Ruštinárky nám do hláv tlačili naozaj všeličo. Ale v jednej veci netárali – Bajkal je fantastický. Ak máte dva voľné týždne a neviete, čo s nimi, Bajkalské jazero na vypranie myšlienok naozaj odporúčam.
Nech vás neodradí ani to, že na ruské víza ešte stále potrebujete pozývací list ako za boľševických čias. Niektoré ruské cestovky to za poplatok zariadia. Potom lietadlo do Moskvy, odtiaľ smer Irkutsk. Fajnšmekri si môžu vychutnať aj Transsibírsku magistrálu. Vlakom trvá trať Moskva – Irkutsk 77 až 87 hodín. My sme uprednostnili lietadlo. Príletová hala letiska v Irkutsku sa podobá na staničný bufet s kolotočom na výdaj batožiny z lietadiel, ktorý iste vyrobil nejaký šikovný miestny mužík. Ak to chcete zažiť, treba sa poponáhľať, vedľa sa už stavia nová hala.
.s pivom na večné časy
Irkutsk svojou pivnou kultúrou prekvapí ešte aj Stredoeurópana, ktorý má Plzeň, čo by kameňom dohodil. Dobre oblečení mladí ľudia, zaľúbené páriky, sa v meste premávajú s fľašou piva v ruke, vozia sa s pivom v autobusoch, sedia s pivom na lavičkách. V samoobsluhe dostanete pätnásť druhov pív a dva druhy vodky. Rusko očividne prechádza obrovským kultúrnym alkoholickým prerodom a možno dokonca na chvíľu vytriezvie. Odborníci sa sporia, čo to s touto veľkou krajinou urobí. Existujú optimistické scenáre, ale aj extrémne katastrofické.
Inak sa mesto nachádza zhruba v stave Bratislavy, aká bola začiatkom 90. rokov. Len kombináciu starého a nového má svojskú: bok po boku tu stojí pomerne spustnutá krásna pôvodná drevená architektúra Sibíri so socialisticky neinšpiratívnymi stavbami a tiež kapitalistickou rýchlovýstavbou. Cestovateľ však pod mostom spať nemusí. Sú tu tri mini youth hostels na dobrej úrovni, personál s fluent English, spoločné sprchy a spolubývajúci cestovatelia s materinským jazykom English alebo Deutsch. A jedno z najväčších prekvapení mesta? Veľká účasť na omši v pravoslávnej katedrále v pracovný deň dopoludnia.
.kozáci, dekabristi, bielogvardejci
Irkutsk založili v roku 1651 ako kozácku pevnosť na ovládnutie Burjatov. Bol východzím miestom pre expedície 18. storočia na ďaleký sever a východ, čo zahŕňalo aj Aljašku, vtedy známu ako Irkutská americká oblasť.
V 19.storočí boli najznámejšími obyvateľmi mesta dekabristi a poľskí povstalci. Vytvorili nezvyčajnú miestnu aristokraciu, ktorá presadzovala vzdelanie, umenie a politické povedomie. Dekabristi boli šľachtickí dôstojníci, ktorí v decembri 1825 zorganizovali neúspešné povstanie proti cárovi. Piati vodcovia boli popravení, 121 povstalcov muselo odísť do vyhnanstva na Sibír, kde sa stali svojím spôsobom romantickými hrdinami. Pravými hrdinkami boli však azda skôr ich ženy, ktoré odmietli život v prepychu a nasledovali svojich mužov a milencov do azylu. V priebehu dvoch desaťročí tu tieto exilové rodiny otvorili školy, založili vedecké spoločnosti a vydávali noviny. Maria Volkonskaja, nazývaná aj princezná Sibíri, založila nemocnicu a otvorila divadlo. Aj keď v roku 1855 dostali amnestiu a mnohí sa vrátili do Petrohradu, ich odkaz ich prežil a ešte dnes majú v Irkutsku múzeum.
Vyše polmiliónový dnešný Irkutsk má tri gigantické sochy. Lenina ešte z čias komunizmu. Na promenáde cára Alexandra III., ktorý v roku 1891 začal so stavbou Transsibírskej magistrály, najdlhšej súvislej železnice na svete, čím sa zároveň zaslúžil o prudký rozmach mesta. Ale keď v roku 2004 prišla skupina občanov s návrhom postaviť sochu veliteľovi bielogvardejcov admirálovi Kolčakovi, vyvolalo to obrovský odpor niektorých starých boľševikov – načo stavať sochu človeku, ktorý bojoval proti Leninovi? Občania potom presadili sochu Kolčaka nie ako veliteľa bielej armády, ale ako polárneho bádateľa, čo bolo jeho pôvodné povolanie. Samozrejme, Kolčakova socha je nakoniec aj tak vo vojenskom plášti.
