Pred tromi mesiacmi vyšla v britskom denníku Daily Mail reportáž o dvoch pároch, ktoré sa rozhodli nemať deti. Nie kvôli kariére, dokonca ani preto, že by si chceli predĺžiť pubertu. Ich postoj bol motivovaný omnoho vyšším cieľom – záchranou planéty.
Obe dvojice nenechali nič na náhodu: žena z prvého páru sa nechala sterilizovať, muž z druhej dvojice si nechal urobiť vazektómiu. Mať deti je podľa všetkých zúčastnených sebecké a prispieva ku zvýšeniu „uhlíkovej stopy“. Každý nový človek totiž podľa ich názorov stupňuje spotrebu jedla, vody, pôdy, fosílnych palív, stromov, ako aj produkciu odpadov, znečistenie a vyššie emisie skleníkových plynov.
Myslím, že by sme týmto spasiteľom Zeme nemali brať ich presvedčenie. Naopak, v ich rozhodnutí nemať deti by sme ich mali bezvýhradne podporovať.
.ekologická záťaž
Treba však priznať, že ešte aj v dnešnej ekologicky osvietenej dobe existujú jedinci, ktorým namiesto záchrany planéty ide o záchranu vlastného rodu. Tomuto prízemnému cieľu nielenže podriaďujú svoje kariéry a vymieňajú ho za voľný čas, ktorý mohli stráviť cestovaním a „žúrkovaním“, ale, čo je najdôležitejšie, hrešia proti novému náboženstvu trvalej udržateľnosti.
Príkladom tejto nezodpovednosti je rodina s dcérou Alžbetou, ktorá má síce len dva mesiace, ale uhlíkovú stopu zanechávala už v prenatálnom štádiu. Dnes už ťažko zrátať, aké emisie zanechali jej rodičia na cestách z vidieka do petržalskej nemocnice, koľko elektriny minul sonograf, o koľko zvýšila environmentálnu záťaž cesta do Viedne, pretože podľa matky dieťaťa „u nás také tehotenské šaty nemajú“.
To všetko je však nič v porovnaní so stopou, ktorú Alžbeta zanechala neskôr. Kolísku, prebaľovací pult a kopu oblečenia síce zdedila, ale množstvo vecí, najmä tých z ropy, má nových. Pri niektorých veciach, ako sú napríklad plienky, sa dokonca ani nezdá, že by sa dalo ich používanie minimalizovať, prípadne že by ich bolo možné použiť znovu či recyklovať!
Dôležitým faktorom, ovplyvňujúcim ekologickú záťaž, je aj lenivé príbuzenstvo, ktoré prichádza na návštevy autami. Ale ani samotná Alžbeta, podporovaná matkou, nie je v tomto ohľade bez chyby – na vyšetrenia na Kramáre, ba dokonca aj do blízkych Malaciek zatiaľ odmieta chodiť vlakom...
O budúcich škodách radšej ani nehovorme.
.gender mainstreaming
Narodenie dcéry je však spojené aj s problémami, týkajúcimi sa rodových otázok. Vznešeným ideám rodovej rovnosti odporuje už tehotenstvo. Nech sa rodičia akokoľvek snažia, tehotnou nakoniec zostáva matka. Niektorí síce ešte stále hovoria o biologickej predurčenosti, ale genderovo scitlivení už niekoľko desaťročí vedia, že žena sa ženou nerodí, ale sa ňou stáva.
Druhý problém sa týka samotnej dcéry: jej rodičia ju najčastejšie navliekajú do ružového a oslovujú ženským menom bez ohľadu na poznanie, že pohlavie nie je nevyhnutne zhodné s rodom. Niektorí príbuzní dokonca tvrdia, že s dievčaťom sa treba rozprávať ešte maznavejšie ako s chlapcom a treba jej hovoriť aká je krásna (a nie aký je mocný). Táto stereotypizácia má, našťastie, najlepšie roky za sebou.
