Keby som chcel byť patetický a sentimentálny, začal by som takto: Kto nevynosil na vlastnom chrbte niekoľko skladov kníh, kto neprevozil na vlastnom aute niekoľko ton kníh, kto nepoodnášal vlastnými rukami na poštu stovky balíkov kníh, kto nevložil do vydávania kníh svoje vlastné peniaze, za ktoré by bolo niekoľko domov,
kto takmer nezruinoval vlastnú rodinu a vlastné fyzické i psychické zdravie, kto neuveril v pofidérnu vďačnosť svojho národa v nedohľadnej chimérickej budúcnosti, ten si nezaslúži nazvať sa vydavateľom.
Na tomto priestore chcem hovoriť o naozajstných vydavateľoch, nie o výrobcoch titulov a producentoch publikácií. Trochu viem, o čom hovorím, pretože všetko z vyššie uvedeného som zažil aj sám na sebe. Zároveň som si vedomý toho, že takýto staromódny obraz vydávania je už dnes naozaj anachronizmom. Vydávanie kníh by malo byť kvalifikovanou, profesionálnou, sofistikovanou činnosťou, a nie intuitívnou, amatérskou (dobro)činnosťou. A predsa si nemôžem pomôcť: v obežive celozemskej kultúry ostali najmä tí amatéri, ktorí vlastným nadšením, nasadením, omylmi a krachmi zosobňovali status vydavateľa. Slovo zosobňovať je tu namieste, pretože na začiatku bola osoba, ktorá bola aj osobnosťou so svojou víziou a odhodlaním. Dnes je taký Gallimard ekonomickým kolosom s mnohoúrovňovým riadením a rozfúzovaný s ďalšími akciovkami a portfóliom anonymných vlastníkov, ale na začiatku bol istý Gaston Gallimard, ktorý dal svojmu vydavateľskému domu svoje meno.
.kafka nemal vydavateľa
„Nejpravděpodobnější důvod, proč Kafka nedokončoval své romány, byl v tom, že je po něm nikdo nevyžadoval,“ tvrdí Milan Kundera. Jedným slovom – nemal svojho vydavateľa, ktorý by od neho drankal nové rukopisy. Vystihol tým poslanie i podstatu vydavateľa. Mal by to byť Niekto, kto iniciuje vznik nových diel, kto dokáže eliminovať záľahu priemerných literátov a má nos na výnimočného autora, kto uverí v budúcnosť neznámeho génia alebo spoľahlivo hrabne do dedičstva minulosti a vyloví z neho perlu. Niekto, kto je rovnocenným partnerom autora, nie iba jeho servisnou rukou alebo na druhej strane, ekonomickým kšeftárom s jeho talentom. Vydavateľ by mal, rovnako ako autor, tiež vytvárať dielo. To dielo však nie je jednotlivá kniha, ale kontinuita kníh, na ktorých je okrem individuálnej hodnoty vidno celistvý názor a estetický vkus. Vydavateľská misia sa nemôže zhodnotiť za týždne ani mesiace, je to projektovanie na roky. Skutočný vydavateľ má ambície mať svojho autora, byť s ním v konjunktúre i recesii, mať svoje čitateľstvo, mať svoj vyhranený, a pritom dostatočne pružný profil. Nie náhodou sa tak nezriedka stáva meno vydavateľa firmou. Nie náhodou sa tak často logo vydavateľstva či značky jednotlivých edícií, také podobné alchymistickým značkám, stávajú vizuálnym identikitom medzi zasvätencami. Vydavateľ alebo editor sa stáva stratégom svojho autora, vyberá dokonca druh papiera aby dielo príliš neodrádzalo hrúbkou alebo práve naopak, pôsobilo ako hrubý bachant. Je osobným manažérom svojho autora, nesmie však rátať s jeho vďačnosťou, pretože autor musí byť podľa podstaty svojej profesie individualistom a egoistom. Je zároveň nárazníkom medzi autorom a komerčným prostredím trhu, kníhkupcami.
