V New Yorku sa venuje móde rovnako veľa pozornosti ako voľbám. Svet sa dá predsa meniť aj pri zachovaní základných estetických kritérií. V tomto meste platia vety z módnych magazínov o nutnosti päťstodolárovej kabelky a o trvácnosti značkových silóniek rovnako neochvejne ako dodatky k ústave.
O móde v uliciach New Yorku sú stopercentne pravdivé klišé „eklektického mixu“ a „originality.“ Keď človek korzuje hore-dole Manhattanom, musí obdivovať rigoróznu pravosť každého štýlu. Dáma u Tiffanyho je naozaj od hlavy po päty v Chanel, čierny mladík v Apple store vzbudzuje nefalšovaný rešpekt svojimi hiphoperskými handrami a nádejný, no zatiaľ nepublikovaný literát v kaviarni na Lower East Side skutočne nemá na nový, menej otrhaný kabát. Alebo je to súčasť celkovej šou a ten kabát si roztrhol sám, aby pôsobil ako vierohodný básnik-trpiteľ?
.móda proti živlom
Koľko pravidiel tu však platí, toľko sa ich aj porušuje. Človek stretne za sebou v rámci piatich minút temného tínedžera s nagélovanými zafarbenými vlasmi a kajalovou linkou okolo očí, ktorého outfit kričí EMO!, blonďatú paničku v leoparďom kostýme a tiež niekoho, kto je oblečený tak nenápadne, akoby práve vystúpil z vlaku z nejakej (východoeurópskej) viesky. Dovolené je síce všetko, ale vynikne len ten, kto má štýl.
Newyorčania sa obliekajú s veľkou pozornosťou, akoby už od kolísky plne chápali silu príslovia „šaty robia človeka“. Rovnako veľa času venuje príprave a výberu garderóby (a samozrejme jej nákupu) moja suseda, keď sa chystá na pracovné stretnutie, ako keď ide na obed so známymi. Kľúč je v tom, čo si vyberie. Na každú príležitosť existuje „model.“ Prvé rande? Treba vyzerať sexy, ale nie tak, aby z toho kričala prílišná snaha. Skôr ležérna dokonalosť. Je to večer? V tom prípade sa musia vytiahnuť ešte o pár čísel vyššie opätky, podľa druhu reštaurácie a programu sa potom volí zvyšok garderóby. Celkovo sa mi zdá, že sa tu muži aj ženy navzdory väčšej diverzite obliekajú omnoho krajšie a klasickejšie ako my, alebo aj ako, povedzme, „starí Európania“.
Miestne ženy majú toľko šiat, koľko nemám ja dohromady so všetkými kamarátkami a mamou. A nosia ich! A ešte ako... V New Yorku si ľudia radšej nechajú vyoperovať ľadvinu, len aby sa mohli čo najlepšie obliecť. Na praktickosť sa prihliada, len ak ide o domáci úbor, ktorý naozaj nikto neuvidí. Ešte aj pri športovom odeve musí byť funkcionalita materiálu na druhom mieste, estetická stránka je bezkonkurenčne na prvom. V dokonale ušitých bielych kabátoch, pod ktorými čierne kokteilky alebo cez deň priliehavé biznis svetríky v neutrálnych farbách odhaľujú napudrovaný dekolt, sa ženám po celom Manhattane chytajú taxíky akosi ľahšie – filmovo.
Móda je šéfka – ak Marc Jacobs a Stella McCartney kážu na svojich prehliadkach v rámci Fashion Weeku nosiť čižmy, vytiahnu dámy okamžite čižmy, aj keď je práve leto a panujú teploty, pri ktorých sa najlepšie darí nechtovej plesni. Naopak, len čo sa zima ťahá trochu dlhšie, než je v rámci módnych obmien prípustné, treba sa odhaliť. Vonku je okolo nuly, no ženy na ulici sú v džínsoch, zimnom kabáte – a v balerínkach, ktoré majú obuté na bosých, zväčša dosť červených chodidlách. Zato čivava alebo ratlík cupkajúci na značkovom remienku vedľa má v zimnom období niekoľko teplých oblečkov (v ideálnom prípade ladia s paničkinými a/alebo pánovými).
Ďalej dokážu miestne ženy zájsť, len keď sa obliekajú na večierok, bohatú večeru alebo extra slávnostnú príležitosť. Vtedy sa nosia šaty (samozrejme s výstrihom a bez rukávov) a lodičky bez pančúch, čiže holé nohy od kolien dole. Predpokladám, že vďaka odmrznutým ženským chodidlám prekvitá niekde v Kalifornii chirurgický biznis, kde na súkromnej klinike za desaťtisíc dolárov dokážu vymeniť členkový kĺb a naraziť naň nové chodidlo, organické, z paprčky zvieraťa chovaného vo veľmi humánnych podmienkach.
