Bola to noc Amy Winehouse, potetovanej, vychudnutej, medzi protialkoholickými liečebňami, londýnskymi barmi a koncertnými pódiami sa potácajúcej anglickej speváčky. V hale Staples Center v Los Angeles pritom ani nebola prítomná.
Odovzdávanie cien „Národnej akadémie nahrávacích umení a vied Spojených štátov amerických za mimoriadne výkony v nahrávacom priemysle“ je obrovská šou. Hoci, prísne vzaté, ide o obdobnú akciu, akou je odovzdávanie Aurelov u nás či Andělov v Čechách, porovnávať ich možno len s mimoriadne rozvinutou imagináciou. Líšia sa pritom nielen rozpočtom, veľkosťou či atraktívnosťou „červených kobercov“. Hlavný rozdiel spočíva v tradícii, šírke záberu a kvalite vystupujúcich hudobníkov.
.50 rokov, 110 gramofónov
Ceny Grammy boli prvýkrát udelené v roku 1958 (za rok1957). Albumom roka sa vtedy stala platňa Domenica Modugna Nel Blu Dipinto Di Blu, medzi ocenenými boli napríklad aj Ella Fitzgerald (popová aj džezová Speváčka roka), či Count Basie (tanečná aj džezová Kapela roka), cenu za najlepší obal platne dostal Frank Sinatra (išlo o album Only The Lonely, ktorý tento nádejný grafik, samozrejme, aj naspieval). Rozdalo sa vtedy 28 kovových, pozlátených gramofónov za výkony v oblasti popovej, tanečnej, džezovej aj klasickej hudby.
O päťdesiat rokov neskôr už členovia Akadémie udeľovali prestížne gramofóny v 110 kategóriách. Niektoré z nich (a aj ich víťazi) stoja za zmienku. Napríklad v kategórii Najlepší album hovoreného slova vyhralo dielo s názvom Smelosť nádeje: myšlienky o znovuzískaní Amerického sna od istého Baracka Obamu (medzi nominovanými boli aj ďalší známi rozprávači Bill Clinton a Jimmy Carter). Najlepším polkovým albumom je napríklad Come Share The Wine od Jimmyho Sturra, najlepším rockovým a rapovým gospelovým albumom je Before The Daylight´s Shot od Ashley Clevelandovej. Žarty bokom: americká „pop music“ je skutočne rozsiahla – vojde sa do nej Kanye West, Bach, Bruce Springsteen aj Herbie Hancock. A nakoniec asi aj ten Obama. Skutočne pozoruhodnou zvláštnosťou je, že najviac cien Grammy za celú päťdesiatročnú históriu si neprevzal spevák či speváčka, ale legendárny dirigent Sir Georg Solti. Dostal ich spolu 31, pričom na ďalších 74 bol nominovaný.
Gramofóny sa odovzdávajú v 31 kategóriách. Každá z nich je dôležitá, no tie najprestížnejšie sú štyri nadžánrové ocenenia: Nahrávka roka (dostáva interpret a producent), Pieseň roka (dostáva autor), Album roka a Nový umelec roka. Medzi horúcich nominantov patrili tento rok raper Kaney West, speváčka Rihanna a skupina Foo Fighters. Zopár gramofónov sa im ušlo, no štyri najprestížnejšie si v pomere 3:1 rozdelili Amy Winehouse (Nahrávka, Pieseň a Nový umelec roka) a Herbie Hancock (Album roka. Amy Winehouse bola prvá Európanka po 21 rokoch, ktorá dostala jednu z Big Four Grammies – predtým sa to podarilo v roku 1986 speváčke Sade. Okrem troch Veľkých dostala ešte dve Malé Grammy (Najlepšia popová speváčka a Najlepší popový album roka). Album Herbieho Hancocka River: The Joni Letters bol od roku 1965 len druhým džezovým Albumom roka v histórii Grammy. V roku 1965 túto cenu získala slávna platňa Astruda Gilberta a Stana Getza Girl From Ipanema.
