Ak Václav Klaus dokončí svoj druhý mandát, ktorý získal v piatkovej voľbe, s 23 rokmi nepretržitého pôsobenia vo vrcholných funkciách (minister financií, premiér, predseda parlamentu, prezident) sa stane neprekonateľným rekordérom modernej politiky. Vôľa po moci však nie je ani zďaleka vlastnosťou, ktorou česká hlava štátu vyčnieva najväčšmi.
Pravdu má jeden český komentátor, že ktokoľvek iný by kandidoval, taký brutálny zápas by sme vidieť nemohli. Bola to Klausova schopnosť polarizovať, ktorá viedla k čelnej zrážke, v ktorej sa proti ODS, lojálnej k svojmu zakladateľovi, postavila strakatá koalícia takpovediac „posthavlovských“ elít a boľševizujúcej sa ČSSD. Paroubkova túžba po revanši, keď hrdlom protireformnej ČSSD pretlačil liberálneho ekonóma Švejnara a osedlal tým iracionálnu zášť voči Klausovi, sa priblížila na dohmat, presnejšie na jeden hlas k naplneniu. Šéf zelených Bursík, ktorý po parlamentných voľbách Paroubkovi odkázal, že mu nebude „ani dvíhať telefón“, totiž rozohral divoký vabank, ktorý by po nezvolení Klausa viedol ku koncu vládnej koalície a pádu Topolánka. Ku cti Martinovi Bursíkovi nech je pripísané aspoň to, že posledný krok, ktorým by bolo prijatie komunistického ultimáta (žiadali „protiradarovú“ koalíciu a plnú legitimizáciu KSČM) neurobil. Tým síce zbavil zmyslu svoje predchádzajúce ťahy, ale zabránil nástupu koalície Paroubek-KSČM.
Voľba prezidenta vyzliekla českú politiku donaha. Nikdy sa nedozvieme, koľko z výstražných nábojníc, obálok s bielym práškom, zdravotných kolapsov voliteľov a ponúkaných miliónov bolo „iba“ spravodajskou či mediálnou hrou so zámerom kompromitovať druhú stranu, avšak všetko nemohlo byť bublinou.
Zdravý rozum vylučuje, aby traja volitelia odpadli presne v sobotu ráno. Niet teda pochýb, že metódy organizovaného zločinu ovplyvňovali dianie v Španielskom sále pražského Hradu. Tendencia banalizovať tieto excesy sú znamením, že „establishment“ nemá záujem o očistu. Samotný fakt, že v personálnej voľbe sa presadilo verejné hlasovanie, otvára dramatickú otázku, ktorú sme na Slovensku riešili s Gauliederom: Aký obsah má poslanecký mandát v Českej republike? Azda ešte horším „objavom“ je preukázateľné zasahovanie tajných služieb do politického zápasu, o čom svedčí cesta, ktorou sa medializovala schôdzka hradného kancelára s lobistom azda najhoršej povesti v Česku (Weigl-Šlouf).
Nielen preto, že víťazstvo Švejnara hrozilo mocenským zvratom a paktom Paroubek-KSČM azda na desať rokov, je druhý mandát pre Klausa veľmi dobrým koncom. Keďže Švejnarova „schopnosť prispôsobovať ponuku dopytu je nekonečná“ (komentátor Čermák), skrytým vkladom v tomto českom súboji bol aj spor o výklad československej transformácie 90. rokov. Ale ešte aj niečo podstatnejšie – právo na existenciu menšinového, provokatívneho, „nemainstreamového“ názoru v dnešnej politike. Klausov politický odkaz z minulosti je v mnohom sporný, avšak napriek dlhovekosti, ktorá by si pýtala zmenu, je tento politik najcennejší tým, že azda ako jediný významný štátnik s autoritou nielen vynikajúceho intelektuála, ale aj postavenia zápasí s módnymi ideológiami, politickou korektnosťou a diktátom bruselských trendov. Toto je skutočnou príčinou nenávisti takzvaných sociálnych liberálov, ktorým Klaus ohrozuje monopol na „správny“ názor, a preto si práve na ňom testujú svoju neskutočnú netoleranciu. Predovšetkým preto, napriek mnohým výhradám, sa dá o Klausovom zvolení povedať, že koniec dobrý, všetko (ostatné) zlé.