.miloš Forman alias drevorubač
Elegantné alebo štýlové nie sú len ženy. Muži rovnako posadnuto dbajú na to, čo majú v skrini, a svoje preferencie vedia dokonca aj vyjadriť. Úspešný realitný maklér nosí obleky od Brooks Brothers z Piatej avenue, mladý herec (obsluhujúci v reštaurácii, kým ho neobjaví Hollywood) musí mať džínsy, v ktorých vyzerá neznesiteľne hip, a košeľu, ktorá je možno zo sekáča, ale niečo symbolizuje, vyjadruje, jednoducho, statement!
To je zrejme jeden z mnohých kľúčov k newyorskej móde – veľa závisí od toho do akej skupiny človek patrí. Na vernisáži Petra Sísa a jeho obrázkov nielen k novej knižke The Wall: Growing up behind the Iron Curtain (Múr: Dospievanie za železnou oponou) v galérii v Chelsea bolo hneď jasné, kto je who. V prvom rade sám výtvarník: elegantný, ale „umelecky“ svojský v čiernom, s bielou košeľou a červeným hodvábnym šálom. Neprehliadnuteľný a nezameniteľný. V druhom rade všetky dámy, oblečené presne podľa príležitosti – pekne, ale ležérne. V treťom rade ďalší who, nápadne nenápadný Miloš Forman, ktorý v ošúchanej šiltovke, tričku a koženej leteckej bunde pripomínal drevorubača. Alebo skvelého svetoznámeho režiséra, ktorý nemusí oblečením nikomu nič dokazovať.
.čo musí mať dáma a čo punkerka
V rámci základných delení nie je problém podľa štýlu zistiť o človeku viac. Niektoré značky a obchody vyhľadávajú, povedzme, univerzitní študenti a mladí homosexuáli, modelku aj bez mejkapu a opätkov rozoznať na míľu podľa originálneho alebo, naopak, extrémne jednoduchého oblečenia, finančník z Wall Street nakupuje tam a tam, mladé milionárske dedičky majú svoje vychytené butičky a každá skupina zase svoje katalógy, časopisy, prípadne svojich módnych guru. A celý tento systém dokonale funguje a zlieva sa do výsledného efektu, ktorý je úchvatný. Keď si napríklad na výstave v Guggenheime pozerám fotky z New Yorku, rovnakú, ak nie väčšiu rolu ako mesto v jednotlivých časovo-politických fázach zohrávajú ľudia a ich štýly. Pripomína mi to filozofiu a šatník mojej starej mamy, ktorá trvá na tom, že „jedna dáma“ musí mať minimálne x párov čižiem, x takých blúzok, x onakých, sukňu na každú príležitosť, a tak ďalej, a tak ďalej...
Newyorčania si vzali to najlepšie z európskej (alebo africkej, ázijskej,..) klasiky a starosvetskej elegancie a zakonzervovali to. Niežeby neodbočovali vlastným smerom šialených alternácií a doplnkov a nemenili módu, ale akoby sa vždy držali toho, že punk je punk a maturitný večierok je maturitný večierok (hoci najzarytejšie punkerky môžu mať pod dlhou ružovou krinolínou čierno-biele prúžkované pančušky).
.videli ste niečo čudné?
A tak vždy s nadšením práve príchodzieho sedláka pozerám na miestne pohľadnicové zjavy: dvadsaťročné dievča, ktoré si brunchové vajíčka Florentine krája rukami v bielych čipkovaných rukavičkách a na jej dokonale odfarbenej zlatovlasej hrive tróni klobúčik, ktorý by ju nezahanbil ani v Ascote. Dáma v činčilovom kožuchu, pod ním ľahké letné šaty z jarnej kolekcie nejakého veľkého dizajnéra a lodičky od Manola Blahnika, samozrejme, na holých nohách. Za oknom zúri január a všetci ostatní sa tisnú k radiátorom, ale ju hreje pocit vlastnej dokonalosti (i keď má tvár ako ľubovoľná kobyla z vyššie spomínaných dostihov). Rovnako pitoreskné je to všade.
Naposledy v práčovni v East Village. Sedela som na jednej z umelohmotných stoličiek a čakala na voľnú sušičku, keď vošiel dvojmetrový černoch v svetloružovom obleku s vypchatými ramenami. Veselo sa poobzeral, či všetci zaregistrovali, aký je švihák, nadvihol prstom klobúk a popiskujúc odišiel. Sprisahanecky som sa pozrela na babu, ktorá tam práve organizovala nezávislé kultúrne podujatie, akože či si všimla. Neprítomne sa na mňa usmiala, nevidela nič čudné. Napriek tomu, že neprala, mala na sebe čierne kaliopky, vyťahané tričko s logom akcie, krikľavozelené náušnice, sandále s vysokým korkovým opätkom v štýle šesťdesiatych rokov a v nich hrubé dúhové ponožky.
