Kontrabasista Róbert Ragan hrával na lodiach aj v opernom orchestri. Dnes je najznámejší ako špičkový džezmen. Sám však tvrdí, že len doháňa vlak.
.začínali ste ako klavirista, na konzervatóriu ste prešli na kontrabas. Čím vás zaujal?
Bola to skôr náhoda. Prijali ma na gymnázium, ale v hudobnej škole ma pani riaditeľka presviedčala, aby som skúsil ísť na konzervatórium. Za tri týždne som sa potom snažil pripraviť na prijímačky – čo sa normálne robí rok aj dva. Na skúškach mi komisia odporúčala, že mám určite šancu prísť lepšie pripravený o rok, alebo ísť na kontrabas.
.bola to dilema? Nepôsobí kontrabas na mladého hráča príliš masívne, odstrašujúco?
Dilema to bola, ťahalo ma ku klavíru. A naozaj ma kontrabas spočiatku až tak nelákal. Ešte nejaký čas som sa venoval viacej klavíru a basa stála v kúte. Chytila ma až neskôr, keď som začal hrávať v kapelách a objavil, o čom ten nástroj naozaj je.
.po konzervatóriu ste dlho hrávali v zahraničí. Aký repertoár?
Hrávali sme v Škandinávii na lodiach – najmä tanečnú muziku. Šiel som tam okrem získania iných hudobných skúseností aj preto, že to v tom čase bola jedna z mála možností pozrieť za „železnú oponu“.
.na tzv. barových muzikantov sa často hľadí krivým okom. Ako to vidíte vy?
Výraz „barový muzikant“ neberiem pejoratívne. Zahrať dobre každú muziku je ťažké. Mnohí z týchto muzikantov sú vynikajúci a v rámci tanečnej hudby musia ovládať veľa žánrov. Vo Škandinávii sme počuli kapely s neskutočne vysokou úrovňou, kde hrali džezmeni, absolventi vysokých škôl. Veľa svetových džezových muzikantov prešlo takýmto vývojom – napríklad slávny trubkár Dave Douglas dodnes spomína, koľko sa naučil hraním na svadbách. Vonku som sa dostal k džezu, u nás bol vtedy ešte dosť potláčaný, okrem Jazzových dní tu v porovnaní s dneškom skoro nič iné nebolo.
.po návrate ste nastúpili do orchestra pri Štátnej opere v Banskej Bystrici. Takže zase úplná zmena?
Iste, v divadelnom orchestri musí byť človek skúsený hráč, ktorý dobre číta z listu a dokáže pružne reagovať na dirigenta. Pre mňa to bola zároveň cesta, ktorou som sa po rokoch vrátil ku kontrabasu, a popri hraní v divadle som sa začal systematickejšie venovať džezu.
.to je hudba, ku ktorej vás to dnes najviac ťahá?
Popri hraní na lodiach som čoraz viac objavoval džez, a po návrate na Slovensko som sa rozhodol viac sa mu venovať. Prebiehala revolúcia, uvoľnenie a začala tu rásť generácia mladých džezových hudobníkov, ktorá je dnes úžasná. Ja som utekal za tým vlakom a dodnes za ním utekám. (Smiech.) Začal som s džezom vo veku, v ktorom sú normálne už hotoví džezmeni.
.z vašich projektov najdlhšie funguje Nothing But Swing Trio s klaviristom Klaudiom Kováčom a bubeníkom Petrom Solárikom. Hlásite sa k odkazu džezu 40. a 50. rokov, ale využívate aj iné vplyvy, napríklad z ľudovej hudby. Ako sa to vyvinulo?
Postupne. Ešte aj dnes nás mnohí pokladajú podľa názvu za swingovú kapelu. My však máme swing v názve preto, lebo až podnes je to jeden z najdôležitejších elementov džezovej hudby. Veľký bubeník moderného džezu Roy Haynes nedávno v jednom rozhovore povedal: „Stále sa snažím predovšetkým swingovať, bez ohľadu na to, čo hrám.“ Nie sme swingová kapela v duchu 40. a 50. rokov, ale pokladáme tento prvok za kľúčový. Swingovať môže aj moderná hudba. Swing a groove majú k sebe veľmi blízko, rytmus nás rozhýbe, emocionálne aj fyzicky.
.v repertoári máte vlastné veci aj štandardy. Kam už nesmie úprava zájsť, aby štandard zostal štandardom?
