Jeho knihy prinášali témy, o ktorých sa u nás veľa nehovorilo. Neváhal o nich vravieť bez okolkov a otvorene. Ale dnes je to už iné.
Muž, o ktorom je tu reč, je Anselm Grün. Benediktínsky mních z opátstva Münsterschwarzach má za sebou bohatú publikačnú činnosť.
Jeho knihy boli preložené do mnohých jazykov. Je nepochybne mníchom s veľkou popularitou, hoci tú oživuje len istá skupina čitateľov. Jeho knihy sa venujú širokej palete tematických okruhov: od vyslovene religióznych tém (sviatosti, modlitba, kresťanstvo) prechádzajú až k psychologizujúcim úvahám o mužskosti a ženskosti. Z benediktínskeho hesla Ora et labora (modli sa a pracuj), sa uňho druhá časť vzťahuje predovšetkým na prácu s ľuďmi. Jeho imidž podporuje dlhá sivá brada, ktorá mu dodáva určitú eleganciu a vážnosť. Všetko však môže byť inak, keď do hry vstúpi... žena.
.muž aj žena
Keď mal Anselm devätnásť rokov, odišiel do kláštora. Popri povinnostiach, ktoré si vyžaduje život mnícha, sa postupne začal venovať aj štúdiu, predovšetkým psychológie. Jedným z tých, ktorí najviac ovplyvnili jeho budúce uvažovanie, bol Carl Gustav Jung. A tak sa netreba čudovať, že si mních začal všímať atavistické obrazy, symboly, archetypy. Prichádzal k presvedčeniu, že sa v jeho vnútri uplatňujú dva rozdielne a predsa nerozlučiteľné princípy. Na jednej strane to bol animus, na druhej anima. Povedané jednoduchšie: boli v ňom muž i žena.
Keď muž píše o svojej mužskej stránke, môže mať pocit, že hovorí sám za seba, že sa za svoje slová môže postaviť. No pomenovať v sebe muža nemusí byť také jednoduché. Odkiaľ vziať univerzálny model mužskosti? Každý muž je predsa iný. Grün o tom napísal knihu Bojovať a milovať. Problém je o niečo zamotanejší, keď chce mních hovoriť o ženách. Pôsobí to vždy tak trochu nedôverčivo, keď niekto vraví za iného, keď opisuje jeho svet, vytyčuje jeho hranice, normy, spôsoby. Tým viac, ak je to človek, ktorý žije v celibáte.
Anselm Grün si teda priberá na pomoc svoju sestru, Lindu Jaroschovú, aby spolu napísali knihu o žene. Obaja pritom použijú jungovské protiklady, aby aj v žene našli polaritu ženskosti a mužskosti. Ponúka sa im pritom mýtus, archetypické obrazy žien, v ktorých nie je prítomná len jemnosť, nežnosť a ladnosť, ale aj neskrotná a živelná vášeň. Nie každá žena sa cíti útlocitná. Môže byť predsa aj vodkyňa, osobnosť, ktorej prislúcha priam kráľovská vznešenosť. A môže byť aj nespútaná divoká žena, prírodná bytosť, ktorá sa len ťažko podriaďuje kompromisom civilizovanej spoločnosti. Veľa o nich píše Clarissa Pinkola Estés v knihe Ženy, ktoré behali s vlkmi. Sú to ženy, z ktorých môže mať strach nielen muž, ale aj divá zver.
.vášne v hlbinách
Dánsky filozof Søren Kierkegaard spomína starý mýtus o tom, ako sa bohovia rozhodli umlčať muža. Zistili totiž, že ho stvorili príliš bystrého a dokonalého, a nevedeli, ako obmedziť jeho moc. Jeden z bohov dostal skvelý nápad: rozhodol sa nastražiť mužovi pascu. A tak stvorili ženu. Keď ju muž zbadal, urobilo to „cvak“ a bohovia mohli oslavovať.
