Klasická science-fiction, ktorá bola svojho času jedným z najprogresívnejších druhov literatúry, v ktorom sa odohrávali myšlienkové i formálne výboje, je už dlhšie v pasivite. Možno preto, že to „science“ v jej názve sa pod tlakom prevratných udalostí v technológiách a vedách ukáže vždy ako pasé.
A možno preto, že hollywoodska sci-fi produkcia vyplienila a vybrakovala všetky nosné témy tohto žánru. Tak sa z vedeckej fantastiky pomaly, ale nezadržateľne stáva „nevedecká fantastika“. Niektorí ju volajú jednoducho fantasy. Meno pre najnovšiu tvár fantastiky je – new weird. Je to výsledok chemickej reakcie sci-fi, hororu a cyberpunku. Je to písanie, ktoré spája mysterióznu fantastiku lovecraftovského typu s undergroundovým podzemím, Vonneguta s poklesnutými komiksami, kultúru grafiti s romantizmom. Je to akási nová vlna v písaní fantastiky, ktorá podomlela tradičné schémy a šablóny. Autori (väčšinou sú to románopisci), ktorí začali písať v novom tisícročí, sa však zaujímajú o klasicky vystavaný tradičný príbeh. Ich knihy sú epicky nasýtené, nezriedka majú niekoľko stoviek strán. Autori pracujú s archetypálnymi vzorcami, neraz vytvárajú alternatívnu históriu, fiktívne kráľovstvá, vojny medzi Svetlom a Temnotou. Neodpustia si bezbrehú, často až samoúčelnú fantáziu, ktorú sa však usilujú zviazať vnútornou logikou.
.mieville nie je Číňan
China Mieville vyzerá ako vyhadzovač v nočnom lokále. Má bicepsy, do trojuholníka vypracovaný hrudník, hrubší krk, lebku vyholenú dohola a v uchu náušnicu. Zdanie však klame. V skutočnosti je to nielen ikona nového „čudesna“, ale aj absolvent antropológie na Cambridgei a londýnskej univerzity medzinárodných vzťahov. O vzťahy mu ide aj v jeho temných prózach. Už jeho debut Kráľ Krysa bol pozoruhodný, ale nasledujúca kniha (v českom preklade Nádraží Perdido) bola oslnivým triumfom.
Mieville zaľudňuje (uvedomujem si paradoxnosť tohto výrazu) svoje príbehy démonmi, umelými bytosťami, cítiacimi strojmi, kreatúrami, ktoré akoby vyskočili z obrazov Hieronyma Boscha, polozvermi a polohmyzom... Vytvára fantastické dejové konštrukcie, ktorým sa nedá veriť – a predsa sa nedajú neprečítať na jeden dúšok. V českom preklade vyšli všetky jeho ťažiskové knihy (patria k nim aj Železná rada, Jizva, poviedky Pátraní po Jakovi). Najnovšie je to román Un Lun Dun. Autor vytvoril obraz paralelného mesta Nelondýna či Podlondýna alebo Zalondýna. Táto kniha má detských hrdinov a je iba zdanlivo určená deťom. Aj keď mesto, ktoré vytvoril v tejto alternatíve, možno bude budúcim svetom detí našich detí.
.carroll nie je Lewis
Tento Carroll vôbec nerobí hanbu legendárnemu menu v oblasti fantastiky a nonsensu. Už jeho debut Zem smiechu bol pozoruhodný. Bol to príbeh o sile fikcie, o autorovi, ktorý stvoril krajinu, a ľudia v nej naozaj začali žiť. Po jeho smrti ich nemal kto „dopísať“. V temnej fantasy Mesačné kosti ide so svojou imagináciou do krajín strachu a zlého svedomia. V podtexte môžeme čítať túto story ako vyrovnávanie sa ženy (hlavnej hrdinky) so svojou minulosťou (interrupcia). Cullen, na prvý pohľad idylicky šťastná v jednodetnom manželstve, nesie v sebe potlačenú traumu z potratu svojho prvého dieťaťa. Stretáva sa s ním (bol to syn) v oblasti podvedomia a sna, ktoré však vyrážajú na povrch do reálneho života. Snová fantastika je niekedy samoúčelná, bez toho, aby sa nahodené nápady a fikcie rozohrali a doviedli do záväzných konzekvencií. Čakal som, že pointa bude smerovať k jej oslobodeniu od potláčanej viny alebo k akejsi katarzii. Ale na to autorovi akoby už nezostávalo síl. Toľko energie spotrebovalo jeho previazanie reality s nad- alebo pod-realitou, že vyústenie je rozpačité a akoby dostratena. Ale ani táto prehra nie je stroskotaním. Carroll načrtol dôveryhodný a básnický príbeh, plný vízií a nádherných detailov, ktoré patria k najväčším skvostom súčasnej fantastiky. Jeho Cullen je postava z mäsa, kostí (v tomto prípade je to takmer doslovne) a – snov. Disponuje magickou silou, ktorá je uveriteľná a odobril by ju hádam aj psychiater. Ponory do temných hĺbok človeka patria k tým najprenikavejším v súčasnej literatúre, a to nielen fantastickej.
