Február 1988. Ktorákoľvek základná škola v Československu. Hodina výtvarnej výchovy. Žiaci kreslia továrne a dymiace komíny. Pred nimi stoja ozbrojení muži v modrých kabátoch s puškami na pleciach, odhodlaní brániť „svoj“ závod aj proti jeho právoplatnému majiteľovi. Milicionári.
Tie výkresy nezodpovedajú celkom pravde. Podobne ako tá fotka s Gottwaldom v Clementisovej baranici. Podobne ako historka o priateľskom splynutí sociálnej demokracie s komunistickou stranou.
Názov Ľudové milície, ako aj sivomodré uniformy vznikli až o čosi neskôr. A skôr ako o ochranu tovární im išlo zastrašovanie politických odporcov. S trochou zveličenia by sa dalo povedať, že boli skôr súkromnou armádou strany. Ich činnosť neupravoval žiadny zákon, a napriek tomu boli pripravení vždy zasiahnuť na obranu socializmu. A niekoľkokrát tak aj urobili.
.strach
Predchodcami Ľudových milícií boli tzv. Závodné milície, ktoré vznikli už krátko po oslobodení – v júni roku 1945 – na ochranu niektorých priemyselných podnikov. Tvorili ich dobrovoľníci vyzbrojení ukoristenými puškami, pištoľami a a samopalmi. Spočiatku boli podriadené závodným radám, ale už v roku 1946 ich vedenie prebralo ministerstvo vnútra.
Kým do tohto času pôsobili ozbrojenci len v Čechách a na Morave, od polovice roku sa začalo budovanie oddielov (už premenovaných na Závodné stráže) aj na Slovensku.
Za deň vzniku neskorších Ľudových milícií je považovaný 21. február 1948. Deň po abdikácii 12 nekomunistických členov vlády rozhodlo predsedníctvo Ústredného výboru KSČ (rovnako ako ÚV KSS) o premene Závodných stráží na Robotnícke milície.
V deň, keď sa predseda vlády Klement Gottwald vrátil z Hradu a oznámil, že prezident Beneš demisiu ministrov prijal, existovali milície prakticky v každom väčšom závode. Ich úlohou bolo chrániť podniky pred „reakciou“ či organizovať „spontánne“ manifestácie na podporu komunistickej strany. Milicionárom, ktorí boli až na zopár výnimiek členmi strany, sa to darilo aj vďaka promptnej dodávke zbraní z brnianskej Zbrojovky, ale aj z vojenských skladov či zo zásob Národnej bezpečnosti (polície).
Na čo však boli komunistom, ktorí ovládali ministerstvo vnútra a mali silné slovo aj v Zväze slovenských partizánov, ešte aj milície? Jan Pešek z Historického ústavu SAV odpovedá: „Išlo o demonštráciu sily. Musíme si uvedomiť, čo to je, keď pochoduje odhodlaný dav zúrivo sa tváriacich chlapov s flintami na pleciach. Možno tam niekedy nemali ani náboje, ale vzbudzovali strach. Nešlo o to, presvedčiť Beneša, ale verejnosť, ktorá nie vždy súhlasila s tým, čo sa deje.“
.súkromná armáda
Už krátko po prevrate, v marci 1948, prešli Robotnícke milície pod velenie ministerstva vnútra, kde pre ich riadenie vzniklo zvláštne oddelenie a ich hlavným veliteľom sa stal minister. Ich úloha spočívala v pomoci Zboru národnej bezpečnosti pri „udržiavaní poriadku.“ V preklade to znamenalo stráženie priemyselných podnikov, pomoc pri živelných pohromách, ako aj ochrana štátnej hranice.
Príslušnosť k milíciám spočiatku označovala červená páska na rukáve, od leta 1949, keď sa definitívne ujal názov Ľudové milície, pribudol do výstroja modrý pracovný odev. V tom čase však nastala aj zásadnejšia zmena: boli stanovené tzv. triedne politické hľadiská na prijímanie príslušníkov ĽM. V praxi to znamenalo vylučovanie nečlenov strany. Príslušníkmi ĽM boli zväčša robotníci, ozbrojení puškami.
