Tlačovky sú väčšinou zúfalo nudné. Býva to nerovná hra politickej mačky s novinárskou myšou. Ale tentoraz bolo jasné, že práve vidím ďalší kľúčový zlom v našej ponovembrovej histórii.
Onen nástojčivý pocit, že sa rovno pred mojimi očami rozhoduje o čomsi dôležitom na dlhé roky dopredu, som nemal často. Vlastne len trikrát – keď prichádzal Mečiar, keď odchádzal Čarnogurský a – teraz.
Keď prichádzal Mečiar, rozhodovalo sa o tom, ako tu budeme žiť. Či sa tu budeme nenávidieť, alebo znášať, či budeme túto krajinu rozkrádať, alebo budovať, a či teda budeme súčasťou lepšej spoločnosti, alebo dierou Európy. Vtedy, na začiatku deväťdesiatych rokov, sa mi ten spor zdal krištáľovo jasný. Väčšine sa však taký nezdal. Väčšina rada uverila lži, osvojila si nenávisť voči kritikom a aj lúpežnícku mentalitu. To vtedy prestala byť slovenská politika vzrušujúcim súbojom názorov a stala sa nadlho úmorným bojom populárnej lži a nepopulárnej pravdy. Trčali sme v tom šesť rokov, a dodnes sme sa toho celkom nezbavili.
Keď odchádzal Čarnogurský, boli sme už, našťastie, inde. Smerovali sme do NATO a EÚ, slobodné krajiny nás prestali vnímať ako problém, mafia tu prestala panovať a začala sa aspoň trochu báť, prestali sme unášať a ani politická vražda sa už neobjavila. Ale onen nástojčivý pocit prišiel nečakane znovu. Vedel som, že vtedajšia koalícia odvrátila Slovensko od katastrofy, no súčasne som videl, že to urobila katastrofálnym spôsobom – použitím mečiarovských spôsobov. Čím iným bol predvolebný sľub o dvojnásobných platoch, predvolebný pokus o podplácanie „našich“ novinárov, a povolebný likvidačný postup Dzurindovej SDK voči Čarnogurského KDH a Langošovej DS? Vtedy, na začiatku tohto tisícročia, sa mi to opäť zdalo krištáľovo jasné. Ale ani vtedy sa to tak nezdalo väčšine. Uverila, že mečiarizmus možno poraziť jeho zbraňami. Intrigami, lžou, likvidáciou slabšieho. Nazvali to pragmatizmom. A roly sa vymenili – Čarnogurského a Langoša zrazu neposielal do minulosti Mečiar, ale liberálne médiá, slovutní analytici, prozápadné elity. Lepší im bol pakt s komunistom Migašom, než antikomunisti. Odvtedy sa tu tlieska čudným pánom – kompromisu, prieskumom, intrige, moci. Našej moci. To vtedy, nie dnes, prestala byť dnešná opozícia dôveryhodná. To vtedy, nie dnes, sa nerozumne kládli základy Ficovej popularity.
Aj KDH tým napáchlo. Zľaknuté a učupené sa už koncom deväťdesiatych rokov poklonilo vkusu väčšiny, neskôr sa zbavilo svojho nepopulárneho predsedu a ešte neskôr aj svojej podstaty. Aj ono už chcelo najmä slastnú moc, pravda-nepravda. Aj ono pristalo na tú chorú hru, v ktorej nezáleží na prostriedkoch.
Bolo jasné, že sa im to škaredo vráti, ale nechceli to vidieť.
Dnes sa im to vrátilo. Priemer sa stal v KDH meradlom a neschopnosť politikou. Už to nie je hrdé hnutie, ale len trpený prívesok SDKÚ. Už nevzdorujú a neprovokujú, ako za Čarnogurského, už len nudia. Už neprichádzajú s nápadmi, už len opakujú frázy. A naivne fixľujú.
Keď som sedel na tej tlačovke, toto všetko mi prešlo hlavou. A ešte dojem, že pred mojimi očami sa práve usadil posledný záchvev, takmer kŕč zabudnutého Novembra. Pokus o čosi, na čo sme tu už úplne zabudli. Pokus o hrdosť a elementárnu pravdu v politike.
Čítam, že to nemá šancu. Predajný výskumník verejnej mienky kričí, že o takú stranu nie je záujem. Politológ, ako vždy, nehovorí nič, ale je proti. A médiá, unavené a zmätené, sú opäť len vláčené momentálnou náladou a záujmami v pozadí. Zasa sa to trápne opakuje – politici sa tu húfne a lacno kritizujú ako skazení, ale keď sa niektorí skazenosti vzoprú, všetci sa im vysmejú. Ako týmto štyrom.
Neviem, či to má šancu. Je to risk, takmer samovražedný. Ale ak práve Palko, Mikloško, Minárik a Bauer, ctitelia straníckej vernosti, tvrdia, že v KDH je už dnes mŕtvo, a preto treba aspoň skúsiť čosi nové, kto o tom vie viac?
