Opera a rock. Na prvý pohľad sa zdá, že väčšie protiklady v hudbe ani neexistujú. Ako však vieme napríklad z ľúbostných vzťahov, protiklady sa priťahujú. Samozrejme, bez záruky, že výsledkom bude harmonické a šťastné manželstvo.
Majú opera a rock vôbec niečo spoločné? Ale iste. Minimálne to, že s oboma sa spájajú mnohé zaužívané predstavy až klišé. V dobrom úmysle ich často živia práve nadšení fanúšikovia. Pre operných labužníkov býva opera stelesnením ušľachtilosti a vznešenosti, najvyššou pozemskou formou peknoty a krásoty. Podobne je pre niektorých rockerov ich obľúbená muzika vrcholným prejavom slobody, mužnosti a vzdoru. A predsa existuje aj rocková opera – pre milovníkov klasickej opery svätokrádež, pre rockerov potvrdenie umeleckého potenciálu rockovej hudby.
.motorkár v smokingu
Iste nie je náhoda, že rocková opera, tento „motorkár v smokingu“, sa zrodila v 60. rokoch, v období nadšených – niekedy zaujímavých a niekedy naivných – umeleckých experimentov. Presne definovať žáner rockovej opery nie je jednoduché. Občas býva na nerozoznanie od svojho ľahtikárskejšieho súrodenca – muzikálu. A niekedy nie je celkom jasná ani hranica medzi rockovou operou a žánrom tzv. konceptuálneho albumu, ktorý v 60. rokoch spopularizovali Beatles so svojím Seržantom Pepperom. Príklady oboch sa dajú nájsť aj v tvorbe jedného interpreta: pinkfloydovský album The Dark Side Of The Moon sa považuje za konceptuálny album, ale dvojalbum The Wall väčšinou sprevádza nálepka rockovej opery.
Kým konceptuálny album je v podstate nahrávka s nejakým zjednocujúcim motívom, rocková opera by mala obsahovať dramaticky vystavaný súvislý príbeh. Jeho rozprávačom je niekedy jeden spevák v úlohe hlavého hrdinu, inokedy sa v rockovej opere strieda viacero spevákov, ktorí stvárňujú jednotlivé postavy. V rockovej opere býva oveľa viac rocku ako opery – tomuto žánru sa väčšinou venujú rockoví hudobníci, ako základ používajú tradičné rockové nástroje, a keď nejakú skladbu vytrhneme z kontextu, často môže bez problémov fungovať samostatne, dokonca sa stať hitom.
.rýchlovka, tommy
Presné začiatky rockovej opery sa strácajú v deravej pamäti hlavných aktérov, ktorí naplno prežívali búrlivé šesťdesiate roky. Panuje však všeobecný konsenzus, že medzi priekopníkmi patrí čestné miesto britskej skupine The Who a osobitne jej gitaristovi a skladateľovi Petovi Townshendovi. Za jednu z prvých lastovičiek tohto žánru by sa dala považovať deväťminútová skladba A Quick One While He’s Away z albumu A Quick One (1966). Témou tejto mikroopery (alebo že by „opierky“?) je nevera, kde v úlohe zvodcu vystupuje rušňovodič Ivor...
Jednou z prvých skutočných rockových opier je však až album Tommy z roku 1969. Tommy dodnes patrí k najslávnejším rockovým operám a dočkal sa, tak ako niektoré ďalšie podobné diela, orchestrálneho spracovania aj filmovej a muzikálovej verzie. V príbehu hluchonemého a slepého chlapca má miesto mnoho výrazných motívov – osamelosť a izolovanosť jednotlivca od spoločnosti, komunikačné bariéry, psychické problémy, násilie, sexuálne zneužívanie, náboženské kulty, drogy alebo úloha podvedomia. Pete Townshend a The Who sa k žánru rockovej opery ešte vrátili po štyroch rokoch na albume Quadrophenia, generačnej výpovedi o príslušníkovi britského hnutia mods, ktorý trpí rozpoltením osobnosti.