Je jasné, že pri takýchto nárokoch na etickú a estetickú kvalifikáciu vydavateľa je naozajstných osobností v tejto branži veľmi málo. Po tých, ktorí boli iba komerčne úspešní, v kultúrnej histórii ľudstva dnes ani pes nezašteká. Skôr sa do nej prepašovali tí, po ktorých ostali knihy, projekty, edície, objavy... Samozrejme, najideálnejší je ideál – finančne silný a nezávislý vydavateľ, ktorý svoj biznis berie okrem toho ako misiu.
.bukowski mal vydavateľa
Zdá sa, že aj takýchto vydavateľov pozná história vydávania kníh. Jedným z nich bol napríklad John Martin, ktorý objavil neznámeho outsidera a opilca menom Charles Bukowski. Uveril v jeho génia, založil kvôli nemu a preňho vydavateľstvo The Black Sparrow – a presvedčil o charizme svojho „Buka“ celý svet. Zlé jazyky tvrdia, že si z Bukowského talentu postavil dom, ale treba priznať, že sa naozaj vzorne staral o svojho premianta. Nielenže mu ponúkol doživotnú rentu 100 US dolárov mesačne bez ohľadu na to, či napíše knihu, alebo nenapíše riadok. A Bukowski písal. Písal tak grafomaniacky, že to po sebe nestačil ani čítať. Vtedy prichádzal vydavateľ, vyberal zo stohov papierov texty, usporadúval ich do zväzkov, dával im názvy, vonkajšiu úpravu, tvár a charakter. Dnes je každá BUK BOOK poznateľná na celom svete: rovnaký formát, korešpondujúca obálka, približne rovnaký rozsah...
Podobným úspešným vydavateľom sa stal Lawrence Ferlinghetti, ktorý založil roku 1953 vydavateľstvo a kníhkupectvo City Lights Books kvôli a pre beatnickú generáciu. Ferlinghetti bol zároveň jednou zo svetlých výnimiek, pretože spojenie autor – vydavateľ sa v tomto druhu podnikania neveľmi osvedčilo.
Českí kolegovia nám ukazujú, že aj tam lepšie funguje, keď je vydavateľom nadšený čitateľ alebo všeobecne kultúrny človek. Vydavateľstvá TORST, Argo, Paseka, Maťa, Dauphin, Dybbuk, Fra, G plus G, Herrmann a synové, Oikoymenh či Volvox Globator sa dokázali udržať na hladine nie pre ustupovanie z kritérií, ale práve preto, že nedovolili vonkajším tlakom, aby stratili svoju tvár a svoj tvar. Tu však treba povedať, že česká čitateľská úroveň je všeobecne jedna z najvyšších v Európe.
.bagala nemal čitateľov
Tým sa dostávame k našej slovenskej biede, ktorej výsledkom je najnovšie príbeh Kolomana Kertésza Bagalu a jeho značky LCA. Typ selfmademana – vydavateľa nie je produktom len našej antikultúrnej kontrarevolúcie, ktorá prišla po nežnej revolúcii. Ivona Kollárová v štúdii Vydavatelia v 18. storočí píše o existencii „neinštitucionálnych vydavateľov, medzi nimi i Mateja Bela, ktorí realizujú všetky fázy vydania knihy od prípravy textu až po distribúciu produktu spontánne a na základe osobných kontaktov doma a za hranicami monarchie.“
Na Slovensku je viacero vydavateľov tohto typu, za všetkých spomeniem Erika Jakuba Grocha a jeho najnovší vydavateľský projekt Slniečkovo. Bagala však zviditeľnil aj za všetkých ostatných problémy a ťažkosti, do ktorých sa slovenský vydavateľ môže dostať, ak len nepatrí do húfu „detí kapitána granta“, t. j. vydavateľov, ktorí zásadne dávajú do vydávania kníh iba cudzie, najlepšie štátne peniaze a ktorí nevydajú titul, kým ho nemajú cudzími peniazmi bezpečne pokrytý.