Zvodnosť je silná zbraň, ktorou žena disponuje. Stačí, ak v sebe uvoľní všetky zábrany, ktoré zväzujú jej konanie. Anselm Grün hľadá svoj archetyp divokej ženy v biblickom príbehu, ktorý sa nesmierne líši od puritánskej škrobenosti tých, čo by chceli ženy vnímať len ako zdržanlivé a mierne. Ten príbeh je o Tamare. Tej, ktorá prezlečená za prostitútku zviedla svojho svokra Júdu. Mních z Münsterschwarzachu o tom napíše: „Biblia sa v tomto prípade zriekla moralizovania. Opisuje iba fakty.“
Prostitútka, žena na periférii, mimo zákona, priťahujúca mužov navôkol svojou nekonvenčnosťou, zvádzajúca hĺbkou, ktorá sa jej zračí v očiach. Júda, ktorý ani len netušil, s kým sa vyspal, sa neskôr dozvedá, že jeho nevesta ležala s nejakým mužom. Prvé, čo chce urobiť, je dať ju upáliť. Svoj úmysel však mení, keď zistí, že on je ten muž, s ktorým Tamara ležala. Grandiózny príbeh ženy, ktorá bojovala za svoje práva vlastným telom, nie silou tela, ale príťažlivosťou. Júda predstavuje mužskú silu, ktorá dokáže niečo či niekoho od seba odhodiť, odvrhnúť. Tamara, naopak, dokáže k sebe pritiahnuť. A Júda ostáva všetkým na posmech.
.šarm vládkyne
Krása, vznešenosť a predovšetkým nedosiahnuteľnosť – zhruba taký môže byť náš obraz ženy, ktorá je kráľovnou. Už to nie je tá, ktorá stojí mimo zákona a na okraji spoločnosti. Je to tá druhá, kráľovná, ktorá stojí nad zákonom, ktorá určuje, čo ním bude a čo nie. Sú ženy, ktoré na ňu hľadia s istou závisťou, s očakávaním, že aj ony by mohli byť také. Je tu však háčik. Grün ho pomenúva takto: „Sú až príliš upnuté na úlohy, ktoré im nanútila spoločnosť: úloha matky, slúžky, priateľskej predavačky, pomocníčky a milenky.“
Byť kráľovnou znamená byť tou, ktorej nik zvonku nemôže nič prikazovať, ktorá je výsostne autonómna vo všetkom, čo robí a v čom sa rozhoduje. Linda Jaroschová túto slobodu radikalizuje ešte viac: „Môžem sa cítiť ako kráľovná aj vtedy, keď kritizujem svoje telo, lebo nezodpovedá súčasnému ideálu krásy? Práve tu my ženy cítime, že máme od kráľovnej ďaleko. Privlastnili sme si niečo, čo nám predpísali iní, a sťahujú nás do tohto tesného korzetu. Samozrejme, že zároveň sledujeme iné ženy, či sa doňho tiež vojdú.“
Elegancia kráľovnej nespočíva v extravagancii, tá je skôr prejavom divokosti. Kráľovná má svoj štýl, neurčený médiami, reklamou ani výberom najkrajšej ženy sveta. Ona si stanovuje hranice módy a spoločenské ambície, ktoré mieni dosiahnuť. To neznamená, že nepozná neistotu. Je ňou jej samota. Grün si vybral spomedzi biblických žien obraz kráľovnej Ester, ktorá v kľúčovej pasáži príbehu vysloví ako modlitbu dôležité slová: „Pomôž mi, Pane, lebo som sama a nemám nikoho okrem teba!“ Kráľovná môže byť vždy len jedna, nemá seberovnú. Tento pocit nesúvisí s opustenosťou, opovrhnutím a už vôbec nie so samotárstvom. Je to osamelosť, ktorá je daňou za kráľovskú hodnosť. Poznajú to tí, ktorí sa rozhodli robiť veci originálnym spôsobom. Ako to o sochárovi Rodinovi napísal Rilke: „Rodin bol sám. A keď sa stal slávnym, urobilo ho to ešte osamelejším.“
.pokúšanie mnícha
Jestvuje legenda o mníchovi svätého života, ktorý žil vo svojej pustovni, kam ho prišla zvádzať mladá a nesmierne krásna žena. Mních v nej údajne odhalil diabolskú moc a naďalej urputne zotrvával vo svojej pustovni, čím premohol pokušenie. Podobných príbehov je viacero. O Tomášovi Akvinskom sa traduje, že jeho rodina, znepokojená odchodom chlapca do kláštora, vyslala za ním do cely krásne dievča, aby presvedčilo mladého muža o rozumnejšej voľbe. Tomáš vzal vraj do rúk ešte tlejúce poleno a hnal dievča, kade ľahšie. Nečudo, že obraz ženy a mnícha vyvolával v ľuďoch nadlho predstavu dvoch nezmieriteľných postojov.