Irkutsk pritom v Kolčakovových časoch nebol boľševikom naklonený. Novinky o „červenej“ revolúcii sa v meste nestretli s nadšeným ohlasom. Admirál Kolčak sa v novembri 1918 s podporou veľmocí Dohody vyhlásil za najvyššieho vládcu Ruska a v rokoch 1918-1919 obsadil so svojimi vojskami väčšinu Sibíri, Ural a stredné Povolžie. V roku 1919 ho Červená armáda porazila a vo februári 1920 bol v Irkutsku popravený – tým zlomili boľševici bielogvardejský odpor a mohli ustanoviť svoju vládu.
.perla Sibíri
V Irkutsku je čo vidieť, ale ako ďalej na samotný Bajkal? V elegantnej starej budove železničnej stanice treba nájsť pokladňu pre prímestské vlaky smer Sľudianka, vystúpiť na mikrozástavke Temnaya Pad a ponoriť sa do tajomného sibírskeho lesa. Cestou míňate skupinky Irkutčanov od 13 do 79 rokov, ktorí, obťažkaní zásobami alkoholu, hľadajú miesto, kde by sa mohli utáboriť a zbaviť sa za jednu noc svojho nákladu. Čím ďalej od železničnej zástavky, tým je týchto milovníkov lesa menej. Zrazu sa les rozostúpi a objaví sa jazero – perla Sibíri. Ste na 149. kilometri jednokoľajky Cirkumbajkal.
Bajkal je neuveriteľný. Drží v sebe pätinu svetových zásob povrchovej pitnej vody, viac ako všetkých päť severoamerických Veľkých jazier dohromady. Je to vlastne obrovské vnútrozemské more v tvare banána, 636 km dlhé a priemerne 80 km široké. Jeho maximálna hĺbka je 1637 m, čo z Bajkalu robí oficiálne najhlbšie jazero na svete. Vzniklo ako tektonický zlom, ktorý sa ešte každoročne o niekoľko milimetrov rozširuje. Časom z neho vznikne piaty svetový oceán, ktorý rozdelí ázijský kontinent. Do jazera vteká 337 riek, a vyteká len jediná: Angara. Žije v ňom 2 630 rôznych druhov živočíchov a rastlín, dve tretiny z nich sú zriedkavé miestne endemity (teda organizmy, ktoré žijú len v tomto jazere a nenájdeme ich nikde inde na svete). Endemitom je napríklad jediný sladkovodný tuleň na svete či živorodá ryba Golomjanka. Jazero je veľmi čisté. Plavci, ktorí si trúfnu ho preplávať, musia počítať so závratmi, lebo cez vodu vidieť až do hĺbky 40 metrov.
Na časti južného brehu je postavená železničná trať. Transsibírska magistrála tu v dĺžke 200 kilometrov kopíruje južný breh Bajkalu (na kilometri číslo 5 300 až 5 500 z celkových 9 289 km). Trasa vznikala s ťažkosťami. Bajkal postavil projektantom a staviteľom magistrály na východ od Irkutska do cesty najkomplikovanejšiu prekážku. Inžinieri si nevedeli poradiť so strmými kamennými útesmi, ktoré jazero obklopovali. Najprv rozhodli, že postavenie železnice okolo jazera by bolo nezmyselne drahé. Od apríla 1900 sa teda na prevoz vlakových nákladov cez Bajkal používal parník, schopný prerážať aj ľad. Toto riešenie sa však ukázalo ako neefektívne pre silné búrky a v niektorých ročných obdobiach nepriechodný ľad. A v roku 1904 sa z prekážky stala národná bezpečnostná hrozba – Rusko počas rusko-japonskej vojny potrebovalo zásobovať svoje vojská na fronte. Vtedy boli položené dokonca aj provizórne koľajnice, ale hneď pod prvým vlakom sa preboril ľad. Cár sa rozhodol, že dá vysekať 39 tunelov a postaviť 200 mostov – nech to stojí, čo to stojí.
