zbierané na úrodných plantážach pod Lomnickým štítom“.
Všetky Olejníkove zamilované dediny – okrem Jakubian je to najmä Lendak a Šuňava – postupne strácali svoj autentický charakter, stopy pôvodnej hmotnej a duchovej kultúry tu však prežívajú dodnes. Nakrúcal o nich filmy, písal články a štúdie. Spomína na mnohých vzácnych Jakubancov. Aj na rodinu Vasiľovcov, ktorá sa starala o štyri zvony kostola, ktorý je najväčším gréckokatolíckym chrámom s kupolou na Slovensku. Keď za socializmu musela aj táto obec prejsť na pravoslávnu vieru, podvolili sa tomu formálne takmer všetci. Až na päť rodín, spolu išlo asi o 60 ľudí, ktorí ostali gréckokatolíkmi a chodili sa v nedeľu modliť ku krížu, nie do cerkve (kostola). Neodradili ich ani postihy zo strany štátu, pre ktoré ich deti nemohli študovať. Z Ukrajiny vtedy prišiel pravoslávny kňaz Gmickievič, noblesný starší pán s manželkou, akademickou maliarkou. Jedáleň si premenili na výstavnú sieň.
No etnograf Olejník spomína najmä na učiteľa Kundľu a jeho manželku Helenu. Pozvali ho ako starostu asi pred pätnástimi rokmi na svadbu syna. „Parobok si zobral roztomilé žieňa zo Starej Ľubovne. Prišli ma osobne pozvať do Smokovca, kde bývam. Doniesli koláče, slivovicu a iné dary. Prihovoril som sa novomanželom v troch jazykoch – po spišsky, po rusínsky a keďže nevesta bola mičšunka, teda meštianka, tak aj po poľsky. Na hostinu pozvali 250 ľudí. Bol som prísny starosta, parobkovia si mohli „drisnúť“ pálenku, až keď ma odviezli na hotel. Do tretej rána som predtým musel tancovať s každou ženou, ktorá prišla za nevestou. Dodnes mi opúcha pravá noha,“ smeje sa Olejník.
.amerikánci sa vracajú
Za zakladateľa Jakubian sa považuje rod Štefana Jakubianskeho. Osídlenie je dielom valašskej pastierskej kolonizácie na rozhraní 15. a 16. storočia. Valašský škultét Peter získal územie od majiteľa Ľubovnianskeho hradu. Miestne nárečie patrí do skupiny najzápadnejších Lemkov. Pred postupujúcou slovakizáciou ich reč uchovali gréckokatolícke obrady v staroslovienčine.
Tento malý cíp severovýchodného Slovenska je prirodzeným „kotlom“ viacerých etník a náboženstiev. Susedná dedina Chmeľnica (Hopgarten) je považovaná za najzachovalejšiu enklávu Nemcov na Spiši. Naopak Ľubovňa bola v minulosti prevažne poľská. V minulosti Jakubianci hovorili „Ja Rus, boja ruskoj vjiry“. Národnosť teda spájali s náboženstvom a pred 2. svetovou vojnou sa prevažne hlásili k ruskej národnosti. Po vojne sa ich zase komunisti snažili presvedčiť, že sú Ukrajinci, deti však v ukrajinskom jazyku nemali možnosti uplatnenia, a tak sa neskôr sami pragmaticky začali hlásiť za Slovákov. Vraveli, že majú už plné zuby prepisovania. Dnes sú „podľa občianky“ Slováci, v skutočnosti však boli, sú a hádam ostanú Rusínmi.
Pozoruhodným fenoménom je vysťahovalectvo. Amerikánci, ako im hovorili, sa v medzivojnovom období sťahovali za prácou najmä na severovýchod USA. V baniach a železiarňach tvrdo zarábali doláre, ktoré posielali domov. Aj vďaka ich pomoci – ale aj s prispením miestnych gazdov, ktorí kvôli tomu predávali svoje kravy a jalovice – sa tu z darov vybudoval v roku 1911 Chrám svätých apoštolov Petra a Pavla. „Plány dodali talianski architekti. Podobný chrám je v maďarskom Debrecíne. Na stavbe pracovali aj ženy, ťažké kamene a vodu nosili v krojoch,“ hovorí Helena Kundľová.