.noc najlepších
Vďaka dvojnásobnej nominácii Markéty Irglovej a Glenna Hansarda mohli skutočne zanietení milovníci pop music vidieť celú, takmer štvorhodinovú Grammy Show v priamom prenose Českej televízie. Aj keď Markéta a Glenn nakoniec pozlátené gramofóny nedostali (čo je škoda), bolo sa na čo pozerať. Prvá vec, ktorá provinčného diváka zaujala, bola „ekumenickosť“ celej akcie. Alicia Keys spievajúca spolu s Frankom Sinatrom (pochopiteľne, prítomným len na nahrávke a premietacom plátne), Beyoncé so stále skvelou Tinou Turner, v každom zmysle slova obrovská Aretha Franklin s obrovským hlasom a gospelový zbor radostne chváliaci Boha, Kaney West a Daft Punk, trochu strémovaná pesničkárka Feist, sebavedomý country gitarista Brad Paisley, Prince odovzdávajúci cenu Najlepšej R&B speváčke Alicie Keys, Ringo Star a Dave Stewart oceňujúci Najlepší country album Vincea Gilla, Tom Hanks oceňujúci legendárny The Band za celoživotné dielo, Herbie Hancock, hrajúci Rhapsody In Blue, spomienka na Oscara Pettersona, Ike Turnera, Luciana Pavarottiho či Joea Zawinula. Hudba v rôznych, no rovnako príťažlivých podobách.
Ďalšou zvláštnosťou pre človeka zvyknutého na chabo intonujúce slovenské či české hviezdičky bola kvalita a hudobná originálnosť každého vystupujúceho. Ak mal človek pod vplyvom náhodne zhliadnutých klipov na MTV pocit, že Rihanna či Beyoncé sú len tancujúce krásky, pri sledovaní ich šou v Staples Center si musel názor poopraviť. Sú to speváčky s mimoriadnymi hlasmi, soulovým citom a osobným šarmom. Oprava názoru sa konala aj v prípade raperov Jay-Z a Kaney Westa. Zvlášť Westovo vystúpenie s elektronickým duom Daft Punk malo (aj v televízore so stíšeným zvukom) veľkú silu. Autenticky pôsobili aj dvaja starí páni s veľkou minulosťou: Little Richard a Jerry Lee Lewis. Bombastické vystúpenie Foo Fighters so symfonickým orchestrom (dirigoval John Paul Jones) človeka naopak utvrdilo v tom, že nevýrazne hrajúca, no hviezdne sa tváriaca kapela okolo Davida Grohla patrí medzi najpreceňovanejšie rockové skupiny na svete.
.amy
No a nakoniec Amy Winehouse, ktorá sa v Los Angeles nenachádzala. Vinou problémov s americkými vízami a pobytu v protialkoholickej liečebni ostala v Londýne. Dostala na jeden večer „vychádzku“ a svoje dve pesničky (Rehab a Love Is A Losing Game) zaspievala – naživo, v priamom satelitnom prenose – v londýnskom Riverside Studio. Do trblietavej americkej dokonalosti tak vstúpil komplikovaný život.
Amy Winehouse, 24-ročná Londýnčanka, ktorej štýl hudobní kritici označujú ako „retro-soul“, je známa permanentnými škandálmi. Raz hašiš, potom alkohol, koncerty, keď ledva stojí na pódiu, či rovno pred ľuďmi šnupe kokaín, vzápätí problémy s anorexiou, avyše ešte manžel so sklonmi k násiliu (toho času je vo väzení za ťažké ublíženie na zdraví)... Je to „postava k podpíraní“ s obrovským talentom, ulicou zostreným hlasom a sebadeštrukčným životným štýlom. Napriek silnému londýnskemu prízvuku a bledej pokožke spieva americky a černošsky. Napriek evidentnej jednoduchosti píše piesne s autenticky bolestivými textmi, neobyčajnými melódiami a šikovnými džezovými aranžmánmi. Krehká umelkyňa, ktorá nielen ostrým hlasom, ale aj prístupom k životu pripomína Janis Joplin. V Los Angeles to bola jej noc. Rihannu či Tinu Turner možno obdivovať, piesne Amy Winehouse sa však človeka bolestivo a hlboko dotýkajú. Bez jej vystúpenia by sme možno podľahli kúzlu veselej americkej noci, kde sú všetci krásni, všetci sa majú radi a každý problém má riešenie. Vďaka piesňam Amy Winehouse vieme, že je to všetko zložitejšie.
Odovzdávanie cien „Národnej akadémie nahrávacích umení a vied Spojených štátov amerických za mimoriadne výkony v nahrávacom priemysle“ je obrovská šou. Hoci, prísne vzaté, ide o obdobnú akciu, akou je odovzdávanie Aurelov u nás či Andělov v Čechách, porovnávať ich možno len s mimoriadne rozvinutou imagináciou. Líšia sa pritom nielen rozpočtom, veľkosťou či atraktívnosťou „červených kobercov“. Hlavný rozdiel spočíva v tradícii, šírke záberu a kvalite vystupujúcich hudobníkov.