To je zaujímavá otázka – naozaj, keď počúvame niektoré moderné nahrávky, človek až ku koncu zistí, o aký štandard šlo. Hlavne treba zachovať formu a melódiu, respektíve jadro melódie, lebo melódiu si upravovali už starí džezmeni. Veľmi dôležitá je však forma skladby a aspoň základná rámcová harmonická štruktúra. S harmóniou sa ďalej dajú robiť zaujímavé veci. My sa na to na skúškach až tak nepripravujeme, väčšinou riešime tieto veci priamo pri hraní. V klube sa povie, ide sa hrať táto skladba, niekto z nás niečo spontánne zahrá a ostatní naňho reagujú. Práve to nás na našom spoločnom hraní baví.
.s Nothing But Swing Triom ste sa dostali aj do kolísky džezu, za veľkú mláku?
Áno, najmä nás potešilo, že pozvanie hrať na festivale vo Wisconsine prišlo z americkej strany na základe toho, že nás počuli hrať naživo. Navyše, okrem koncertu nás požiadali, aby sme urobili workshop pre študentov univerzity, čo vyzeralo naozaj ako sen. A čerešničkou na torte bolo, keď si učiteľka džezového klavíra na univerzite vypýtala od Klaudia Kováča domácu súkromnú hodinu.
.žánrovo ešte zvláštnejšie je etno-džezové trio Pacora, v ktorom hráte s huslistom Stanom Palúchom a moldavským cimbalistom Marcelom Comendantom. Ako reaguje publikum v zahraničí, zaraďuje si Pacoru k world music?
Ľudia reagujú dobre, asi aj preto, lebo je to naozaj nezvyčajná kombinácia. Ide síce o nástrojové zloženie „klasickej“ cimbalovky, ale hudba je to pestrá. Tvorí ju najmä kombinácia rumunských rytmov, ktoré má Marcel v krvi, džezu, bluegrassových vplyvov a do veľkej miery aj nášho folklóru, s ktorým veľmi radi pracujeme.
.pri džeze či rocku má poslucháč skôr nejaké kritériá, ale zhodnotiť kvalitu world music, najmä u vzdialených kultúr, je ťažšie...
Čím viac z určitej oblasti človek pozná, tým vie viac porovnať. Je dobre poznať danú scénu, ale najdôležitejší je inštinkt.
.s členmi Pacory a Nothing But Swing Tria hrávate aj v spoločnej formácii Bashavel...
Dali sme sa prirodzene dokopy, lebo sme sa veľmi dobre poznali a Stano Palúch už pri Pacore uvažoval, že by bolo zaujímavé vytvoriť aj väčšiu zostavu. Žánrovo je to blízke Pacore, hoci aranžmány znejú inak, má to väčšiu šírku a spolu s bicími a klavírom sa s tým dajú robiť iné veci. Do veľkej miery to tiež vychádza z ľudovej hudby. Jedna skladba môže byť na detviansky, druhá na východoslovenský, rómsky, alebo rumunský motív, prípadne sa to môže aj spojiť, rumunský sprievod so slovenským motívom. Veľkú rolu tu však zároveň hrá aj improvizácia, blízka modernému džezu.
.na konzervatóriu vyučujete kontrabas a džezovú hudbu. Ako dnes džez vnímajú mladí, pre ktorých je už Miles Davis „stará klasika“ a ktorí zažili vlnu nu-jazzu?
Myslím, že túto hudbu mladí vnímajú veľmi pozitívne, závisí to aj od toho, ako sa k džezu človek dostane. Je dobré, keď mladého muzikanta niečo osloví a on si potom postupne urobí prehľad o celom žánri. Je príznačné, že tí, čo boli v džeze najväčší revolucionári, ako Coltrane, Parker alebo Davis, nevymýšľali nič na zelenej lúke, fantasticky zvládli tradíciu a svojou individualitou posunuli vývoj ďalej.
.džezu sa venujete aj ako organizátor. Bola to, ako to už u muzikantov chodí, z núdze cnosť?
Organizujem amatérsky, popri hraní. Ustavične ma pokúša myšlienka oživiť a spravidelniť džezový hudobný život doma v Banskej Bystrici, ale aj inde. Džezová hudba je ešte aj dnes na Slovensku v pozícii „čierneho Petra“, na rozdiel od vážnej hudby nemá oficiálne štruktúry, chýba jej koncepčnejšia štátna podpora, pričom dnešná mladá generácia našich džezmenov naozaj reprezentuje slovenský džez v zahraničí na vysokej úrovni. O džezovom školstve u nás radšej pomlčím.
