Jeden a pol roka opozície po voľbách 2006 sa raz môže vyučovať ako odstrašujúci príklad, čo spôsobí zanedbaná hygiena a takpovediac povinná obmena, ku ktorej dochádza po porážkach.
Otrasy, ku ktorým došlo v SDKÚ a KDH minulý týždeň, pritom nemajú spoločného menovateľa, keďže ich zdobili odlišné krajnosti – kým z KDH odišla frakcia, verejne prezentujúca alternatívny obsah politiky, v SDKÚ vyrazili na povrch jedovaté splodiny až chorobnej uzavretosti a predstieranej „jednoty“.
To, že Jurajovi Liškovi sa rozviazal jazyk a vykríkol, že kráľ je nahý, nie je výrazom kritickej reflexie, ale veľmi pravdepodobne skôr nezvládnutého sporu o prerozdelenie akejsi koristi v Trenčianskych Tepliciach. Na „zdôvodnení“ bývalého sponzora Závodského, že „sa nemôže dívať, ako SDKÚ rozkráda Teplice“, je najzábavnejšie to AKO.
On by rozkrádať vedel inak (lepšie)? Ako ukazuje život, iný typ konfliktu, ako pre nejaké „tantiémy“ v regiónoch, v SDKÚ akoby neexistoval. Dnes je zrejmé, že blokácia Lisabonskej zmluvy vo väzbe na tlačový zákon bola od Dzurindu správnym rozhodnutím. Je však známkou chorého prostredia, ak strana v sebe úzkostlivo dusila, že existovali aj opačné názory. Iste, na pléne nech hlasujú, ako sa dohodli. Avšak čo môžu voliči čakať od strany, vnútri ktorej sídli atmosféra strachu? Podobne sa na čerstvý vzduch nedostala ani informácia o straníckej kritike Dzurindu za nezvládnutú prezentáciu „vinice“...
Príznačný pre pomery je aj Liškov výlet na Tenerife v čase parlamentnej prevádzky (či Miklošove Himaláje predtým). V SDKÚ vládne pohodlnosť, ambície sú naplnené poslaneckým mandátom. Niežeby sa SDKÚ prístupom nejako zásadne odlišovala od iných, takýto „vzťah“ k povinnostiam je však typický príznak, že princíp súťaže nefunguje. V strane sú pozície zacementované, primárky sú len na oklamanie pre hlúpu verejnosť, tak o čo sa snažiť?
Liškova výzva na mimoriadny snem a odstúpenie Dzurindu je teda jalová preto, lebo aj keby mal pravdu, že s ním sympatizuje veľa funkcionárov v Bratislave i na vidieku, z podstaty SDKÚ vyplýva, že vnútorná opozícia vylezie spod paplóna až vtedy, keď bude cítiť jasnú väčšinu, a teda existenčnú istotu. To však dlho nehrozí. Nesmie sa totiž zabúdať na famózny jav, že po prehratých voľbách bol Dzurinda na kongrese potvrdený jednomyseľnou voľbou, bez protikandidáta a protihlasu...
Úpadok štandardných strán nie je tuzemský fenomén, ale celosvetový trend. Iba na Slovensku sa však s „povolaním“ vrcholného politika spája predstava akejsi definitívy. Nepísané zákony politických cyklov, ktorým sa podriaďujú i titani (Blair, Kohl, Schroder), pritom nie sú len akousi kultúrnou požiadavkou. Oni majú i svoje hlboké rácio. A to i nad rámec toľko skloňovaných preferencií, ktorých stav je síce naozaj zlý, ale nie alarmujúci – a poltreťa roka pred voľbami ani nie relevantný. Vzťahy a komunikáciu v rámci slovenskej opozície ako celku i v jednotlivých stranách nesmierne zaťažuje, že sa v nich stretávajú ľudia poznačení 15 rokmi škriepok, intríg a podrazov. A Mikuláš Dzurinda má v tomto kruhu ešte špecifické postavenie. Umenie neodísť pritom devastuje i osobný pomník predsedu SDKÚ, keďže bez ohľadu na hriechy a viny, ktorých sa nezbaví, ide o najúspešnejšieho politika moderných slovenských dejín.
V SDKÚ však tak skoro pohyb nenastane a KDH zrejme začína zápas o holé prežitie. Keďže do volieb je ďaleko, stále to nič neznamená, najmä ak aj preferencie odrážajú politickú realitu len veľmi nahrubo. Prezidentská voľba a najmä euro môžu ešte všetko otočiť, hoci nie úplne na hlavu.
Isté je, že ak prestane Ficovi padať šťastie, opozícia bude mať na zvrate pramalú zásluhu. Útechou pri predstave, že by raz mala opäť vládnuť, je iba to, že horšie ako Smer-SNS-HZDS vládnuť nemôže.
