Nie je to len samozrejmé konštatovanie. Dano Heriban je totiž čoraz viac známy ako mimoriadne aktívny herec, ktorého možno vidieť v podzemí divadla GUnaGU, ale aj v muzikáli na Novej scéne, v Martine aj v Bratislave. Minimálne od Pohody 2007 je však jasné, že ide aj o originálneho a talentovaného pesničkára.
Streda večer, Subclub v skale Bratislavského hradu. Prítomných je asi sto divákov (je teda príjemne plno), vystupuje jediná kapela. Filip Hittrich hrá na basgitare, Jakub Hittrich na bicích. Na klávesoch hrá, spieva a celým koncertom sprevádza Dano Heriban. Odohrajú celý album Leporelo a zopár nových piesní. Pozornému poslucháčovi je jasné niekoľko vecí. V prvom rade: Dano Heriban vie zložiť jednoduché, silné pesničky, ktoré sa na nič nepodobajú – hádam len na tvorbu Jara Filipa, ale to je skôr zvukom elektrického klavíra a určitou divadelnosťou spevu. Ďalej: Dano, Filip a Jakub hrajú, akoby mali za sebou roky koncertov po kluboch a baroch (teda ležérne, nestresovo, pokojne, ale zároveň citlivo a presne), zbytočnými výronmi virtuozity však neatakujú hranice inteligentného – a v súčasnosti znovu módneho – pesničkárstva. A ešte: Dano Heriban má zvláštnu charizmu. Tvári sa ako keby nič (alebo robí všelijaké „ksichty“), medzi pesničkami ľahko vtipkuje, a pritom spieva svoje smutnokrásne milostné songy tak, že človek sa musí uhýbať, aby ho netrafili presne tam, kam sú namierené. Do hlavy a do srdca.
Koncert v Subclube bol vo svojej neformálnej prostote výborný. Priamosťou, bezprostrednosťou, neexistenciou bariéry medzi účinkujúcimi a poslucháčmi pripomínal folkové koncerty z konca minulého storočia. Razantné bicie, jazzrockové vyhrávky na klávesoch, raz tvrdá, inokedy melodicky sólujúca basgitara a tancujúce dievčatá pod pódiom však napovedali, že už sme niekde inde.
S Danom Heribanom sme sa rozprávali pár dní pred koncertom. Prišiel práve z Martina, večer mal predstavenie v bratislavskom Divadle a.ha, hneď po ňom odchádzal do Žiliny, kde s Tónom Šulíkom pripravuje inscenáciu Nikolu šuhaja lúpežníka. Napriek tomu nepôsobil vystresovane ani roztekane. Začali sme divadlom, hoci nás k rozhovoru priviedla hlavne hudba...
Si spievajúci herec, alebo muzikant, ktorý hrá aj divadlo?
Aj, aj. Horím z oboch strán.
Prvá bola u teba hudba?
Áno. Historicky aj pocitovo.
Pamätáš sa, aká hudba ťa prvýkrát v živote zasiahla?
Pamätám. Bol to starý Queen. Radio Ga-Ga. Dokonca som si to foneticky zapísal: „ól ju nýdis rediogaga...“
A divadlo?
Aj v prípade divadla to boli platne. Štepkovi Radošinci a ich nahrávka Jánošíka a Človečiny. Počúval som to ako päťročný a hrozne sme sa na tom celorodinne „vozili“.
Marián Zednikovič nám raz v rozhovore povedal, že podľa neho herec nemôže byť jeden večer Hamlet a druhý večer Najdúch. Ty to však robíš. Hráš na Novej scéne, v Martinskom divadle, v SND,v GuNaGu, v Divadle a.ha... Ako to dokážeš striedať?
V súčasnosti hrám v jedenástich predstaveniach v Bratislave a v Martine. Ďalšie som práve začal skúšať v Žiline s Tónom Šulíkom a už je toho asi priveľa. Budúca sezóna bude určite jednoduchšia. Zamestnám sa opäť u seba na plný úväzok.
Nestáva sa ti, že stojíš na javisku Martinského divadla a napadne ti dialóg z GuNaGu?
Nestáva. Akurát mi v danej sekunde niekedy nevie napadnúť ten správny. Ale určite mi nenapadne iný.
Čo robíš preto, aby si sa dostal do roly?
Keď skúšam, som v tom intenzívne, a potom mi to už nerobí problém. Texty len vytiahnem ako cédečko z poličky.
Ako dlho pred predstavením ho vytiahneš?