Dnes mám tretíkrát onen nástojčivý pocit – práve toto je na dlhý čas posledný pokus o lepšiu politiku.
.štefan Hríb
Onen nástojčivý pocit, že sa rovno pred mojimi očami rozhoduje o čomsi dôležitom na dlhé roky dopredu, som nemal často. Vlastne len trikrát – keď prichádzal Mečiar, keď odchádzal Čarnogurský a – teraz.
Keď prichádzal Mečiar, rozhodovalo sa o tom, ako tu budeme žiť. Či sa tu budeme nenávidieť, alebo znášať, či budeme túto krajinu rozkrádať, alebo budovať, a či teda budeme súčasťou lepšej spoločnosti, alebo dierou Európy. Vtedy, na začiatku deväťdesiatych rokov, sa mi ten spor zdal krištáľovo jasný. Väčšine sa však taký nezdal. Väčšina rada uverila lži, osvojila si nenávisť voči kritikom a aj lúpežnícku mentalitu. To vtedy prestala byť slovenská politika vzrušujúcim súbojom názorov a stala sa nadlho úmorným bojom populárnej lži a nepopulárnej pravdy. Trčali sme v tom šesť rokov, a dodnes sme sa toho celkom nezbavili.
Keď odchádzal Čarnogurský, boli sme už, našťastie, inde. Smerovali sme do NATO a EÚ, slobodné krajiny nás prestali vnímať ako problém, mafia tu prestala panovať a začala sa aspoň trochu báť, prestali sme unášať a ani politická vražda sa už neobjavila. Ale onen nástojčivý pocit prišiel nečakane znovu. Vedel som, že vtedajšia koalícia odvrátila Slovensko od katastrofy, no súčasne som videl, že to urobila katastrofálnym spôsobom – použitím mečiarovských spôsobov. Čím iným bol predvolebný sľub o dvojnásobných platoch, predvolebný pokus o podplácanie „našich“ novinárov, a povolebný likvidačný postup Dzurindovej SDK voči Čarnogurského KDH a Langošovej DS? Vtedy, na začiatku tohto tisícročia, sa mi to opäť zdalo krištáľovo jasné. Ale ani vtedy sa to tak nezdalo väčšine. Uverila, že mečiarizmus možno poraziť jeho zbraňami. Intrigami, lžou, likvidáciou slabšieho. Nazvali to pragmatizmom. A roly sa vymenili – Čarnogurského a Langoša zrazu neposielal do minulosti Mečiar, ale liberálne médiá, slovutní analytici, prozápadné elity. Lepší im bol pakt s komunistom Migašom, než antikomunisti. Odvtedy sa tu tlieska čudným pánom – kompromisu, prieskumom, intrige, moci. Našej moci. To vtedy, nie dnes, prestala byť dnešná opozícia dôveryhodná. To vtedy, nie dnes, sa nerozumne kládli základy Ficovej popularity.
Aj KDH tým napáchlo. Zľaknuté a učupené sa už koncom deväťdesiatych rokov poklonilo vkusu väčšiny, neskôr sa zbavilo svojho nepopulárneho predsedu a ešte neskôr aj svojej podstaty. Aj ono už chcelo najmä slastnú moc, pravda-nepravda. Aj ono pristalo na tú chorú hru, v ktorej nezáleží na prostriedkoch.
Bolo jasné, že sa im to škaredo vráti, ale nechceli to vidieť.
Dnes sa im to vrátilo. Priemer sa stal v KDH meradlom a neschopnosť politikou. Už to nie je hrdé hnutie, ale len trpený prívesok SDKÚ. Už nevzdorujú a neprovokujú, ako za Čarnogurského, už len nudia. Už neprichádzajú s nápadmi, už len opakujú frázy. A naivne fixľujú.
Keď som sedel na tej tlačovke, toto všetko mi prešlo hlavou. A ešte dojem, že pred mojimi očami sa práve usadil posledný záchvev, takmer kŕč zabudnutého Novembra. Pokus o čosi, na čo sme tu už úplne zabudli. Pokus o hrdosť a elementárnu pravdu v politike.
Čítam, že to nemá šancu. Predajný výskumník verejnej mienky kričí, že o takú stranu nie je záujem. Politológ, ako vždy, nehovorí nič, ale je proti. A médiá, unavené a zmätené, sú opäť len vláčené momentálnou náladou a záujmami v pozadí. Zasa sa to trápne opakuje – politici sa tu húfne a lacno kritizujú ako skazení, ale keď sa niektorí skazenosti vzoprú, všetci sa im vysmejú. Ako týmto štyrom.
Neviem, či to má šancu. Je to risk, takmer samovražedný. Ale ak práve Palko, Mikloško, Minárik a Bauer, ctitelia straníckej vernosti, tvrdia, že v KDH je už dnes mŕtvo, a preto treba aspoň skúsiť čosi nové, kto o tom vie viac?
Dnes mám tretíkrát onen nástojčivý pocit – práve toto je na dlhý čas posledný pokus o lepšiu politiku.
.štefan Hríb
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.