Otrasy, ku ktorým došlo v SDKÚ a KDH minulý týždeň, pritom nemajú spoločného menovateľa, keďže ich zdobili odlišné krajnosti – kým z KDH odišla frakcia, verejne prezentujúca alternatívny obsah politiky, v SDKÚ vyrazili na povrch jedovaté splodiny až chorobnej uzavretosti a predstieranej „jednoty“.
To, že Jurajovi Liškovi sa rozviazal jazyk a vykríkol, že kráľ je nahý, nie je výrazom kritickej reflexie, ale veľmi pravdepodobne skôr nezvládnutého sporu o prerozdelenie akejsi koristi v Trenčianskych Tepliciach. Na „zdôvodnení“ bývalého sponzora Závodského, že „sa nemôže dívať, ako SDKÚ rozkráda Teplice“, je najzábavnejšie to AKO.
On by rozkrádať vedel inak (lepšie)? Ako ukazuje život, iný typ konfliktu, ako pre nejaké „tantiémy“ v regiónoch, v SDKÚ akoby neexistoval. Dnes je zrejmé, že blokácia Lisabonskej zmluvy vo väzbe na tlačový zákon bola od Dzurindu správnym rozhodnutím. Je však známkou chorého prostredia, ak strana v sebe úzkostlivo dusila, že existovali aj opačné názory. Iste, na pléne nech hlasujú, ako sa dohodli. Avšak čo môžu voliči čakať od strany, vnútri ktorej sídli atmosféra strachu? Podobne sa na čerstvý vzduch nedostala ani informácia o straníckej kritike Dzurindu za nezvládnutú prezentáciu „vinice“...
Príznačný pre pomery je aj Liškov výlet na Tenerife v čase parlamentnej prevádzky (či Miklošove Himaláje predtým). V SDKÚ vládne pohodlnosť, ambície sú naplnené poslaneckým mandátom. Niežeby sa SDKÚ prístupom nejako zásadne odlišovala od iných, takýto „vzťah“ k povinnostiam je však typický príznak, že princíp súťaže nefunguje. V strane sú pozície zacementované, primárky sú len na oklamanie pre hlúpu verejnosť, tak o čo sa snažiť?
Liškova výzva na mimoriadny snem a odstúpenie Dzurindu je teda jalová preto, lebo aj keby mal pravdu, že s ním sympatizuje veľa funkcionárov v Bratislave i na vidieku, z podstaty SDKÚ vyplýva, že vnútorná opozícia vylezie spod paplóna až vtedy, keď bude cítiť jasnú väčšinu, a teda existenčnú istotu. To však dlho nehrozí. Nesmie sa totiž zabúdať na famózny jav, že po prehratých voľbách bol Dzurinda na kongrese potvrdený jednomyseľnou voľbou, bez protikandidáta a protihlasu...
Úpadok štandardných strán nie je tuzemský fenomén, ale celosvetový trend. Iba na Slovensku sa však s „povolaním“ vrcholného politika spája predstava akejsi definitívy. Nepísané zákony politických cyklov, ktorým sa podriaďujú i titani (Blair, Kohl, Schroder), pritom nie sú len akousi kultúrnou požiadavkou. Oni majú i svoje hlboké rácio. A to i nad rámec toľko skloňovaných preferencií, ktorých stav je síce naozaj zlý, ale nie alarmujúci – a poltreťa roka pred voľbami ani nie relevantný. Vzťahy a komunikáciu v rámci slovenskej opozície ako celku i v jednotlivých stranách nesmierne zaťažuje, že sa v nich stretávajú ľudia poznačení 15 rokmi škriepok, intríg a podrazov. A Mikuláš Dzurinda má v tomto kruhu ešte špecifické postavenie. Umenie neodísť pritom devastuje i osobný pomník predsedu SDKÚ, keďže bez ohľadu na hriechy a viny, ktorých sa nezbaví, ide o najúspešnejšieho politika moderných slovenských dejín.
V SDKÚ však tak skoro pohyb nenastane a KDH zrejme začína zápas o holé prežitie. Keďže do volieb je ďaleko, stále to nič neznamená, najmä ak aj preferencie odrážajú politickú realitu len veľmi nahrubo. Prezidentská voľba a najmä euro môžu ešte všetko otočiť, hoci nie úplne na hlavu.
Isté je, že ak prestane Ficovi padať šťastie, opozícia bude mať na zvrate pramalú zásluhu. Útechou pri predstave, že by raz mala opäť vládnuť, je iba to, že horšie ako Smer-SNS-HZDS vládnuť nemôže.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.