.ako na to idete teraz?
Inšpiroval ma napríklad klub v Dunajskej Strede – má členov, platí sa členské, hrá sa dvanásť koncertov do roka. Povzbudil ma aj úspech projektu Matúša Jakabčica v bratislavskom Divadle Aréna. Asi takto sa dajú čiastočne suplovať chýbajúce oficiálne štruktúry. Okrem toho ma inšpirovala Amerika, kde funguje podpora súkromného sektora. Ten je aj u nás už dnes inde ako pred pätnástimi rokmi a vidí, že nemusí podporovať len masové športové akcie. Tak som oslovil firmu Bis Audio, ktorá má tiež k hudbe blízko, a vymysleli sme projekt Bis Audio Jazz Klub. Na tento rok plánujeme osem väčších koncertov a niekoľko ďalších akcií. Chceme pravidelne hrať džez v Bystrici, ale aj v ďalších mestách. Kvalitný džez totiž môže byť veľmi atraktívny – len ho treba dostať k ľuďom.
Róbert Ragan / Kontrabasista, skladateľ a pedagóg Róbert Ragan sa narodil v roku 1963 v Banskej Bystrici. Po absolvovaní konzervatória v Žiline hrával takmer desať rokov v zahraničí. V rokoch 1996-2003 bol stálym členom orchestra Štátnej opery v Banskej Bystrici, v súčasnosti vyučuje na banskobystrickom konzervatóriu. Pôsobí v džezovom triu Nothing But Swing a v etno-džezovom triu Pacora. S členmi Pacory a Nothing But Swing Tria hrá v skupine Bashavel. Spolupracoval aj s ďalšími významnými džezovými hudobníkmi, napríklad s americkým saxofonistom Scottom Hamiltonom alebo klaviristom Jeffom Gardnerom.
Cotton Club v Bystrici
Na presvedčení, že džez je atraktívny, len ho treba dostať k ľuďom, postavil Róbert Ragan projekt Bis Audio Jazz Klub, ktorý chce oživiť hudobný život v Banskej Bystrici. Džezový klub je to zatiaľ pohyblivý, bez stálej scény – hrať by sa malo v rôznych priestoroch podľa konkrétneho interpreta. Tohto roku v ňom vystúpi napríklad americký saxofonista Rick Margitza, ktorý bol v 80. rokoch členom skupiny Milesa Davisa.
Začalo sa však od Adama. V estrádnej sále Europa Culture Center (ECC), ako sa dnes tak trochu honosne nazýva niekdajší banskobystrický Dom kultúry, totiž dvere imaginárneho džezového klubu otvoril orchester Bratislava Hot Serenaders. Partia hudobníkov pod vedením trubkára Juraja Bartoša sa vyše pätnásť rokov systematicky venuje hudbe medzivojnového obdobia. A tak sa estrádna sála zmenila na legendárny newyorský Cotton Club v časoch prohibície, kde sa alkohol pil potajomky a kde znel džez napríklad v podaní orchestra Duka Ellingtona. V estrádnej sále boli stoly s obsluhou a alkohol sa našťastie mohol piť legálne, no inak bola ilúzia takmer dokonalá – vďaka autentickým hudobným nástrojom, spevu „croonera“ Miloša Stančíka a troch šik Serenaders Sisters, kostýmom, dobovo štylizovanej pódiovej šou a neštylizovaným komentárom „bandleadera“ Juraja Bartoša. Keby sa boli hráči tvárili smrteľne vážne, mohlo to celé pôsobiť ako milá, no neživá pohľadnica z minulosti. Takto sa však bavili oni aj publikum. Bratislava Hot Serenaders okrem amerického džezu hrajú aj šlágre z repertoáru Františka Krištofa Veselého. Do programu večera napokon zapadol aj Tatranský expres, Jaj, Zuzka, Zuzička alebo Dedinka v údolí, hoci tá je po všelijakých sprzneniach znesiteľná len v takejto podobe, keď je prítomný poctivý retro prístup, ale i nadhľad.
Apropo, retro. V súčasnej hudbe je ho až priveľa a často býva znakom bezradnosti a neoriginality. Bratislava Hot Serenaders robia iné retro – pripomínajú, akú radosť môže priniesť hudba.