.nocľah v tuneloch
Okrem magistrály tu jazdí aj jednokoľajka Cirkumbajkal medzi ani nie päťtisícovým mestečkom Kultuk a Port Bajkalom – po jej trati premávajú veľmi populárne vlaky, ťahané nablýskanými starými parnými lokomotívami. My sa vyberáme peši po trase Cirkumbajkalu v smere Port Bajkal. Koľajnice sa vinú po okraji útesov niekoľko desiatok metrov nad jazerom, cez veľké množstvo kamenných tunelov vyrúbaných do skaly.
Prvé tri dni kráčame po koľajniciach, prespávame v neosvetlených tuneloch, ráno sa kúpeme v jazere. Celkom zaujímavé sny vznikajú v noci v tuneli, keď okolo človeka trikrát prehrmí vlak. V pionierskom tábore pre deti železničiarov sa pokúšame dokúpiť si nejaké potraviny. Pani vedúca nás najskôr zdvorilo odmieta. „Net, kuchyňa je len pre deti z tábora.“ Keď však zistí, že sme Slováci, ihneď je kuchyňa pre nás otvorená. Náklonnosť k mladšiemu slovanskému bratovi 6-tisíc kilometrov od Bratislavy poteší.
Tunajšie dedinky vlastné obchody nemajú, zásobovanie im zabezpečuje vlak vagon lavka. Dvakrát do týždňa k vlaku jednoducho pripoja špeciálny vagón, upravený na predajňu. Niekoľko minút pred príchodom vlaku pri drevených schodíkoch stojí fronta dedinčanov s nákupnými taškami.
Komunizmus je oficiálne minulosťou aj na Bajkale, ale rozdiely v životnej úrovni zostávajú aj roky po jeho konci šokujúce. „Už nekupujeme chlieb, ale sucháre. Sú lacnejšie,“ vravia nám dôchodcovia v miestnych drevených osadách. Na kraji Port Bajkalu si miestny podnikateľ postavil sídlo, pozostávajúce z centrálneho hradu a niekoľkých periférnych kaštieľov. Ľudia tu navyše pôsobia celkovo smutnejšie ako v niektorých iných chudobných regiónoch. Možno tak reaguje ruská melancholická duša na život v sibírskej klíme. Na Zakarpatskej Ukrajine v horských dedinách často nemali ani asfaltovú cestu, ale hromadu vysmiatych detí a v istom zmysle pohodu.
.ostrov šamanov
Ďalšia cesta okolo jazera je oveľa dobrodružnejšia. Uzučký chodníček, často nie širší ako topánka, kopíruje pobrežie po úpätí brál a pretína kamenné polia, ktoré sa nám pod nohami prepadávajú niekoľko desiatok metrov do jazera. Chápeme zúfalstvo staviteľov železnice. Príroda je však fantastická, jazero nás zvádza rôznymi odtieňmi modrej a hlavne sme celkom sami. Vyspať sa na brehu pri ohni a opiecť si ulovené ryby je paráda.
Kompa nás prepraví na ostrov Olchon, ktorý je považovaný za najkrajšiu časť Bajkalu a ešte aj za centrum šamanizmu. Hovorí sa, že šamani udržujú kontakt so súbežným, ale neviditeľným svetom duchov a snažia sa získať ich podporu pri správe ľudských záležitostí. Na tento účel označujú v krajine miesta, kde sa nachádza silná energia. Sú to buď stromy v lese, ozdobené desiatkami pestrofarebných handričiek, alebo šamanské stĺpy na holých planinách s farebnými stuhami. Pri nich ľudia nechávajú malé predmety. Na Sibíri je možné všetko. Aj niektorí etnickí Rusi vyhadzovali z áut päťrubľovky, keď prechádzali okolo šamanských stĺpov.
Kedysi bol na ostrove trestanecký tábor pre politických väzňov, ktorí tu spracúvali ryby. Dnes je v hlavnom meste ostrova Chužire veľmi dobrý hostel pre backpackerov a ryby vám upečú v každom dome.
A v maličkej dedinke Chalgaj som na dverách predajne potravín našiel pozvánku na čítačku literatúry v dome jedného obyvateľa. To ma tak akosi nečakane potešilo. Na Sibírii je možné naozaj všetko.