Od nasledujúceho roka začali popri strážnych vznikať aj úderné oddiely, ktoré mali pomáhať pri akciách proti skutočným alebo vymysleným nepriateľom nového režimu.
Prerod na súkromnú armádu KSČ nastal v apríli 1952, keď vedenie strany prijalo Organizačný poriadok Ľudových milícií. Organizácia sa presunula z pôsobnosti ministerstva vnútra na stranu. Jej predseda sa stal vrchným veliteľom ĽM, na ústredných výboroch vznikli samostatné oddelenia, činnosť milícií na regionálnej úrovni riadili okresné a krajské výbory strany. Dovtedajšiu výzbroj – pištole a pušky – doplnili samopaly i ľahké guľomety.
.zásahy
Na čo to všetko potrebovali? Veď dodnes sa občas hovorí, že milicionári boli len takí smiešni ujkovia, ktorí síce občas vymenili sústruh za pušku, ale v živote z nej nevystrelili. Historik Pešek tento názor neprijíma: „Tak ako prechádzali politickým školením, zúčastňovali sa aj cvičení. V súčinnosti s armádou alebo bezpečnosťou v rámci nácviku rôznych akcií napríklad uzatvárali dôležité objekty či prečesávali okolie. A, samozrejme, zúčastňovali sa aj na ostrých zásahoch.“
Milicionári boli aktívni pri združstevňovaní, pomáhali udržiavať emócie obyvateľstva na uzde po menovej reforme v roku 1953, niekedy zasahovali proti zhromaždeniam veriacich či ľudí, nesúhlasiacich so vstupom do družstva...
Ich prvou veľkou pofebruárovou akciou bola účasť na pokuse rozvrátiť Katolícku cirkev. V polovici roka 1949 prerástol spor medzi vládou a cirkvou do stavu otvoreného odporu. Ako píše Pešek v knihe Štruktúry moci na Slovensku 1948 – 1989: „Veriaci z obavy pred uväznením kňazov stavali hliadky na ich obranu, zhromažďovali sa, bránili pracovníkom štátnych orgánov v prístupe na fary a niekedy ich aj fyzicky napádali. V množstve prípadov sa postavili aj proti jednotkám bezpečnosti a armády, s ktorými nastupovali aj Ľudové milície, ktoré boli v tom čase na celom Slovensku zmobilizované a uvedené do bojovej pohotovosti.“ Milicionári hrali dôležitú úlohu aj o rok neskôr, pri tzv. Akcii K. V noci z 13. na 14. apríla 1950 príslušníci bezpečnosti a ĽM vtrhli do mužských kláštorov, obsadili ich a zhromaždili prítomných rehoľníkov.
Samozrejme, nešlo len o násilné zásahy, niekedy stačilo, aby cez dedinu za spevu bojových piesní prešla jednotka vojska, bezpečnosti a ĽM a ľudia si svoj zamýšľaný odchod z Jednotného roľníckeho družstva dobre rozmysleli...
.konzervatívci
Dvadsať rokov po svojom sformovaní sa milície stali terčom tvrdej kritiky. Počas Pražskej jari sa dokonca vyskytli názory, že by mali byť rozpustené. Väčšina milicionárov sa však postavila za konzervatívne krídlo strany. Podľa Peška to dokumentoval napríklad celoštátny aktív ĽM na pražskom ruzynskom letisku v júni 1968, ktorého sa zúčastnilo 11-tisíc milicionárov. Dokumenty, ktoré sa tam prijali „dávali domácim konzervatívcom i Moskve argumenty o tom, že v Československu sa pripravuje kontrarevolučný zvrat“.
Po nástupe normalizácie časť milicionárov prišla o stranícku knižku, teda aj o členstvo v „ozbrojenej pästi KSČ“. Mnohí z ich kolegov sa však, naopak, sami podieľali na výmene straníckych legitimácií, čistkách a represiách. Neslávne známa je aj účasť milicionárov pri zásahoch proti obyvateľstvu na prvé výročie okupácie.