Ako kedy. Cestou vlakom na predstavenie alebo si to len prejdem v hlave. Ale sú dni, keď na to nemám chuť a spolieham sa, že to cédečko je stále nedoškriabané a nezačne preskakovať. (smiech)
Divadlo hráš skoro každý večer, koncerty máš len zriedkavo. V čom je hudobné vystúpenie iné?
Rozdiel je v tom, že koncerty sú vlastne mojimi predstaveniami. Je to moja najosobnejšia výpoveď.
Máš pred koncertom väčšiu trému?
Mám. Obrovskú. Ale tá okamžite zo mňa opadne. Závisí od toho, aké je publikum. Keby ľudia len sedeli ako zarezaní, vtedy by som pochyboval, či vôbec vedia, čo im dávam a či sám nerobím chybu. To sa však, chvalabohu, nestáva.
Akú hudbu máš rád?
V telefóne mám práve Planet Earth od Princa a dlho som nič nové neobjavoval. Ale zase príde obdobie, keď niečím nasiaknem.
Nie si intenzívny poslucháč hudby?
Skôr náhodný – počúvam to, čo sa ku mne dostane alebo si o niečom prečítam, zaujme ma to, pozriem si na webe nejaký klip... Nepotrebujem počúvať veľa hudby. Milujem Jeffa Buckleyho. Má to hĺbku, formu, skvelé texty a bol to úžasný spevák. Alebo David Gray. Je to čisté a na nič sa nehrá. Nič, čo by sa ma momentálne viac dotýkalo, nepoznám. Buď je to na môj vkus príliš džezové a uletené, alebo je to ploché a nič mi to nehovorí. Braňo Jobus minule o nejakej kapele povedal: „Tí boli dobrí a neboli to ani pretekári!“ Presne o to ide. Nemám rád orgie, nemusí mi niekto ukazovať, že vie hrať. Nezaujíma ma virtuozita, ale človek, ktorý je za tým.
Pesničky skladáš pri klavíri?
Áno, ale väčšinou si k nemu sadám už s hotovým textom. A často už mám v hlave aj melódiu. Minimálne ten nosný kúsok z nej.
Ako veľa rozmýšľaš o harmonizácii a aranžmánoch?
Čím ďalej, tým viac. Hoci formou sa nejako výrazne nezaoberám. Ak má text a melódia silu, ak človek vie, o čom spieva, už nie je veľmi čo dodať. Už je to len vecou konsenzu s muzikantmi.
Hovoríš muzikantom, čo majú hrať?
Pokúšam sa o to, ale oni sú takí šikovní, že často ponúknu svoje videnie. Mám svoju predstavu, ktorá sa pri skúšaní obmieňa.
Nerozmýšľal si o inštrumentálnom obohatení svojich piesní?
Aj pri nahrávaní albumu som rozmýšľal nad nejakými dychmi v jednej či dvoch pesničkách, ale asi by to ten album rozbilo. V budúcnosti to však chcem skúsiť inak zafarbiť.
V jednej pesničke hráš na akordeóne, teda na nástroji, ktorý si riadne vyštudoval na konzervatóriu. Aký je tvoj vzťah k tomuto nástroju?
Už dobrý. Určite budem na ňom hrávať aj na koncertoch, len ho musím dať opraviť, lebo vyzerá dosť zanedbane. Je nedôveryhodný. (Smiech)
Ako často koncertuješ?
Toľko, koľko sa mi vo voľnom čase darí vybaviť. Teda nie často. Manažéra potrebujem ako soľ.
Prečo si album vydal sám?
Chcel som, aby bol čím skôr vonku. Nechcel som už dlhšie čakať. Mal som pocit, že je ten správny čas a že to mám urobiť sám.
Neľutuješ to?
Božechráň! Všetko k tomu viedlo. A som rád, že je to tak. Mať vlastnú tvorbu komplet pod palcom je dôležité, aj keď je to, samozrejme, namáhavejšie.
Daniel Heriban / Narodil sa v roku 1980 v Trnave, vyštudoval akordeón na bratislavskom konzervatóriu a herectvo na VŠMU. V súčasnosti pôsobí v Slovenskom komornom divadle v Martine a v divadlách GUnaGU, a.ha., na Novej scéne, v SND a v Radošinskom naivnom divadle. Od detstva sa venuje hudbe,na bicích hral v skupine Dyed Blue, na klavíri v televíznych programoch Milana Markoviča, bol frontmanom vlastnej kapely Heriband. Je autorom hudby k niekoľkým divadelným predstaveniam. Na festivale Bažant Pohoda 2007 prvýkrát vystúpil v triu s bratmi Hittrichovcami. V tomto istom zložení vydal koncom roku 2007 svoj prvý album Leporelo, za ktorý mu dal Marian Jaslovský v .týždni päť, teda plný počet guľôčok.