Pravdu má jeden český komentátor, že ktokoľvek iný by kandidoval, taký brutálny zápas by sme vidieť nemohli. Bola to Klausova schopnosť polarizovať, ktorá viedla k čelnej zrážke, v ktorej sa proti ODS, lojálnej k svojmu zakladateľovi, postavila strakatá koalícia takpovediac „posthavlovských“ elít a boľševizujúcej sa ČSSD. Paroubkova túžba po revanši, keď hrdlom protireformnej ČSSD pretlačil liberálneho ekonóma Švejnara a osedlal tým iracionálnu zášť voči Klausovi, sa priblížila na dohmat, presnejšie na jeden hlas k naplneniu. Šéf zelených Bursík, ktorý po parlamentných voľbách Paroubkovi odkázal, že mu nebude „ani dvíhať telefón“, totiž rozohral divoký vabank, ktorý by po nezvolení Klausa viedol ku koncu vládnej koalície a pádu Topolánka. Ku cti Martinovi Bursíkovi nech je pripísané aspoň to, že posledný krok, ktorým by bolo prijatie komunistického ultimáta (žiadali „protiradarovú“ koalíciu a plnú legitimizáciu KSČM) neurobil. Tým síce zbavil zmyslu svoje predchádzajúce ťahy, ale zabránil nástupu koalície Paroubek-KSČM.
Voľba prezidenta vyzliekla českú politiku donaha. Nikdy sa nedozvieme, koľko z výstražných nábojníc, obálok s bielym práškom, zdravotných kolapsov voliteľov a ponúkaných miliónov bolo „iba“ spravodajskou či mediálnou hrou so zámerom kompromitovať druhú stranu, avšak všetko nemohlo byť bublinou.
Zdravý rozum vylučuje, aby traja volitelia odpadli presne v sobotu ráno. Niet teda pochýb, že metódy organizovaného zločinu ovplyvňovali dianie v Španielskom sále pražského Hradu. Tendencia banalizovať tieto excesy sú znamením, že „establishment“ nemá záujem o očistu. Samotný fakt, že v personálnej voľbe sa presadilo verejné hlasovanie, otvára dramatickú otázku, ktorú sme na Slovensku riešili s Gauliederom: Aký obsah má poslanecký mandát v Českej republike? Azda ešte horším „objavom“ je preukázateľné zasahovanie tajných služieb do politického zápasu, o čom svedčí cesta, ktorou sa medializovala schôdzka hradného kancelára s lobistom azda najhoršej povesti v Česku (Weigl-Šlouf).
Nielen preto, že víťazstvo Švejnara hrozilo mocenským zvratom a paktom Paroubek-KSČM azda na desať rokov, je druhý mandát pre Klausa veľmi dobrým koncom. Keďže Švejnarova „schopnosť prispôsobovať ponuku dopytu je nekonečná“ (komentátor Čermák), skrytým vkladom v tomto českom súboji bol aj spor o výklad československej transformácie 90. rokov. Ale ešte aj niečo podstatnejšie – právo na existenciu menšinového, provokatívneho, „nemainstreamového“ názoru v dnešnej politike. Klausov politický odkaz z minulosti je v mnohom sporný, avšak napriek dlhovekosti, ktorá by si pýtala zmenu, je tento politik najcennejší tým, že azda ako jediný významný štátnik s autoritou nielen vynikajúceho intelektuála, ale aj postavenia zápasí s módnymi ideológiami, politickou korektnosťou a diktátom bruselských trendov. Toto je skutočnou príčinou nenávisti takzvaných sociálnych liberálov, ktorým Klaus ohrozuje monopol na „správny“ názor, a preto si práve na ňom testujú svoju neskutočnú netoleranciu. Predovšetkým preto, napriek mnohým výhradám, sa dá o Klausovom zvolení povedať, že koniec dobrý, všetko (ostatné) zlé.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.