Autorka cestuje a píše.
O móde v uliciach New Yorku sú stopercentne pravdivé klišé „eklektického mixu“ a „originality.“ Keď človek korzuje hore-dole Manhattanom, musí obdivovať rigoróznu pravosť každého štýlu. Dáma u Tiffanyho je naozaj od hlavy po päty v Chanel, čierny mladík v Apple store vzbudzuje nefalšovaný rešpekt svojimi hiphoperskými handrami a nádejný, no zatiaľ nepublikovaný literát v kaviarni na Lower East Side skutočne nemá na nový, menej otrhaný kabát. Alebo je to súčasť celkovej šou a ten kabát si roztrhol sám, aby pôsobil ako vierohodný básnik-trpiteľ?
.móda proti živlom
Koľko pravidiel tu však platí, toľko sa ich aj porušuje. Človek stretne za sebou v rámci piatich minút temného tínedžera s nagélovanými zafarbenými vlasmi a kajalovou linkou okolo očí, ktorého outfit kričí EMO!, blonďatú paničku v leoparďom kostýme a tiež niekoho, kto je oblečený tak nenápadne, akoby práve vystúpil z vlaku z nejakej (východoeurópskej) viesky. Dovolené je síce všetko, ale vynikne len ten, kto má štýl.
Newyorčania sa obliekajú s veľkou pozornosťou, akoby už od kolísky plne chápali silu príslovia „šaty robia človeka“. Rovnako veľa času venuje príprave a výberu garderóby (a samozrejme jej nákupu) moja suseda, keď sa chystá na pracovné stretnutie, ako keď ide na obed so známymi. Kľúč je v tom, čo si vyberie. Na každú príležitosť existuje „model.“ Prvé rande? Treba vyzerať sexy, ale nie tak, aby z toho kričala prílišná snaha. Skôr ležérna dokonalosť. Je to večer? V tom prípade sa musia vytiahnuť ešte o pár čísel vyššie opätky, podľa druhu reštaurácie a programu sa potom volí zvyšok garderóby. Celkovo sa mi zdá, že sa tu muži aj ženy navzdory väčšej diverzite obliekajú omnoho krajšie a klasickejšie ako my, alebo aj ako, povedzme, „starí Európania“.
Miestne ženy majú toľko šiat, koľko nemám ja dohromady so všetkými kamarátkami a mamou. A nosia ich! A ešte ako... V New Yorku si ľudia radšej nechajú vyoperovať ľadvinu, len aby sa mohli čo najlepšie obliecť. Na praktickosť sa prihliada, len ak ide o domáci úbor, ktorý naozaj nikto neuvidí. Ešte aj pri športovom odeve musí byť funkcionalita materiálu na druhom mieste, estetická stránka je bezkonkurenčne na prvom. V dokonale ušitých bielych kabátoch, pod ktorými čierne kokteilky alebo cez deň priliehavé biznis svetríky v neutrálnych farbách odhaľujú napudrovaný dekolt, sa ženám po celom Manhattane chytajú taxíky akosi ľahšie – filmovo.
Móda je šéfka – ak Marc Jacobs a Stella McCartney kážu na svojich prehliadkach v rámci Fashion Weeku nosiť čižmy, vytiahnu dámy okamžite čižmy, aj keď je práve leto a panujú teploty, pri ktorých sa najlepšie darí nechtovej plesni. Naopak, len čo sa zima ťahá trochu dlhšie, než je v rámci módnych obmien prípustné, treba sa odhaliť. Vonku je okolo nuly, no ženy na ulici sú v džínsoch, zimnom kabáte – a v balerínkach, ktoré majú obuté na bosých, zväčša dosť červených chodidlách. Zato čivava alebo ratlík cupkajúci na značkovom remienku vedľa má v zimnom období niekoľko teplých oblečkov (v ideálnom prípade ladia s paničkinými a/alebo pánovými).
Ďalej dokážu miestne ženy zájsť, len keď sa obliekajú na večierok, bohatú večeru alebo extra slávnostnú príležitosť. Vtedy sa nosia šaty (samozrejme s výstrihom a bez rukávov) a lodičky bez pančúch, čiže holé nohy od kolien dole. Predpokladám, že vďaka odmrznutým ženským chodidlám prekvitá niekde v Kalifornii chirurgický biznis, kde na súkromnej klinike za desaťtisíc dolárov dokážu vymeniť členkový kĺb a naraziť naň nové chodidlo, organické, z paprčky zvieraťa chovaného vo veľmi humánnych podmienkach.
