Je autorom kníh rozhovorov s Jánom Švejnarom a Václavom Klausom. Druhý z nich však rozhodne nepatrí k jeho prezidentským favoritom. Právo na odpoveď je podľa neho užitočný nástroj, slovenský tlačový zákon však v tomto smere považuje za vágny. Hovorí, že médiá by sa mali kontrolovať navzájom, ale zároveň sa bojí mediokracie. Karel Hvížďala.
.pred mesiacom ste dokončili knihu rozhovorov s prezidentským kandidátom Janom Švejnarom. Aký ste mali z neho dojem?
Podobnú knihu som robil v roku 1991 aj s Václavom Klausom a musím povedať, že Klaus z roku 1991 a Švejnar z roku 2007 sú si veľmi podobní. Obidvaja boli milí, sústredení a starostlivo vyberali formulácie. Blízki sú si aj štruktúrovaným uvažovaním o problémoch. Samozrejme, Klaus z roku 2008 je už niekým úplne iným, moc ľudí jednoducho mení.
.v čom je dnes medzi nimi najväčší rozdiel?
Politický život dotlačil Klausa k tomu, že uvažuje viac ideologicky ako štruktúrovane. Svoje názory vyhrocuje takým spôsobom, že prekračuje hranice exaktného vnímania reality. Hovoriť verejne nezmysly typu, že živočíšnych druhov na planéte pribúda, tak to už je skutočne veľký úlet.
.janovi Švejnarovi zase viacerí kritici vyčítajú, že o jeho názoroch sa takmer nič nevie. Trochu im nakoniec dáva za pravdu aj vaša kniha...
Práve táto kniha mohla pomôcť tento pohľad zmeniť. To, že sa to celkom nepodarilo, je aj moje zlyhanie. Problémom bolo, že Švejnar už v tom čase bol prezidentským kandidátom a tím jeho poradcov mal tendenciu viaceré ostrejšie odpovede v rozhovore obrusovať a zjemňovať. Kniha sa pripravovala vo veľkom strese a spolu s vydavateľom sme už boli takí unavení, že sme nemali silu vzdorovať.
.neprekážal vám fakt, že ste sa stali súčasťou Švejnarovej kampane?
Snažil som sa tomu vzdorovať, ale úplne sa mi to, samozrejme, nepodarilo. Súčasťou kampane som bol skôr z „prevádzkového“ hľadiska, ale k Švejnarovi som pristupoval ako k akémukoľvek inému respondentovi. Všimnite si, že v knihe sa nedotýkam aktualít, ale je vystavaná tak, aby obstála v akejkoľvek dobe.
.s Klausom sa spája niekoľko jasných asociácií, aké sa vám spájajú so Švejnarom?
Sú dve: O problémoch dneška dokáže uvažovať v širokom svetovom kontexte. Klaus, naopak, o všetkom hovorí iba v národoveckom, českom kontexte. My napríklad potrebujeme do EÚ integrovať čo najviac našich ľudí, aby sme ju dokázali ovplyvňovať, a nie iba pasívne reagovať. Ďalšou Švejnarovou charakteristikou je zostrený cit pre sociálne problémy. Nielen tu u nás, ale všade na svete. Aj na svojom synovi vidím, že je to tak trochu typická vlastnosť detí emigrantov. Cítia sa všade doma a všade chcú pomáhať. To sú dve veľké témy, ktoré sa mi so Švejnarom spájajú.
.nevnímajú mnohí českí intelektuáli Švejnara ako zázračný všeliek na všetky neduhy českej politiky?
To je klišé. Česká politika dnes pracuje s veľmi malým svetovým kontextom. My buď stiahneme ramená a sme vydesení z toho, aký je svet veľký, alebo sme drzí. Potom rozprávame také nabubrené hlúposti ako Klaus. Švejnar to môže pomôcť zmeniť.
.ale veď Klaus nepôsobí na nejakom malom českom priestore. Pravidelne sa vyjadruje o veciach, ktoré sú témami minimálne európskej diskusie...
To áno, ale on sa do novín nedostáva preto, že by jeho názor bol zaujímavý, ale preto, že je kuriózny. Stačí sa pozrieť na index citovanosti ekonómov a nikde ho nenájdete.
.hovoríte, že Klausove názory sú kuriózne. Podobný pohľad na niektoré trendy v EÚ pred časom publikoval aj nemecký exprezident Roman Herzog. Aj to bol kuriózny názor?
Ale veď práve Herzog sa dištancoval od Klausových pokusov zatiahnuť ho do tejto diskusie. Aby bolo jasné: Kritikov dnešnej EÚ je veľa, a tak to aj má byť. Len tá kritika musí mať aj konkrétny výstup, nie sa iba snažiť úniu zbúrať.
.premiér Mirek Topolánek kritizoval Českú televíziu za spôsob informovania o prvej prezidentskej voľbe. Jej vysielanie nebolo podľa neho korektné a nestranné. Aký je váš názor?
