V šiestom čísle nemeckého týždenníka Focus uverejnili výskum o spravodajstve v nemeckých verejnoprávnych a súkromných televíziách. Výsledok sa dal predpokladať. V súkromných médiách bolo viac každodenných tém, celebrít a zvierat ako vnútornej a zahraničnej politiky a ďaleko najviac násilia na deťoch, vrahov, karambolov na diaľniciach a záplav.
V dvoch verejnoprávnych televíziách bola takmer štvrtina vnútornej politiky a hospodárstva, takmer tridsať percent zahraničnej politiky, okolo desať percent športu, minimum trestných činov, katastrof, nehôd, celebrít a zvierat, takmer žiadne každodenné témy. V porovnaní s tým zaplavujú slovenské verejnoprávne spravodajstvo každodenné komunálne témy, vnútropolitické spravodajstvo je nevyvážené, zahraničné takmer chýba a ekonomické je nekvalifikované.
Jednoducho povedané, spravodajstvo nemeckých verejnoprávnych televízií je politické a vecné, slovenských komunálne a bulvarizované. Je to dvojsečné zistenie – na jednej strane z neho vyplýva, že politika Slovákov nezaujíma, na druhej, že sa o nej (a najmä o našom mieste a postavení vo svete) dozvú pramálo a ešte k tomu zdĺhavo.
Najsledovanejšie nemecké spravodajstvo, ktoré patrí bezkonkurenčne verejnoprávnej televízii, trvá aj so športom a správami o počasí presne pätnásť minút. Slovenské sa vlečú od pol hodiny do hodiny. V nemeckých verejnoprávnych televíziách sú týždenne tri večerné diskusie, v nedeľu napoludnie býva pravidelná politická diskusia s novinármi, nemecká publicistika je na rozdiel od slovenskej investigatívna a nevarí z prvej vody, v nemeckých verejnoprávnych televíziách sa v noci diskutuje o kulúre, umení a filozofii, ale nie je v nich ani jediná relácia osvetového typu, ktoré sú v našej televízii aj pri zmenených témach ešte stále ako vystrihnuté z roka 1988. To je verný obraz biedy slovenskej verejnoprávnej televízie v roku 2008.
Viacerí budú namietať, že nemožno porovnávať neporovnateľné. Ale nie je to len o peniazoch. V STV existujú relácie, ktoré nie sú drahé, len zlé. Spravodajstvu chýba hierarchia medzi dôležitým a okrajovým, politické diskusie sú vďaka politikom a čoraz zahriaknutejším moderátorom plné fráz a floskúl, nehovoriac už o nude, ktorá zíva z verejných diskusií (kdeže tie lanské podlampové snehy sú). Ako sme sa dozvedeli od dokumentaristov, dramaturgovia sa boja vlastného názoru, alebo ho jednoducho nemajú. A odkedy si herci osvojili slová sitkom a telenovela, utíchli aj zasnené debaty o modrých televíznych pondelkoch.
Vždy som bol vášnivý priaznivec duálneho systému verejnoprávnych a súkromných médií, možno aj preto, že som mal pred sebou nemecký príklad. Nemám problém s otázkou, čo je a či vôbec existuje verjnoprávnosť. Jej funkciu možno odčítať priamo z ústavy, lebo demokracia znamená slobodný prístup k informáciám, diskusiu, občiansku vzdelanosť, nezávislú kultúru. To všetko súkromné médiá robiť môžu, ale verejnoprávne musia, a v tom je ten drobný, ale podstatný rozdiel.
Po takmer dvadsiatich rokoch sa však vo mne čosi zlomilo. Zvyšovať koncesionárske poplatky a platiť ich od elektrickej zásuvky pokladám vzhľadom na neschopnosť verejenoprávnych médií za nemorálne a ich financovanie zo štátneho rozpočtu v našich pomeroch za faktické opätovné zoštátnenie.
Začínam si myslieť, že sú len dve možnosti. Buď sa budú verejnoprávne médiá správať ekonomicky a vytvoríme podobný model voľby a kontroly ich vedení ako BBC, aby sa zabránilo najhorším politickým tlakom, ktoré vedú po každých voľbách k spúšti, alebo ich treba sprivatizovať a zaručiť v licenčných podmienkach verejnoprávnu funkciu v oblastiach, kde to vyplýva z ústavy.