Streda večer, Subclub v skale Bratislavského hradu. Prítomných je asi sto divákov (je teda príjemne plno), vystupuje jediná kapela. Filip Hittrich hrá na basgitare, Jakub Hittrich na bicích. Na klávesoch hrá, spieva a celým koncertom sprevádza Dano Heriban. Odohrajú celý album Leporelo a zopár nových piesní. Pozornému poslucháčovi je jasné niekoľko vecí. V prvom rade: Dano Heriban vie zložiť jednoduché, silné pesničky, ktoré sa na nič nepodobajú – hádam len na tvorbu Jara Filipa, ale to je skôr zvukom elektrického klavíra a určitou divadelnosťou spevu. Ďalej: Dano, Filip a Jakub hrajú, akoby mali za sebou roky koncertov po kluboch a baroch (teda ležérne, nestresovo, pokojne, ale zároveň citlivo a presne), zbytočnými výronmi virtuozity však neatakujú hranice inteligentného – a v súčasnosti znovu módneho – pesničkárstva. A ešte: Dano Heriban má zvláštnu charizmu. Tvári sa ako keby nič (alebo robí všelijaké „ksichty“), medzi pesničkami ľahko vtipkuje, a pritom spieva svoje smutnokrásne milostné songy tak, že človek sa musí uhýbať, aby ho netrafili presne tam, kam sú namierené. Do hlavy a do srdca.
Koncert v Subclube bol vo svojej neformálnej prostote výborný. Priamosťou, bezprostrednosťou, neexistenciou bariéry medzi účinkujúcimi a poslucháčmi pripomínal folkové koncerty z konca minulého storočia. Razantné bicie, jazzrockové vyhrávky na klávesoch, raz tvrdá, inokedy melodicky sólujúca basgitara a tancujúce dievčatá pod pódiom však napovedali, že už sme niekde inde.
S Danom Heribanom sme sa rozprávali pár dní pred koncertom. Prišiel práve z Martina, večer mal predstavenie v bratislavskom Divadle a.ha, hneď po ňom odchádzal do Žiliny, kde s Tónom Šulíkom pripravuje inscenáciu Nikolu šuhaja lúpežníka. Napriek tomu nepôsobil vystresovane ani roztekane. Začali sme divadlom, hoci nás k rozhovoru priviedla hlavne hudba...
Si spievajúci herec, alebo muzikant, ktorý hrá aj divadlo?
Aj, aj. Horím z oboch strán.
Prvá bola u teba hudba?
Áno. Historicky aj pocitovo.
Pamätáš sa, aká hudba ťa prvýkrát v živote zasiahla?
Pamätám. Bol to starý Queen. Radio Ga-Ga. Dokonca som si to foneticky zapísal: „ól ju nýdis rediogaga...“
A divadlo?
Aj v prípade divadla to boli platne. Štepkovi Radošinci a ich nahrávka Jánošíka a Človečiny. Počúval som to ako päťročný a hrozne sme sa na tom celorodinne „vozili“.
Marián Zednikovič nám raz v rozhovore povedal, že podľa neho herec nemôže byť jeden večer Hamlet a druhý večer Najdúch. Ty to však robíš. Hráš na Novej scéne, v Martinskom divadle, v SND,v GuNaGu, v Divadle a.ha... Ako to dokážeš striedať?
V súčasnosti hrám v jedenástich predstaveniach v Bratislave a v Martine. Ďalšie som práve začal skúšať v Žiline s Tónom Šulíkom a už je toho asi priveľa. Budúca sezóna bude určite jednoduchšia. Zamestnám sa opäť u seba na plný úväzok.
Nestáva sa ti, že stojíš na javisku Martinského divadla a napadne ti dialóg z GuNaGu?
Nestáva. Akurát mi v danej sekunde niekedy nevie napadnúť ten správny. Ale určite mi nenapadne iný.
Čo robíš preto, aby si sa dostal do roly?
Keď skúšam, som v tom intenzívne, a potom mi to už nerobí problém. Texty len vytiahnem ako cédečko z poličky.
Ako dlho pred predstavením ho vytiahneš?
Ako kedy. Cestou vlakom na predstavenie alebo si to len prejdem v hlave. Ale sú dni, keď na to nemám chuť a spolieham sa, že to cédečko je stále nedoškriabané a nezačne preskakovať. (smiech)
Divadlo hráš skoro každý večer, koncerty máš len zriedkavo. V čom je hudobné vystúpenie iné?