.jahňa za stenou
Podobné tematické motívy sa objavujú aj v ďalších významných rockových operách. Akýmsi rozpoltením osobnosti trpí aj hrdina Rael, hlavná postava dvojalbumu The Lamb Lies Down On Broadway (1974) od skupiny Genesis. Temná, snová až surrealistická atmosféra nahrávky súvisela aj s osobnými dilemami Petra Gabriela, ktorý po skončení turné k dvojalbumu opustil Genesis a začal sa venovať sólovej dráhe.
Autobiografické prvky sa vyskytujú aj na dvojalbume The Wall (1979) skupiny Pink Floyd, slávnom podobenstve o negatívnych tlakoch spoločnosti na jednotlivca. Pinkfloydovská Stena je príkladom toho, keď časti rockovej opery dobre fungujú aj samostatne – z tohto dvojalbumu pochádzajú napríklad hity Another Brick In The Wall (Part 2) a Comfortably Numb. Podobne ako v prípade Petra Gabriela a Genesis bolo aj The Wall v podstate záverom určitej éry v histórii kapely. Hlavný autor Steny Roger Waters ešte pod hlavičkou Pink Floyd nahral jej pokračovanie The Final Cut (1983), to je však skôr predzvesťou jeho sólových albumov.
.superstar jesus
Osobitné postavenie medzi rockovými operami má Jesus Christ Superstar (1970), notoricky známe dielko skladateľa Andrewa Lloyda Webera a textára Tima Ricea o konflikte medzi Ježišom a Judášom. Niektoré verzie, napríklad pôvodná nahrávka v hlavnej úlohe so spevákom Deep Purple Ianom Gillanom, majú aký-taký rockový náboj, no predsa len ide skôr o komerčný muzikál než o rockovú operu. Úplne iné spracovanie témy Ježiša Krista nájdeme napríklad v zaujímavej nahrávke Jesús de Chamberí (1996) od kultovej španielskej folkovo-metalovej skupiny Mägo de Oz.
To však už predbiehame dobu. Koncom 80. rokov rozvinuli napínavý príbeh s konšpiračnými prvkami americkí Queensryche na albume Operation: Mindcrime. Inak však už bol tento žáner na ústupe. Navyše 90. roky po grungeovom prevrate priali skôr rockovej jednoduchosti, a tak sa zdalo, že rockové opery nadobro vyhynuli. Vtedy začal tento žáner systematicky oživovať holandský skladateľ Arjen Lucassen s projektom Ayreon. Do rockovej opery občas zabrúsia aj americké progresívne superhviezdy Dream Theater – napríklad na albume Metropolis Pt. 2: Scenes From A Memory (1999).
Žáner rockovej opery sa hojne vyskytuje práve v tvorbe novodobých progrockových a progmetalových skupín, ktorým tento formát umožňuje do vôle popredvádzať inštrumentálne schopnosti a hlasové rozsahy. Občas až do absurdity. Operné prvky naťahuje do extrému napríklad spevák a skladateľ Tobias Sammet z nemeckej skupiny Edguy v projekte Avantasia, na ktorý si pozýva aj ďalších spevákov-„výškarov“. Práve tu je tenký ľad väčšiny rockových opier – kto si neustráži mieru pompéznosti, môže byť na smiech.
.americkí idioti
Podoba rockovej opery sa začala v posledných rokoch výrazne meniť a tento žáner sa dokonca vrátil do hlavného prúdu aj do hitparád. Nečakaný úspech zožali Green Day so svojou punkrockovou operou American Idiot (2004), ktorá chce byť sociálnym komentárom americkej spoločnosti po 11. septembri 2001. Po žánri rockovej opery dokonca siahli aj mládežnícke idoly My Chemical Romance. S producentom Robom Cavallom, ktorý spolupracoval s Green Day na Americkom idiotovi, nahrali album The Black Parade (2006) o pacientovi umierajúcom na rakovinu. Nalíčení cool mládenci bez ostychu spájajú pop-punk s odkazmi trebárs na Queen a ich Bohemian Rapsody...
Rocková opera, to dieťa 60. rokov, ktoré predčasne dospelo a zostarlo v 70. rokoch, je jednoducho opäť tu. Prečo práve teraz? V čase empétrojok a iPodov, keď si môžeme bez problémov vytvárať vlastné playlisty, kúpiť si jednu skladbu a keď sa otriasa tradičný koncept hudobného albumu ako uzavretého umeleckého celku? Možno práve preto – rocková opera je návratom k myšlienke hudobnej nahrávky, ktorej treba venovať istý čas, vypočuť si ju celú a ktorá chce niečo povedať. Aj keď z nej občas kvapká pompéznosť...
