Zverejnili momentálny stav národného pokladu. Je to okolo tridsať miliónov Sk. Najvyšší čas. Aspoň vieme, na čom sme. Predpokladám, že zmysel tejto zbierky spočíva v tom, aby sme mali nejakú rezervu, keď už všetko minieme. Keď štátna pokladnica bude prázdna, keď banky jedna po druhej vyhlásia bankrot,
keď sa všetci účastníci odhlásia z druhého piliera, keď majitelia mercedesov a ostatných áut významných i menej významných značiek zaparkujú svoje vozidlá v autobazároch, kde na ne bude sadať prach, keď v obchodoch nielenže nebude dostať nijaký exluzívny tovar, ale ani základné potraviny, keď budú ľudia chodiť v topánkach s prederavenými podošvami a v roztrhaných nohaviciach – pardón, roztrhané nohavice nepatria do obrazu biedy, roztrhané džínsy sú dnes v móde, aj keď to už dávno nie je dernier cri – takže, keď si vyhladovení chlapi budú musieť pridržiavať nohavice aspoň jednou rukou, aby im nespadli. Vtedy nastane čas. Vtedy sa vytiahne národný poklad a budeme zachránení.
Nebudeme na nikoho odkázaní, na nijaké almužny, milodary či ,nedajbože, pôžičky. Budeme nezávislí, slobodní a zaistení. Takto by som si to predstavoval ja, romantik vo výslužbe. Priateľ starých čias, keď sa piesok lial a voda sypala. Neďaleko – len za siedmimi horami a siedmimi dolinami. Keď stačilo v časoch núdze zahvízdať na prstoch a už sa zbehli mládenci, ako by ich bola jedna mater mala a začali konať. Lenže časy sú zradné, romantika nie je v kurze. Za tridsať miliónov dnes nekúpite ani vilu pod Slavínom, najmä ak by vám ju chcel predať minister financií. To by sa ten národný poklad musel pekne znásobiť, to by sme sa museli poskladať naozaj výraznejšími sumami ako doteraz. A ak by aj k tomu došlo, čo s takou vilou? Kto by v nej býval? Jánošík? A kto dnes bude robiť Jánošíka za biednych tridsať miliónov? Kto sa za takú almužnu nechá obesiť za rebro? Nejako mi to nesedí. Nejako mi tie čísla nepasujú. Veď poklad, to by malo byť čosi, z čoho, prinajmenšom, oči prechádzajú. Čosi, z čoho by ste mohli zafinancovať štátny rozpočet aspoň na sto rokov. Taký poklad sa už oplatí hľadať. To by sa isto pridal aj gróf Monte Cristo. Lenže ak by ho našiel prvý, nepodelil by sa s nami, vykašľal by sa na nás, ani halier by nám nenechal. A že by ho našiel on, je takmer isté. Jednak už vie ako na to, jednak je mobilnejší ako päť miliónov hľadačov. Poklad sa nedá hľadať kolektívne. Len individuálne. Kolektívne je možné po ňom len túžiť. Je to kruté. A vôbec – sitnianski rytieri, kde ste?
keď sa všetci účastníci odhlásia z druhého piliera, keď majitelia mercedesov a ostatných áut významných i menej významných značiek zaparkujú svoje vozidlá v autobazároch, kde na ne bude sadať prach, keď v obchodoch nielenže nebude dostať nijaký exluzívny tovar, ale ani základné potraviny, keď budú ľudia chodiť v topánkach s prederavenými podošvami a v roztrhaných nohaviciach – pardón, roztrhané nohavice nepatria do obrazu biedy, roztrhané džínsy sú dnes v móde, aj keď to už dávno nie je dernier cri – takže, keď si vyhladovení chlapi budú musieť pridržiavať nohavice aspoň jednou rukou, aby im nespadli. Vtedy nastane čas. Vtedy sa vytiahne národný poklad a budeme zachránení.
Nebudeme na nikoho odkázaní, na nijaké almužny, milodary či ,nedajbože, pôžičky. Budeme nezávislí, slobodní a zaistení. Takto by som si to predstavoval ja, romantik vo výslužbe. Priateľ starých čias, keď sa piesok lial a voda sypala. Neďaleko – len za siedmimi horami a siedmimi dolinami. Keď stačilo v časoch núdze zahvízdať na prstoch a už sa zbehli mládenci, ako by ich bola jedna mater mala a začali konať. Lenže časy sú zradné, romantika nie je v kurze. Za tridsať miliónov dnes nekúpite ani vilu pod Slavínom, najmä ak by vám ju chcel predať minister financií. To by sa ten národný poklad musel pekne znásobiť, to by sme sa museli poskladať naozaj výraznejšími sumami ako doteraz. A ak by aj k tomu došlo, čo s takou vilou? Kto by v nej býval? Jánošík? A kto dnes bude robiť Jánošíka za biednych tridsať miliónov? Kto sa za takú almužnu nechá obesiť za rebro? Nejako mi to nesedí. Nejako mi tie čísla nepasujú. Veď poklad, to by malo byť čosi, z čoho, prinajmenšom, oči prechádzajú. Čosi, z čoho by ste mohli zafinancovať štátny rozpočet aspoň na sto rokov. Taký poklad sa už oplatí hľadať. To by sa isto pridal aj gróf Monte Cristo. Lenže ak by ho našiel prvý, nepodelil by sa s nami, vykašľal by sa na nás, ani halier by nám nenechal. A že by ho našiel on, je takmer isté. Jednak už vie ako na to, jednak je mobilnejší ako päť miliónov hľadačov. Poklad sa nedá hľadať kolektívne. Len individuálne. Kolektívne je možné po ňom len túžiť. Je to kruté. A vôbec – sitnianski rytieri, kde ste?
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.