V úvode k Poriadku Ľudových milícií z roku 1974 sa o tom období píše: „Ľudové milície boli súčasťou zdravého jadra strany, podporili jej nové vedenie, svojou činnosťou prispievali k postupnej politickej i ekonomickej konsolidácii a v auguste 1969 v praxi ukázali svoje odhodlanie brániť socializmus všetkými prostriedkami.“
Aj keď si nemôžeme robiť ilúzie o tom, že komunistická moc nejako výrazne dbala na dodržiavanie vlastných zákonov, jedna vec je aj tak zarážajúca. V roku 1989 bolo členmi ĽM viac ako 80-tisíc ľudí. Týchto 80-tisíc ozbrojencov patrilo podľa stanov k organizácii, ktorá bola „neoddeliteľnou súčasťou KSČ a jej ozbrojenou zložkou slúžiacou na ochranu vymožeností robotníckej triedy socialistického zriadenia.“ Napriek tomu nebola v stanovách KSČ o Ľudových milíciách ani jedna zmienka. Ba čo viac, ich činnosť nebola, najmä po roku 1965, upravená žiadnym zákonom. Nový zákon o Zbore národnej bezpečnosti totiž rušil aj tie ustanovenia zákona z roku 1948, o ktoré sa dovtedy organizácia ĽM mohla opierať.
.´89
Posledný rok činnosti Ľudových milícií charakterizoval strmý pád. Počas „Palachovho týždňa“ (v januári 1989) pomáhali muži v modrých kabátoch pohotovostným jednotkám polície proti demonštrantom najmä v Prahe. Ešte 19. novembra sa Predsedníctvo ÚV KSČ rozhodlo uviesť milicionárov do pohotovosti. O dva dni neskôr sa dokonca uvažovalo o ich presune z okrajových štvrtí hlavného mesta do centra.
Milicionári nakoniec do centra nepochodovali, ale vedenie strany sa ich organizáciu ešte pokúšalo zachrániť: chcelo ich presunúť pod ministerstvo vnútra či Civilnú obranu.
Našťastie ani tento nápad nevyšiel a mimoriadny zjazd strany 20. – 21. decembra 1989 milície rozpustil a ich príslušníkov zbavil prísahy.
Tie výkresy nezodpovedajú celkom pravde. Podobne ako tá fotka s Gottwaldom v Clementisovej baranici. Podobne ako historka o priateľskom splynutí sociálnej demokracie s komunistickou stranou.
Názov Ľudové milície, ako aj sivomodré uniformy vznikli až o čosi neskôr. A skôr ako o ochranu tovární im išlo zastrašovanie politických odporcov. S trochou zveličenia by sa dalo povedať, že boli skôr súkromnou armádou strany. Ich činnosť neupravoval žiadny zákon, a napriek tomu boli pripravení vždy zasiahnuť na obranu socializmu. A niekoľkokrát tak aj urobili.
.strach
Predchodcami Ľudových milícií boli tzv. Závodné milície, ktoré vznikli už krátko po oslobodení – v júni roku 1945 – na ochranu niektorých priemyselných podnikov. Tvorili ich dobrovoľníci vyzbrojení ukoristenými puškami, pištoľami a a samopalmi. Spočiatku boli podriadené závodným radám, ale už v roku 1946 ich vedenie prebralo ministerstvo vnútra.
Kým do tohto času pôsobili ozbrojenci len v Čechách a na Morave, od polovice roku sa začalo budovanie oddielov (už premenovaných na Závodné stráže) aj na Slovensku.
Za deň vzniku neskorších Ľudových milícií je považovaný 21. február 1948. Deň po abdikácii 12 nekomunistických členov vlády rozhodlo predsedníctvo Ústredného výboru KSČ (rovnako ako ÚV KSS) o premene Závodných stráží na Robotnícke milície.
