Milá Hedviga,
máte za sebou ťažké obdobie, asi najťažšie vo vašom živote, ale už aj veľký dôvod na radosť. Máte krátko po svadbe. Celá naša redakcia vám to šťastie želá. Ale nielen to vám chcem teraz odkázať.
Keď som počul vaše meno prvýkrát, netušil som, kto ste. Boli ste pre mňa neznáma študentka, ktorá si podľa polície vymyslela útok na seba. Dlho som sa vtedy pozeral na vašu doráňanú tvár z fotografií. Trochu mi to pripomenulo tvár syna jedného z našich troch nepodarených prezidentov, keď ho našli zviazaného v kufri auta. Vy si to nemôžete pamätať,
ale o ňom sa tiež hovorilo, že sa uniesol sám.
Ale nebol som si istý.
Potom prišla slávna tlačovka, na ktorej moc tohto štátu ukázala krivým prstom a povedala: Hedviga klame. Národu bolo odvtedy všetko jasné. Bol som v to leto na jednom futbale, a hlasný verdikt tribún znel: Hedviga je k... maďarská. Bolo to odporné a trochu mi to pripomenulo dobu, ktorú si tiež nemôžete pamätať. Vtedy sa takto ukázalo na Fedora Gála či Jána Čarnogurského. A tribúnam bolo tiež hneď všetko jasné.
Ale stále som si nebol úplne istý.
Potom som sa po jednej verejnej diskusii kdesi v centre Trenčína stretol s doktorom Haštom.
Už som ho vtedy dlhšie poznal, ale takého som ho nikdy nevidel. Pozýval ma nástojčivo na večeru a dlho, veľmi dlho mi rozprával príbeh jedného zraneného dievčaťa, ktorému ako psychiater pomáha.
Bol to váš príbeh.
Hovoril mi o rozhovoroch, ktoré s vami viedol, o vašej povahe, o rodine, v ktorej ste vyrástli. Ale hovoril najmä o tom, čo sa vám stalo, ako to vie a prečo je ako lekár aj ako človek presvedčený, že neklamete. Bol pokojný, mierny ako vždy, ale znelo to omnoho hlasnejšie, než ten tupý chorál z tribún.
Vtedy som získal istotu. A presne v tú chladnú jesennú noc sa vaša kauza stala našou kauzou.
Odvtedy prešiel viac ako rok. Nebol to príjemný čas. Mnohokrát som neveriacky krútil hlavou nad prašivými novinármi z bulváru, ktorí o vás dodnes klamú, lebo si myslia, že sa to páči ich masovým čitateľom. Prekvapila ma aj ľahkosť, s akou tu tajní stále manipulujú. Ale šokovali ma aj viacerí seriózni novinári. Tak málo odvahy a tak veľa predsudkov som predsa len nečakal.
Spoznal som tiež tvár jedného z dvoch ľudí, ktorí na vás podali trestné oznámenie. Striaslo ma z nej. Tvár toho druhého som nespoznal. Obesil sa. Aj z toho ma striaslo. Videl som ľudí, ktorí strieľali na figurínu a kričali vaše meno, a počul som názor našich krčiem. A celý ten rok som videl koaličných a policajných fešákov, ktorí sa za to svinstvo voči vám stále ani len nezačervenali. Ale videl som aj opozičných frajerov, ktorí väčšinu toho roka hanebne mlčali, lebo chcú kradnúť voličov práve z tých tribún.
Lenže, a to mi asi neuveríte, aj vďaka vám to bol pre mňa najmä dobrý rok.
Zistil som napríklad, ako veľa ľudí stále zaujíma pravda, aj keď nie je príjemná. Snažili sme sa ju hľadať, a čitatelia nás neodmietli. Ani trochu. Aj v tom sa bulvár tragicky mýli. Spoznal som aj vášho advokáta Romana Kvasnicu. Keď som ho navštívil prvýkrát, netušil som, že ma zdrží toľké hodiny. Asi to poznáte, hovoril dlho a vášnivo. A nielen o vás. Hovoril o fungovaní tohto štátu. A vôbec netáral. Ďalší skvelý človek, ktorý stojí pri vás. Na takých máte fakt šťastie.
Napokon, spoznal som vás. Pri našom prvom rozhovore ste mali trochu strach, občas ste sa nepozorovane chytili zachraňujúcej mamy. Druhýkrát už nie. A tretíkrát, na verejnej diskusii o ľudských právach, ste už boli povzbudením vy. Keď som vás vtedy pozval na pódium, ľudia vám s úctou tlieskali a potom, vtedy ešte stále trochu preľaknutí z Fica, hovorili s úľavou o vašej odvahe. Neuveriteľná premena.