.začínali ste ako klavirista, na konzervatóriu ste prešli na kontrabas. Čím vás zaujal?
Bola to skôr náhoda. Prijali ma na gymnázium, ale v hudobnej škole ma pani riaditeľka presviedčala, aby som skúsil ísť na konzervatórium. Za tri týždne som sa potom snažil pripraviť na prijímačky – čo sa normálne robí rok aj dva. Na skúškach mi komisia odporúčala, že mám určite šancu prísť lepšie pripravený o rok, alebo ísť na kontrabas.
.bola to dilema? Nepôsobí kontrabas na mladého hráča príliš masívne, odstrašujúco?
Dilema to bola, ťahalo ma ku klavíru. A naozaj ma kontrabas spočiatku až tak nelákal. Ešte nejaký čas som sa venoval viacej klavíru a basa stála v kúte. Chytila ma až neskôr, keď som začal hrávať v kapelách a objavil, o čom ten nástroj naozaj je.
.po konzervatóriu ste dlho hrávali v zahraničí. Aký repertoár?
Hrávali sme v Škandinávii na lodiach – najmä tanečnú muziku. Šiel som tam okrem získania iných hudobných skúseností aj preto, že to v tom čase bola jedna z mála možností pozrieť za „železnú oponu“.
.na tzv. barových muzikantov sa často hľadí krivým okom. Ako to vidíte vy?
Výraz „barový muzikant“ neberiem pejoratívne. Zahrať dobre každú muziku je ťažké. Mnohí z týchto muzikantov sú vynikajúci a v rámci tanečnej hudby musia ovládať veľa žánrov. Vo Škandinávii sme počuli kapely s neskutočne vysokou úrovňou, kde hrali džezmeni, absolventi vysokých škôl. Veľa svetových džezových muzikantov prešlo takýmto vývojom – napríklad slávny trubkár Dave Douglas dodnes spomína, koľko sa naučil hraním na svadbách. Vonku som sa dostal k džezu, u nás bol vtedy ešte dosť potláčaný, okrem Jazzových dní tu v porovnaní s dneškom skoro nič iné nebolo.
.po návrate ste nastúpili do orchestra pri Štátnej opere v Banskej Bystrici. Takže zase úplná zmena?
Iste, v divadelnom orchestri musí byť človek skúsený hráč, ktorý dobre číta z listu a dokáže pružne reagovať na dirigenta. Pre mňa to bola zároveň cesta, ktorou som sa po rokoch vrátil ku kontrabasu, a popri hraní v divadle som sa začal systematickejšie venovať džezu.
.to je hudba, ku ktorej vás to dnes najviac ťahá?
Popri hraní na lodiach som čoraz viac objavoval džez, a po návrate na Slovensko som sa rozhodol viac sa mu venovať. Prebiehala revolúcia, uvoľnenie a začala tu rásť generácia mladých džezových hudobníkov, ktorá je dnes úžasná. Ja som utekal za tým vlakom a dodnes za ním utekám. (Smiech.) Začal som s džezom vo veku, v ktorom sú normálne už hotoví džezmeni.
.z vašich projektov najdlhšie funguje Nothing But Swing Trio s klaviristom Klaudiom Kováčom a bubeníkom Petrom Solárikom. Hlásite sa k odkazu džezu 40. a 50. rokov, ale využívate aj iné vplyvy, napríklad z ľudovej hudby. Ako sa to vyvinulo?
Postupne. Ešte aj dnes nás mnohí pokladajú podľa názvu za swingovú kapelu. My však máme swing v názve preto, lebo až podnes je to jeden z najdôležitejších elementov džezovej hudby. Veľký bubeník moderného džezu Roy Haynes nedávno v jednom rozhovore povedal: „Stále sa snažím predovšetkým swingovať, bez ohľadu na to, čo hrám.“ Nie sme swingová kapela v duchu 40. a 50. rokov, ale pokladáme tento prvok za kľúčový. Swingovať môže aj moderná hudba. Swing a groove majú k sebe veľmi blízko, rytmus nás rozhýbe, emocionálne aj fyzicky.
.v repertoári máte vlastné veci aj štandardy. Kam už nesmie úprava zájsť, aby štandard zostal štandardom?