Anselm Grün sa vo svojom opátstve žien nebojí, neodháňa ich ani horiacim polenom, ani bičom. Hovorí s nimi o ich prežívaní sveta ženy. No predsa sa mi zdá, že jeho kniha nemusí osloviť každú ženu. Azda to nebolo ani jeho zámerom. Zvoliť si postavy zo starých príbehov za archetypy môže byť pomerne jednoduché a je na každom, po akých prameňoch siahne a aké bude iným ponúkať. Aj od toho závisí, nakoľko iní jeho obrazy prijmú, alebo odmietnu.
Druhou vecou je štýl, akým sa autor prihovára k čitateľovi. Akoby sa veľa súčasných náboženských autorov vo svojich knihách síce pokúšalo nastoľovať nové témy uvoľnenou rečou, no predsa len silne poznačenou užším prostredím, v ktorom sa zvyčajne pohybujú. Preto ich knihy väčšinou nedokážu preklenúť hranice výlučne náboženskej literatúry. Opakom je napríklad C. S. Lewis. Treťou vecou je rozmieľanie Jungových motívov na drobné, ktoré ich síce sprístupňuje tým, čo o nich nikdy nepremýšľali, ale na druhej strane ich robí príliš „ľudovými“. Poslednou vecou je slovenský názov knihy: Kráľovná a divožienka. O tom nech si urobí názor každý sám. No pre mňa je divožienka v tejto súvislosti naozaj podivné zjemnenie.
Autor je redaktor časopisu www.ostium.sk
Muž, o ktorom je tu reč, je Anselm Grün. Benediktínsky mních z opátstva Münsterschwarzach má za sebou bohatú publikačnú činnosť.
Jeho knihy boli preložené do mnohých jazykov. Je nepochybne mníchom s veľkou popularitou, hoci tú oživuje len istá skupina čitateľov. Jeho knihy sa venujú širokej palete tematických okruhov: od vyslovene religióznych tém (sviatosti, modlitba, kresťanstvo) prechádzajú až k psychologizujúcim úvahám o mužskosti a ženskosti. Z benediktínskeho hesla Ora et labora (modli sa a pracuj), sa uňho druhá časť vzťahuje predovšetkým na prácu s ľuďmi. Jeho imidž podporuje dlhá sivá brada, ktorá mu dodáva určitú eleganciu a vážnosť. Všetko však môže byť inak, keď do hry vstúpi... žena.
.muž aj žena
Keď mal Anselm devätnásť rokov, odišiel do kláštora. Popri povinnostiach, ktoré si vyžaduje život mnícha, sa postupne začal venovať aj štúdiu, predovšetkým psychológie. Jedným z tých, ktorí najviac ovplyvnili jeho budúce uvažovanie, bol Carl Gustav Jung. A tak sa netreba čudovať, že si mních začal všímať atavistické obrazy, symboly, archetypy. Prichádzal k presvedčeniu, že sa v jeho vnútri uplatňujú dva rozdielne a predsa nerozlučiteľné princípy. Na jednej strane to bol animus, na druhej anima. Povedané jednoduchšie: boli v ňom muž i žena.
Keď muž píše o svojej mužskej stránke, môže mať pocit, že hovorí sám za seba, že sa za svoje slová môže postaviť. No pomenovať v sebe muža nemusí byť také jednoduché. Odkiaľ vziať univerzálny model mužskosti? Každý muž je predsa iný. Grün o tom napísal knihu Bojovať a milovať. Problém je o niečo zamotanejší, keď chce mních hovoriť o ženách. Pôsobí to vždy tak trochu nedôverčivo, keď niekto vraví za iného, keď opisuje jeho svet, vytyčuje jeho hranice, normy, spôsoby. Tým viac, ak je to človek, ktorý žije v celibáte.