V deň, keď sa predseda vlády Klement Gottwald vrátil z Hradu a oznámil, že prezident Beneš demisiu ministrov prijal, existovali milície prakticky v každom väčšom závode. Ich úlohou bolo chrániť podniky pred „reakciou“ či organizovať „spontánne“ manifestácie na podporu komunistickej strany. Milicionárom, ktorí boli až na zopár výnimiek členmi strany, sa to darilo aj vďaka promptnej dodávke zbraní z brnianskej Zbrojovky, ale aj z vojenských skladov či zo zásob Národnej bezpečnosti (polície).
Na čo však boli komunistom, ktorí ovládali ministerstvo vnútra a mali silné slovo aj v Zväze slovenských partizánov, ešte aj milície? Jan Pešek z Historického ústavu SAV odpovedá: „Išlo o demonštráciu sily. Musíme si uvedomiť, čo to je, keď pochoduje odhodlaný dav zúrivo sa tváriacich chlapov s flintami na pleciach. Možno tam niekedy nemali ani náboje, ale vzbudzovali strach. Nešlo o to, presvedčiť Beneša, ale verejnosť, ktorá nie vždy súhlasila s tým, čo sa deje.“
.súkromná armáda
Už krátko po prevrate, v marci 1948, prešli Robotnícke milície pod velenie ministerstva vnútra, kde pre ich riadenie vzniklo zvláštne oddelenie a ich hlavným veliteľom sa stal minister. Ich úloha spočívala v pomoci Zboru národnej bezpečnosti pri „udržiavaní poriadku.“ V preklade to znamenalo stráženie priemyselných podnikov, pomoc pri živelných pohromách, ako aj ochrana štátnej hranice.
Príslušnosť k milíciám spočiatku označovala červená páska na rukáve, od leta 1949, keď sa definitívne ujal názov Ľudové milície, pribudol do výstroja modrý pracovný odev. V tom čase však nastala aj zásadnejšia zmena: boli stanovené tzv. triedne politické hľadiská na prijímanie príslušníkov ĽM. V praxi to znamenalo vylučovanie nečlenov strany. Príslušníkmi ĽM boli zväčša robotníci, ozbrojení puškami.
Od nasledujúceho roka začali popri strážnych vznikať aj úderné oddiely, ktoré mali pomáhať pri akciách proti skutočným alebo vymysleným nepriateľom nového režimu.
Prerod na súkromnú armádu KSČ nastal v apríli 1952, keď vedenie strany prijalo Organizačný poriadok Ľudových milícií. Organizácia sa presunula z pôsobnosti ministerstva vnútra na stranu. Jej predseda sa stal vrchným veliteľom ĽM, na ústredných výboroch vznikli samostatné oddelenia, činnosť milícií na regionálnej úrovni riadili okresné a krajské výbory strany. Dovtedajšiu výzbroj – pištole a pušky – doplnili samopaly i ľahké guľomety.
.zásahy
Na čo to všetko potrebovali? Veď dodnes sa občas hovorí, že milicionári boli len takí smiešni ujkovia, ktorí síce občas vymenili sústruh za pušku, ale v živote z nej nevystrelili. Historik Pešek tento názor neprijíma: „Tak ako prechádzali politickým školením, zúčastňovali sa aj cvičení. V súčinnosti s armádou alebo bezpečnosťou v rámci nácviku rôznych akcií napríklad uzatvárali dôležité objekty či prečesávali okolie. A, samozrejme, zúčastňovali sa aj na ostrých zásahoch.“
Milicionári boli aktívni pri združstevňovaní, pomáhali udržiavať emócie obyvateľstva na uzde po menovej reforme v roku 1953, niekedy zasahovali proti zhromaždeniam veriacich či ľudí, nesúhlasiacich so vstupom do družstva...
Ich prvou veľkou pofebruárovou akciou bola účasť na pokuse rozvrátiť Katolícku cirkev. V polovici roka 1949 prerástol spor medzi vládou a cirkvou do stavu otvoreného odporu. Ako píše Pešek v knihe Štruktúry moci na Slovensku 1948 – 1989: „Veriaci z obavy pred uväznením kňazov stavali hliadky na ich obranu, zhromažďovali sa, bránili pracovníkom štátnych orgánov v prístupe na fary a niekedy ich aj fyzicky napádali. V množstve prípadov sa postavili aj proti jednotkám bezpečnosti a armády, s ktorými nastupovali aj Ľudové milície, ktoré boli v tom čase na celom Slovensku zmobilizované a uvedené do bojovej pohotovosti.“ Milicionári hrali dôležitú úlohu aj o rok neskôr, pri tzv. Akcii K. V noci z 13. na 14. apríla 1950 príslušníci bezpečnosti a ĽM vtrhli do mužských kláštorov, obsadili ich a zhromaždili prítomných rehoľníkov.