.codrescu nie je (už) Rumun
Andrei Codrescu, dnes už trochu zostarnutý enfant terrible, je všestranný autor, ktorý sa suverénne pohybuje v poézii i v novinovej spotrebnej publicistike. Hoci má na konte desiatky kníh, publikum a vydavateľov v našich končinách zaujal svojím apokalyptickým románom Mesiáš. Na obálke tejto knihy sa „áčko“ píše vo forme zavináča. Signalizuje sa tým spojenie tradičných, biblických východísk a ich, možno trochu neorganické spojenie s postmodernou a predapokalyptickou víziou našej súčasnosti a budúcnosti. Aj tu ide o blížiaci sa koniec sveta, v ktorom sa odohrá konečný boj medzi Kristom a Antikristom, boj, v ktorom asistujú ľudské bytosti so svojimi silami, a najmä slabosťami. Táto ošúchaná téma však poslúžila autorovi na rozohratie bizarných, až surrealistických situácií. Viacerí kritici sa však zhodli na tom, že záľaha postáv a zápletiek akoby zobrala autorovi sily na vypointovanie záveru, ktorý pôsobí násilne a nemotivovane.
.čudesné (nie) je údesné
Nová fantastika má oveľa viacej mien. Patria medzi ne Kirsten J. Bishopová (Vryté město), Jay Lake (Květinová zkouška), Jeff Vandermeer (Veniss), Ian Macleod (Světlověk) a viacerí ďalší autori. Ale k novému čudesnu sa približujú z inej strany (cyberpunku) aj taký Neal Stephenson či Neil Gaiman. Ten prvý zaujal post kultového autora románovou ságou Sneh, po ktorej nasledoval Diamantový vek, ktorý má s oným drahokamom spoločnú iba – tvrdosť.
Neil Gaiman bol pôvodne libretista komiksu Sandman, ale už jeho debut Neverwhere (v češtine ako Nikdykde) sa stal udalosťou súčasnej fantastiky a po jeho sfilmovaní sa stal aj klasikou tohto žánru.
Nie je podstatné, ako sa volá najnovší trend vo vývoji fantastiky, ktorú dnes predstavuje new weird a zajtra to bude zasa iné „new“. Dôležité je, že čitatelia stále potrebujú nové zdroje imaginácie, že hľadajú vzrušujúci príbeh, ktorého akčnosť by neprekryla záujem o otázky existencie a putovania ľudstva v čase a priestore. Fantastika sa stala autonómnou súčasťou nielen okrajovej prózy, ale aj tej najkvalitnejšej spisby. Dnes už ani vo vysokej literatúre pomaly nenájdeme prózu, ktorá by nebola naplnená mystikou a fantazijnými motívmi. Akoby sa postmoderné písanie vracalo k mýtickým dielam, ktoré stáli na úsvite ľudskej civilizácie. Možno je to naozaj predpríprava na zrýchľovanie časov a na vyhrocovanie konfliktov, ktoré nás čakajú, na zvládnutie boja medzi dobrom a zlom, ktoré prebiehajú a budú prebiehať v ľudskom čase. Možno aj preto sa fantastika ukazuje ako citlivý barometer zmien, onen vonnegutovský kanárik v klietke, ktorý signalizoval baníkom v podzemí, že sa blíži nebezpečenstvo. Aj súčasná fantastika signalizuje, že ľudstvo sa prepadá do podzemia ekologického či psychického ohrozenia.
Jonathan Carroll:
Čitáty
Cítila som sa ako čerstvo vyrazená minca.
Čím je žena krajšia, tým sú muži neistejší.
Ďakujem za večeru, aj keď bola zelená.
Keď je zamračený deň, nikdy nie sú tiene.
Mám rada mužské ramená.
Moja duša vytiahla päť vlajok.
Môžem robiť veci, ktoré robiť nechcem.
Smrť je pre mňa vážne zaujímavá.
Stroje neumierajú – stroje čakajú.
Temné veci pominuli, zostali len divy.
Toľko viet malo jeho tvár.
Úprimne veril v neznámo.
Viacslabičné mená boli zase v móde.