Anselm Grün si teda priberá na pomoc svoju sestru, Lindu Jaroschovú, aby spolu napísali knihu o žene. Obaja pritom použijú jungovské protiklady, aby aj v žene našli polaritu ženskosti a mužskosti. Ponúka sa im pritom mýtus, archetypické obrazy žien, v ktorých nie je prítomná len jemnosť, nežnosť a ladnosť, ale aj neskrotná a živelná vášeň. Nie každá žena sa cíti útlocitná. Môže byť predsa aj vodkyňa, osobnosť, ktorej prislúcha priam kráľovská vznešenosť. A môže byť aj nespútaná divoká žena, prírodná bytosť, ktorá sa len ťažko podriaďuje kompromisom civilizovanej spoločnosti. Veľa o nich píše Clarissa Pinkola Estés v knihe Ženy, ktoré behali s vlkmi. Sú to ženy, z ktorých môže mať strach nielen muž, ale aj divá zver.
.vášne v hlbinách
Dánsky filozof Søren Kierkegaard spomína starý mýtus o tom, ako sa bohovia rozhodli umlčať muža. Zistili totiž, že ho stvorili príliš bystrého a dokonalého, a nevedeli, ako obmedziť jeho moc. Jeden z bohov dostal skvelý nápad: rozhodol sa nastražiť mužovi pascu. A tak stvorili ženu. Keď ju muž zbadal, urobilo to „cvak“ a bohovia mohli oslavovať.
Zvodnosť je silná zbraň, ktorou žena disponuje. Stačí, ak v sebe uvoľní všetky zábrany, ktoré zväzujú jej konanie. Anselm Grün hľadá svoj archetyp divokej ženy v biblickom príbehu, ktorý sa nesmierne líši od puritánskej škrobenosti tých, čo by chceli ženy vnímať len ako zdržanlivé a mierne. Ten príbeh je o Tamare. Tej, ktorá prezlečená za prostitútku zviedla svojho svokra Júdu. Mních z Münsterschwarzachu o tom napíše: „Biblia sa v tomto prípade zriekla moralizovania. Opisuje iba fakty.“
Prostitútka, žena na periférii, mimo zákona, priťahujúca mužov navôkol svojou nekonvenčnosťou, zvádzajúca hĺbkou, ktorá sa jej zračí v očiach. Júda, ktorý ani len netušil, s kým sa vyspal, sa neskôr dozvedá, že jeho nevesta ležala s nejakým mužom. Prvé, čo chce urobiť, je dať ju upáliť. Svoj úmysel však mení, keď zistí, že on je ten muž, s ktorým Tamara ležala. Grandiózny príbeh ženy, ktorá bojovala za svoje práva vlastným telom, nie silou tela, ale príťažlivosťou. Júda predstavuje mužskú silu, ktorá dokáže niečo či niekoho od seba odhodiť, odvrhnúť. Tamara, naopak, dokáže k sebe pritiahnuť. A Júda ostáva všetkým na posmech.