Majú opera a rock vôbec niečo spoločné? Ale iste. Minimálne to, že s oboma sa spájajú mnohé zaužívané predstavy až klišé. V dobrom úmysle ich často živia práve nadšení fanúšikovia. Pre operných labužníkov býva opera stelesnením ušľachtilosti a vznešenosti, najvyššou pozemskou formou peknoty a krásoty. Podobne je pre niektorých rockerov ich obľúbená muzika vrcholným prejavom slobody, mužnosti a vzdoru. A predsa existuje aj rocková opera – pre milovníkov klasickej opery svätokrádež, pre rockerov potvrdenie umeleckého potenciálu rockovej hudby.
.motorkár v smokingu
Iste nie je náhoda, že rocková opera, tento „motorkár v smokingu“, sa zrodila v 60. rokoch, v období nadšených – niekedy zaujímavých a niekedy naivných – umeleckých experimentov. Presne definovať žáner rockovej opery nie je jednoduché. Občas býva na nerozoznanie od svojho ľahtikárskejšieho súrodenca – muzikálu. A niekedy nie je celkom jasná ani hranica medzi rockovou operou a žánrom tzv. konceptuálneho albumu, ktorý v 60. rokoch spopularizovali Beatles so svojím Seržantom Pepperom. Príklady oboch sa dajú nájsť aj v tvorbe jedného interpreta: pinkfloydovský album The Dark Side Of The Moon sa považuje za konceptuálny album, ale dvojalbum The Wall väčšinou sprevádza nálepka rockovej opery.
Kým konceptuálny album je v podstate nahrávka s nejakým zjednocujúcim motívom, rocková opera by mala obsahovať dramaticky vystavaný súvislý príbeh. Jeho rozprávačom je niekedy jeden spevák v úlohe hlavého hrdinu, inokedy sa v rockovej opere strieda viacero spevákov, ktorí stvárňujú jednotlivé postavy. V rockovej opere býva oveľa viac rocku ako opery – tomuto žánru sa väčšinou venujú rockoví hudobníci, ako základ používajú tradičné rockové nástroje, a keď nejakú skladbu vytrhneme z kontextu, často môže bez problémov fungovať samostatne, dokonca sa stať hitom.
.rýchlovka, tommy
Presné začiatky rockovej opery sa strácajú v deravej pamäti hlavných aktérov, ktorí naplno prežívali búrlivé šesťdesiate roky. Panuje však všeobecný konsenzus, že medzi priekopníkmi patrí čestné miesto britskej skupine The Who a osobitne jej gitaristovi a skladateľovi Petovi Townshendovi. Za jednu z prvých lastovičiek tohto žánru by sa dala považovať deväťminútová skladba A Quick One While He’s Away z albumu A Quick One (1966). Témou tejto mikroopery (alebo že by „opierky“?) je nevera, kde v úlohe zvodcu vystupuje rušňovodič Ivor...
Jednou z prvých skutočných rockových opier je však až album Tommy z roku 1969. Tommy dodnes patrí k najslávnejším rockovým operám a dočkal sa, tak ako niektoré ďalšie podobné diela, orchestrálneho spracovania aj filmovej a muzikálovej verzie. V príbehu hluchonemého a slepého chlapca má miesto mnoho výrazných motívov – osamelosť a izolovanosť jednotlivca od spoločnosti, komunikačné bariéry, psychické problémy, násilie, sexuálne zneužívanie, náboženské kulty, drogy alebo úloha podvedomia. Pete Townshend a The Who sa k žánru rockovej opery ešte vrátili po štyroch rokoch na albume Quadrophenia, generačnej výpovedi o príslušníkovi britského hnutia mods, ktorý trpí rozpoltením osobnosti.