.miloš Forman alias drevorubač
Elegantné alebo štýlové nie sú len ženy. Muži rovnako posadnuto dbajú na to, čo majú v skrini, a svoje preferencie vedia dokonca aj vyjadriť. Úspešný realitný maklér nosí obleky od Brooks Brothers z Piatej avenue, mladý herec (obsluhujúci v reštaurácii, kým ho neobjaví Hollywood) musí mať džínsy, v ktorých vyzerá neznesiteľne hip, a košeľu, ktorá je možno zo sekáča, ale niečo symbolizuje, vyjadruje, jednoducho, statement!
To je zrejme jeden z mnohých kľúčov k newyorskej móde – veľa závisí od toho do akej skupiny človek patrí. Na vernisáži Petra Sísa a jeho obrázkov nielen k novej knižke The Wall: Growing up behind the Iron Curtain (Múr: Dospievanie za železnou oponou) v galérii v Chelsea bolo hneď jasné, kto je who. V prvom rade sám výtvarník: elegantný, ale „umelecky“ svojský v čiernom, s bielou košeľou a červeným hodvábnym šálom. Neprehliadnuteľný a nezameniteľný. V druhom rade všetky dámy, oblečené presne podľa príležitosti – pekne, ale ležérne. V treťom rade ďalší who, nápadne nenápadný Miloš Forman, ktorý v ošúchanej šiltovke, tričku a koženej leteckej bunde pripomínal drevorubača. Alebo skvelého svetoznámeho režiséra, ktorý nemusí oblečením nikomu nič dokazovať.
.čo musí mať dáma a čo punkerka
V rámci základných delení nie je problém podľa štýlu zistiť o človeku viac. Niektoré značky a obchody vyhľadávajú, povedzme, univerzitní študenti a mladí homosexuáli, modelku aj bez mejkapu a opätkov rozoznať na míľu podľa originálneho alebo, naopak, extrémne jednoduchého oblečenia, finančník z Wall Street nakupuje tam a tam, mladé milionárske dedičky majú svoje vychytené butičky a každá skupina zase svoje katalógy, časopisy, prípadne svojich módnych guru. A celý tento systém dokonale funguje a zlieva sa do výsledného efektu, ktorý je úchvatný. Keď si napríklad na výstave v Guggenheime pozerám fotky z New Yorku, rovnakú, ak nie väčšiu rolu ako mesto v jednotlivých časovo-politických fázach zohrávajú ľudia a ich štýly. Pripomína mi to filozofiu a šatník mojej starej mamy, ktorá trvá na tom, že „jedna dáma“ musí mať minimálne x párov čižiem, x takých blúzok, x onakých, sukňu na každú príležitosť, a tak ďalej, a tak ďalej...
Newyorčania si vzali to najlepšie z európskej (alebo africkej, ázijskej,..) klasiky a starosvetskej elegancie a zakonzervovali to. Niežeby neodbočovali vlastným smerom šialených alternácií a doplnkov a nemenili módu, ale akoby sa vždy držali toho, že punk je punk a maturitný večierok je maturitný večierok (hoci najzarytejšie punkerky môžu mať pod dlhou ružovou krinolínou čierno-biele prúžkované pančušky).
.videli ste niečo čudné?
A tak vždy s nadšením práve príchodzieho sedláka pozerám na miestne pohľadnicové zjavy: dvadsaťročné dievča, ktoré si brunchové vajíčka Florentine krája rukami v bielych čipkovaných rukavičkách a na jej dokonale odfarbenej zlatovlasej hrive tróni klobúčik, ktorý by ju nezahanbil ani v Ascote. Dáma v činčilovom kožuchu, pod ním ľahké letné šaty z jarnej kolekcie nejakého veľkého dizajnéra a lodičky od Manola Blahnika, samozrejme, na holých nohách. Za oknom zúri január a všetci ostatní sa tisnú k radiátorom, ale ju hreje pocit vlastnej dokonalosti (i keď má tvár ako ľubovoľná kobyla z vyššie spomínaných dostihov). Rovnako pitoreskné je to všade.
Naposledy v práčovni v East Village. Sedela som na jednej z umelohmotných stoličiek a čakala na voľnú sušičku, keď vošiel dvojmetrový černoch v svetloružovom obleku s vypchatými ramenami. Veselo sa poobzeral, či všetci zaregistrovali, aký je švihák, nadvihol prstom klobúk a popiskujúc odišiel. Sprisahanecky som sa pozrela na babu, ktorá tam práve organizovala nezávislé kultúrne podujatie, akože či si všimla. Neprítomne sa na mňa usmiala, nevidela nič čudné. Napriek tomu, že neprala, mala na sebe čierne kaliopky, vyťahané tričko s logom akcie, krikľavozelené náušnice, sandále s vysokým korkovým opätkom v štýle šesťdesiatych rokov a v nich hrubé dúhové ponožky.
Autorka cestuje a píše.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.