ČT to podľa mňa zvládla veľmi dobre a jej vysielanie spĺňalo všetky spravodajské štandardy. Hoci to bol maratón, s ktorým nikto nepočítal. To, že sa snažili transparentne informovať o všetkých zákulisných škandáloch, bola ich povinnosť. Ak by to neurobili, tak by o týchto veciach aj tak písali spravodajské servery a oni by čelili kritike, že nedostatočne informovali. Zlyhali akurát kamery. Ale to nebolo vinou televízie, ale protokolu Pražského hradu, ktorý im predpísal stacionárne miesta a znemožnil pohyb.
.myslíte si aj po tom, čo sme v tej televízii videli, že verejná voľba bola správne rozhodnutie?
Za danej situácie áno.
.prečo?
Tie spory o spôsob hlasovania boli úplne trápne. Politici úplne zlyhali v tom, že sa nedokázali včas dohodnúť na pravidlách. Bolo to, akoby rozhodca odpískal zápas a mužstvá sa v tej chvíli začali hádať o pravidlách. Malo to však aj kladnú stránku. Ľudia mohli názorne vidieť, kam sa dostala česká politika. Mohli sa presvedčiť, že už nejde o obsah, ale len o mechanizmy. Argumenty oboch súperov nehrali úlohu.
.nie sú vyhrážky voliteľom, ktoré sa objavili po prvom dni voľby, skôr argumentom v prospech tajnej voľby?
Mne to bolo v zásade jedno, či tajná, alebo verejná voľba. Alarmujúcim signálom pre mňa bolo stretnutie bývalého Zemanovho poradcu Miroslava Šloufa s Klausovým kancelárom Jiřím Weiglom. Šlouf je predstaviteľ najhoršieho postkomunistického intrigánskeho sveta. Verejná voľba sa mi zdala logickou reakciou práve na toto stretnutie.
.premiér Zeman nazýval novinárov žumpou, Klaus hodnotil úroveň novinárskych otázok, Topolánek kritizuje každého... Aký je vzťah českých politikov k médiám?
U nás má každý pocit, že keď vyhrá voľby, tak mu patria všetky médiá. To je zdroj večného rozhorčenia politikov. No a podľa svojho intelektuálneho ustrojenia sú potom buď vulgárnejší, alebo jemnejší. Známejší sú tí, ktorí sú vulgárni, ale podobný vzťah k novinárom majú všetci. Václav Klaus sa nikdy neznížil k urážkam, ale aj on hodnotil otázky, odmietal ísť s niektorými oponentmi do štúdia a podobne... Ale je to aj vec nás novinárov, ak nie sme schopní zahanbiť politikov zakaždým, keď sa snažia zasahovať do médií. Je známa historka, ako Helmutovi Kohlovi len raz zlyhali nervy a zavolal riaditeľovi ARD Friedrichovi Nowottnemu. Ešte na konci správ, počas ktorých sa Kohl sťažoval, prečítali riaditeľovo vyhlásenie, že s takýmto postupom nesúhlasí.
.na Slovensku je teraz veľká diskusia o novom tlačovom zákone. Najväčšie spory sa vedú okolo práva na odpoveď. Zástancovia tohto inštitútu argumentujú aj českým príkladom. Ako to v Čechách funguje?
U nás o tom tiež bola veľká diskusia a mnohí ľudia sa na tento nástroj pozerali s obavami. Vždy ide o výklad a presnosť formulácií. Čím sú vágnejšie, tým je väčšie riziko ich zneužívania. To je zrejme aj problém slovenského zákona. V Čechách to funguje tak, že ak ja napíšem, že máte zelený nos a nie je to pravda, tak noviny musia napísať, že to tak nie je. V podstate to funguje veľmi mierne a väčšinou po dohode. Ak noviny napíšu jasnú lož, tak nemajú problém uviesť veci na pravú mieru. Hoci Mladá fronta Dnes do toho bola niekoľkokrát donútená iba súdnymi rozhodnutiami. Slovenský zákon vnímam skôr ako snahu niektorých ľudí vynútiť si vstup do médií na neadekvátnom priestore. Nemusí to byť však až také nebezpečné, pretože politici rýchlo zistia, že sa to môže obrátiť proti nim.
.v akom zmysle?
Ak začnú zahlcovať médiá svojimi odpoveďami, stanú sa strašne nudnými a náklad novín pôjde prudko dole. To by bolo v rozpore so záujmami politikov.
.čo ak budú postupovať selektívne a budú sa koncentrovať na médiá, ktoré sú voči nim najviac kritické?
Toto nebezpečenstvo tu, samozrejme, je.
.je sám inštitút práva na odpoveď vôbec nutný?
Je nutný. V zdravej spoločnosti nie je možné o komkoľvek napísať klamstvo. Najmä v situácií, keď sa aj čoraz viac serióznych médií posúva k bulvárnejšiemu spracovaniu tém a naháňa čísla predajnosti či sledovanosti.
.nestačí povinnosť uverejniť opravu nepravdivej informácie?