| Arjen Lucassen: Musí to byťdobrodružstvo Holandský skladateľ, multiinštrumentalista a spevák Arjen Lucassen sa začal žánru rockovej opery venovať v 90. rokoch s projektom Ayreon. Spočiatku ťažko hľadal vydavateľa, dnes reedície jeho albumov vychádzajú vo vydavateľstve InsideOut, kde vyšiel aj nový album 01011001. .očakávate, že názov vášho nového albumu si niekto zapamätá? Nie... (Smiech.) To číslo je vlastne jednoduché, keď si ho rozdelíte na dve časti – 0101 a 1001. Ale asi každý bude album volať len „ten s tým číslom“. (Smiech.) .na albume spieva sedemnásť spevákov. Považujete ho za svoj doteraz najväčší projekt? Myslel som si to, ale fanúšikovia mi pripomenuli, že aj na albume The Universal Migrator mám sedemnásť spevákov. (Smiech.) Ale tam to bolo jednoduchšie, lebo každý spieval v samostatnej skladbe a tu sa v podstate stále striedajú. .vaše albumy by sa dali charakterizovať ako rockové opery. Súhlasíte? Jasné, sú to jednoznačne rockové opery. Vždy som mal rád tento žáner – veci ako Tommy, Jesus Christ Superstar, The Wall, neskôr Operation: Mindcrime... Páčilo sa mi, že nejde len o hudbu, že tu je aj silný príbeh, ďalší rozmer. .ako by ste definovali dobrú rockovú operu? Musí to by dobrodružstvo, aby poslucháč mohol zavrieť oči a preniesť sa do deja. Ak je to len zopár piesní, nie je to rocková opera. .kedy je rocková opera príliš bombastická? Vtedy, keď jej chýba dynamika, striedanie dramatických a pokojnejších pasáží. Keď je bombastický celý album, je to únavné. .albumy ste začali vydávať v 90. rokoch, keď sa žánru rockovej opery nevenovalo veľa interpretov. Bolo ťažké nájsť vydavateľa? Rockovej opere sa vtedy v podstate nikto nevenoval už dvadsať rokov – okrem Queensryche, ale tam zase nebolo viac spevákov. V 90. rokoch bol navyše v móde grunge, kapely ako Nirvana, ktoré si vystačili s pár akordmi. Ľudia vo vydavateľstvách mi hovorili: „Je to skvelé, ale nebude sa to predávať.“ Trvalo mi rok, kým som našiel jedno holandské vydavateľstvo – ktoré dovtedy nevydalo ani jeden titul. (Smiech.) .ako komponujete? Máte najprv príbeh, koncept? Začínam s hudobnými nápadmi a tie ma inšpirujú na príbeh. Potom oslovím spevákov, a keď mi potvrdia účasť, začnem písať texty. .je pravda, že nepoznáte noty? U rockerov je to bežné, ale v prípade autora rockových opier, kde účinkuje množstvo hostí, to asi sťažuje prácu... V podstate si väčšinu nástrojov okrem bicích nahrávam sám a noty nepotrebujem. Hosťujúci muzikanti hrajú sólové pasáže a majú priestor na improvizáciu. Spevákom ich party predspievam, vysvetlím im svoju predstavu, ale ak chcú, môžu svoje party pokojne meniť. Mojím cieľom nie je spevákovi diktovať, ale dostať z neho to najlepšie. .stretávajú sa speváci v štúdiu, alebo nahrávajú samostatne? Nahrávajú samostatne. Je to tak lepšie, aby nikto nemusel na nikoho čakať. Prichádzajú do môjho štúdia, iba s dvoma spevákmi z Ameriky som pracoval cez internet. .ayreon je štúdiový projekt z organizačných dôvodov? Ako člen iných kapiel som si užil aj koncertné hranie, ale dospel som k názoru, že tam človek hrá stále to isté. A ešte to strašné trmácanie sa po hoteloch! (Smiech.) Mňa baví bez stresu tvoriť vo vlastnom štúdiu. Inde by sa to vlastne ani nedalo, lebo by to bolo veľmi drahé... |
Podobné tematické motívy sa objavujú aj v ďalších významných rockových operách. Akýmsi rozpoltením osobnosti trpí aj hrdina Rael, hlavná postava dvojalbumu The Lamb Lies Down On Broadway (1974) od skupiny Genesis. Temná, snová až surrealistická atmosféra nahrávky súvisela aj s osobnými dilemami Petra Gabriela, ktorý po skončení turné k dvojalbumu opustil Genesis a začal sa venovať sólovej dráhe.