.šarm vládkyne
Krása, vznešenosť a predovšetkým nedosiahnuteľnosť – zhruba taký môže byť náš obraz ženy, ktorá je kráľovnou. Už to nie je tá, ktorá stojí mimo zákona a na okraji spoločnosti. Je to tá druhá, kráľovná, ktorá stojí nad zákonom, ktorá určuje, čo ním bude a čo nie. Sú ženy, ktoré na ňu hľadia s istou závisťou, s očakávaním, že aj ony by mohli byť také. Je tu však háčik. Grün ho pomenúva takto: „Sú až príliš upnuté na úlohy, ktoré im nanútila spoločnosť: úloha matky, slúžky, priateľskej predavačky, pomocníčky a milenky.“
Byť kráľovnou znamená byť tou, ktorej nik zvonku nemôže nič prikazovať, ktorá je výsostne autonómna vo všetkom, čo robí a v čom sa rozhoduje. Linda Jaroschová túto slobodu radikalizuje ešte viac: „Môžem sa cítiť ako kráľovná aj vtedy, keď kritizujem svoje telo, lebo nezodpovedá súčasnému ideálu krásy? Práve tu my ženy cítime, že máme od kráľovnej ďaleko. Privlastnili sme si niečo, čo nám predpísali iní, a sťahujú nás do tohto tesného korzetu. Samozrejme, že zároveň sledujeme iné ženy, či sa doňho tiež vojdú.“
Elegancia kráľovnej nespočíva v extravagancii, tá je skôr prejavom divokosti. Kráľovná má svoj štýl, neurčený médiami, reklamou ani výberom najkrajšej ženy sveta. Ona si stanovuje hranice módy a spoločenské ambície, ktoré mieni dosiahnuť. To neznamená, že nepozná neistotu. Je ňou jej samota. Grün si vybral spomedzi biblických žien obraz kráľovnej Ester, ktorá v kľúčovej pasáži príbehu vysloví ako modlitbu dôležité slová: „Pomôž mi, Pane, lebo som sama a nemám nikoho okrem teba!“ Kráľovná môže byť vždy len jedna, nemá seberovnú. Tento pocit nesúvisí s opustenosťou, opovrhnutím a už vôbec nie so samotárstvom. Je to osamelosť, ktorá je daňou za kráľovskú hodnosť. Poznajú to tí, ktorí sa rozhodli robiť veci originálnym spôsobom. Ako to o sochárovi Rodinovi napísal Rilke: „Rodin bol sám. A keď sa stal slávnym, urobilo ho to ešte osamelejším.“
.pokúšanie mnícha
Jestvuje legenda o mníchovi svätého života, ktorý žil vo svojej pustovni, kam ho prišla zvádzať mladá a nesmierne krásna žena. Mních v nej údajne odhalil diabolskú moc a naďalej urputne zotrvával vo svojej pustovni, čím premohol pokušenie. Podobných príbehov je viacero. O Tomášovi Akvinskom sa traduje, že jeho rodina, znepokojená odchodom chlapca do kláštora, vyslala za ním do cely krásne dievča, aby presvedčilo mladého muža o rozumnejšej voľbe. Tomáš vzal vraj do rúk ešte tlejúce poleno a hnal dievča, kade ľahšie. Nečudo, že obraz ženy a mnícha vyvolával v ľuďoch nadlho predstavu dvoch nezmieriteľných postojov.
Anselm Grün sa vo svojom opátstve žien nebojí, neodháňa ich ani horiacim polenom, ani bičom. Hovorí s nimi o ich prežívaní sveta ženy. No predsa sa mi zdá, že jeho kniha nemusí osloviť každú ženu. Azda to nebolo ani jeho zámerom. Zvoliť si postavy zo starých príbehov za archetypy môže byť pomerne jednoduché a je na každom, po akých prameňoch siahne a aké bude iným ponúkať. Aj od toho závisí, nakoľko iní jeho obrazy prijmú, alebo odmietnu.
Druhou vecou je štýl, akým sa autor prihovára k čitateľovi. Akoby sa veľa súčasných náboženských autorov vo svojich knihách síce pokúšalo nastoľovať nové témy uvoľnenou rečou, no predsa len silne poznačenou užším prostredím, v ktorom sa zvyčajne pohybujú. Preto ich knihy väčšinou nedokážu preklenúť hranice výlučne náboženskej literatúry. Opakom je napríklad C. S. Lewis. Treťou vecou je rozmieľanie Jungových motívov na drobné, ktoré ich síce sprístupňuje tým, čo o nich nikdy nepremýšľali, ale na druhej strane ich robí príliš „ľudovými“. Poslednou vecou je slovenský názov knihy: Kráľovná a divožienka. O tom nech si urobí názor každý sám. No pre mňa je divožienka v tejto súvislosti naozaj podivné zjemnenie.
Autor je redaktor časopisu www.ostium.sk
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.