Niektoré veci sa nedajú opraviť len informáciou, musí sa dodať kontext. Z tohto dôvodu má právo na odpoveď svoje opodstatnenie. V zákone to však musí byť ošetrené veľmi presne a citlivo. Nie je možné na komentár, ktorý ma dvetisíc znakov, reagovať na tom istom mieste odpoveďou, ktorá má tiež dvetisíc znakov.
.v návrhu slovenského zákona je aj formulácia, že médiá nesmú pod hrozbou pokuty podnecovať na nenávisť na základe politického zmýšľania...
Nie som právnik, ale myslím si, že je to taká vágna formulácia, až vzbudzuje strach. Ako podnecovanie na nenávisť by potom mohla byť vykladaná akákoľvek kritika politika či politickej strany. V nemeckých učebniciach žurnalistiky sa často uvádza citát jedného slávneho novinára. Ten povedal, že nikdy nestretol politika, ktorý by bol spokojný s prácou médií, pokiaľ ho, samozrejme, nechválili. V Nemecku sa to zároveň vyvinulo tak, že politici sa k práci médií nevyjadrujú, rovnako ako sa nevyjadrujú k výrokom súdov. Podľa liberálnej teórie médií z konca 19. storočia existuje moc zákonodarná, výkonná, súdna a mediálna. Tie posledné dve majú mimo iného kontrolnú funkciu voči zákonodarnej a výkonnej moci. Aj preto sa k nim tieto dve zložky moci nevyjadrujú. Ak to niekto robí, tak porušuje nepísané pravidlo, ktoré však má v starých demokraciách svoju tradíciu.
.kto však potom kontroluje strážcov?
Kontrolujú sa sami navzájom.
.vo svojich textoch často píšete o mediokracii, teda o tom, že dnešní politici sa stávajú len figúrkami v hre, ktorú režírujú médiá. Čiže je tam prienik médií a politiky...
Dostali sme sa k takým sociologickým teóriám o medialite. Bolo to niekedy v polovici 90. rokov, keď sa médiá vyviazali z kultúrnej prevádzky a majitelia sa na ne začali pozerať ako na každý iný podnik. Stojí za tým veľa faktorov: jednak koncentrácia médií, ako aj to, že majiteľmi často už nie sú konkrétni ľudia, ale veľké holdingy. Tie majú v rukách anonymní majitelia často sídliaci v inej krajine, ktorí tie noviny ani nečítajú, ale sledujú iba čísla. Preto sa stáva zo spravodajstva tovar. Správa sa scvrkáva na fragment a obsah tohto fragmentu je menej dôležitý ako rýchlosť. Takéto fragmenty sú ťažko ovládateľné i samotnými majiteľmi alebo šéfredaktormi. Bývalý šéf ZDF nedávno vydal knihu esejí. Píše v nej aj o situácii v čase cunami, keď sám nebol schopný kontrolovať pravdivosť reportáží. Reportéri už súťažili v tom, kto prinesie vyššie číslo a dramatickejšie zábery.
.dá sa v takejto situácii spoliehať len na samoreguláciu?
Myslím si, že hej, len je potom dôležité mať spätnú väzbu. Musí byť vôľa spätne nejaké zlyhanie pomenúvať. Príkladom je Amerika, kde médiá zlyhali počas irackej vojny. Zlyhali pre 11. september, keď patriotizmus prehlušil triezve uvažovanie a novinári odrazu neboli schopní klásť otázky, ktoré predtým Bushovej administratíve bežne kládli. Podľa jednej štúdie, ktorá to skúmala, každému politickému zlyhaniu musí predchádzať zlyhanie médií, ktoré to pripustili.
.ale zlyhania médií boli známe aj predtým. Bernard Goldberg, bývalý reportér CBS, napísal v knihe Ako novinári manipulujú, že médiá zväčša vidia svet cez optiku liberálnej elity...
To je dosť extrémna kniha, ktorá hovorí skôr o tom, že všetci sú ľavičiari. Ale to ľavičiarstvo a liberalizmus, to je niečo celkom iné v Amerike a celkom iné v Európe...
.v knihe ide o to, že novinári podávali informácie len z jedného uhla pohľadu...
To je ďalšia zásadná vec. Zatiaľ čo doteraz médiá neboli súčasťou politickej hry, od polovice 90. rokov, keď sa z informácií stal tovar a prišlo ku koncentrácii médií a politiky, sa situácia mení. Najlepším príkladom tohto spojenia je Ruppert Murdoch. On a podobní veľkí hráči sú vďaka svojim záujmom napojení na politickú prevádzku. S tým si nikto nevie rady.
.napísali ste, že jasným nástupom mediokracie boli nemecké parlamentné voľby roku 2002. Čo sa stalo?
Udiali sa dve veci: Irak a povodne. Estetika médií, najmä televízií, bola nastavená tak, že stále ukazovali obrazy, na ktorých bol Schröder. Bol neustále na obrazovke, veď aj mal prezývku mediálny kancelár. A tak sa počas veľmi krátkeho času obrátili všetky prieskumy, ktoré dovtedy hovorili, že musí vyhrať pravica. Stačilo tlačiť tie obrazy do ľudí. Preto sa hovorí o tom, že medialita je neovládateľná.
.čo je najväčším problémom postkomunistických médií?
