Ten názov som si spočiatku nevedel zapamätať – Sergeant Pepper´s Lonely Hearts Club Band. Jasné, bola to trochu trúfalosť, nazvať album tak členito.
Štvorici zvanej Beatles sa však dalo odpustiť čokoľvek.Najlepší britský obchodný artikel všetkých čias bol miláčikom miliónov. Môj známy zo skupiny Laibach (vtedy ešte juhoslovanskej) tvrdí, že Lennon ani nevedel, akú pravdu mal so svojím poburujúcim výrokom, že Beatles sú populárnejší než Kristus. Aby som ho citoval, v Juhoslávii sa ich popularita blížila Titovej a spolu s ním ich ľudia chápali ako nositeľov slobody. U nás sme sa mohli tešiť, že ich kultúrny dopad bol taký rozsiahly, že sa prakticky nedal ideologicky zmanipulovať. A tak sa stalo, že i keď sa platne angloamerickej produkcie nedali u nás kúpiť v žiadnom (prepytujem) record shope, beatlesovský „seržant“ bol už druhou platňou, z ktorej sme sa my tešili v rovnakom čase ako naši rakúski či nemeckí vrstovníci. Prvý raz som tento legendárny album držal v rukách v júli 1967, čiže zhruba mesiac po jeho vyjdení. Jeho šťastným majiteľom bol Dežo Ursíny. Na bratislavskom korze sa platne vymieňali, a ak ste mali čo ponúknuť, prišli ste k nahrávkam Beatles, Rolling Stones či Kinks – ibaže ste museli bývať v blízkosti, pretože platne sa požičiavali na hodinu, na dve.
S tým „seržantom“ som mal šťastie, rovnako ako pred rokom v septembri s albumom Revolver. Na dve hodinky som mal doma krásny nový exemplár a navyše MONO. To „navyše“ dodávam až dnes, pôvodné mono vydania medzitým nabrali na vážnosti a dnes podstatne zvyšujú ceny vinylových originálov. Už len zodpovedný prepis na magnetofón značky Sonet B3, zodpovedné zaznamenanie všetkých dostupných údajov z platne do hrubej knihy (grafoman sa nezaprie) a, samozrejme, rýchlo a v poriadku vrátiť platňu, pretože obchodné vzťahy sa v tejto sfére aj napriek socializmu brali vážne... a korzo-nekorzo, baby-nebaby, rýchlo domov a nechať sa pohltiť novým „bítlsom“. Bolo to ako droga, ibaže každý raz to bolo neopočúvané „čaro prvej noci“ pri každej novej platni. Priznám sa, že tento pocit sa už teraz nedostavuje tak intenzívne.
Bolo by nefér, keby som teraz tvrdil, že som bol po vypočutí „seržanta“ knocked off a hlboko som sa zamyslel nad nadčasovosťou tejto platne. V skutočnosti som bol zmätený. Bolo to jedinečné, elektrizujúce, blízke a vzdialené a pre moje 15-ročné ucho trošku sväté a trošku nezrozumiteľné. Akoby podľa nejakej inej filozofie, môj obľúbený George nehral veľa obľúbených razantných gitár, obľúbený John spieval zvláštne pesničky (i keď misionári šírili slovo psychedelia aj na korze), obľúbený Paul hral viac na klavíri ako na base a obľúbený Ringo bol v tom všetkom trochu utopený. Nebola to platňa, na akú sme boli zvyknutí. Nebol to ďalší vynikajúci album od idolizovanej kapely. Pripadalo mi to ako obsiahla obrázková knižka, v ktorej znova a znova listujem a stále nemám pocit, že ju dokonale poznám.
„Seržant“ neprišiel ako blesk z jasného neba a mnohí (ak ho nepreferujú) označujú predošlý album Revolver za „otvorenie dverí“. V roku 1967 boli Beatles uznávanou veličinou, ktorú nezmetie žiadna módna vlna a „seržant“ to potvrdil. A to sa ešte nechcem rozpisovať o tom, že týchto zhruba 40 minút dokonalej popmusic predbehlo svoju dobu v mnohých aspektoch - v samplovaní, v štruktúre podobnej dnešnej tanečnej hudbe, v ukážkovej produkcii - a poukázať na ohromujúcu pravdu, že tento MASTERPIECE bol nahratý na 4 stopy, pretože 8-stopý záznam prišiel na legendárnu Abbey Road až v roku 1968. Z tohto pohľadu vystupuje do popredia génius Paula McCartneyho a hlavne piateho Beatla, George Martina, producenta drvivej väčšiny nahrávok skupiny. Výnimočnosť tejto štvorice ocení priateľ (nielen) popmusic úplne a bez zvyšku, ak sa ponorí do sveta albumu, imaginatívneho ako Lewis Carroll a dôležitého ako Winston Churchill, nazvaného Kapela Klubu osamelých sŕdc seržanta Peppera. Ibaže by ste ho nepoznali. V tom prípade vám úprimne závidím, pretože to „čaro prvej noci“ by som si s radosťou zopakoval.