To je zaujímavá otázka – naozaj, keď počúvame niektoré moderné nahrávky, človek až ku koncu zistí, o aký štandard šlo. Hlavne treba zachovať formu a melódiu, respektíve jadro melódie, lebo melódiu si upravovali už starí džezmeni. Veľmi dôležitá je však forma skladby a aspoň základná rámcová harmonická štruktúra. S harmóniou sa ďalej dajú robiť zaujímavé veci. My sa na to na skúškach až tak nepripravujeme, väčšinou riešime tieto veci priamo pri hraní. V klube sa povie, ide sa hrať táto skladba, niekto z nás niečo spontánne zahrá a ostatní naňho reagujú. Práve to nás na našom spoločnom hraní baví.
.s Nothing But Swing Triom ste sa dostali aj do kolísky džezu, za veľkú mláku?
Áno, najmä nás potešilo, že pozvanie hrať na festivale vo Wisconsine prišlo z americkej strany na základe toho, že nás počuli hrať naživo. Navyše, okrem koncertu nás požiadali, aby sme urobili workshop pre študentov univerzity, čo vyzeralo naozaj ako sen. A čerešničkou na torte bolo, keď si učiteľka džezového klavíra na univerzite vypýtala od Klaudia Kováča domácu súkromnú hodinu.
.žánrovo ešte zvláštnejšie je etno-džezové trio Pacora, v ktorom hráte s huslistom Stanom Palúchom a moldavským cimbalistom Marcelom Comendantom. Ako reaguje publikum v zahraničí, zaraďuje si Pacoru k world music?
Ľudia reagujú dobre, asi aj preto, lebo je to naozaj nezvyčajná kombinácia. Ide síce o nástrojové zloženie „klasickej“ cimbalovky, ale hudba je to pestrá. Tvorí ju najmä kombinácia rumunských rytmov, ktoré má Marcel v krvi, džezu, bluegrassových vplyvov a do veľkej miery aj nášho folklóru, s ktorým veľmi radi pracujeme.
.pri džeze či rocku má poslucháč skôr nejaké kritériá, ale zhodnotiť kvalitu world music, najmä u vzdialených kultúr, je ťažšie...
Čím viac z určitej oblasti človek pozná, tým vie viac porovnať. Je dobre poznať danú scénu, ale najdôležitejší je inštinkt.
.s členmi Pacory a Nothing But Swing Tria hrávate aj v spoločnej formácii Bashavel...
Dali sme sa prirodzene dokopy, lebo sme sa veľmi dobre poznali a Stano Palúch už pri Pacore uvažoval, že by bolo zaujímavé vytvoriť aj väčšiu zostavu. Žánrovo je to blízke Pacore, hoci aranžmány znejú inak, má to väčšiu šírku a spolu s bicími a klavírom sa s tým dajú robiť iné veci. Do veľkej miery to tiež vychádza z ľudovej hudby. Jedna skladba môže byť na detviansky, druhá na východoslovenský, rómsky, alebo rumunský motív, prípadne sa to môže aj spojiť, rumunský sprievod so slovenským motívom. Veľkú rolu tu však zároveň hrá aj improvizácia, blízka modernému džezu.
.na konzervatóriu vyučujete kontrabas a džezovú hudbu. Ako dnes džez vnímajú mladí, pre ktorých je už Miles Davis „stará klasika“ a ktorí zažili vlnu nu-jazzu?
Myslím, že túto hudbu mladí vnímajú veľmi pozitívne, závisí to aj od toho, ako sa k džezu človek dostane. Je dobré, keď mladého muzikanta niečo osloví a on si potom postupne urobí prehľad o celom žánri. Je príznačné, že tí, čo boli v džeze najväčší revolucionári, ako Coltrane, Parker alebo Davis, nevymýšľali nič na zelenej lúke, fantasticky zvládli tradíciu a svojou individualitou posunuli vývoj ďalej.
.džezu sa venujete aj ako organizátor. Bola to, ako to už u muzikantov chodí, z núdze cnosť?
Organizujem amatérsky, popri hraní. Ustavične ma pokúša myšlienka oživiť a spravidelniť džezový hudobný život doma v Banskej Bystrici, ale aj inde. Džezová hudba je ešte aj dnes na Slovensku v pozícii „čierneho Petra“, na rozdiel od vážnej hudby nemá oficiálne štruktúry, chýba jej koncepčnejšia štátna podpora, pričom dnešná mladá generácia našich džezmenov naozaj reprezentuje slovenský džez v zahraničí na vysokej úrovni. O džezovom školstve u nás radšej pomlčím.