Nie je to len v médiách. Médiá sú iba zrkadlom spoločnosti. Hlavným problémom asi je, že cena informácie na trhu je malá. Z niekoľkých dôvodov: tých, ktorí ju potrebujú, je veľmi málo a táto malá skupina už informáciu nepotrebuje po slovensky, česky ani poľsky. Stredná vrstva, ktorá informáciu v Nemecku nutne potrebuje, v našich končinách v podstate nie je alebo je ešte iba na úrovni grunderského kapitalizmu. Zatiaľ jej stačí klebeta a ústna informácia. Chcem tým povedať, že dopyt po kvalitnom časopise u nás tvorí nejakých 30-tisíc ľudí. To je neskutočne málo na to, aby to nejaké médium uživilo. Ďalším dôvodom je nedostatočné vzdelanie: my stále zaostávame za vyspelejšími demokraciami.
.môžu ešte tlačené médiá konkurovať elektronickým alebo sú odsúdené na zánik?
Problém printových médií je veľký preto, že zatiaľ nikto nenašiel odvahu na radikálne zmeny, aké by si noviny už dnes zaslúžili. Pretože v informáciách a rýchlosti už dnes nemôžu súťažiť.
.na čo by sa mali zamerať?
Na analýzu a kontext. V západnej Európe je trendom posledných rokov, že klesajú náklady bulváru. Ale náklad spravodajských časopisov neklesá. Je to zrejme preto, že tieto časopisy informácie zasadzujú do kontextu, stavajú na analýzach, na esejistike. Toto by mohlo mať budúcnosť. A ide o to, či to budú robiť len časopisy, alebo aj denníky. Od printu sa bude vyžadovať väčšia serióznosť, solídnosť, hĺbka... No a na papieri sa to lepšie číta.
.konkurenciou denníkov nie sú len elektronické médiá, ale aj noviny zadarmo...
Áno. Všetci sú nervózni, nikto nevie, aká bude budúcnosť, a preto vydavatelia, aj keď na tom prerábajú, strkajú peniaze do grátis novín. Stále nevedia, či to nebude jediná cesta – že informácie budú zadarmo a noviny budú žiť len z inzercie.
.u nás je veľkým problémom malý počet ľudí v redakciách – a s málo ľuďmi sa kvalitný produkt robí ťažko...
Je to základný problém. Zoberte si New York Times – len v oddelení, ktoré píše o prezidentovi, je 50 ľudí. Celá redakcia má aj po všetkých úsporných opatreniach 1 800 redaktorov. Prestížne európske noviny majú redakcie s 500 redaktormi. No a v Česku je to stovka ľudí. Druhým problémom je, že v českých novinách viedli úsporné opatrenia k tomu, že sa noviny zbavili starých a teda „drahých“ ľudí a často tam teraz robia študenti, ktorí majú dvadsať rokov a často sú už na miestach editorov. To je nezmysel, pretože v novinách, kde sa v čase uzávierky musí rozhodnúť v priebehu pár minút, hrá skúsenosť základnú úlohu. Noviny nie sú PR agentúra, kde je najdôležitejšou vlastnosťou kreativita. Bez skúsených ľudí sa to robiť nedá.
.kedysi ste povedali, že najúspešnejší postkomunistický novinársky projekt je Gazeta Wyborcza. Prečo?
Gazeta Wyborcza v preklade znamená Volebné noviny. Pôvodne to bol úplne stranícky plátok, ale Adam Michnik sa od tohto zamerania dokázal odstrihnúť. Tie noviny sú aj ekonomicky dobre vybudované. Ich prvá stránka síce vyzerá ako z nejakých pop-novín, napríklad Mladej fronty Dnes a dočítame sa tam aj o pekných hlúpostiach. Ale na rozdiel od Mladej fronty to nie je guláš – presne oddeľujú stránky, ktoré sú vážne a ktoré majú baviť. Ale to je aj otázka odlišnej tradície. V Poľsku boľševik nezrušil intelektuálne elity ani na univerzitách, ani v cirkvi.
.gazeta Wyborcza bola už dlhší čas kritizovaná za to, že sa stala hlásnou trúbou postkomunizmu Alexandra Kwasniewskeho. To už Michnik celkom nezvládol...
Myslím si, že to bolo preto, že sa Michnik bál Kaczinských, on ich poznal ešte zo začiatkov Solidarity.
.spomenuli ste pop-noviny. Čo to je?
Pre mňa sú to médiá, ktoré miešajú čisto bulvárne prvky s prestížnymi článkami. Miešajú ich náhodne, neoddeľujú hlúposti a klebety od serióznej informácie. Pohybujú sa niekde na polceste a mätú čitateľov. Prispievajú tým k boreniu pevnej hierarchie hodnôt a podporujú trend, že naša spoločnosť už neuznáva autority. Preto potom čítate na komentárovej strane článok od študenta druhého ročníka politológie. Dnes sa často dostanú do novín ľudia iba preto, že povedia originálnu hlúposť.
