Vladimíra Vojnoviča môžete poznať ako autora knihy Život a neobyčajné dobrodružstvá vojaka Ivana Čonkina. Tento román mu priniesol slávu, ku ktorej dopomohla aj úspešná filmová adaptácia v réžii Jiřího Menzla podľa scenára Zdeňka Svěráka.
Zároveň mu priniesol nevôľu sovietskej vrchnosti, ktorá Vojnoviča obvinila z „nepriaznivého“ zobrazenia sovietskej spoločnosti. Keď mu k tomu prirátali aj jeho prácu v hnutí za obranu ľudských práv, stačilo to na vylúčenie zo Zväzu spisovateľov a vynútenú emigráciu v Nemecku a USA. Spisovateľ – emigrant je hrdinom aj jeho poslednej knihy v slovenčine, satirického antiutopického románu Moskva 2042 (Slovart 2008). Hlavná postava dostáva náhle možnosť cestovať v čase a tak sa ocitá v „marxistickom“ svete Moskvy roku 2042, kde už zvíťazil komunizmus a stáva sa postavou a strojcom novej revolúcie.
Vladimír Sorokin je dalším známym menom ruskej literatúry. Podobne ako Vojnovič si Sorokin získal slávu najmä (pre časť literárnej kritiky škandalóznym) románom Belasá slanina o pročínsky orientovanom Rusku.
Prvý Sorokinov román v slovenčine Opričníkov deň (Kalligram 2008 ) je oveľa temnejšou utópiou ako Vojnovičova Moskva 2042. Napriek tomu, že sa dej odohráva v roku 2028, príbeh sa inšpiruje dobou samoderžavia počas vlády Ivana Hrozného. Kniha opisuje život v totalitnom štáte zvanom Obrodená Svätá Rus, hermeticky uzavretom Veľkým Ruským Múrom, za ktorým žijú barbari, Sorokinom nazývaní cyberpankeri, jediným spojením s okolitým svetom je kontakt s Čínou, lídrom svetových trhov. Zvláštnosťou textu je aj jemne štylizovaný starosvetský jazyk postáv.
Vojnovičovu Moskvu 2042 a Sorokinov Opričníkov deň spája viacero aspektov. Hoci sa ich dej odohráva v budúcnosti, ani jedna z nich nie je klasickou vedeckou fantastikou plnou robotov, vesmírnych lodí a galaktických vojen. Odkazujú skôr na problémy súčasnej ruskej spoločnosti, na jej, pre nás často odlišný pohľad na slobodu jednotlivca, otázky moci a miery zodpovednosti. Obe knihy spája aj osoba prekladateľa Jána Štrassera.
Kníhkupectvá sú plné temných vízií budúcnosti. Volebné mítingy sú plné svetlých zajtrajškov. Záleží len na nás, čoho budú plné naše hlavy. Alebo ide skôr o bruchá?
Zároveň mu priniesol nevôľu sovietskej vrchnosti, ktorá Vojnoviča obvinila z „nepriaznivého“ zobrazenia sovietskej spoločnosti. Keď mu k tomu prirátali aj jeho prácu v hnutí za obranu ľudských práv, stačilo to na vylúčenie zo Zväzu spisovateľov a vynútenú emigráciu v Nemecku a USA. Spisovateľ – emigrant je hrdinom aj jeho poslednej knihy v slovenčine, satirického antiutopického románu Moskva 2042 (Slovart 2008). Hlavná postava dostáva náhle možnosť cestovať v čase a tak sa ocitá v „marxistickom“ svete Moskvy roku 2042, kde už zvíťazil komunizmus a stáva sa postavou a strojcom novej revolúcie.
Vladimír Sorokin je dalším známym menom ruskej literatúry. Podobne ako Vojnovič si Sorokin získal slávu najmä (pre časť literárnej kritiky škandalóznym) románom Belasá slanina o pročínsky orientovanom Rusku.
Prvý Sorokinov román v slovenčine Opričníkov deň (Kalligram 2008 ) je oveľa temnejšou utópiou ako Vojnovičova Moskva 2042. Napriek tomu, že sa dej odohráva v roku 2028, príbeh sa inšpiruje dobou samoderžavia počas vlády Ivana Hrozného. Kniha opisuje život v totalitnom štáte zvanom Obrodená Svätá Rus, hermeticky uzavretom Veľkým Ruským Múrom, za ktorým žijú barbari, Sorokinom nazývaní cyberpankeri, jediným spojením s okolitým svetom je kontakt s Čínou, lídrom svetových trhov. Zvláštnosťou textu je aj jemne štylizovaný starosvetský jazyk postáv.
Vojnovičovu Moskvu 2042 a Sorokinov Opričníkov deň spája viacero aspektov. Hoci sa ich dej odohráva v budúcnosti, ani jedna z nich nie je klasickou vedeckou fantastikou plnou robotov, vesmírnych lodí a galaktických vojen. Odkazujú skôr na problémy súčasnej ruskej spoločnosti, na jej, pre nás často odlišný pohľad na slobodu jednotlivca, otázky moci a miery zodpovednosti. Obe knihy spája aj osoba prekladateľa Jána Štrassera.
Kníhkupectvá sú plné temných vízií budúcnosti. Volebné mítingy sú plné svetlých zajtrajškov. Záleží len na nás, čoho budú plné naše hlavy. Alebo ide skôr o bruchá?
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.