Autobiografické prvky sa vyskytujú aj na dvojalbume The Wall (1979) skupiny Pink Floyd, slávnom podobenstve o negatívnych tlakoch spoločnosti na jednotlivca. Pinkfloydovská Stena je príkladom toho, keď časti rockovej opery dobre fungujú aj samostatne – z tohto dvojalbumu pochádzajú napríklad hity Another Brick In The Wall (Part 2) a Comfortably Numb. Podobne ako v prípade Petra Gabriela a Genesis bolo aj The Wall v podstate záverom určitej éry v histórii kapely. Hlavný autor Steny Roger Waters ešte pod hlavičkou Pink Floyd nahral jej pokračovanie The Final Cut (1983), to je však skôr predzvesťou jeho sólových albumov.
.superstar jesus
Osobitné postavenie medzi rockovými operami má Jesus Christ Superstar (1970), notoricky známe dielko skladateľa Andrewa Lloyda Webera a textára Tima Ricea o konflikte medzi Ježišom a Judášom. Niektoré verzie, napríklad pôvodná nahrávka v hlavnej úlohe so spevákom Deep Purple Ianom Gillanom, majú aký-taký rockový náboj, no predsa len ide skôr o komerčný muzikál než o rockovú operu. Úplne iné spracovanie témy Ježiša Krista nájdeme napríklad v zaujímavej nahrávke Jesús de Chamberí (1996) od kultovej španielskej folkovo-metalovej skupiny Mägo de Oz.
To však už predbiehame dobu. Koncom 80. rokov rozvinuli napínavý príbeh s konšpiračnými prvkami americkí Queensryche na albume Operation: Mindcrime. Inak však už bol tento žáner na ústupe. Navyše 90. roky po grungeovom prevrate priali skôr rockovej jednoduchosti, a tak sa zdalo, že rockové opery nadobro vyhynuli. Vtedy začal tento žáner systematicky oživovať holandský skladateľ Arjen Lucassen s projektom Ayreon. Do rockovej opery občas zabrúsia aj americké progresívne superhviezdy Dream Theater – napríklad na albume Metropolis Pt. 2: Scenes From A Memory (1999).
Žáner rockovej opery sa hojne vyskytuje práve v tvorbe novodobých progrockových a progmetalových skupín, ktorým tento formát umožňuje do vôle popredvádzať inštrumentálne schopnosti a hlasové rozsahy. Občas až do absurdity. Operné prvky naťahuje do extrému napríklad spevák a skladateľ Tobias Sammet z nemeckej skupiny Edguy v projekte Avantasia, na ktorý si pozýva aj ďalších spevákov-„výškarov“. Práve tu je tenký ľad väčšiny rockových opier – kto si neustráži mieru pompéznosti, môže byť na smiech.
.americkí idioti
Podoba rockovej opery sa začala v posledných rokoch výrazne meniť a tento žáner sa dokonca vrátil do hlavného prúdu aj do hitparád. Nečakaný úspech zožali Green Day so svojou punkrockovou operou American Idiot (2004), ktorá chce byť sociálnym komentárom americkej spoločnosti po 11. septembri 2001. Po žánri rockovej opery dokonca siahli aj mládežnícke idoly My Chemical Romance. S producentom Robom Cavallom, ktorý spolupracoval s Green Day na Americkom idiotovi, nahrali album The Black Parade (2006) o pacientovi umierajúcom na rakovinu. Nalíčení cool mládenci bez ostychu spájajú pop-punk s odkazmi trebárs na Queen a ich Bohemian Rapsody...
Rocková opera, to dieťa 60. rokov, ktoré predčasne dospelo a zostarlo v 70. rokoch, je jednoducho opäť tu. Prečo práve teraz? V čase empétrojok a iPodov, keď si môžeme bez problémov vytvárať vlastné playlisty, kúpiť si jednu skladbu a keď sa otriasa tradičný koncept hudobného albumu ako uzavretého umeleckého celku? Možno práve preto – rocková opera je návratom k myšlienke hudobnej nahrávky, ktorej treba venovať istý čas, vypočuť si ju celú a ktorá chce niečo povedať. Aj keď z nej občas kvapká pompéznosť...
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.