.pred mesiacom ste dokončili knihu rozhovorov s prezidentským kandidátom Janom Švejnarom. Aký ste mali z neho dojem?
Podobnú knihu som robil v roku 1991 aj s Václavom Klausom a musím povedať, že Klaus z roku 1991 a Švejnar z roku 2007 sú si veľmi podobní. Obidvaja boli milí, sústredení a starostlivo vyberali formulácie. Blízki sú si aj štruktúrovaným uvažovaním o problémoch. Samozrejme, Klaus z roku 2008 je už niekým úplne iným, moc ľudí jednoducho mení.
.v čom je dnes medzi nimi najväčší rozdiel?
Politický život dotlačil Klausa k tomu, že uvažuje viac ideologicky ako štruktúrovane. Svoje názory vyhrocuje takým spôsobom, že prekračuje hranice exaktného vnímania reality. Hovoriť verejne nezmysly typu, že živočíšnych druhov na planéte pribúda, tak to už je skutočne veľký úlet.
.janovi Švejnarovi zase viacerí kritici vyčítajú, že o jeho názoroch sa takmer nič nevie. Trochu im nakoniec dáva za pravdu aj vaša kniha...
Práve táto kniha mohla pomôcť tento pohľad zmeniť. To, že sa to celkom nepodarilo, je aj moje zlyhanie. Problémom bolo, že Švejnar už v tom čase bol prezidentským kandidátom a tím jeho poradcov mal tendenciu viaceré ostrejšie odpovede v rozhovore obrusovať a zjemňovať. Kniha sa pripravovala vo veľkom strese a spolu s vydavateľom sme už boli takí unavení, že sme nemali silu vzdorovať.
.neprekážal vám fakt, že ste sa stali súčasťou Švejnarovej kampane?
Snažil som sa tomu vzdorovať, ale úplne sa mi to, samozrejme, nepodarilo. Súčasťou kampane som bol skôr z „prevádzkového“ hľadiska, ale k Švejnarovi som pristupoval ako k akémukoľvek inému respondentovi. Všimnite si, že v knihe sa nedotýkam aktualít, ale je vystavaná tak, aby obstála v akejkoľvek dobe.
.s Klausom sa spája niekoľko jasných asociácií, aké sa vám spájajú so Švejnarom?
Sú dve: O problémoch dneška dokáže uvažovať v širokom svetovom kontexte. Klaus, naopak, o všetkom hovorí iba v národoveckom, českom kontexte. My napríklad potrebujeme do EÚ integrovať čo najviac našich ľudí, aby sme ju dokázali ovplyvňovať, a nie iba pasívne reagovať. Ďalšou Švejnarovou charakteristikou je zostrený cit pre sociálne problémy. Nielen tu u nás, ale všade na svete. Aj na svojom synovi vidím, že je to tak trochu typická vlastnosť detí emigrantov. Cítia sa všade doma a všade chcú pomáhať. To sú dve veľké témy, ktoré sa mi so Švejnarom spájajú.
.nevnímajú mnohí českí intelektuáli Švejnara ako zázračný všeliek na všetky neduhy českej politiky?
To je klišé. Česká politika dnes pracuje s veľmi malým svetovým kontextom. My buď stiahneme ramená a sme vydesení z toho, aký je svet veľký, alebo sme drzí. Potom rozprávame také nabubrené hlúposti ako Klaus. Švejnar to môže pomôcť zmeniť.
.ale veď Klaus nepôsobí na nejakom malom českom priestore. Pravidelne sa vyjadruje o veciach, ktoré sú témami minimálne európskej diskusie...
To áno, ale on sa do novín nedostáva preto, že by jeho názor bol zaujímavý, ale preto, že je kuriózny. Stačí sa pozrieť na index citovanosti ekonómov a nikde ho nenájdete.
.hovoríte, že Klausove názory sú kuriózne. Podobný pohľad na niektoré trendy v EÚ pred časom publikoval aj nemecký exprezident Roman Herzog. Aj to bol kuriózny názor?
Ale veď práve Herzog sa dištancoval od Klausových pokusov zatiahnuť ho do tejto diskusie. Aby bolo jasné: Kritikov dnešnej EÚ je veľa, a tak to aj má byť. Len tá kritika musí mať aj konkrétny výstup, nie sa iba snažiť úniu zbúrať.
.premiér Mirek Topolánek kritizoval Českú televíziu za spôsob informovania o prvej prezidentskej voľbe. Jej vysielanie nebolo podľa neho korektné a nestranné. Aký je váš názor?
ČT to podľa mňa zvládla veľmi dobre a jej vysielanie spĺňalo všetky spravodajské štandardy. Hoci to bol maratón, s ktorým nikto nepočítal. To, že sa snažili transparentne informovať o všetkých zákulisných škandáloch, bola ich povinnosť. Ak by to neurobili, tak by o týchto veciach aj tak písali spravodajské servery a oni by čelili kritike, že nedostatočne informovali. Zlyhali akurát kamery. Ale to nebolo vinou televízie, ale protokolu Pražského hradu, ktorý im predpísal stacionárne miesta a znemožnil pohyb.