Rozdiel je v tom, že koncerty sú vlastne mojimi predstaveniami. Je to moja najosobnejšia výpoveď.
Máš pred koncertom väčšiu trému?
Mám. Obrovskú. Ale tá okamžite zo mňa opadne. Závisí od toho, aké je publikum. Keby ľudia len sedeli ako zarezaní, vtedy by som pochyboval, či vôbec vedia, čo im dávam a či sám nerobím chybu. To sa však, chvalabohu, nestáva.
Akú hudbu máš rád?
V telefóne mám práve Planet Earth od Princa a dlho som nič nové neobjavoval. Ale zase príde obdobie, keď niečím nasiaknem.
Nie si intenzívny poslucháč hudby?
Skôr náhodný – počúvam to, čo sa ku mne dostane alebo si o niečom prečítam, zaujme ma to, pozriem si na webe nejaký klip... Nepotrebujem počúvať veľa hudby. Milujem Jeffa Buckleyho. Má to hĺbku, formu, skvelé texty a bol to úžasný spevák. Alebo David Gray. Je to čisté a na nič sa nehrá. Nič, čo by sa ma momentálne viac dotýkalo, nepoznám. Buď je to na môj vkus príliš džezové a uletené, alebo je to ploché a nič mi to nehovorí. Braňo Jobus minule o nejakej kapele povedal: „Tí boli dobrí a neboli to ani pretekári!“ Presne o to ide. Nemám rád orgie, nemusí mi niekto ukazovať, že vie hrať. Nezaujíma ma virtuozita, ale človek, ktorý je za tým.
Pesničky skladáš pri klavíri?
Áno, ale väčšinou si k nemu sadám už s hotovým textom. A často už mám v hlave aj melódiu. Minimálne ten nosný kúsok z nej.
Ako veľa rozmýšľaš o harmonizácii a aranžmánoch?
Čím ďalej, tým viac. Hoci formou sa nejako výrazne nezaoberám. Ak má text a melódia silu, ak človek vie, o čom spieva, už nie je veľmi čo dodať. Už je to len vecou konsenzu s muzikantmi.
Hovoríš muzikantom, čo majú hrať?
Pokúšam sa o to, ale oni sú takí šikovní, že často ponúknu svoje videnie. Mám svoju predstavu, ktorá sa pri skúšaní obmieňa.
Nerozmýšľal si o inštrumentálnom obohatení svojich piesní?
Aj pri nahrávaní albumu som rozmýšľal nad nejakými dychmi v jednej či dvoch pesničkách, ale asi by to ten album rozbilo. V budúcnosti to však chcem skúsiť inak zafarbiť.
V jednej pesničke hráš na akordeóne, teda na nástroji, ktorý si riadne vyštudoval na konzervatóriu. Aký je tvoj vzťah k tomuto nástroju?
Už dobrý. Určite budem na ňom hrávať aj na koncertoch, len ho musím dať opraviť, lebo vyzerá dosť zanedbane. Je nedôveryhodný. (Smiech)
Ako často koncertuješ?
Toľko, koľko sa mi vo voľnom čase darí vybaviť. Teda nie často. Manažéra potrebujem ako soľ.
Prečo si album vydal sám?
Chcel som, aby bol čím skôr vonku. Nechcel som už dlhšie čakať. Mal som pocit, že je ten správny čas a že to mám urobiť sám.
Neľutuješ to?
Božechráň! Všetko k tomu viedlo. A som rád, že je to tak. Mať vlastnú tvorbu komplet pod palcom je dôležité, aj keď je to, samozrejme, namáhavejšie.
Daniel Heriban / Narodil sa v roku 1980 v Trnave, vyštudoval akordeón na bratislavskom konzervatóriu a herectvo na VŠMU. V súčasnosti pôsobí v Slovenskom komornom divadle v Martine a v divadlách GUnaGU, a.ha., na Novej scéne, v SND a v Radošinskom naivnom divadle. Od detstva sa venuje hudbe,na bicích hral v skupine Dyed Blue, na klavíri v televíznych programoch Milana Markoviča, bol frontmanom vlastnej kapely Heriband. Je autorom hudby k niekoľkým divadelným predstaveniam. Na festivale Bažant Pohoda 2007 prvýkrát vystúpil v triu s bratmi Hittrichovcami. V tomto istom zložení vydal koncom roku 2007 svoj prvý album Leporelo, za ktorý mu dal Marian Jaslovský v .týždni päť, teda plný počet guľôčok.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.