(Götz Aly. Praha 2007) je kniha, ktorú som potreboval čítať už dávno. Autor predkladá fakty o pozadí najväčšej hromadnej vraždy minulého storočia. Vysvetľujú mnohé, dokonca vrhajú trochu svetla aj na otázku otázok: Ako sa to mohlo stať? Veď pred vznikom tretej ríše neboli žiadne náznaky, že Nemci sa odlišujú od ostatných európskych národov.
Nacionálni socialisti hovorili o vzorovom sociálnom štáte. Hľadali všemožné reformné kroky, ktoré by Nemcom spríjemnili bremeno každodenného života – od zavedenia dovoleniek, do tej doby neznámych, masového turizmu, podpory rodiny, podpory roľníkov, spoločného zdaňovania manželov, pravidiel cestnej premávky, povinného ručenia na autá, príspevkov na deti, základov ochrany prírody, základov penzijnej koncepcie, rôznych príspevkov a opatrení na ochranu chudobných... až po príspevky pre rodiny brancov. „Hitler a jeho lidé jednali jako klasičtí politikové národní pohody. Téměř každou hodinu se ptali, jak lépe zajistit a zvýšit všeobecnou spokojenost.“ A ešte: „Inspiraci hledali v socialistických a komunistických zkušenostech“. Boli to ľavičiari a antielitári.
Energia nacistickej utópie mobilizovala predovšetkým nadšencov pre „veľké zajtrajšky“ pod heslom „teraz alebo nikdy“. Takmer celá nastupujúca squadra NSDAP boli mladíci do tridsiatky, alebo tesne okolo nej. Nacionálny socializmus nevnímali ako diktatúru a neslobodu.
„Všichni tihle muži a ženy našli to, co chtěli a co mladé lidi obecně těší: vlastní odpovědnost, ještě neurovnané poměry, které vyžadují pionýrskou práci, nutnost bezdeché improvizace, neustálého osvědčování duševních a fyzických sil... Provozovali postpubertální hledání identity v plném prožitku zdánlivé všemohoucnosti.“ Jeden ilustračný, veľa hovoriaci údaj: Povojnová komunistická NDR potrebovala na svojich 17 miliónov obyvateľov 190 000 tajných agentov z povolania a práve toľko ďalších vo vedľajšom pracovnom pomere. Gestapo si v roku 1937 vystačilo so siedmimi tisíckami na 60 miliónov ľudí.
Na program budovania nacistickej Ríše bolo treba veľa peňazí. Hitlerov štát bol však pred totálnym ekonomickým bankrotom. Najprv bolo teda treba „vyvlastniť“ (okradnúť) nemeckých Židov, potom Židov zahraničných, a potom porobené národy. Okradnúť a vyvraždiť. Medzi zámermi a ich realizáciou stál dokonale fungujúci administratívny aparát, ktorý dokázal produkovať napríklad nariadenia o tom, „zda mají slepečtí psy židovských válečních slepců nadále zůstat osvobozeni od obecních poplatků za psy“. Odžidovčenie nacistického národného hospodárstva prebiehalo dôsledne a dôkladne až po „zabavovanie“ dôchodkov, zdravotného a sociálneho poistenia, vynucovanie emigrácie s prázdnymi rukami, až po „konečné riešenie“ v krematóriách Osvienčimu a inde.
S námahou som sa predieral stránkami knihy Alyho Götza. Musel som neustále myslieť na tých 90 percent slovenských Židov, ktorí – spolu s mojimi blízkymi a najbližšími – neprežili. Čo asi bolo spúšťačom „konečného riešenia“ v malej krajinke pod Tatrami? Oslabenie Československa po Mníchove v roku 1938 a následný rozpad tohto demokratického štátu? Vznik samostatného Slovenska, kde sa moci chopili nacionalisti a fašisti? Silná pozícia katolíckeho kléru, ktorého predstavitelia stáli v čele vládnucej Hlinkovej strany? Archetypálna nenávisť k Židom („k tým, ktorí nám ukrižovali Krista“), konšpiračné teórie („svetom vládne židovská loby“), animálna nedôvera v inakosť (pud „krvi a pôdy“), alebo obyčajná ľudská chamtivosť („neničte židovský majetok, bude váš!“) či strach („Nemecku sa nedá klásť odpor“)? Ale veď je to jedno. Podstatné je, že sa dostatočný počet ľudí zoradil pod zástavou nacionálne socialistickej ideológie, rasovej teórie, vstúpil do polovojenských národných gárd a chopil sa diela – arizáce a deportácií. Bolo to naposledy? Osobne si myslím, že nie, ak sa potenciálne obete nebudú potenciálnemu zlodejovi a vrahovi pozerať rovno do očí.