.myslíte si aj po tom, čo sme v tej televízii videli, že verejná voľba bola správne rozhodnutie?
Za danej situácie áno.
.prečo?
Tie spory o spôsob hlasovania boli úplne trápne. Politici úplne zlyhali v tom, že sa nedokázali včas dohodnúť na pravidlách. Bolo to, akoby rozhodca odpískal zápas a mužstvá sa v tej chvíli začali hádať o pravidlách. Malo to však aj kladnú stránku. Ľudia mohli názorne vidieť, kam sa dostala česká politika. Mohli sa presvedčiť, že už nejde o obsah, ale len o mechanizmy. Argumenty oboch súperov nehrali úlohu.
.nie sú vyhrážky voliteľom, ktoré sa objavili po prvom dni voľby, skôr argumentom v prospech tajnej voľby?
Mne to bolo v zásade jedno, či tajná, alebo verejná voľba. Alarmujúcim signálom pre mňa bolo stretnutie bývalého Zemanovho poradcu Miroslava Šloufa s Klausovým kancelárom Jiřím Weiglom. Šlouf je predstaviteľ najhoršieho postkomunistického intrigánskeho sveta. Verejná voľba sa mi zdala logickou reakciou práve na toto stretnutie.
.premiér Zeman nazýval novinárov žumpou, Klaus hodnotil úroveň novinárskych otázok, Topolánek kritizuje každého... Aký je vzťah českých politikov k médiám?
U nás má každý pocit, že keď vyhrá voľby, tak mu patria všetky médiá. To je zdroj večného rozhorčenia politikov. No a podľa svojho intelektuálneho ustrojenia sú potom buď vulgárnejší, alebo jemnejší. Známejší sú tí, ktorí sú vulgárni, ale podobný vzťah k novinárom majú všetci. Václav Klaus sa nikdy neznížil k urážkam, ale aj on hodnotil otázky, odmietal ísť s niektorými oponentmi do štúdia a podobne... Ale je to aj vec nás novinárov, ak nie sme schopní zahanbiť politikov zakaždým, keď sa snažia zasahovať do médií. Je známa historka, ako Helmutovi Kohlovi len raz zlyhali nervy a zavolal riaditeľovi ARD Friedrichovi Nowottnemu. Ešte na konci správ, počas ktorých sa Kohl sťažoval, prečítali riaditeľovo vyhlásenie, že s takýmto postupom nesúhlasí.
.na Slovensku je teraz veľká diskusia o novom tlačovom zákone. Najväčšie spory sa vedú okolo práva na odpoveď. Zástancovia tohto inštitútu argumentujú aj českým príkladom. Ako to v Čechách funguje?
U nás o tom tiež bola veľká diskusia a mnohí ľudia sa na tento nástroj pozerali s obavami. Vždy ide o výklad a presnosť formulácií. Čím sú vágnejšie, tým je väčšie riziko ich zneužívania. To je zrejme aj problém slovenského zákona. V Čechách to funguje tak, že ak ja napíšem, že máte zelený nos a nie je to pravda, tak noviny musia napísať, že to tak nie je. V podstate to funguje veľmi mierne a väčšinou po dohode. Ak noviny napíšu jasnú lož, tak nemajú problém uviesť veci na pravú mieru. Hoci Mladá fronta Dnes do toho bola niekoľkokrát donútená iba súdnymi rozhodnutiami. Slovenský zákon vnímam skôr ako snahu niektorých ľudí vynútiť si vstup do médií na neadekvátnom priestore. Nemusí to byť však až také nebezpečné, pretože politici rýchlo zistia, že sa to môže obrátiť proti nim.
.v akom zmysle?
Ak začnú zahlcovať médiá svojimi odpoveďami, stanú sa strašne nudnými a náklad novín pôjde prudko dole. To by bolo v rozpore so záujmami politikov.
.čo ak budú postupovať selektívne a budú sa koncentrovať na médiá, ktoré sú voči nim najviac kritické?
Toto nebezpečenstvo tu, samozrejme, je.
.je sám inštitút práva na odpoveď vôbec nutný?
Je nutný. V zdravej spoločnosti nie je možné o komkoľvek napísať klamstvo. Najmä v situácií, keď sa aj čoraz viac serióznych médií posúva k bulvárnejšiemu spracovaniu tém a naháňa čísla predajnosti či sledovanosti.
.nestačí povinnosť uverejniť opravu nepravdivej informácie?
Niektoré veci sa nedajú opraviť len informáciou, musí sa dodať kontext. Z tohto dôvodu má právo na odpoveď svoje opodstatnenie. V zákone to však musí byť ošetrené veľmi presne a citlivo. Nie je možné na komentár, ktorý ma dvetisíc znakov, reagovať na tom istom mieste odpoveďou, ktorá má tiež dvetisíc znakov.
.v návrhu slovenského zákona je aj formulácia, že médiá nesmú pod hrozbou pokuty podnecovať na nenávisť na základe politického zmýšľania...