„Vlani sme tu mali skupinu 40 Američanov. Náš súbor Kečera iba pre nich vystrojil svadbu, riadne v krojoch. Všetko si natáčali a fotografovali. Boli takí nadšení, že nás pozvali do Ameriky,“ hovorí učiteľ Kundľa, ktorý v roku 2004 o svojej obci vydal knihu. Písal ju desať rokov, pričom podklady zhromažďoval od roku 1960. Miestny farár Damián Saraka ho učil pracovať na počítači, ukladať a zálohovať súbory. Stávalo sa mu totiž, že celý deň niečo písal a večer sa všetko vymazalo. Našťastie, neodradilo ho to. Škoda len, že vnuci a pravnuci vysťahovalcov si tú knihu zrejme nebudú môcť prečítať. Väčšinou už totiž vedia iba po anglicky.
.poviem to po rusínsky – neznal som. A až neskôr som sa dozvedel aj to, že jeden z našich najlepších hokejistov všetkých čias a generálny manažér slovenskej reprezentácie oslavuje v týchto dňoch štyridsiatku. Narodil sa síce v ukrajinskom Lucku, jeho rodičovská „chyža“ však dodnes stojí práve tu, v Jakubanoch. Tých pozoruhodností je však v obci s 2 400 obyvateľmi viac.
.svet, ktorý nezmizol
Hromnice sú pôvodne antické rímske slávnosti očistného charakteru (februazio znamená v latinčine obdobie očisty), ktoré prichádzali po období karnevalovej neviazanosti. Február bol v tom čase považovaný za posledný mesiac v roku. Súčasťou procesií, pri ktorých sa ľudia bičovali kožou z obetných zvierat, bolo aj pálenie sviec. Tento zvyk z 2. februára, teda 40 dní po narodení Ježiša, včlenila potom v 5. storočí cirkev do kresťanskej tradície. Starí Slovania (nie Slováci) považovali február za mesiac boha Perúna, teda boha hromu. Verili, že hromničné sviečky chránia obydlia a zapaľovali ich obvykle pred búrkou.
Táto tradícia prežíva aj v Jakubanoch. Počas dvoch dopoludňajších liturgií bol chrám plný. Ženy v krojoch držali v náručí sviečky pripravené na pálenie. „Drahí bratia a sestry, blíži sa čas odpočtu, čas daňových priznaní...“ takto prakticky sa prihovoril veriacim farár Damián Saraka a vysvetlil, že majetok je nám iba zverený, patrí však Bohu. Dobré slová.
Súčasťou hromničnej soboty v Jakubanoch bola aj svadba. Ženil sa Raššovych parobok. Typické je, že v každej z prítomných rodín niekto pracuje v zahraničí. Kedysi v Amerike, dnes najčastejšie v Írsku alebo Anglicku. Ich príbuzní tvrdia, že si tam chcú iba zarobiť a vrátia sa domov na rodnú hrudu. Kiež by. Popoludní miestny podnikateľ pohostil vo svojej reštaurácii 96 členov miestneho klubu dôchodcov. K vínku, dobrému obedu a 350 šiškám, ktoré napiekla pani Katreničová, im v krojoch zaspievali chlapi zo súboru Kečera. Dedina, ktorá vie žiť.
.ako z rozprávky
V Tatrách žijúci etnograf Ján Olejník prišiel do Jakubian, ktoré sú jeho celoživotnou láskou, prvýkrát pred polstoročím na Vianoce. Putoval sám.
„Ubytoval som sa v mestskom hotelíku Jednota v Starej Ľubovni. Kúril som si sám do deravého železného sporáka. Vybral som sa večer pešo niekoľko kilometrov do Jakubian tak, aby som bol na utreni, teda polnočnej omši. Bola mi zima, atmosféra ma však očarila. Pred kostolom ma potom oslovil jeden muž v kroji a pozval ma ako cudzieho k nim sa zohriať. S radosťou som prijal. Nádherná drevenica, ako z rozprávky. Vianočný stromček na stole, periny nastlané na dvoch posteliach až po povalu, veľká široká pec v kúte, na stole štedrovečerné jedlá. A všetci v kroji, až na jednu mladú, ktorá sa mi prihovorila po česky: Pane doktore, to jsem ráda, že si mám s kým vypít kafe, protože tady v Jakubanech se kafe nepije. Bola to ich nevesta, učiteľka klavíra z Ostravy. Vydala sa za ich syna Jožka, ktorý tam pracoval v baniach,“ spomína Olejník na svoju prvú etnografickú kávu. Mimochodom, počuli ste už o popradskej káve? Priam sa ponúka slogan „zrnká lahodnej kávy zbierané na úrodných plantážach pod Lomnickým štítom“.