Nech vás neodradí ani to, že na ruské víza ešte stále potrebujete pozývací list ako za boľševických čias. Niektoré ruské cestovky to za poplatok zariadia. Potom lietadlo do Moskvy, odtiaľ smer Irkutsk. Fajnšmekri si môžu vychutnať aj Transsibírsku magistrálu. Vlakom trvá trať Moskva – Irkutsk 77 až 87 hodín. My sme uprednostnili lietadlo. Príletová hala letiska v Irkutsku sa podobá na staničný bufet s kolotočom na výdaj batožiny z lietadiel, ktorý iste vyrobil nejaký šikovný miestny mužík. Ak to chcete zažiť, treba sa poponáhľať, vedľa sa už stavia nová hala.
.s pivom na večné časy
Irkutsk svojou pivnou kultúrou prekvapí ešte aj Stredoeurópana, ktorý má Plzeň, čo by kameňom dohodil. Dobre oblečení mladí ľudia, zaľúbené páriky, sa v meste premávajú s fľašou piva v ruke, vozia sa s pivom v autobusoch, sedia s pivom na lavičkách. V samoobsluhe dostanete pätnásť druhov pív a dva druhy vodky. Rusko očividne prechádza obrovským kultúrnym alkoholickým prerodom a možno dokonca na chvíľu vytriezvie. Odborníci sa sporia, čo to s touto veľkou krajinou urobí. Existujú optimistické scenáre, ale aj extrémne katastrofické.
Inak sa mesto nachádza zhruba v stave Bratislavy, aká bola začiatkom 90. rokov. Len kombináciu starého a nového má svojskú: bok po boku tu stojí pomerne spustnutá krásna pôvodná drevená architektúra Sibíri so socialisticky neinšpiratívnymi stavbami a tiež kapitalistickou rýchlovýstavbou. Cestovateľ však pod mostom spať nemusí. Sú tu tri mini youth hostels na dobrej úrovni, personál s fluent English, spoločné sprchy a spolubývajúci cestovatelia s materinským jazykom English alebo Deutsch. A jedno z najväčších prekvapení mesta? Veľká účasť na omši v pravoslávnej katedrále v pracovný deň dopoludnia.
.kozáci, dekabristi, bielogvardejci
Irkutsk založili v roku 1651 ako kozácku pevnosť na ovládnutie Burjatov. Bol východzím miestom pre expedície 18. storočia na ďaleký sever a východ, čo zahŕňalo aj Aljašku, vtedy známu ako Irkutská americká oblasť.
V 19.storočí boli najznámejšími obyvateľmi mesta dekabristi a poľskí povstalci. Vytvorili nezvyčajnú miestnu aristokraciu, ktorá presadzovala vzdelanie, umenie a politické povedomie. Dekabristi boli šľachtickí dôstojníci, ktorí v decembri 1825 zorganizovali neúspešné povstanie proti cárovi. Piati vodcovia boli popravení, 121 povstalcov muselo odísť do vyhnanstva na Sibír, kde sa stali svojím spôsobom romantickými hrdinami. Pravými hrdinkami boli však azda skôr ich ženy, ktoré odmietli život v prepychu a nasledovali svojich mužov a milencov do azylu. V priebehu dvoch desaťročí tu tieto exilové rodiny otvorili školy, založili vedecké spoločnosti a vydávali noviny. Maria Volkonskaja, nazývaná aj princezná Sibíri, založila nemocnicu a otvorila divadlo. Aj keď v roku 1855 dostali amnestiu a mnohí sa vrátili do Petrohradu, ich odkaz ich prežil a ešte dnes majú v Irkutsku múzeum.
Vyše polmiliónový dnešný Irkutsk má tri gigantické sochy. Lenina ešte z čias komunizmu. Na promenáde cára Alexandra III., ktorý v roku 1891 začal so stavbou Transsibírskej magistrály, najdlhšej súvislej železnice na svete, čím sa zároveň zaslúžil o prudký rozmach mesta. Ale keď v roku 2004 prišla skupina občanov s návrhom postaviť sochu veliteľovi bielogvardejcov admirálovi Kolčakovi, vyvolalo to obrovský odpor niektorých starých boľševikov – načo stavať sochu človeku, ktorý bojoval proti Leninovi? Občania potom presadili sochu Kolčaka nie ako veliteľa bielej armády, ale ako polárneho bádateľa, čo bolo jeho pôvodné povolanie. Samozrejme, Kolčakova socha je nakoniec aj tak vo vojenskom plášti.