Nacionálni socialisti hovorili o vzorovom sociálnom štáte. Hľadali všemožné reformné kroky, ktoré by Nemcom spríjemnili bremeno každodenného života – od zavedenia dovoleniek, do tej doby neznámych, masového turizmu, podpory rodiny, podpory roľníkov, spoločného zdaňovania manželov, pravidiel cestnej premávky, povinného ručenia na autá, príspevkov na deti, základov ochrany prírody, základov penzijnej koncepcie, rôznych príspevkov a opatrení na ochranu chudobných... až po príspevky pre rodiny brancov. „Hitler a jeho lidé jednali jako klasičtí politikové národní pohody. Téměř každou hodinu se ptali, jak lépe zajistit a zvýšit všeobecnou spokojenost.“ A ešte: „Inspiraci hledali v socialistických a komunistických zkušenostech“. Boli to ľavičiari a antielitári.
Energia nacistickej utópie mobilizovala predovšetkým nadšencov pre „veľké zajtrajšky“ pod heslom „teraz alebo nikdy“. Takmer celá nastupujúca squadra NSDAP boli mladíci do tridsiatky, alebo tesne okolo nej. Nacionálny socializmus nevnímali ako diktatúru a neslobodu.
„Všichni tihle muži a ženy našli to, co chtěli a co mladé lidi obecně těší: vlastní odpovědnost, ještě neurovnané poměry, které vyžadují pionýrskou práci, nutnost bezdeché improvizace, neustálého osvědčování duševních a fyzických sil... Provozovali postpubertální hledání identity v plném prožitku zdánlivé všemohoucnosti.“ Jeden ilustračný, veľa hovoriaci údaj: Povojnová komunistická NDR potrebovala na svojich 17 miliónov obyvateľov 190 000 tajných agentov z povolania a práve toľko ďalších vo vedľajšom pracovnom pomere. Gestapo si v roku 1937 vystačilo so siedmimi tisíckami na 60 miliónov ľudí.
Na program budovania nacistickej Ríše bolo treba veľa peňazí. Hitlerov štát bol však pred totálnym ekonomickým bankrotom. Najprv bolo teda treba „vyvlastniť“ (okradnúť) nemeckých Židov, potom Židov zahraničných, a potom porobené národy. Okradnúť a vyvraždiť. Medzi zámermi a ich realizáciou stál dokonale fungujúci administratívny aparát, ktorý dokázal produkovať napríklad nariadenia o tom, „zda mají slepečtí psy židovských válečních slepců nadále zůstat osvobozeni od obecních poplatků za psy“. Odžidovčenie nacistického národného hospodárstva prebiehalo dôsledne a dôkladne až po „zabavovanie“ dôchodkov, zdravotného a sociálneho poistenia, vynucovanie emigrácie s prázdnymi rukami, až po „konečné riešenie“ v krematóriách Osvienčimu a inde.
S námahou som sa predieral stránkami knihy Alyho Götza. Musel som neustále myslieť na tých 90 percent slovenských Židov, ktorí – spolu s mojimi blízkymi a najbližšími – neprežili. Čo asi bolo spúšťačom „konečného riešenia“ v malej krajinke pod Tatrami? Oslabenie Československa po Mníchove v roku 1938 a následný rozpad tohto demokratického štátu? Vznik samostatného Slovenska, kde sa moci chopili nacionalisti a fašisti? Silná pozícia katolíckeho kléru, ktorého predstavitelia stáli v čele vládnucej Hlinkovej strany? Archetypálna nenávisť k Židom („k tým, ktorí nám ukrižovali Krista“), konšpiračné teórie („svetom vládne židovská loby“), animálna nedôvera v inakosť (pud „krvi a pôdy“), alebo obyčajná ľudská chamtivosť („neničte židovský majetok, bude váš!“) či strach („Nemecku sa nedá klásť odpor“)? Ale veď je to jedno. Podstatné je, že sa dostatočný počet ľudí zoradil pod zástavou nacionálne socialistickej ideológie, rasovej teórie, vstúpil do polovojenských národných gárd a chopil sa diela – arizáce a deportácií. Bolo to naposledy? Osobne si myslím, že nie, ak sa potenciálne obete nebudú potenciálnemu zlodejovi a vrahovi pozerať rovno do očí.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.