.50 rokov, 110 gramofónov
Ceny Grammy boli prvýkrát udelené v roku 1958 (za rok1957). Albumom roka sa vtedy stala platňa Domenica Modugna Nel Blu Dipinto Di Blu, medzi ocenenými boli napríklad aj Ella Fitzgerald (popová aj džezová Speváčka roka), či Count Basie (tanečná aj džezová Kapela roka), cenu za najlepší obal platne dostal Frank Sinatra (išlo o album Only The Lonely, ktorý tento nádejný grafik, samozrejme, aj naspieval). Rozdalo sa vtedy 28 kovových, pozlátených gramofónov za výkony v oblasti popovej, tanečnej, džezovej aj klasickej hudby.
O päťdesiat rokov neskôr už členovia Akadémie udeľovali prestížne gramofóny v 110 kategóriách. Niektoré z nich (a aj ich víťazi) stoja za zmienku. Napríklad v kategórii Najlepší album hovoreného slova vyhralo dielo s názvom Smelosť nádeje: myšlienky o znovuzískaní Amerického sna od istého Baracka Obamu (medzi nominovanými boli aj ďalší známi rozprávači Bill Clinton a Jimmy Carter). Najlepším polkovým albumom je napríklad Come Share The Wine od Jimmyho Sturra, najlepším rockovým a rapovým gospelovým albumom je Before The Daylight´s Shot od Ashley Clevelandovej. Žarty bokom: americká „pop music“ je skutočne rozsiahla – vojde sa do nej Kanye West, Bach, Bruce Springsteen aj Herbie Hancock. A nakoniec asi aj ten Obama. Skutočne pozoruhodnou zvláštnosťou je, že najviac cien Grammy za celú päťdesiatročnú históriu si neprevzal spevák či speváčka, ale legendárny dirigent Sir Georg Solti. Dostal ich spolu 31, pričom na ďalších 74 bol nominovaný.
Gramofóny sa odovzdávajú v 31 kategóriách. Každá z nich je dôležitá, no tie najprestížnejšie sú štyri nadžánrové ocenenia: Nahrávka roka (dostáva interpret a producent), Pieseň roka (dostáva autor), Album roka a Nový umelec roka. Medzi horúcich nominantov patrili tento rok raper Kaney West, speváčka Rihanna a skupina Foo Fighters. Zopár gramofónov sa im ušlo, no štyri najprestížnejšie si v pomere 3:1 rozdelili Amy Winehouse (Nahrávka, Pieseň a Nový umelec roka) a Herbie Hancock (Album roka. Amy Winehouse bola prvá Európanka po 21 rokoch, ktorá dostala jednu z Big Four Grammies – predtým sa to podarilo v roku 1986 speváčke Sade. Okrem troch Veľkých dostala ešte dve Malé Grammy (Najlepšia popová speváčka a Najlepší popový album roka). Album Herbieho Hancocka River: The Joni Letters bol od roku 1965 len druhým džezovým Albumom roka v histórii Grammy. V roku 1965 túto cenu získala slávna platňa Astruda Gilberta a Stana Getza Girl From Ipanema.