Azda najväčšie kontroverzie však vytvára rodinné „rodové rozpočtovanie“. Kým dvojica podobne zarábajúcich bezdetných manželov s tým zväčša nemáva problém, po narodení dieťaťa nastávajú nezhody. V Alžbetinom prípade sa rodičia zhodli na interpretácii „gender budgetingu“ ako „rodovo rozlíšeného hodnotenia rozpočtov, začleňovania rodového pohľadu do všetkých úrovní procesu rozpočtovania a reštrukturalizácie príjmov a výdavkov za účelom podpory rovnosti rodov“, nie však na tom, či treba tie peniaze deliť na polovicu (podľa počtu rodov) alebo na tretiny (podľa počtu členov domácnosti).
Našťastie, v spomínanej domácnosti proces hľadania konsenzu neustal a rodičia sa po večeroch začali rozprávať o uplatňovaní rodového hľadiska vo všetkých rozhodovacích procesoch – od otázky, kto bude dnes dcéru kúpať, až po jej dojčenie.
.menšie problémy
Bez ohľadu na vážnosť ekologických a rodových otázok je nutné pristaviť sa ešte pri niektorých menších problémoch, súvisiacich s budúcim Alžbetiným životom:
Čo s takým menom, ktoré jej bez ohľadu na jej názor (!) vybrali rodičia? Už dnes je totiž jasné, že popri všetkých tých Vanesskách a Džessikách bude pôsobiť staromódne a nejaký Enrico sa o ňu len tak ľahko neobtrie...
Čo si pomyslí o tatovi, ktorý jej existenciu využije na napísanie článku?
Kde bude chodiť do školy? To je mimoriadne aktuálna otázka najmä v obci, kde prichádza k čoraz väčšej segregácii najmladšej generácie a kde sa bez ohľadu na ušľachtilé myšlienky rovnosti príležitostí znižuje príležitosť uspieť (v rámci celej spoločnosti, nie danej školy).
Bude mať Alžbeta plný rozvrh najrozličnejších výchov, alebo sa naučí ešte aj niečo z matematiky?
Bude môcť niečo zdediť (ak bude čo) z druhého piliera?
Bude sa skladať na dôchodok aj záchrancom planéty?
Bude sa skladať na dôchodok aj záchrancom socializmu? (Upozornenie prípadným čitateľom z ľavého spektra, pozri knihu sociológa Jana Kellera Soumrak sociálního státu.)
Bude členstvo v Jánošíkovej mládeži o šesť rokov povinné?
Na akú sumu sa vyšplhá pôrodné?
.slabá generácia
Alžbeta leží v kolíske a striedavo spí a mrnčí. Potom ju prebalia, naje sa a pôjde von. Urobí okruh okolo dediny (ak nebudú rodičia unavení, možno zájde až za diaľnicu). Zase ju prebalia a nakŕmia. Príde babka, a ak nebude unavená, pôjde Alžbeta ešte na hodinu von. Vráti sa, prebalia ju, dostane jesť. Trochu si porozpráva, občas sa usmeje. Potom sa bude kúpať, dostane nové oblečenie a zase najesť. Od ôsmej do desiatej začne hlasno protestovať, že sa jej nechce spať. Bude ju treba pestovať, tancovať s ňou, nútiť jej cumlík a predstierať dobrú náladu. Keďže je Alžbeta „parents-friendly“ dieťa, zaspí nakoniec aj na sedem hodín. Čas, ktorý jej zostane do prechádzky, opäť vyplní polihovaním, jedením, prebaľovaním a mrnčaním.
Ešte niekoľko rokov zostane v blaženej nevedomosti a nebude musieť riešiť závažné spoločenské ani tie bežné každodenné otázky. Bude patriť ku generácii s dosiaľ najnižším podielom na celkovej populácii. V rámci svojej vekovej kohorty môže pociťovať menšiu konkurenciu, oveľa viac sa však bude musieť presadiť v konkurencii starších. Možno bude musieť živiť len svoje deti, pravdepodobnejšie však bude nútená (povedzme veľmi silnou generáciou svojich rodičov, ktorí budú mať bližšie k dôchodku ako k mladosti) k silnej medzigeneračnej solidarite. Je možné, že bude žiť v genderovo vyrovnanej a k planéte priateľskej spoločnosti, v ktorej sa však ešte bude dať vysloviť vlastný názor. Možno bude na svete šťastná, je však tiež možné, že bude rodičom nadávať. Napríklad za to meno, alebo za to, kam ju to priviedli...