Nie som právnik, ale myslím si, že je to taká vágna formulácia, až vzbudzuje strach. Ako podnecovanie na nenávisť by potom mohla byť vykladaná akákoľvek kritika politika či politickej strany. V nemeckých učebniciach žurnalistiky sa často uvádza citát jedného slávneho novinára. Ten povedal, že nikdy nestretol politika, ktorý by bol spokojný s prácou médií, pokiaľ ho, samozrejme, nechválili. V Nemecku sa to zároveň vyvinulo tak, že politici sa k práci médií nevyjadrujú, rovnako ako sa nevyjadrujú k výrokom súdov. Podľa liberálnej teórie médií z konca 19. storočia existuje moc zákonodarná, výkonná, súdna a mediálna. Tie posledné dve majú mimo iného kontrolnú funkciu voči zákonodarnej a výkonnej moci. Aj preto sa k nim tieto dve zložky moci nevyjadrujú. Ak to niekto robí, tak porušuje nepísané pravidlo, ktoré však má v starých demokraciách svoju tradíciu.
.kto však potom kontroluje strážcov?
Kontrolujú sa sami navzájom.
| Karel Hvížďala/ Český novinár a spisovateľ. Narodil sa v Prahe, v šesťdesiatych rokoch pracoval ako reportér v časopise Mladý svět a po normalizácii ako redaktor vo vydavateľstve Albatros. V roku 1978 emigroval do Spolkovej republiky Nemecko, kde pôsobil vo vydavateľstve Index a ako novinár spolupracoval s rozhlasovými stanicami Rádio Slobodná Európa, Deutschlandfunk, Deutsche Welle a BBC. Po novembri 1989 sa vrátil do Čiech, kde bol šéfreportérom Mladej fronty Dnes a šéfredaktorom Mladého světa. V rokoch 1994 a 1999 bol šéfredaktorom časopisu Týden, ktorý spoluzaložil. |
Dostali sme sa k takým sociologickým teóriám o medialite. Bolo to niekedy v polovici 90. rokov, keď sa médiá vyviazali z kultúrnej prevádzky a majitelia sa na ne začali pozerať ako na každý iný podnik. Stojí za tým veľa faktorov: jednak koncentrácia médií, ako aj to, že majiteľmi často už nie sú konkrétni ľudia, ale veľké holdingy. Tie majú v rukách anonymní majitelia často sídliaci v inej krajine, ktorí tie noviny ani nečítajú, ale sledujú iba čísla. Preto sa stáva zo spravodajstva tovar. Správa sa scvrkáva na fragment a obsah tohto fragmentu je menej dôležitý ako rýchlosť. Takéto fragmenty sú ťažko ovládateľné i samotnými majiteľmi alebo šéfredaktormi. Bývalý šéf ZDF nedávno vydal knihu esejí. Píše v nej aj o situácii v čase cunami, keď sám nebol schopný kontrolovať pravdivosť reportáží. Reportéri už súťažili v tom, kto prinesie vyššie číslo a dramatickejšie zábery.
.dá sa v takejto situácii spoliehať len na samoreguláciu?
Myslím si, že hej, len je potom dôležité mať spätnú väzbu. Musí byť vôľa spätne nejaké zlyhanie pomenúvať. Príkladom je Amerika, kde médiá zlyhali počas irackej vojny. Zlyhali pre 11. september, keď patriotizmus prehlušil triezve uvažovanie a novinári odrazu neboli schopní klásť otázky, ktoré predtým Bushovej administratíve bežne kládli. Podľa jednej štúdie, ktorá to skúmala, každému politickému zlyhaniu musí predchádzať zlyhanie médií, ktoré to pripustili.
.ale zlyhania médií boli známe aj predtým. Bernard Goldberg, bývalý reportér CBS, napísal v knihe Ako novinári manipulujú, že médiá zväčša vidia svet cez optiku liberálnej elity...
To je dosť extrémna kniha, ktorá hovorí skôr o tom, že všetci sú ľavičiari. Ale to ľavičiarstvo a liberalizmus, to je niečo celkom iné v Amerike a celkom iné v Európe...
.v knihe ide o to, že novinári podávali informácie len z jedného uhla pohľadu...
To je ďalšia zásadná vec. Zatiaľ čo doteraz médiá neboli súčasťou politickej hry, od polovice 90. rokov, keď sa z informácií stal tovar a prišlo ku koncentrácii médií a politiky, sa situácia mení. Najlepším príkladom tohto spojenia je Ruppert Murdoch. On a podobní veľkí hráči sú vďaka svojim záujmom napojení na politickú prevádzku. S tým si nikto nevie rady.
.napísali ste, že jasným nástupom mediokracie boli nemecké parlamentné voľby roku 2002. Čo sa stalo?
Udiali sa dve veci: Irak a povodne. Estetika médií, najmä televízií, bola nastavená tak, že stále ukazovali obrazy, na ktorých bol Schröder. Bol neustále na obrazovke, veď aj mal prezývku mediálny kancelár. A tak sa počas veľmi krátkeho času obrátili všetky prieskumy, ktoré dovtedy hovorili, že musí vyhrať pravica. Stačilo tlačiť tie obrazy do ľudí. Preto sa hovorí o tom, že medialita je neovládateľná.