Isteže, nie všetky knihy od Bagalu boli skvostami, bolo medzi nimi veľa priemerných a šedivých knižiek. Vydavateľ sa takisto nemôže hnevať na spomínaný „egoizmus“ autorov a ignoranciu štátu či čitateľov. Je to proces, ktorý sa nedá nariadiť direktívne zhora. Neverím v nijakú štátnu politiku pri vydávaní kníh. Kým slovenský národ nedospeje na takú úroveň, že sponzorom hodnotnej a náročnej literatúry bude sám čitateľ, nepomôže ani nulová DPH, dokonca ani nulová cena kníh.
A predsa osobný Kolomanov príbeh nie je jeho krachom ani stroskotaním. Či už bude pokračovať vo vydávaní, alebo nie, už teraz po ňom ostáva Dielo, s ktorým bude musieť slovenská kultúra rátať. To už kolegovi Bagalovi nikto nevezme. Na faktúry a červené čísla sa zabudne, ostane iba to, čo pretrváva. Hodnoty, texty, knihy.
Pravdepodobne to je motivácia, ktorá drží čudákov zvaných vydavatelia pri živote na celom svete. Na celom svete vo všetkých dobách zápasia títo entuziasti s problémom, ako zladiť výrobné náklady s ochotou a možnosťou čitateľa vycálovať za konkrétnu knihu. Takmer vždy je to nerovný zápas. Ale ak sa to podarí, tak vzniká pocit, ktorý sa nedá ničím zaplatiť. Vtedy sa z preklínaného, zatracovaného, pohŕdaného vydavateľa stáva dávateľ, ktorý dáva niečo, bez čoho by bol človek chudobný a prázdny. Kolega Koloman, ber tieto moje slová ako poďakovanie a uznanie za to, že si tu bol a nádej, že tu budeš ďalej.
kto takmer nezruinoval vlastnú rodinu a vlastné fyzické i psychické zdravie, kto neuveril v pofidérnu vďačnosť svojho národa v nedohľadnej chimérickej budúcnosti, ten si nezaslúži nazvať sa vydavateľom.
Na tomto priestore chcem hovoriť o naozajstných vydavateľoch, nie o výrobcoch titulov a producentoch publikácií. Trochu viem, o čom hovorím, pretože všetko z vyššie uvedeného som zažil aj sám na sebe. Zároveň som si vedomý toho, že takýto staromódny obraz vydávania je už dnes naozaj anachronizmom. Vydávanie kníh by malo byť kvalifikovanou, profesionálnou, sofistikovanou činnosťou, a nie intuitívnou, amatérskou (dobro)činnosťou. A predsa si nemôžem pomôcť: v obežive celozemskej kultúry ostali najmä tí amatéri, ktorí vlastným nadšením, nasadením, omylmi a krachmi zosobňovali status vydavateľa. Slovo zosobňovať je tu namieste, pretože na začiatku bola osoba, ktorá bola aj osobnosťou so svojou víziou a odhodlaním. Dnes je taký Gallimard ekonomickým kolosom s mnohoúrovňovým riadením a rozfúzovaný s ďalšími akciovkami a portfóliom anonymných vlastníkov, ale na začiatku bol istý Gaston Gallimard, ktorý dal svojmu vydavateľskému domu svoje meno.