Zatiaľ sa usmieva.
Obe dvojice nenechali nič na náhodu: žena z prvého páru sa nechala sterilizovať, muž z druhej dvojice si nechal urobiť vazektómiu. Mať deti je podľa všetkých zúčastnených sebecké a prispieva ku zvýšeniu „uhlíkovej stopy“. Každý nový človek totiž podľa ich názorov stupňuje spotrebu jedla, vody, pôdy, fosílnych palív, stromov, ako aj produkciu odpadov, znečistenie a vyššie emisie skleníkových plynov.
Myslím, že by sme týmto spasiteľom Zeme nemali brať ich presvedčenie. Naopak, v ich rozhodnutí nemať deti by sme ich mali bezvýhradne podporovať.
.ekologická záťaž
Treba však priznať, že ešte aj v dnešnej ekologicky osvietenej dobe existujú jedinci, ktorým namiesto záchrany planéty ide o záchranu vlastného rodu. Tomuto prízemnému cieľu nielenže podriaďujú svoje kariéry a vymieňajú ho za voľný čas, ktorý mohli stráviť cestovaním a „žúrkovaním“, ale, čo je najdôležitejšie, hrešia proti novému náboženstvu trvalej udržateľnosti.
Príkladom tejto nezodpovednosti je rodina s dcérou Alžbetou, ktorá má síce len dva mesiace, ale uhlíkovú stopu zanechávala už v prenatálnom štádiu. Dnes už ťažko zrátať, aké emisie zanechali jej rodičia na cestách z vidieka do petržalskej nemocnice, koľko elektriny minul sonograf, o koľko zvýšila environmentálnu záťaž cesta do Viedne, pretože podľa matky dieťaťa „u nás také tehotenské šaty nemajú“.
To všetko je však nič v porovnaní so stopou, ktorú Alžbeta zanechala neskôr. Kolísku, prebaľovací pult a kopu oblečenia síce zdedila, ale množstvo vecí, najmä tých z ropy, má nových. Pri niektorých veciach, ako sú napríklad plienky, sa dokonca ani nezdá, že by sa dalo ich používanie minimalizovať, prípadne že by ich bolo možné použiť znovu či recyklovať!
Dôležitým faktorom, ovplyvňujúcim ekologickú záťaž, je aj lenivé príbuzenstvo, ktoré prichádza na návštevy autami. Ale ani samotná Alžbeta, podporovaná matkou, nie je v tomto ohľade bez chyby – na vyšetrenia na Kramáre, ba dokonca aj do blízkych Malaciek zatiaľ odmieta chodiť vlakom...
O budúcich škodách radšej ani nehovorme.
.gender mainstreaming
Narodenie dcéry je však spojené aj s problémami, týkajúcimi sa rodových otázok. Vznešeným ideám rodovej rovnosti odporuje už tehotenstvo. Nech sa rodičia akokoľvek snažia, tehotnou nakoniec zostáva matka. Niektorí síce ešte stále hovoria o biologickej predurčenosti, ale genderovo scitlivení už niekoľko desaťročí vedia, že žena sa ženou nerodí, ale sa ňou stáva.
Druhý problém sa týka samotnej dcéry: jej rodičia ju najčastejšie navliekajú do ružového a oslovujú ženským menom bez ohľadu na poznanie, že pohlavie nie je nevyhnutne zhodné s rodom. Niektorí príbuzní dokonca tvrdia, že s dievčaťom sa treba rozprávať ešte maznavejšie ako s chlapcom a treba jej hovoriť aká je krásna (a nie aký je mocný). Táto stereotypizácia má, našťastie, najlepšie roky za sebou.