Neviem, ako rozhodnú polícia, prokurátor a súd. Len temne tuším. Ale vy, Hedviga, ste už zvíťazili. Aj s vaším Petrom.
máte za sebou ťažké obdobie, asi najťažšie vo vašom živote, ale už aj veľký dôvod na radosť. Máte krátko po svadbe. Celá naša redakcia vám to šťastie želá. Ale nielen to vám chcem teraz odkázať.
Keď som počul vaše meno prvýkrát, netušil som, kto ste. Boli ste pre mňa neznáma študentka, ktorá si podľa polície vymyslela útok na seba. Dlho som sa vtedy pozeral na vašu doráňanú tvár z fotografií. Trochu mi to pripomenulo tvár syna jedného z našich troch nepodarených prezidentov, keď ho našli zviazaného v kufri auta. Vy si to nemôžete pamätať,
ale o ňom sa tiež hovorilo, že sa uniesol sám.
Ale nebol som si istý.
Potom prišla slávna tlačovka, na ktorej moc tohto štátu ukázala krivým prstom a povedala: Hedviga klame. Národu bolo odvtedy všetko jasné. Bol som v to leto na jednom futbale, a hlasný verdikt tribún znel: Hedviga je k... maďarská. Bolo to odporné a trochu mi to pripomenulo dobu, ktorú si tiež nemôžete pamätať. Vtedy sa takto ukázalo na Fedora Gála či Jána Čarnogurského. A tribúnam bolo tiež hneď všetko jasné.
Ale stále som si nebol úplne istý.
Potom som sa po jednej verejnej diskusii kdesi v centre Trenčína stretol s doktorom Haštom.
Už som ho vtedy dlhšie poznal, ale takého som ho nikdy nevidel. Pozýval ma nástojčivo na večeru a dlho, veľmi dlho mi rozprával príbeh jedného zraneného dievčaťa, ktorému ako psychiater pomáha.
Bol to váš príbeh.
Hovoril mi o rozhovoroch, ktoré s vami viedol, o vašej povahe, o rodine, v ktorej ste vyrástli. Ale hovoril najmä o tom, čo sa vám stalo, ako to vie a prečo je ako lekár aj ako človek presvedčený, že neklamete. Bol pokojný, mierny ako vždy, ale znelo to omnoho hlasnejšie, než ten tupý chorál z tribún.
Vtedy som získal istotu. A presne v tú chladnú jesennú noc sa vaša kauza stala našou kauzou.
Odvtedy prešiel viac ako rok. Nebol to príjemný čas. Mnohokrát som neveriacky krútil hlavou nad prašivými novinármi z bulváru, ktorí o vás dodnes klamú, lebo si myslia, že sa to páči ich masovým čitateľom. Prekvapila ma aj ľahkosť, s akou tu tajní stále manipulujú. Ale šokovali ma aj viacerí seriózni novinári. Tak málo odvahy a tak veľa predsudkov som predsa len nečakal.
Spoznal som tiež tvár jedného z dvoch ľudí, ktorí na vás podali trestné oznámenie. Striaslo ma z nej. Tvár toho druhého som nespoznal. Obesil sa. Aj z toho ma striaslo. Videl som ľudí, ktorí strieľali na figurínu a kričali vaše meno, a počul som názor našich krčiem. A celý ten rok som videl koaličných a policajných fešákov, ktorí sa za to svinstvo voči vám stále ani len nezačervenali. Ale videl som aj opozičných frajerov, ktorí väčšinu toho roka hanebne mlčali, lebo chcú kradnúť voličov práve z tých tribún.
Lenže, a to mi asi neuveríte, aj vďaka vám to bol pre mňa najmä dobrý rok.
Zistil som napríklad, ako veľa ľudí stále zaujíma pravda, aj keď nie je príjemná. Snažili sme sa ju hľadať, a čitatelia nás neodmietli. Ani trochu. Aj v tom sa bulvár tragicky mýli. Spoznal som aj vášho advokáta Romana Kvasnicu. Keď som ho navštívil prvýkrát, netušil som, že ma zdrží toľké hodiny. Asi to poznáte, hovoril dlho a vášnivo. A nielen o vás. Hovoril o fungovaní tohto štátu. A vôbec netáral. Ďalší skvelý človek, ktorý stojí pri vás. Na takých máte fakt šťastie.
Napokon, spoznal som vás. Pri našom prvom rozhovore ste mali trochu strach, občas ste sa nepozorovane chytili zachraňujúcej mamy. Druhýkrát už nie. A tretíkrát, na verejnej diskusii o ľudských právach, ste už boli povzbudením vy. Keď som vás vtedy pozval na pódium, ľudia vám s úctou tlieskali a potom, vtedy ešte stále trochu preľaknutí z Fica, hovorili s úľavou o vašej odvahe. Neuveriteľná premena.
Neviem, ako rozhodnú polícia, prokurátor a súd. Len temne tuším. Ale vy, Hedviga, ste už zvíťazili. Aj s vaším Petrom.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.