.ako na to idete teraz?
Inšpiroval ma napríklad klub v Dunajskej Strede – má členov, platí sa členské, hrá sa dvanásť koncertov do roka. Povzbudil ma aj úspech projektu Matúša Jakabčica v bratislavskom Divadle Aréna. Asi takto sa dajú čiastočne suplovať chýbajúce oficiálne štruktúry. Okrem toho ma inšpirovala Amerika, kde funguje podpora súkromného sektora. Ten je aj u nás už dnes inde ako pred pätnástimi rokmi a vidí, že nemusí podporovať len masové športové akcie. Tak som oslovil firmu Bis Audio, ktorá má tiež k hudbe blízko, a vymysleli sme projekt Bis Audio Jazz Klub. Na tento rok plánujeme osem väčších koncertov a niekoľko ďalších akcií. Chceme pravidelne hrať džez v Bystrici, ale aj v ďalších mestách. Kvalitný džez totiž môže byť veľmi atraktívny – len ho treba dostať k ľuďom.
Róbert Ragan / Kontrabasista, skladateľ a pedagóg Róbert Ragan sa narodil v roku 1963 v Banskej Bystrici. Po absolvovaní konzervatória v Žiline hrával takmer desať rokov v zahraničí. V rokoch 1996-2003 bol stálym členom orchestra Štátnej opery v Banskej Bystrici, v súčasnosti vyučuje na banskobystrickom konzervatóriu. Pôsobí v džezovom triu Nothing But Swing a v etno-džezovom triu Pacora. S členmi Pacory a Nothing But Swing Tria hrá v skupine Bashavel. Spolupracoval aj s ďalšími významnými džezovými hudobníkmi, napríklad s americkým saxofonistom Scottom Hamiltonom alebo klaviristom Jeffom Gardnerom.
Cotton Club v Bystrici
Na presvedčení, že džez je atraktívny, len ho treba dostať k ľuďom, postavil Róbert Ragan projekt Bis Audio Jazz Klub, ktorý chce oživiť hudobný život v Banskej Bystrici. Džezový klub je to zatiaľ pohyblivý, bez stálej scény – hrať by sa malo v rôznych priestoroch podľa konkrétneho interpreta. Tohto roku v ňom vystúpi napríklad americký saxofonista Rick Margitza, ktorý bol v 80. rokoch členom skupiny Milesa Davisa.
Začalo sa však od Adama. V estrádnej sále Europa Culture Center (ECC), ako sa dnes tak trochu honosne nazýva niekdajší banskobystrický Dom kultúry, totiž dvere imaginárneho džezového klubu otvoril orchester Bratislava Hot Serenaders. Partia hudobníkov pod vedením trubkára Juraja Bartoša sa vyše pätnásť rokov systematicky venuje hudbe medzivojnového obdobia. A tak sa estrádna sála zmenila na legendárny newyorský Cotton Club v časoch prohibície, kde sa alkohol pil potajomky a kde znel džez napríklad v podaní orchestra Duka Ellingtona. V estrádnej sále boli stoly s obsluhou a alkohol sa našťastie mohol piť legálne, no inak bola ilúzia takmer dokonalá – vďaka autentickým hudobným nástrojom, spevu „croonera“ Miloša Stančíka a troch šik Serenaders Sisters, kostýmom, dobovo štylizovanej pódiovej šou a neštylizovaným komentárom „bandleadera“ Juraja Bartoša. Keby sa boli hráči tvárili smrteľne vážne, mohlo to celé pôsobiť ako milá, no neživá pohľadnica z minulosti. Takto sa však bavili oni aj publikum. Bratislava Hot Serenaders okrem amerického džezu hrajú aj šlágre z repertoáru Františka Krištofa Veselého. Do programu večera napokon zapadol aj Tatranský expres, Jaj, Zuzka, Zuzička alebo Dedinka v údolí, hoci tá je po všelijakých sprzneniach znesiteľná len v takejto podobe, keď je prítomný poctivý retro prístup, ale i nadhľad.
Apropo, retro. V súčasnej hudbe je ho až priveľa a často býva znakom bezradnosti a neoriginality. Bratislava Hot Serenaders robia iné retro – pripomínajú, akú radosť môže priniesť hudba.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.