| Herbie Hancock /River: The Joni Letters. Je to album oslavujúci hudobné majstrovstvo Joni Mitchell. Kapela v hviezdnom zložení (Hancock, Wayne Shorter, Dave Holland, Vinnie Colaiuta, Lionel Loueke) spolu s nemenej hviezdnymi speváckymi hosťami (Norah Jones, Tina Turner, Corinne Bailey Rae, Luciana Souza, Leonard Cohen a samotná Joni) hrá Hancockom zaranžované Mitchellovej skladby. A dokazuje tým, že Joni Mitchell nikdy nebola „obyčajná pesničkárka“. Vždy to bola hudobná výmyselníčka slobodne prekračujúca žánre a zvyklosti. Hancock & comp pristupujú k jej piesňam s úctou, až na dve inštrumentálne výnimky nechávajú vždy zaznieť spev a po ňom odkrývajú hĺbky harmónií a v nich ukrytú krásu Joniných piesní. Členovia americkej Akadémie mohli za Album roka označiť všeličo. Oni sa rozhodli pre Hancocka a Joni. Klobúk dole. |
Vďaka dvojnásobnej nominácii Markéty Irglovej a Glenna Hansarda mohli skutočne zanietení milovníci pop music vidieť celú, takmer štvorhodinovú Grammy Show v priamom prenose Českej televízie. Aj keď Markéta a Glenn nakoniec pozlátené gramofóny nedostali (čo je škoda), bolo sa na čo pozerať. Prvá vec, ktorá provinčného diváka zaujala, bola „ekumenickosť“ celej akcie. Alicia Keys spievajúca spolu s Frankom Sinatrom (pochopiteľne, prítomným len na nahrávke a premietacom plátne), Beyoncé so stále skvelou Tinou Turner, v každom zmysle slova obrovská Aretha Franklin s obrovským hlasom a gospelový zbor radostne chváliaci Boha, Kaney West a Daft Punk, trochu strémovaná pesničkárka Feist, sebavedomý country gitarista Brad Paisley, Prince odovzdávajúci cenu Najlepšej R&B speváčke Alicie Keys, Ringo Star a Dave Stewart oceňujúci Najlepší country album Vincea Gilla, Tom Hanks oceňujúci legendárny The Band za celoživotné dielo, Herbie Hancock, hrajúci Rhapsody In Blue, spomienka na Oscara Pettersona, Ike Turnera, Luciana Pavarottiho či Joea Zawinula. Hudba v rôznych, no rovnako príťažlivých podobách.
Ďalšou zvláštnosťou pre človeka zvyknutého na chabo intonujúce slovenské či české hviezdičky bola kvalita a hudobná originálnosť každého vystupujúceho. Ak mal človek pod vplyvom náhodne zhliadnutých klipov na MTV pocit, že Rihanna či Beyoncé sú len tancujúce krásky, pri sledovaní ich šou v Staples Center si musel názor poopraviť. Sú to speváčky s mimoriadnymi hlasmi, soulovým citom a osobným šarmom. Oprava názoru sa konala aj v prípade raperov Jay-Z a Kaney Westa. Zvlášť Westovo vystúpenie s elektronickým duom Daft Punk malo (aj v televízore so stíšeným zvukom) veľkú silu. Autenticky pôsobili aj dvaja starí páni s veľkou minulosťou: Little Richard a Jerry Lee Lewis. Bombastické vystúpenie Foo Fighters so symfonickým orchestrom (dirigoval John Paul Jones) človeka naopak utvrdilo v tom, že nevýrazne hrajúca, no hviezdne sa tváriaca kapela okolo Davida Grohla patrí medzi najpreceňovanejšie rockové skupiny na svete.
.amy
No a nakoniec Amy Winehouse, ktorá sa v Los Angeles nenachádzala. Vinou problémov s americkými vízami a pobytu v protialkoholickej liečebni ostala v Londýne. Dostala na jeden večer „vychádzku“ a svoje dve pesničky (Rehab a Love Is A Losing Game) zaspievala – naživo, v priamom satelitnom prenose – v londýnskom Riverside Studio. Do trblietavej americkej dokonalosti tak vstúpil komplikovaný život.
Amy Winehouse, 24-ročná Londýnčanka, ktorej štýl hudobní kritici označujú ako „retro-soul“, je známa permanentnými škandálmi. Raz hašiš, potom alkohol, koncerty, keď ledva stojí na pódiu, či rovno pred ľuďmi šnupe kokaín, vzápätí problémy s anorexiou, avyše ešte manžel so sklonmi k násiliu (toho času je vo väzení za ťažké ublíženie na zdraví)... Je to „postava k podpíraní“ s obrovským talentom, ulicou zostreným hlasom a sebadeštrukčným životným štýlom. Napriek silnému londýnskemu prízvuku a bledej pokožke spieva americky a černošsky. Napriek evidentnej jednoduchosti píše piesne s autenticky bolestivými textmi, neobyčajnými melódiami a šikovnými džezovými aranžmánmi. Krehká umelkyňa, ktorá nielen ostrým hlasom, ale aj prístupom k životu pripomína Janis Joplin. V Los Angeles to bola jej noc. Rihannu či Tinu Turner možno obdivovať, piesne Amy Winehouse sa však človeka bolestivo a hlboko dotýkajú. Bez jej vystúpenia by sme možno podľahli kúzlu veselej americkej noci, kde sú všetci krásni, všetci sa majú radi a každý problém má riešenie. Vďaka piesňam Amy Winehouse vieme, že je to všetko zložitejšie.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.