Všetky Olejníkove zamilované dediny – okrem Jakubian je to najmä Lendak a Šuňava – postupne strácali svoj autentický charakter, stopy pôvodnej hmotnej a duchovej kultúry tu však prežívajú dodnes. Nakrúcal o nich filmy, písal články a štúdie. Spomína na mnohých vzácnych Jakubancov. Aj na rodinu Vasiľovcov, ktorá sa starala o štyri zvony kostola, ktorý je najväčším gréckokatolíckym chrámom s kupolou na Slovensku. Keď za socializmu musela aj táto obec prejsť na pravoslávnu vieru, podvolili sa tomu formálne takmer všetci. Až na päť rodín, spolu išlo asi o 60 ľudí, ktorí ostali gréckokatolíkmi a chodili sa v nedeľu modliť ku krížu, nie do cerkve (kostola). Neodradili ich ani postihy zo strany štátu, pre ktoré ich deti nemohli študovať. Z Ukrajiny vtedy prišiel pravoslávny kňaz Gmickievič, noblesný starší pán s manželkou, akademickou maliarkou. Jedáleň si premenili na výstavnú sieň.
No etnograf Olejník spomína najmä na učiteľa Kundľu a jeho manželku Helenu. Pozvali ho ako starostu asi pred pätnástimi rokmi na svadbu syna. „Parobok si zobral roztomilé žieňa zo Starej Ľubovne. Prišli ma osobne pozvať do Smokovca, kde bývam. Doniesli koláče, slivovicu a iné dary. Prihovoril som sa novomanželom v troch jazykoch – po spišsky, po rusínsky a keďže nevesta bola mičšunka, teda meštianka, tak aj po poľsky. Na hostinu pozvali 250 ľudí. Bol som prísny starosta, parobkovia si mohli „drisnúť“ pálenku, až keď ma odviezli na hotel. Do tretej rána som predtým musel tancovať s každou ženou, ktorá prišla za nevestou. Dodnes mi opúcha pravá noha,“ smeje sa Olejník.
.amerikánci sa vracajú
Za zakladateľa Jakubian sa považuje rod Štefana Jakubianskeho. Osídlenie je dielom valašskej pastierskej kolonizácie na rozhraní 15. a 16. storočia. Valašský škultét Peter získal územie od majiteľa Ľubovnianskeho hradu. Miestne nárečie patrí do skupiny najzápadnejších Lemkov. Pred postupujúcou slovakizáciou ich reč uchovali gréckokatolícke obrady v staroslovienčine.
Tento malý cíp severovýchodného Slovenska je prirodzeným „kotlom“ viacerých etník a náboženstiev. Susedná dedina Chmeľnica (Hopgarten) je považovaná za najzachovalejšiu enklávu Nemcov na Spiši. Naopak Ľubovňa bola v minulosti prevažne poľská. V minulosti Jakubianci hovorili „Ja Rus, boja ruskoj vjiry“. Národnosť teda spájali s náboženstvom a pred 2. svetovou vojnou sa prevažne hlásili k ruskej národnosti. Po vojne sa ich zase komunisti snažili presvedčiť, že sú Ukrajinci, deti však v ukrajinskom jazyku nemali možnosti uplatnenia, a tak sa neskôr sami pragmaticky začali hlásiť za Slovákov. Vraveli, že majú už plné zuby prepisovania. Dnes sú „podľa občianky“ Slováci, v skutočnosti však boli, sú a hádam ostanú Rusínmi.
Pozoruhodným fenoménom je vysťahovalectvo. Amerikánci, ako im hovorili, sa v medzivojnovom období sťahovali za prácou najmä na severovýchod USA. V baniach a železiarňach tvrdo zarábali doláre, ktoré posielali domov. Aj vďaka ich pomoci – ale aj s prispením miestnych gazdov, ktorí kvôli tomu predávali svoje kravy a jalovice – sa tu z darov vybudoval v roku 1911 Chrám svätých apoštolov Petra a Pavla. „Plány dodali talianski architekti. Podobný chrám je v maďarskom Debrecíne. Na stavbe pracovali aj ženy, ťažké kamene a vodu nosili v krojoch,“ hovorí Helena Kundľová.
„Vlani sme tu mali skupinu 40 Američanov. Náš súbor Kečera iba pre nich vystrojil svadbu, riadne v krojoch. Všetko si natáčali a fotografovali. Boli takí nadšení, že nás pozvali do Ameriky,“ hovorí učiteľ Kundľa, ktorý v roku 2004 o svojej obci vydal knihu. Písal ju desať rokov, pričom podklady zhromažďoval od roku 1960. Miestny farár Damián Saraka ho učil pracovať na počítači, ukladať a zálohovať súbory. Stávalo sa mu totiž, že celý deň niečo písal a večer sa všetko vymazalo. Našťastie, neodradilo ho to. Škoda len, že vnuci a pravnuci vysťahovalcov si tú knihu zrejme nebudú môcť prečítať. Väčšinou už totiž vedia iba po anglicky.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.