Samozrejme, nešlo len o násilné zásahy, niekedy stačilo, aby cez dedinu za spevu bojových piesní prešla jednotka vojska, bezpečnosti a ĽM a ľudia si svoj zamýšľaný odchod z Jednotného roľníckeho družstva dobre rozmysleli...
.konzervatívci
Dvadsať rokov po svojom sformovaní sa milície stali terčom tvrdej kritiky. Počas Pražskej jari sa dokonca vyskytli názory, že by mali byť rozpustené. Väčšina milicionárov sa však postavila za konzervatívne krídlo strany. Podľa Peška to dokumentoval napríklad celoštátny aktív ĽM na pražskom ruzynskom letisku v júni 1968, ktorého sa zúčastnilo 11-tisíc milicionárov. Dokumenty, ktoré sa tam prijali „dávali domácim konzervatívcom i Moskve argumenty o tom, že v Československu sa pripravuje kontrarevolučný zvrat“.
Po nástupe normalizácie časť milicionárov prišla o stranícku knižku, teda aj o členstvo v „ozbrojenej pästi KSČ“. Mnohí z ich kolegov sa však, naopak, sami podieľali na výmene straníckych legitimácií, čistkách a represiách. Neslávne známa je aj účasť milicionárov pri zásahoch proti obyvateľstvu na prvé výročie okupácie.
V úvode k Poriadku Ľudových milícií z roku 1974 sa o tom období píše: „Ľudové milície boli súčasťou zdravého jadra strany, podporili jej nové vedenie, svojou činnosťou prispievali k postupnej politickej i ekonomickej konsolidácii a v auguste 1969 v praxi ukázali svoje odhodlanie brániť socializmus všetkými prostriedkami.“
Aj keď si nemôžeme robiť ilúzie o tom, že komunistická moc nejako výrazne dbala na dodržiavanie vlastných zákonov, jedna vec je aj tak zarážajúca. V roku 1989 bolo členmi ĽM viac ako 80-tisíc ľudí. Týchto 80-tisíc ozbrojencov patrilo podľa stanov k organizácii, ktorá bola „neoddeliteľnou súčasťou KSČ a jej ozbrojenou zložkou slúžiacou na ochranu vymožeností robotníckej triedy socialistického zriadenia.“ Napriek tomu nebola v stanovách KSČ o Ľudových milíciách ani jedna zmienka. Ba čo viac, ich činnosť nebola, najmä po roku 1965, upravená žiadnym zákonom. Nový zákon o Zbore národnej bezpečnosti totiž rušil aj tie ustanovenia zákona z roku 1948, o ktoré sa dovtedy organizácia ĽM mohla opierať.
.´89
Posledný rok činnosti Ľudových milícií charakterizoval strmý pád. Počas „Palachovho týždňa“ (v januári 1989) pomáhali muži v modrých kabátoch pohotovostným jednotkám polície proti demonštrantom najmä v Prahe. Ešte 19. novembra sa Predsedníctvo ÚV KSČ rozhodlo uviesť milicionárov do pohotovosti. O dva dni neskôr sa dokonca uvažovalo o ich presune z okrajových štvrtí hlavného mesta do centra.
Milicionári nakoniec do centra nepochodovali, ale vedenie strany sa ich organizáciu ešte pokúšalo zachrániť: chcelo ich presunúť pod ministerstvo vnútra či Civilnú obranu.
Našťastie ani tento nápad nevyšiel a mimoriadny zjazd strany 20. – 21. decembra 1989 milície rozpustil a ich príslušníkov zbavil prísahy.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.