K Veľkej stratégii v neistom svete: Obnovenie transatlantického partnerstva.
V každej krajine a v každej dobe sa radi opierame o istotu. Ale vo svete asymetrických hrozieb a globálnych výziev nie sú si naše vlády a naše národy isté, aké sú tie hrozby a ako majú čeliť zložitému svetu pred sebou.
Po opísaní komplexnosti hrozieb hodnotia autori súčasné schopnosti a analyzujú nedostatky v existujúcich inštitúciách so záverom, že hrozby sú natoľko komplexné, že žiadny štát, ani žiadna inštitúcia nie sú schopné poradiť si so súčasnými a budúcimi problémami samostatne. Jediný spôsob, ako si poradiť s týmito hrozbami a výzvami, je urobiť to prostredníctvom integrovaného a spojeneckého strategického prístupu, ktorý zahŕňa nevojenské aj vojenské možnosti a kapacity.
Na základe toho navrhujú autori novú veľkú stratégiu, ktorú by mohli prijať za svoju organizácie aj štáty, a zaoberajú sa potom možnosťami implementovania takej stratégie. Uzatvárajú, že vzhľadom na výzvy, ktorým svet čelí, nie je teraz čas začínať znovu od začiatku. Preto sú našou nádejou na to, že si poradíme so súčasnými hrozbami, skôr existujúce a nie nové inštitúcie. Autori robia aj záver, že zo súčasných inštitúcií je NATO tá najvhodnejšia, aby poslúžila ako centrálny prvok budúcej bezpečnostnej architektúry za predpokladu, že sa úplne transformuje a prispôsobí, aby mohla čeliť súčasným hrozbám. NATO potrebuje viac nevojenských schopností, čo zdôrazňuje potrebu lepšej spolupráce s Európskou úniou.
Vychádzajúc z tohto prístupu navrhujú autori krátkodobú, strednodobú a dlhodobú agendu zmeny. Krátkodobo sa sústreďujú na kritickú situáciu v Afganistane, kde je NATO na rázcestí a vystavené riziku, že zlyhá. Preto navrhujú sériu krokov, ktoré treba urobiť, aby sa dosiahol úspech. Zahŕňa to zlepšenie podieľania sa na nákladoch a prenos operačného velenia. A čo je, ako zdôrazňujú autori najdôležitejšie, aby štáty NATO uspeli, musia dostatočne zabezpečovať operácie zdrojmi, podeliť sa o riziká a mať politickú vôľu pokračovať v operáciách.
Ako strednodobú agendu navrhujú autori vypracovať novú strategickú koncepciu NATO. Ponúkajú myšlienky, ako vyriešiť problém rivality s EÚ a ako poskytnúť NATO prístup aj k iným, ako vojenským nástrojom. Navrhujú tiež dať do súladu budúce rozširovanie a partnerstvo so strategickými cieľmi a zámermi NATO.
Vo svojej dlhodobej agende navrhujú autori opustenie koncepcie dvoch pilierov spolupráce Ameriky a Európy, a navrhujú vziať si za cieľ dlhodobú víziu aliancie demokracií od Fínska až po Aljašku. Na začatie tohto procesu navrhujú zriadenie direktorátu pozostávajúceho z USA, EÚ a NATO. Takýto direktorát by mal koordinovať celú spoluprácu v spoločnej transatlantickej sfére záujmov.
Autori veria, že navrhnutá agenda môže byť prvým krokom k obnoveniu transatlantického partnerstva, a viesť v konečnom dôsledku k aliancii demokratických štátov a k zvýšeniu istoty.
.tento text je zhrnutím záverov štúdie, ktoré je uvedené na jej začiatku ako Executive summary
V každej krajine a v každej dobe sa radi opierame o istotu. Ale vo svete asymetrických hrozieb a globálnych výziev nie sú si naše vlády a naše národy isté, aké sú tie hrozby a ako majú čeliť zložitému svetu pred sebou.
Po opísaní komplexnosti hrozieb hodnotia autori súčasné schopnosti a analyzujú nedostatky v existujúcich inštitúciách so záverom, že hrozby sú natoľko komplexné, že žiadny štát, ani žiadna inštitúcia nie sú schopné poradiť si so súčasnými a budúcimi problémami samostatne. Jediný spôsob, ako si poradiť s týmito hrozbami a výzvami, je urobiť to prostredníctvom integrovaného a spojeneckého strategického prístupu, ktorý zahŕňa nevojenské aj vojenské možnosti a kapacity.
Na základe toho navrhujú autori novú veľkú stratégiu, ktorú by mohli prijať za svoju organizácie aj štáty, a zaoberajú sa potom možnosťami implementovania takej stratégie. Uzatvárajú, že vzhľadom na výzvy, ktorým svet čelí, nie je teraz čas začínať znovu od začiatku. Preto sú našou nádejou na to, že si poradíme so súčasnými hrozbami, skôr existujúce a nie nové inštitúcie. Autori robia aj záver, že zo súčasných inštitúcií je NATO tá najvhodnejšia, aby poslúžila ako centrálny prvok budúcej bezpečnostnej architektúry za predpokladu, že sa úplne transformuje a prispôsobí, aby mohla čeliť súčasným hrozbám. NATO potrebuje viac nevojenských schopností, čo zdôrazňuje potrebu lepšej spolupráce s Európskou úniou.
Vychádzajúc z tohto prístupu navrhujú autori krátkodobú, strednodobú a dlhodobú agendu zmeny. Krátkodobo sa sústreďujú na kritickú situáciu v Afganistane, kde je NATO na rázcestí a vystavené riziku, že zlyhá. Preto navrhujú sériu krokov, ktoré treba urobiť, aby sa dosiahol úspech. Zahŕňa to zlepšenie podieľania sa na nákladoch a prenos operačného velenia. A čo je, ako zdôrazňujú autori najdôležitejšie, aby štáty NATO uspeli, musia dostatočne zabezpečovať operácie zdrojmi, podeliť sa o riziká a mať politickú vôľu pokračovať v operáciách.
Ako strednodobú agendu navrhujú autori vypracovať novú strategickú koncepciu NATO. Ponúkajú myšlienky, ako vyriešiť problém rivality s EÚ a ako poskytnúť NATO prístup aj k iným, ako vojenským nástrojom. Navrhujú tiež dať do súladu budúce rozširovanie a partnerstvo so strategickými cieľmi a zámermi NATO.
Vo svojej dlhodobej agende navrhujú autori opustenie koncepcie dvoch pilierov spolupráce Ameriky a Európy, a navrhujú vziať si za cieľ dlhodobú víziu aliancie demokracií od Fínska až po Aljašku. Na začatie tohto procesu navrhujú zriadenie direktorátu pozostávajúceho z USA, EÚ a NATO. Takýto direktorát by mal koordinovať celú spoluprácu v spoločnej transatlantickej sfére záujmov.
Autori veria, že navrhnutá agenda môže byť prvým krokom k obnoveniu transatlantického partnerstva, a viesť v konečnom dôsledku k aliancii demokratických štátov a k zvýšeniu istoty.
.tento text je zhrnutím záverov štúdie, ktoré je uvedené na jej začiatku ako Executive summary
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.