Občas rozmýšľam, čo nám spôsobuje radosť z ničenia. Prečo v niektorých rodinách lietajú taniere a poháre, prečo nezbedné decká rozbíjajú okná a kľúčami škriabu drahé autá a prečo sa nám páčia vo filmoch veľkolepé výbuchy budov.
Niekedy sú to len maličkosti: prečo musím vždy pokrčiť prázdnu škatuľku cigariet a dopitú fľašu vody, prečo musím vždy rozpukať všetky „pukance“ z balíka, v ktorom sa preváža krehký tovar, nehovoriac o odškrabnutých chrastách a zúrivo povytláčaných vyrážkach. Prečo mi nestačí nepodarený text pokrčiť a vyhodiť, prečo ho musím predtým ešte aj roztrhať. A nepotrebné igelitové vrecko vždy nafúknem a prasknem. A keď sa robí oheň, vždy doňho nahádžem všetky, čo i len trochu spáliteľné smeti, a potom sa pozerám na fialové a modré plamene a čuchám výpary z toho ekologického ohňa.
Raz som to prehnala a spálila som v rámci záhradného žúru asi desať štvorcových metrov starého poloplesnivého linolea a skoro som sa priotrávila. Ale bolo to pekné divadlo, skoro ako ohňostroj. Potom sa pridali chlapi a vlastnými telami zbúrali starú nepoužívanú latrínu...a samozrejme, že sme ju hneď spálili. Lenže biologický smrad je ďaleko horší ako chemický a všetci účastníci s promile nižším ako 3,5, čiže ja, ušli z miesta činu so zdvihnutým žalúdkom. To všetko pre radosť z ničenia. Predvčerom som hrala v študentskom filme svojho kamaráta, kde bola aj scéna, ako dvaja vandali s bejzbalovými pálkami rozbíjajú auto, len tak, z pasie. Herci sa na tú scénu nesmierne tešili. Keď k tomu konečne došlo, chalani sa vyzúrili, skákali po aute ako malé deti a mlátili do toho auta hlava-nehlava a vyžívali sa v každom zarinčaní skla. A celý štáb sa smial a tešil pri každom údere. Keď bolo po všetkom, neodolala som, zobrala železnú bejzbalovú pálku a z celej sily som si niekoľkokrát udrela do čelného skla, ktoré bolo síce celé dopraskané, ale ešte stále držalo pokope. Šľahla som mu zopár rán a aj keď sa mi ho, nanešťastie, nepodarilo preraziť, uvoľnila sa zo mňa príjemná energia a chcelo sa mi pokračovať a rozmlátiť to auto na cucky. Ťažko povedať, čo v nás spôsobuje túto zvláštnu a nezmyselnú úchylku. A keď sa vám tento článok nepáči, skúste ho vyšklbnúť z časopisu a roztrhať na franforce. A v prípade, že to čítate na internete, nešetrite monitor, v inzertných novinách sa dá od dobrých ľudí, ktorí z nejakých dôvodov neradi ničia veci, zohnať ďalší za pár korún.
Niekedy sú to len maličkosti: prečo musím vždy pokrčiť prázdnu škatuľku cigariet a dopitú fľašu vody, prečo musím vždy rozpukať všetky „pukance“ z balíka, v ktorom sa preváža krehký tovar, nehovoriac o odškrabnutých chrastách a zúrivo povytláčaných vyrážkach. Prečo mi nestačí nepodarený text pokrčiť a vyhodiť, prečo ho musím predtým ešte aj roztrhať. A nepotrebné igelitové vrecko vždy nafúknem a prasknem. A keď sa robí oheň, vždy doňho nahádžem všetky, čo i len trochu spáliteľné smeti, a potom sa pozerám na fialové a modré plamene a čuchám výpary z toho ekologického ohňa.
Raz som to prehnala a spálila som v rámci záhradného žúru asi desať štvorcových metrov starého poloplesnivého linolea a skoro som sa priotrávila. Ale bolo to pekné divadlo, skoro ako ohňostroj. Potom sa pridali chlapi a vlastnými telami zbúrali starú nepoužívanú latrínu...a samozrejme, že sme ju hneď spálili. Lenže biologický smrad je ďaleko horší ako chemický a všetci účastníci s promile nižším ako 3,5, čiže ja, ušli z miesta činu so zdvihnutým žalúdkom. To všetko pre radosť z ničenia. Predvčerom som hrala v študentskom filme svojho kamaráta, kde bola aj scéna, ako dvaja vandali s bejzbalovými pálkami rozbíjajú auto, len tak, z pasie. Herci sa na tú scénu nesmierne tešili. Keď k tomu konečne došlo, chalani sa vyzúrili, skákali po aute ako malé deti a mlátili do toho auta hlava-nehlava a vyžívali sa v každom zarinčaní skla. A celý štáb sa smial a tešil pri každom údere. Keď bolo po všetkom, neodolala som, zobrala železnú bejzbalovú pálku a z celej sily som si niekoľkokrát udrela do čelného skla, ktoré bolo síce celé dopraskané, ale ešte stále držalo pokope. Šľahla som mu zopár rán a aj keď sa mi ho, nanešťastie, nepodarilo preraziť, uvoľnila sa zo mňa príjemná energia a chcelo sa mi pokračovať a rozmlátiť to auto na cucky. Ťažko povedať, čo v nás spôsobuje túto zvláštnu a nezmyselnú úchylku. A keď sa vám tento článok nepáči, skúste ho vyšklbnúť z časopisu a roztrhať na franforce. A v prípade, že to čítate na internete, nešetrite monitor, v inzertných novinách sa dá od dobrých ľudí, ktorí z nejakých dôvodov neradi ničia veci, zohnať ďalší za pár korún.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.