.kafka nemal vydavateľa
„Nejpravděpodobnější důvod, proč Kafka nedokončoval své romány, byl v tom, že je po něm nikdo nevyžadoval,“ tvrdí Milan Kundera. Jedným slovom – nemal svojho vydavateľa, ktorý by od neho drankal nové rukopisy. Vystihol tým poslanie i podstatu vydavateľa. Mal by to byť Niekto, kto iniciuje vznik nových diel, kto dokáže eliminovať záľahu priemerných literátov a má nos na výnimočného autora, kto uverí v budúcnosť neznámeho génia alebo spoľahlivo hrabne do dedičstva minulosti a vyloví z neho perlu. Niekto, kto je rovnocenným partnerom autora, nie iba jeho servisnou rukou alebo na druhej strane, ekonomickým kšeftárom s jeho talentom. Vydavateľ by mal, rovnako ako autor, tiež vytvárať dielo. To dielo však nie je jednotlivá kniha, ale kontinuita kníh, na ktorých je okrem individuálnej hodnoty vidno celistvý názor a estetický vkus. Vydavateľská misia sa nemôže zhodnotiť za týždne ani mesiace, je to projektovanie na roky. Skutočný vydavateľ má ambície mať svojho autora, byť s ním v konjunktúre i recesii, mať svoje čitateľstvo, mať svoj vyhranený, a pritom dostatočne pružný profil. Nie náhodou sa tak nezriedka stáva meno vydavateľa firmou. Nie náhodou sa tak často logo vydavateľstva či značky jednotlivých edícií, také podobné alchymistickým značkám, stávajú vizuálnym identikitom medzi zasvätencami. Vydavateľ alebo editor sa stáva stratégom svojho autora, vyberá dokonca druh papiera aby dielo príliš neodrádzalo hrúbkou alebo práve naopak, pôsobilo ako hrubý bachant. Je osobným manažérom svojho autora, nesmie však rátať s jeho vďačnosťou, pretože autor musí byť podľa podstaty svojej profesie individualistom a egoistom. Je zároveň nárazníkom medzi autorom a komerčným prostredím trhu, kníhkupcami.
Je jasné, že pri takýchto nárokoch na etickú a estetickú kvalifikáciu vydavateľa je naozajstných osobností v tejto branži veľmi málo. Po tých, ktorí boli iba komerčne úspešní, v kultúrnej histórii ľudstva dnes ani pes nezašteká. Skôr sa do nej prepašovali tí, po ktorých ostali knihy, projekty, edície, objavy... Samozrejme, najideálnejší je ideál – finančne silný a nezávislý vydavateľ, ktorý svoj biznis berie okrem toho ako misiu.
| List pani P. Vážená pani P., vraciam Vám zmluvy na dielo Krv. Ak chce pán vydavateľ HYNEK dielo vydať, nech mi najprv zoženie peniaze. Za 12 000 Kčs predsa nemôžem predať svoj román. Nehanbíte sa! Za divadlo ste mi vyplatili 30 000 Kčs, a bol som ticho, a teraz Vaša obludná surovosť klesla až na sumu 12 000 Kčs. Nebudem o tom nikomu hovoriť. Ak chce pán HYNEK dielo vydať, žiadam sumu 122 000 Kčs. Inak ani za mnou nechoďte, ani mi nepíšte. Okrem toho, na zmluve nech je aj niekto podpísaný, nebudem vypĺňať zmluvy bianko a potom mi príde dodatok, ako s hrou Herečka, že to nesmiem publikovať tri či dva roky, vy perfídni komunisti! Váš Rudolf Sloboda (in: Listy a eseje, str.154) |
Zdá sa, že aj takýchto vydavateľov pozná história vydávania kníh. Jedným z nich bol napríklad John Martin, ktorý objavil neznámeho outsidera a opilca menom Charles Bukowski. Uveril v jeho génia, založil kvôli nemu a preňho vydavateľstvo The Black Sparrow – a presvedčil o charizme svojho „Buka“ celý svet. Zlé jazyky tvrdia, že si z Bukowského talentu postavil dom, ale treba priznať, že sa naozaj vzorne staral o svojho premianta. Nielenže mu ponúkol doživotnú rentu 100 US dolárov mesačne bez ohľadu na to, či napíše knihu, alebo nenapíše riadok. A Bukowski písal. Písal tak grafomaniacky, že to po sebe nestačil ani čítať. Vtedy prichádzal vydavateľ, vyberal zo stohov papierov texty, usporadúval ich do zväzkov, dával im názvy, vonkajšiu úpravu, tvár a charakter. Dnes je každá BUK BOOK poznateľná na celom svete: rovnaký formát, korešpondujúca obálka, približne rovnaký rozsah...