Zelené veci zostávajú dlhšie teplé.
Žalúdok súhlasí so všetkým.
Žena, ktorá žuje žuvačku, vyzerá príšerne.
A možno preto, že hollywoodska sci-fi produkcia vyplienila a vybrakovala všetky nosné témy tohto žánru. Tak sa z vedeckej fantastiky pomaly, ale nezadržateľne stáva „nevedecká fantastika“. Niektorí ju volajú jednoducho fantasy. Meno pre najnovšiu tvár fantastiky je – new weird. Je to výsledok chemickej reakcie sci-fi, hororu a cyberpunku. Je to písanie, ktoré spája mysterióznu fantastiku lovecraftovského typu s undergroundovým podzemím, Vonneguta s poklesnutými komiksami, kultúru grafiti s romantizmom. Je to akási nová vlna v písaní fantastiky, ktorá podomlela tradičné schémy a šablóny. Autori (väčšinou sú to románopisci), ktorí začali písať v novom tisícročí, sa však zaujímajú o klasicky vystavaný tradičný príbeh. Ich knihy sú epicky nasýtené, nezriedka majú niekoľko stoviek strán. Autori pracujú s archetypálnymi vzorcami, neraz vytvárajú alternatívnu históriu, fiktívne kráľovstvá, vojny medzi Svetlom a Temnotou. Neodpustia si bezbrehú, často až samoúčelnú fantáziu, ktorú sa však usilujú zviazať vnútornou logikou.
.mieville nie je Číňan
China Mieville vyzerá ako vyhadzovač v nočnom lokále. Má bicepsy, do trojuholníka vypracovaný hrudník, hrubší krk, lebku vyholenú dohola a v uchu náušnicu. Zdanie však klame. V skutočnosti je to nielen ikona nového „čudesna“, ale aj absolvent antropológie na Cambridgei a londýnskej univerzity medzinárodných vzťahov. O vzťahy mu ide aj v jeho temných prózach. Už jeho debut Kráľ Krysa bol pozoruhodný, ale nasledujúca kniha (v českom preklade Nádraží Perdido) bola oslnivým triumfom.
Mieville zaľudňuje (uvedomujem si paradoxnosť tohto výrazu) svoje príbehy démonmi, umelými bytosťami, cítiacimi strojmi, kreatúrami, ktoré akoby vyskočili z obrazov Hieronyma Boscha, polozvermi a polohmyzom... Vytvára fantastické dejové konštrukcie, ktorým sa nedá veriť – a predsa sa nedajú neprečítať na jeden dúšok. V českom preklade vyšli všetky jeho ťažiskové knihy (patria k nim aj Železná rada, Jizva, poviedky Pátraní po Jakovi). Najnovšie je to román Un Lun Dun. Autor vytvoril obraz paralelného mesta Nelondýna či Podlondýna alebo Zalondýna. Táto kniha má detských hrdinov a je iba zdanlivo určená deťom. Aj keď mesto, ktoré vytvoril v tejto alternatíve, možno bude budúcim svetom detí našich detí.
.carroll nie je Lewis
Tento Carroll vôbec nerobí hanbu legendárnemu menu v oblasti fantastiky a nonsensu. Už jeho debut Zem smiechu bol pozoruhodný. Bol to príbeh o sile fikcie, o autorovi, ktorý stvoril krajinu, a ľudia v nej naozaj začali žiť. Po jeho smrti ich nemal kto „dopísať“. V temnej fantasy Mesačné kosti ide so svojou imagináciou do krajín strachu a zlého svedomia. V podtexte môžeme čítať túto story ako vyrovnávanie sa ženy (hlavnej hrdinky) so svojou minulosťou (interrupcia). Cullen, na prvý pohľad idylicky šťastná v jednodetnom manželstve, nesie v sebe potlačenú traumu z potratu svojho prvého dieťaťa. Stretáva sa s ním (bol to syn) v oblasti podvedomia a sna, ktoré však vyrážajú na povrch do reálneho života. Snová fantastika je niekedy samoúčelná, bez toho, aby sa nahodené nápady a fikcie rozohrali a doviedli do záväzných konzekvencií. Čakal som, že pointa bude smerovať k jej oslobodeniu od potláčanej viny alebo k akejsi katarzii. Ale na to autorovi akoby už nezostávalo síl. Toľko energie spotrebovalo jeho previazanie reality s nad- alebo pod-realitou, že vyústenie je rozpačité a akoby dostratena. Ale ani táto prehra nie je stroskotaním. Carroll načrtol dôveryhodný a básnický príbeh, plný vízií a nádherných detailov, ktoré patria k najväčším skvostom súčasnej fantastiky. Jeho Cullen je postava z mäsa, kostí (v tomto prípade je to takmer doslovne) a – snov. Disponuje magickou silou, ktorá je uveriteľná a odobril by ju hádam aj psychiater. Ponory do temných hĺbok človeka patria k tým najprenikavejším v súčasnej literatúre, a to nielen fantastickej.
