„Ak by sa počas vášho funkčného obdobia stalo, že Spojené štáty budú obeťou jadrového teroristického útoku, čo by ste urobili ako prvé? A predstavte si, o ktorých krokoch by ste vtedy uvažovali v zmysle: Ak by sme boli urobili to a to, k útoku by nemuselo dôjsť. Ktoré by to boli?“
Presne takúto otázku dostali od televízneho moderátora uchádzači o nomináciu na amerického prezidenta počas jednej z debát. Moderátor predtým pripomenul hodnotenia bezpečnostných odborníkov, podľa ktorých sa Spojené štáty s pravdepodobnosťou viac ako polovičnou stanú v najbližších desiatich rokoch predmetom jadrového terorizmu...
Otázka moderátora zapadá do série úvah, ktoré vznášajú mnohí odborníci: jadrový terorizmus ako reálna hrozba dnešnej Ameriky a v širšom zmysle celého západného sveta. Otázka, čo ak by mali teroristi jadrové zbrane, bola prvá, ktorá sa vynorila po útoku z 11. septembra 2001. Štáty, ktoré sa v minulosti usilovali o zbrane hromadného ničenia a podporovali pritom teroristické skupiny, boli vtedy označené za bezpečnostné riziko prvého stupňa, a jedným z dôsledkov bola aj americká vojna proti Iraku.
No väčšina úvah sa ešte pred pár rokmi odohrávala v rovine „Čo keby sa teroristom podarilo získať jadrové zbrane?“, prípadne „Ako tomu zabrániť?“. Dnešné bezpečnostné analýzy sa však už presunuli inam – kedy k takému útoku príde. Panel najznámejších odborníkov na americkú zahraničnú a bezpečnostnú politiku, od Zbigniewa Brzezinského po Williama Perryho, vyzval prezidentských kandidátov, aby predstavili svoje plány v otázke globálneho oteplenia či vzťahu k Číne. Na prvé miesto však dali práve hrozbu jadrového terorizmu.
Bezpečnostné analýzy sa, samozrejme, môžu mýliť tak, ako sa mýlili spravodajské odhady v otázke irackých zbraní hromadného ničenia. Objavili sa aj hlasy, ktoré tvrdia, že náročných krokov, potrebných na to, aby teroristi dopravili funkčnú atómovú bombu kdesi na Manhattan, je také množstvo a sú také komplikované, že to ani je reálna možnosť. Ak sa al-Káide za posledných 6 rokov nepodaril ani jeden „obyčajný“ útok na americkom území, to, že sa im podarí jadrový úder, je podľa nich takmer vylúčené.
Argumenty druhej strany sú však napriek tomu presvedčivé. Jadrové pokušenie je silné pre štáty aj pre jednotlivcov, a možnosť odpáliť atómovú bombu v Amerike je pre teroristov taká lákavá, že zmenšuje prekážky, ktoré k tomu vedú. Ak sa k jadrovým zbraniam prepracovali India, Pakistan, Severná Kórea a onedlho zrejme aj Irán, potom sa k nim môžu dostať aj samostatné radikálne skupiny – pokúsia sa ich kúpiť, ukradnúť alebo sami vyrobiť. Asi najväčším rizikom je Pakistan. Ak by tam centrálna vláda a armáda stratili kontrolu nad jadrovým arzenálom, mohol by sa dostať do rúk al-Káidy, Talibanu alebo inej radikálnej skupiny. A ak by sa im aj nepodarilo získať funkčnú jadrovú nálož, svoje môže urobiť aj „špinavá“ rádioaktívna bomba, ktorú je podstatne ľahšie získať, skladovať a prevážať. Práve na základe takýchto úvah má dnes rozpočet Pentagónu samostatnú položku na ochranu pred jadrovým terorizmom. A polícia v New Yorku testuje špeciálne citlivé detektory na zachytenie radiácie.
Ako takémuto útoku zabrániť? Čosi možno vyčítať z odpovedí, na ktoré vyzval kandidátov na amerického prezidenta televízny moderátor. Jeden odpovedal, že treba prijať zákony na boj proti jadrovému terorizmu (Hillary Clinton), podľa ďalšieho treba zabezpečiť súčasné zásoby jadrového materiálu vo svete (Obama), ďalší kladie dôraz na protiraketovú obranu (McCain), iný kládol dôraz na tlak na Irán (Romney). Ale bola v tom istá bezradnosť.
Pocit ohrozenia, ktorý kulminoval v spore medzi Reaganom a sovietskymi komunistami, sa vrátil v novej a ešte silnejšej podobe. Na Rusov platila doktrína zaručeného obojstranného zničenia, ktorá paradoxne zaručovala, že k útoku nedôjde. Čo však platí na teroristov, ktorým nezáleží na živote?