Podobným úspešným vydavateľom sa stal Lawrence Ferlinghetti, ktorý založil roku 1953 vydavateľstvo a kníhkupectvo City Lights Books kvôli a pre beatnickú generáciu. Ferlinghetti bol zároveň jednou zo svetlých výnimiek, pretože spojenie autor – vydavateľ sa v tomto druhu podnikania neveľmi osvedčilo.
Českí kolegovia nám ukazujú, že aj tam lepšie funguje, keď je vydavateľom nadšený čitateľ alebo všeobecne kultúrny človek. Vydavateľstvá TORST, Argo, Paseka, Maťa, Dauphin, Dybbuk, Fra, G plus G, Herrmann a synové, Oikoymenh či Volvox Globator sa dokázali udržať na hladine nie pre ustupovanie z kritérií, ale práve preto, že nedovolili vonkajším tlakom, aby stratili svoju tvár a svoj tvar. Tu však treba povedať, že česká čitateľská úroveň je všeobecne jedna z najvyšších v Európe.
.bagala nemal čitateľov
Tým sa dostávame k našej slovenskej biede, ktorej výsledkom je najnovšie príbeh Kolomana Kertésza Bagalu a jeho značky LCA. Typ selfmademana – vydavateľa nie je produktom len našej antikultúrnej kontrarevolúcie, ktorá prišla po nežnej revolúcii. Ivona Kollárová v štúdii Vydavatelia v 18. storočí píše o existencii „neinštitucionálnych vydavateľov, medzi nimi i Mateja Bela, ktorí realizujú všetky fázy vydania knihy od prípravy textu až po distribúciu produktu spontánne a na základe osobných kontaktov doma a za hranicami monarchie.“
Na Slovensku je viacero vydavateľov tohto typu, za všetkých spomeniem Erika Jakuba Grocha a jeho najnovší vydavateľský projekt Slniečkovo. Bagala však zviditeľnil aj za všetkých ostatných problémy a ťažkosti, do ktorých sa slovenský vydavateľ môže dostať, ak len nepatrí do húfu „detí kapitána granta“, t. j. vydavateľov, ktorí zásadne dávajú do vydávania kníh iba cudzie, najlepšie štátne peniaze a ktorí nevydajú titul, kým ho nemajú cudzími peniazmi bezpečne pokrytý.
Isteže, nie všetky knihy od Bagalu boli skvostami, bolo medzi nimi veľa priemerných a šedivých knižiek. Vydavateľ sa takisto nemôže hnevať na spomínaný „egoizmus“ autorov a ignoranciu štátu či čitateľov. Je to proces, ktorý sa nedá nariadiť direktívne zhora. Neverím v nijakú štátnu politiku pri vydávaní kníh. Kým slovenský národ nedospeje na takú úroveň, že sponzorom hodnotnej a náročnej literatúry bude sám čitateľ, nepomôže ani nulová DPH, dokonca ani nulová cena kníh.
A predsa osobný Kolomanov príbeh nie je jeho krachom ani stroskotaním. Či už bude pokračovať vo vydávaní, alebo nie, už teraz po ňom ostáva Dielo, s ktorým bude musieť slovenská kultúra rátať. To už kolegovi Bagalovi nikto nevezme. Na faktúry a červené čísla sa zabudne, ostane iba to, čo pretrváva. Hodnoty, texty, knihy.
Pravdepodobne to je motivácia, ktorá drží čudákov zvaných vydavatelia pri živote na celom svete. Na celom svete vo všetkých dobách zápasia títo entuziasti s problémom, ako zladiť výrobné náklady s ochotou a možnosťou čitateľa vycálovať za konkrétnu knihu. Takmer vždy je to nerovný zápas. Ale ak sa to podarí, tak vzniká pocit, ktorý sa nedá ničím zaplatiť. Vtedy sa z preklínaného, zatracovaného, pohŕdaného vydavateľa stáva dávateľ, ktorý dáva niečo, bez čoho by bol človek chudobný a prázdny. Kolega Koloman, ber tieto moje slová ako poďakovanie a uznanie za to, že si tu bol a nádej, že tu budeš ďalej.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.