.codrescu nie je (už) Rumun
Andrei Codrescu, dnes už trochu zostarnutý enfant terrible, je všestranný autor, ktorý sa suverénne pohybuje v poézii i v novinovej spotrebnej publicistike. Hoci má na konte desiatky kníh, publikum a vydavateľov v našich končinách zaujal svojím apokalyptickým románom Mesiáš. Na obálke tejto knihy sa „áčko“ píše vo forme zavináča. Signalizuje sa tým spojenie tradičných, biblických východísk a ich, možno trochu neorganické spojenie s postmodernou a predapokalyptickou víziou našej súčasnosti a budúcnosti. Aj tu ide o blížiaci sa koniec sveta, v ktorom sa odohrá konečný boj medzi Kristom a Antikristom, boj, v ktorom asistujú ľudské bytosti so svojimi silami, a najmä slabosťami. Táto ošúchaná téma však poslúžila autorovi na rozohratie bizarných, až surrealistických situácií. Viacerí kritici sa však zhodli na tom, že záľaha postáv a zápletiek akoby zobrala autorovi sily na vypointovanie záveru, ktorý pôsobí násilne a nemotivovane.
.čudesné (nie) je údesné
Nová fantastika má oveľa viacej mien. Patria medzi ne Kirsten J. Bishopová (Vryté město), Jay Lake (Květinová zkouška), Jeff Vandermeer (Veniss), Ian Macleod (Světlověk) a viacerí ďalší autori. Ale k novému čudesnu sa približujú z inej strany (cyberpunku) aj taký Neal Stephenson či Neil Gaiman. Ten prvý zaujal post kultového autora románovou ságou Sneh, po ktorej nasledoval Diamantový vek, ktorý má s oným drahokamom spoločnú iba – tvrdosť.
Neil Gaiman bol pôvodne libretista komiksu Sandman, ale už jeho debut Neverwhere (v češtine ako Nikdykde) sa stal udalosťou súčasnej fantastiky a po jeho sfilmovaní sa stal aj klasikou tohto žánru.
Nie je podstatné, ako sa volá najnovší trend vo vývoji fantastiky, ktorú dnes predstavuje new weird a zajtra to bude zasa iné „new“. Dôležité je, že čitatelia stále potrebujú nové zdroje imaginácie, že hľadajú vzrušujúci príbeh, ktorého akčnosť by neprekryla záujem o otázky existencie a putovania ľudstva v čase a priestore. Fantastika sa stala autonómnou súčasťou nielen okrajovej prózy, ale aj tej najkvalitnejšej spisby. Dnes už ani vo vysokej literatúre pomaly nenájdeme prózu, ktorá by nebola naplnená mystikou a fantazijnými motívmi. Akoby sa postmoderné písanie vracalo k mýtickým dielam, ktoré stáli na úsvite ľudskej civilizácie. Možno je to naozaj predpríprava na zrýchľovanie časov a na vyhrocovanie konfliktov, ktoré nás čakajú, na zvládnutie boja medzi dobrom a zlom, ktoré prebiehajú a budú prebiehať v ľudskom čase. Možno aj preto sa fantastika ukazuje ako citlivý barometer zmien, onen vonnegutovský kanárik v klietke, ktorý signalizoval baníkom v podzemí, že sa blíži nebezpečenstvo. Aj súčasná fantastika signalizuje, že ľudstvo sa prepadá do podzemia ekologického či psychického ohrozenia.
Jonathan Carroll:
Čitáty
Cítila som sa ako čerstvo vyrazená minca.
Čím je žena krajšia, tým sú muži neistejší.
Ďakujem za večeru, aj keď bola zelená.
Keď je zamračený deň, nikdy nie sú tiene.
Mám rada mužské ramená.
Moja duša vytiahla päť vlajok.
Môžem robiť veci, ktoré robiť nechcem.
Smrť je pre mňa vážne zaujímavá.
Stroje neumierajú – stroje čakajú.
Temné veci pominuli, zostali len divy.
Toľko viet malo jeho tvár.
Úprimne veril v neznámo.
Viacslabičné mená boli zase v móde.
Zelené veci zostávajú dlhšie teplé.
Žalúdok súhlasí so všetkým.
Žena, ktorá žuje žuvačku, vyzerá príšerne.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.