Návšteva kina bola v mojom detstve sviatočnou udalosťou. Dodnes si viem vybaviť atmosféru kina v Trnave, kde som vyrastala. Sobotňajšie dopoludnie, premietanie filmu Lolek a Bolek. To zvláštne ticho vo vestibule, tlmené hlasy návštevníkov a občasný nárek detských divákov, špecifickú vôňu, tetu za okienkom, tetu šatnárku, trhača lístkov.
Praskot v reprákoch, čierne čiary preskakujúce cez plátno ako také temné prskavky. A po kine zmrzlina. V Trnave mali len kakaovú, orieškovú, citrónovú a jahodovú. Ja som bola na orieškovú. Stála vtedy 50 halierov a to vraj bola drahá. Za posledný týždeň som bola v kine päťkrát, čo je počet, ktorý sa v mojom prípade môže uskutočniť jedine v prípade návštevy filmového festivalu alebo účasti na film tour. Tentoraz je to film tour čiže premiérovanie filmu, v ktorom hrám, v rôznych mestách. Žiaľ, podobne ako hypermarkety zničili malé obchodíky, veľké multikiná zničili malé mestské kiná s pokojnou atmosférou a tradíciou. V prípade hypermarketov je to ospravedlniteľné výhodným nákupom, kdežto v ohavných multiplexoch človeka jeden výlet do kina vyjde pekne draho. A ak chodí naša delegácia v zložení Milan Steindler, Vojta Kotek, Robert Nebřenský a ja po týchto shopping komplexoch pripomínajúcich chladné kozmické lode plné zvláštneho druhu ľudí, asi to budú nejkí ufóni, podpisujeme svoje fotky, odpovedáme na otázky, usmievame sa a spomíname na časy, keď sa chodilo s filmom po normálnych kinách, kde čakali zástupy skalných návštevníkov daného kina,
väčšinou ľudia čo-to vediaci o umení, a nie tie umelohmotné opičky, čo počas nákupu náhodou zablúdia do cinema city. Včera sme však mali šťastie: v meste Kolín sme navštívili normálne kino. Kino, ktoré malo atmosféru, akú si pamätám z detstva. Milého riaditeľa, ktorý prichystal chutný raut, veselé tety šatnárky v modrých zásterkách, milú pani za okienkom, stálych milovníkov filmu, ktorí po filme na besede dávali vtipné otázky...bola som na chvíľu pozrieť aj v kinosále, a tam to vrelo, ľudia sa smiali, reagovali, pozerali ten film spolu. A to je asi hlavný rozdiel medzi normálnymi a nenormálnymi kinami. V multikine je akosi každý sám a chrumkajúc stokorunové pukance ťažko zažije atmosféru normálneho kina, kde je možno niekedy trochu dusno a občas zachrčia repráky, ale nikto nie je sám a film zanechá na prítomných omnoho väčší efekt. A tvorcovia tiež hneď majú pocit, že spravili niečo, čo má zmysel pre niekoho, kto to vie oceniť.Viem, že to nebude trvať dlho a vymrú aj poslední mohykáni. A s nimi aj krásna sviatočná udalosť so svojou atmosférou a tradíciou.
Praskot v reprákoch, čierne čiary preskakujúce cez plátno ako také temné prskavky. A po kine zmrzlina. V Trnave mali len kakaovú, orieškovú, citrónovú a jahodovú. Ja som bola na orieškovú. Stála vtedy 50 halierov a to vraj bola drahá. Za posledný týždeň som bola v kine päťkrát, čo je počet, ktorý sa v mojom prípade môže uskutočniť jedine v prípade návštevy filmového festivalu alebo účasti na film tour. Tentoraz je to film tour čiže premiérovanie filmu, v ktorom hrám, v rôznych mestách. Žiaľ, podobne ako hypermarkety zničili malé obchodíky, veľké multikiná zničili malé mestské kiná s pokojnou atmosférou a tradíciou. V prípade hypermarketov je to ospravedlniteľné výhodným nákupom, kdežto v ohavných multiplexoch človeka jeden výlet do kina vyjde pekne draho. A ak chodí naša delegácia v zložení Milan Steindler, Vojta Kotek, Robert Nebřenský a ja po týchto shopping komplexoch pripomínajúcich chladné kozmické lode plné zvláštneho druhu ľudí, asi to budú nejkí ufóni, podpisujeme svoje fotky, odpovedáme na otázky, usmievame sa a spomíname na časy, keď sa chodilo s filmom po normálnych kinách, kde čakali zástupy skalných návštevníkov daného kina,
väčšinou ľudia čo-to vediaci o umení, a nie tie umelohmotné opičky, čo počas nákupu náhodou zablúdia do cinema city. Včera sme však mali šťastie: v meste Kolín sme navštívili normálne kino. Kino, ktoré malo atmosféru, akú si pamätám z detstva. Milého riaditeľa, ktorý prichystal chutný raut, veselé tety šatnárky v modrých zásterkách, milú pani za okienkom, stálych milovníkov filmu, ktorí po filme na besede dávali vtipné otázky...bola som na chvíľu pozrieť aj v kinosále, a tam to vrelo, ľudia sa smiali, reagovali, pozerali ten film spolu. A to je asi hlavný rozdiel medzi normálnymi a nenormálnymi kinami. V multikine je akosi každý sám a chrumkajúc stokorunové pukance ťažko zažije atmosféru normálneho kina, kde je možno niekedy trochu dusno a občas zachrčia repráky, ale nikto nie je sám a film zanechá na prítomných omnoho väčší efekt. A tvorcovia tiež hneď majú pocit, že spravili niečo, čo má zmysel pre niekoho, kto to vie oceniť.Viem, že to nebude trvať dlho a vymrú aj poslední mohykáni. A s nimi aj krásna sviatočná udalosť so svojou atmosférou a tradíciou.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.