.laco Lučenič
Štvorici zvanej Beatles sa však dalo odpustiť čokoľvek.Najlepší britský obchodný artikel všetkých čias bol miláčikom miliónov. Môj známy zo skupiny Laibach (vtedy ešte juhoslovanskej) tvrdí, že Lennon ani nevedel, akú pravdu mal so svojím poburujúcim výrokom, že Beatles sú populárnejší než Kristus. Aby som ho citoval, v Juhoslávii sa ich popularita blížila Titovej a spolu s ním ich ľudia chápali ako nositeľov slobody. U nás sme sa mohli tešiť, že ich kultúrny dopad bol taký rozsiahly, že sa prakticky nedal ideologicky zmanipulovať. A tak sa stalo, že i keď sa platne angloamerickej produkcie nedali u nás kúpiť v žiadnom (prepytujem) record shope, beatlesovský „seržant“ bol už druhou platňou, z ktorej sme sa my tešili v rovnakom čase ako naši rakúski či nemeckí vrstovníci. Prvý raz som tento legendárny album držal v rukách v júli 1967, čiže zhruba mesiac po jeho vyjdení. Jeho šťastným majiteľom bol Dežo Ursíny. Na bratislavskom korze sa platne vymieňali, a ak ste mali čo ponúknuť, prišli ste k nahrávkam Beatles, Rolling Stones či Kinks – ibaže ste museli bývať v blízkosti, pretože platne sa požičiavali na hodinu, na dve.
S tým „seržantom“ som mal šťastie, rovnako ako pred rokom v septembri s albumom Revolver. Na dve hodinky som mal doma krásny nový exemplár a navyše MONO. To „navyše“ dodávam až dnes, pôvodné mono vydania medzitým nabrali na vážnosti a dnes podstatne zvyšujú ceny vinylových originálov. Už len zodpovedný prepis na magnetofón značky Sonet B3, zodpovedné zaznamenanie všetkých dostupných údajov z platne do hrubej knihy (grafoman sa nezaprie) a, samozrejme, rýchlo a v poriadku vrátiť platňu, pretože obchodné vzťahy sa v tejto sfére aj napriek socializmu brali vážne... a korzo-nekorzo, baby-nebaby, rýchlo domov a nechať sa pohltiť novým „bítlsom“. Bolo to ako droga, ibaže každý raz to bolo neopočúvané „čaro prvej noci“ pri každej novej platni. Priznám sa, že tento pocit sa už teraz nedostavuje tak intenzívne.
Bolo by nefér, keby som teraz tvrdil, že som bol po vypočutí „seržanta“ knocked off a hlboko som sa zamyslel nad nadčasovosťou tejto platne. V skutočnosti som bol zmätený. Bolo to jedinečné, elektrizujúce, blízke a vzdialené a pre moje 15-ročné ucho trošku sväté a trošku nezrozumiteľné. Akoby podľa nejakej inej filozofie, môj obľúbený George nehral veľa obľúbených razantných gitár, obľúbený John spieval zvláštne pesničky (i keď misionári šírili slovo psychedelia aj na korze), obľúbený Paul hral viac na klavíri ako na base a obľúbený Ringo bol v tom všetkom trochu utopený. Nebola to platňa, na akú sme boli zvyknutí. Nebol to ďalší vynikajúci album od idolizovanej kapely. Pripadalo mi to ako obsiahla obrázková knižka, v ktorej znova a znova listujem a stále nemám pocit, že ju dokonale poznám.
„Seržant“ neprišiel ako blesk z jasného neba a mnohí (ak ho nepreferujú) označujú predošlý album Revolver za „otvorenie dverí“. V roku 1967 boli Beatles uznávanou veličinou, ktorú nezmetie žiadna módna vlna a „seržant“ to potvrdil. A to sa ešte nechcem rozpisovať o tom, že týchto zhruba 40 minút dokonalej popmusic predbehlo svoju dobu v mnohých aspektoch - v samplovaní, v štruktúre podobnej dnešnej tanečnej hudbe, v ukážkovej produkcii - a poukázať na ohromujúcu pravdu, že tento MASTERPIECE bol nahratý na 4 stopy, pretože 8-stopý záznam prišiel na legendárnu Abbey Road až v roku 1968. Z tohto pohľadu vystupuje do popredia génius Paula McCartneyho a hlavne piateho Beatla, George Martina, producenta drvivej väčšiny nahrávok skupiny. Výnimočnosť tejto štvorice ocení priateľ (nielen) popmusic úplne a bez zvyšku, ak sa ponorí do sveta albumu, imaginatívneho ako Lewis Carroll a dôležitého ako Winston Churchill, nazvaného Kapela Klubu osamelých sŕdc seržanta Peppera. Ibaže by ste ho nepoznali. V tom prípade vám úprimne závidím, pretože to „čaro prvej noci“ by som si s radosťou zopakoval.
.laco Lučenič
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.