Presne takúto otázku dostali od televízneho moderátora uchádzači o nomináciu na amerického prezidenta počas jednej z debát. Moderátor predtým pripomenul hodnotenia bezpečnostných odborníkov, podľa ktorých sa Spojené štáty s pravdepodobnosťou viac ako polovičnou stanú v najbližších desiatich rokoch predmetom jadrového terorizmu...
Otázka moderátora zapadá do série úvah, ktoré vznášajú mnohí odborníci: jadrový terorizmus ako reálna hrozba dnešnej Ameriky a v širšom zmysle celého západného sveta. Otázka, čo ak by mali teroristi jadrové zbrane, bola prvá, ktorá sa vynorila po útoku z 11. septembra 2001. Štáty, ktoré sa v minulosti usilovali o zbrane hromadného ničenia a podporovali pritom teroristické skupiny, boli vtedy označené za bezpečnostné riziko prvého stupňa, a jedným z dôsledkov bola aj americká vojna proti Iraku.
No väčšina úvah sa ešte pred pár rokmi odohrávala v rovine „Čo keby sa teroristom podarilo získať jadrové zbrane?“, prípadne „Ako tomu zabrániť?“. Dnešné bezpečnostné analýzy sa však už presunuli inam – kedy k takému útoku príde. Panel najznámejších odborníkov na americkú zahraničnú a bezpečnostnú politiku, od Zbigniewa Brzezinského po Williama Perryho, vyzval prezidentských kandidátov, aby predstavili svoje plány v otázke globálneho oteplenia či vzťahu k Číne. Na prvé miesto však dali práve hrozbu jadrového terorizmu.
Bezpečnostné analýzy sa, samozrejme, môžu mýliť tak, ako sa mýlili spravodajské odhady v otázke irackých zbraní hromadného ničenia. Objavili sa aj hlasy, ktoré tvrdia, že náročných krokov, potrebných na to, aby teroristi dopravili funkčnú atómovú bombu kdesi na Manhattan, je také množstvo a sú také komplikované, že to ani je reálna možnosť. Ak sa al-Káide za posledných 6 rokov nepodaril ani jeden „obyčajný“ útok na americkom území, to, že sa im podarí jadrový úder, je podľa nich takmer vylúčené.
Argumenty druhej strany sú však napriek tomu presvedčivé. Jadrové pokušenie je silné pre štáty aj pre jednotlivcov, a možnosť odpáliť atómovú bombu v Amerike je pre teroristov taká lákavá, že zmenšuje prekážky, ktoré k tomu vedú. Ak sa k jadrovým zbraniam prepracovali India, Pakistan, Severná Kórea a onedlho zrejme aj Irán, potom sa k nim môžu dostať aj samostatné radikálne skupiny – pokúsia sa ich kúpiť, ukradnúť alebo sami vyrobiť. Asi najväčším rizikom je Pakistan. Ak by tam centrálna vláda a armáda stratili kontrolu nad jadrovým arzenálom, mohol by sa dostať do rúk al-Káidy, Talibanu alebo inej radikálnej skupiny. A ak by sa im aj nepodarilo získať funkčnú jadrovú nálož, svoje môže urobiť aj „špinavá“ rádioaktívna bomba, ktorú je podstatne ľahšie získať, skladovať a prevážať. Práve na základe takýchto úvah má dnes rozpočet Pentagónu samostatnú položku na ochranu pred jadrovým terorizmom. A polícia v New Yorku testuje špeciálne citlivé detektory na zachytenie radiácie.
Ako takémuto útoku zabrániť? Čosi možno vyčítať z odpovedí, na ktoré vyzval kandidátov na amerického prezidenta televízny moderátor. Jeden odpovedal, že treba prijať zákony na boj proti jadrovému terorizmu (Hillary Clinton), podľa ďalšieho treba zabezpečiť súčasné zásoby jadrového materiálu vo svete (Obama), ďalší kladie dôraz na protiraketovú obranu (McCain), iný kládol dôraz na tlak na Irán (Romney). Ale bola v tom istá bezradnosť.
Pocit ohrozenia, ktorý kulminoval v spore medzi Reaganom a sovietskymi komunistami, sa vrátil v novej a ešte silnejšej podobe. Na Rusov platila doktrína zaručeného obojstranného zničenia, ktorá paradoxne zaručovala, že k útoku nedôjde. Čo však platí na teroristov, ktorým nezáleží na živote?
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.