Irkutsk pritom v Kolčakovových časoch nebol boľševikom naklonený. Novinky o „červenej“ revolúcii sa v meste nestretli s nadšeným ohlasom. Admirál Kolčak sa v novembri 1918 s podporou veľmocí Dohody vyhlásil za najvyššieho vládcu Ruska a v rokoch 1918-1919 obsadil so svojimi vojskami väčšinu Sibíri, Ural a stredné Povolžie. V roku 1919 ho Červená armáda porazila a vo februári 1920 bol v Irkutsku popravený – tým zlomili boľševici bielogvardejský odpor a mohli ustanoviť svoju vládu.
| Bajkal: vyše 25 miliónov rokov staré jazero v juhosibírskej oblasti Ruska. Jeho plocha je 31 949 km2. Leží medzi Irkutskou oblasťou a Burjatskou republikou, UNESCO ho zaradilo do svojho Svetového dedičstva, ruská vláda tu vyhlásila špeciálnu ekonomickú zónu s liberálnejšími pravidlami podnikania, aby uľahčila príchod investorom. Z 22 ostrovov Bajkalu je najväčší Olchon, druhý najväčší jazerný ostrov na svete. |
V Irkutsku je čo vidieť, ale ako ďalej na samotný Bajkal? V elegantnej starej budove železničnej stanice treba nájsť pokladňu pre prímestské vlaky smer Sľudianka, vystúpiť na mikrozástavke Temnaya Pad a ponoriť sa do tajomného sibírskeho lesa. Cestou míňate skupinky Irkutčanov od 13 do 79 rokov, ktorí, obťažkaní zásobami alkoholu, hľadajú miesto, kde by sa mohli utáboriť a zbaviť sa za jednu noc svojho nákladu. Čím ďalej od železničnej zástavky, tým je týchto milovníkov lesa menej. Zrazu sa les rozostúpi a objaví sa jazero – perla Sibíri. Ste na 149. kilometri jednokoľajky Cirkumbajkal.
Bajkal je neuveriteľný. Drží v sebe pätinu svetových zásob povrchovej pitnej vody, viac ako všetkých päť severoamerických Veľkých jazier dohromady. Je to vlastne obrovské vnútrozemské more v tvare banána, 636 km dlhé a priemerne 80 km široké. Jeho maximálna hĺbka je 1637 m, čo z Bajkalu robí oficiálne najhlbšie jazero na svete. Vzniklo ako tektonický zlom, ktorý sa ešte každoročne o niekoľko milimetrov rozširuje. Časom z neho vznikne piaty svetový oceán, ktorý rozdelí ázijský kontinent. Do jazera vteká 337 riek, a vyteká len jediná: Angara. Žije v ňom 2 630 rôznych druhov živočíchov a rastlín, dve tretiny z nich sú zriedkavé miestne endemity (teda organizmy, ktoré žijú len v tomto jazere a nenájdeme ich nikde inde na svete). Endemitom je napríklad jediný sladkovodný tuleň na svete či živorodá ryba Golomjanka. Jazero je veľmi čisté. Plavci, ktorí si trúfnu ho preplávať, musia počítať so závratmi, lebo cez vodu vidieť až do hĺbky 40 metrov.
Na časti južného brehu je postavená železničná trať. Transsibírska magistrála tu v dĺžke 200 kilometrov kopíruje južný breh Bajkalu (na kilometri číslo 5 300 až 5 500 z celkových 9 289 km). Trasa vznikala s ťažkosťami. Bajkal postavil projektantom a staviteľom magistrály na východ od Irkutska do cesty najkomplikovanejšiu prekážku. Inžinieri si nevedeli poradiť so strmými kamennými útesmi, ktoré jazero obklopovali. Najprv rozhodli, že postavenie železnice okolo jazera by bolo nezmyselne drahé. Od apríla 1900 sa teda na prevoz vlakových nákladov cez Bajkal používal parník, schopný prerážať aj ľad. Toto riešenie sa však ukázalo ako neefektívne pre silné búrky a v niektorých ročných obdobiach nepriechodný ľad. A v roku 1904 sa z prekážky stala národná bezpečnostná hrozba – Rusko počas rusko-japonskej vojny potrebovalo zásobovať svoje vojská na fronte. Vtedy boli položené dokonca aj provizórne koľajnice, ale hneď pod prvým vlakom sa preboril ľad. Cár sa rozhodol, že dá vysekať 39 tunelov a postaviť 200 mostov – nech to stojí, čo to stojí.