K prvej možnosti sa staviam po premárnených devätnástich rokoch skepticky. Čo sa týka druhej, čoraz intenzívnejšie si uvedomujem, že verejnoprávnosť nie je v demokratickej spoločnosti inštitúcia, ale funkcia, bez ktorej naplnenia niet svojprávnych občanov.
V dvoch verejnoprávnych televíziách bola takmer štvrtina vnútornej politiky a hospodárstva, takmer tridsať percent zahraničnej politiky, okolo desať percent športu, minimum trestných činov, katastrof, nehôd, celebrít a zvierat, takmer žiadne každodenné témy. V porovnaní s tým zaplavujú slovenské verejnoprávne spravodajstvo každodenné komunálne témy, vnútropolitické spravodajstvo je nevyvážené, zahraničné takmer chýba a ekonomické je nekvalifikované.
Jednoducho povedané, spravodajstvo nemeckých verejnoprávnych televízií je politické a vecné, slovenských komunálne a bulvarizované. Je to dvojsečné zistenie – na jednej strane z neho vyplýva, že politika Slovákov nezaujíma, na druhej, že sa o nej (a najmä o našom mieste a postavení vo svete) dozvú pramálo a ešte k tomu zdĺhavo.
Najsledovanejšie nemecké spravodajstvo, ktoré patrí bezkonkurenčne verejnoprávnej televízii, trvá aj so športom a správami o počasí presne pätnásť minút. Slovenské sa vlečú od pol hodiny do hodiny. V nemeckých verejnoprávnych televíziách sú týždenne tri večerné diskusie, v nedeľu napoludnie býva pravidelná politická diskusia s novinármi, nemecká publicistika je na rozdiel od slovenskej investigatívna a nevarí z prvej vody, v nemeckých verejnoprávnych televíziách sa v noci diskutuje o kulúre, umení a filozofii, ale nie je v nich ani jediná relácia osvetového typu, ktoré sú v našej televízii aj pri zmenených témach ešte stále ako vystrihnuté z roka 1988. To je verný obraz biedy slovenskej verejnoprávnej televízie v roku 2008.
Viacerí budú namietať, že nemožno porovnávať neporovnateľné. Ale nie je to len o peniazoch. V STV existujú relácie, ktoré nie sú drahé, len zlé. Spravodajstvu chýba hierarchia medzi dôležitým a okrajovým, politické diskusie sú vďaka politikom a čoraz zahriaknutejším moderátorom plné fráz a floskúl, nehovoriac už o nude, ktorá zíva z verejných diskusií (kdeže tie lanské podlampové snehy sú). Ako sme sa dozvedeli od dokumentaristov, dramaturgovia sa boja vlastného názoru, alebo ho jednoducho nemajú. A odkedy si herci osvojili slová sitkom a telenovela, utíchli aj zasnené debaty o modrých televíznych pondelkoch.
Vždy som bol vášnivý priaznivec duálneho systému verejnoprávnych a súkromných médií, možno aj preto, že som mal pred sebou nemecký príklad. Nemám problém s otázkou, čo je a či vôbec existuje verjnoprávnosť. Jej funkciu možno odčítať priamo z ústavy, lebo demokracia znamená slobodný prístup k informáciám, diskusiu, občiansku vzdelanosť, nezávislú kultúru. To všetko súkromné médiá robiť môžu, ale verejnoprávne musia, a v tom je ten drobný, ale podstatný rozdiel.
Po takmer dvadsiatich rokoch sa však vo mne čosi zlomilo. Zvyšovať koncesionárske poplatky a platiť ich od elektrickej zásuvky pokladám vzhľadom na neschopnosť verejenoprávnych médií za nemorálne a ich financovanie zo štátneho rozpočtu v našich pomeroch za faktické opätovné zoštátnenie.
Začínam si myslieť, že sú len dve možnosti. Buď sa budú verejnoprávne médiá správať ekonomicky a vytvoríme podobný model voľby a kontroly ich vedení ako BBC, aby sa zabránilo najhorším politickým tlakom, ktoré vedú po každých voľbách k spúšti, alebo ich treba sprivatizovať a zaručiť v licenčných podmienkach verejnoprávnu funkciu v oblastiach, kde to vyplýva z ústavy.
K prvej možnosti sa staviam po premárnených devätnástich rokoch skepticky. Čo sa týka druhej, čoraz intenzívnejšie si uvedomujem, že verejnoprávnosť nie je v demokratickej spoločnosti inštitúcia, ale funkcia, bez ktorej naplnenia niet svojprávnych občanov.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.