.čo je najväčším problémom postkomunistických médií?
Nie je to len v médiách. Médiá sú iba zrkadlom spoločnosti. Hlavným problémom asi je, že cena informácie na trhu je malá. Z niekoľkých dôvodov: tých, ktorí ju potrebujú, je veľmi málo a táto malá skupina už informáciu nepotrebuje po slovensky, česky ani poľsky. Stredná vrstva, ktorá informáciu v Nemecku nutne potrebuje, v našich končinách v podstate nie je alebo je ešte iba na úrovni grunderského kapitalizmu. Zatiaľ jej stačí klebeta a ústna informácia. Chcem tým povedať, že dopyt po kvalitnom časopise u nás tvorí nejakých 30-tisíc ľudí. To je neskutočne málo na to, aby to nejaké médium uživilo. Ďalším dôvodom je nedostatočné vzdelanie: my stále zaostávame za vyspelejšími demokraciami.
.môžu ešte tlačené médiá konkurovať elektronickým alebo sú odsúdené na zánik?
Problém printových médií je veľký preto, že zatiaľ nikto nenašiel odvahu na radikálne zmeny, aké by si noviny už dnes zaslúžili. Pretože v informáciách a rýchlosti už dnes nemôžu súťažiť.
.na čo by sa mali zamerať?
Na analýzu a kontext. V západnej Európe je trendom posledných rokov, že klesajú náklady bulváru. Ale náklad spravodajských časopisov neklesá. Je to zrejme preto, že tieto časopisy informácie zasadzujú do kontextu, stavajú na analýzach, na esejistike. Toto by mohlo mať budúcnosť. A ide o to, či to budú robiť len časopisy, alebo aj denníky. Od printu sa bude vyžadovať väčšia serióznosť, solídnosť, hĺbka... No a na papieri sa to lepšie číta.
.konkurenciou denníkov nie sú len elektronické médiá, ale aj noviny zadarmo...
Áno. Všetci sú nervózni, nikto nevie, aká bude budúcnosť, a preto vydavatelia, aj keď na tom prerábajú, strkajú peniaze do grátis novín. Stále nevedia, či to nebude jediná cesta – že informácie budú zadarmo a noviny budú žiť len z inzercie.
.u nás je veľkým problémom malý počet ľudí v redakciách – a s málo ľuďmi sa kvalitný produkt robí ťažko...
Je to základný problém. Zoberte si New York Times – len v oddelení, ktoré píše o prezidentovi, je 50 ľudí. Celá redakcia má aj po všetkých úsporných opatreniach 1 800 redaktorov. Prestížne európske noviny majú redakcie s 500 redaktormi. No a v Česku je to stovka ľudí. Druhým problémom je, že v českých novinách viedli úsporné opatrenia k tomu, že sa noviny zbavili starých a teda „drahých“ ľudí a často tam teraz robia študenti, ktorí majú dvadsať rokov a často sú už na miestach editorov. To je nezmysel, pretože v novinách, kde sa v čase uzávierky musí rozhodnúť v priebehu pár minút, hrá skúsenosť základnú úlohu. Noviny nie sú PR agentúra, kde je najdôležitejšou vlastnosťou kreativita. Bez skúsených ľudí sa to robiť nedá.
.kedysi ste povedali, že najúspešnejší postkomunistický novinársky projekt je Gazeta Wyborcza. Prečo?
Gazeta Wyborcza v preklade znamená Volebné noviny. Pôvodne to bol úplne stranícky plátok, ale Adam Michnik sa od tohto zamerania dokázal odstrihnúť. Tie noviny sú aj ekonomicky dobre vybudované. Ich prvá stránka síce vyzerá ako z nejakých pop-novín, napríklad Mladej fronty Dnes a dočítame sa tam aj o pekných hlúpostiach. Ale na rozdiel od Mladej fronty to nie je guláš – presne oddeľujú stránky, ktoré sú vážne a ktoré majú baviť. Ale to je aj otázka odlišnej tradície. V Poľsku boľševik nezrušil intelektuálne elity ani na univerzitách, ani v cirkvi.
.gazeta Wyborcza bola už dlhší čas kritizovaná za to, že sa stala hlásnou trúbou postkomunizmu Alexandra Kwasniewskeho. To už Michnik celkom nezvládol...
Myslím si, že to bolo preto, že sa Michnik bál Kaczinských, on ich poznal ešte zo začiatkov Solidarity.
.spomenuli ste pop-noviny. Čo to je?
Pre mňa sú to médiá, ktoré miešajú čisto bulvárne prvky s prestížnymi článkami. Miešajú ich náhodne, neoddeľujú hlúposti a klebety od serióznej informácie. Pohybujú sa niekde na polceste a mätú čitateľov. Prispievajú tým k boreniu pevnej hierarchie hodnôt a podporujú trend, že naša spoločnosť už neuznáva autority. Preto potom čítate na komentárovej strane článok od študenta druhého ročníka politológie. Dnes sa často dostanú do novín ľudia iba preto, že povedia originálnu hlúposť.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.