.nocľah v tuneloch
Okrem magistrály tu jazdí aj jednokoľajka Cirkumbajkal medzi ani nie päťtisícovým mestečkom Kultuk a Port Bajkalom – po jej trati premávajú veľmi populárne vlaky, ťahané nablýskanými starými parnými lokomotívami. My sa vyberáme peši po trase Cirkumbajkalu v smere Port Bajkal. Koľajnice sa vinú po okraji útesov niekoľko desiatok metrov nad jazerom, cez veľké množstvo kamenných tunelov vyrúbaných do skaly.
Prvé tri dni kráčame po koľajniciach, prespávame v neosvetlených tuneloch, ráno sa kúpeme v jazere. Celkom zaujímavé sny vznikajú v noci v tuneli, keď okolo človeka trikrát prehrmí vlak. V pionierskom tábore pre deti železničiarov sa pokúšame dokúpiť si nejaké potraviny. Pani vedúca nás najskôr zdvorilo odmieta. „Net, kuchyňa je len pre deti z tábora.“ Keď však zistí, že sme Slováci, ihneď je kuchyňa pre nás otvorená. Náklonnosť k mladšiemu slovanskému bratovi 6-tisíc kilometrov od Bratislavy poteší.
Tunajšie dedinky vlastné obchody nemajú, zásobovanie im zabezpečuje vlak vagon lavka. Dvakrát do týždňa k vlaku jednoducho pripoja špeciálny vagón, upravený na predajňu. Niekoľko minút pred príchodom vlaku pri drevených schodíkoch stojí fronta dedinčanov s nákupnými taškami.
Komunizmus je oficiálne minulosťou aj na Bajkale, ale rozdiely v životnej úrovni zostávajú aj roky po jeho konci šokujúce. „Už nekupujeme chlieb, ale sucháre. Sú lacnejšie,“ vravia nám dôchodcovia v miestnych drevených osadách. Na kraji Port Bajkalu si miestny podnikateľ postavil sídlo, pozostávajúce z centrálneho hradu a niekoľkých periférnych kaštieľov. Ľudia tu navyše pôsobia celkovo smutnejšie ako v niektorých iných chudobných regiónoch. Možno tak reaguje ruská melancholická duša na život v sibírskej klíme. Na Zakarpatskej Ukrajine v horských dedinách často nemali ani asfaltovú cestu, ale hromadu vysmiatych detí a v istom zmysle pohodu.
.ostrov šamanov
Ďalšia cesta okolo jazera je oveľa dobrodružnejšia. Uzučký chodníček, často nie širší ako topánka, kopíruje pobrežie po úpätí brál a pretína kamenné polia, ktoré sa nám pod nohami prepadávajú niekoľko desiatok metrov do jazera. Chápeme zúfalstvo staviteľov železnice. Príroda je však fantastická, jazero nás zvádza rôznymi odtieňmi modrej a hlavne sme celkom sami. Vyspať sa na brehu pri ohni a opiecť si ulovené ryby je paráda.
Kompa nás prepraví na ostrov Olchon, ktorý je považovaný za najkrajšiu časť Bajkalu a ešte aj za centrum šamanizmu. Hovorí sa, že šamani udržujú kontakt so súbežným, ale neviditeľným svetom duchov a snažia sa získať ich podporu pri správe ľudských záležitostí. Na tento účel označujú v krajine miesta, kde sa nachádza silná energia. Sú to buď stromy v lese, ozdobené desiatkami pestrofarebných handričiek, alebo šamanské stĺpy na holých planinách s farebnými stuhami. Pri nich ľudia nechávajú malé predmety. Na Sibíri je možné všetko. Aj niektorí etnickí Rusi vyhadzovali z áut päťrubľovky, keď prechádzali okolo šamanských stĺpov.
Kedysi bol na ostrove trestanecký tábor pre politických väzňov, ktorí tu spracúvali ryby. Dnes je v hlavnom meste ostrova Chužire veľmi dobrý hostel pre backpackerov a ryby vám upečú v každom dome.
A v maličkej dedinke Chalgaj som na dverách predajne potravín našiel pozvánku na čítačku literatúry v dome jedného obyvateľa. To ma tak akosi nečakane potešilo. Na Sibírii je možné naozaj všetko.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.