Azda najväčšie kontroverzie však vytvára rodinné „rodové rozpočtovanie“. Kým dvojica podobne zarábajúcich bezdetných manželov s tým zväčša nemáva problém, po narodení dieťaťa nastávajú nezhody. V Alžbetinom prípade sa rodičia zhodli na interpretácii „gender budgetingu“ ako „rodovo rozlíšeného hodnotenia rozpočtov, začleňovania rodového pohľadu do všetkých úrovní procesu rozpočtovania a reštrukturalizácie príjmov a výdavkov za účelom podpory rovnosti rodov“, nie však na tom, či treba tie peniaze deliť na polovicu (podľa počtu rodov) alebo na tretiny (podľa počtu členov domácnosti).
Našťastie, v spomínanej domácnosti proces hľadania konsenzu neustal a rodičia sa po večeroch začali rozprávať o uplatňovaní rodového hľadiska vo všetkých rozhodovacích procesoch – od otázky, kto bude dnes dcéru kúpať, až po jej dojčenie.
.menšie problémy
Bez ohľadu na vážnosť ekologických a rodových otázok je nutné pristaviť sa ešte pri niektorých menších problémoch, súvisiacich s budúcim Alžbetiným životom:
Čo s takým menom, ktoré jej bez ohľadu na jej názor (!) vybrali rodičia? Už dnes je totiž jasné, že popri všetkých tých Vanesskách a Džessikách bude pôsobiť staromódne a nejaký Enrico sa o ňu len tak ľahko neobtrie...
Čo si pomyslí o tatovi, ktorý jej existenciu využije na napísanie článku?
Kde bude chodiť do školy? To je mimoriadne aktuálna otázka najmä v obci, kde prichádza k čoraz väčšej segregácii najmladšej generácie a kde sa bez ohľadu na ušľachtilé myšlienky rovnosti príležitostí znižuje príležitosť uspieť (v rámci celej spoločnosti, nie danej školy).
Bude mať Alžbeta plný rozvrh najrozličnejších výchov, alebo sa naučí ešte aj niečo z matematiky?
Bude môcť niečo zdediť (ak bude čo) z druhého piliera?
Bude sa skladať na dôchodok aj záchrancom planéty?
Bude sa skladať na dôchodok aj záchrancom socializmu? (Upozornenie prípadným čitateľom z ľavého spektra, pozri knihu sociológa Jana Kellera Soumrak sociálního státu.)
Bude členstvo v Jánošíkovej mládeži o šesť rokov povinné?
Na akú sumu sa vyšplhá pôrodné?
.slabá generácia
Alžbeta leží v kolíske a striedavo spí a mrnčí. Potom ju prebalia, naje sa a pôjde von. Urobí okruh okolo dediny (ak nebudú rodičia unavení, možno zájde až za diaľnicu). Zase ju prebalia a nakŕmia. Príde babka, a ak nebude unavená, pôjde Alžbeta ešte na hodinu von. Vráti sa, prebalia ju, dostane jesť. Trochu si porozpráva, občas sa usmeje. Potom sa bude kúpať, dostane nové oblečenie a zase najesť. Od ôsmej do desiatej začne hlasno protestovať, že sa jej nechce spať. Bude ju treba pestovať, tancovať s ňou, nútiť jej cumlík a predstierať dobrú náladu. Keďže je Alžbeta „parents-friendly“ dieťa, zaspí nakoniec aj na sedem hodín. Čas, ktorý jej zostane do prechádzky, opäť vyplní polihovaním, jedením, prebaľovaním a mrnčaním.
Ešte niekoľko rokov zostane v blaženej nevedomosti a nebude musieť riešiť závažné spoločenské ani tie bežné každodenné otázky. Bude patriť ku generácii s dosiaľ najnižším podielom na celkovej populácii. V rámci svojej vekovej kohorty môže pociťovať menšiu konkurenciu, oveľa viac sa však bude musieť presadiť v konkurencii starších. Možno bude musieť živiť len svoje deti, pravdepodobnejšie však bude nútená (povedzme veľmi silnou generáciou svojich rodičov, ktorí budú mať bližšie k dôchodku ako k mladosti) k silnej medzigeneračnej solidarite. Je možné, že bude žiť v genderovo vyrovnanej a k planéte priateľskej spoločnosti, v ktorej sa však ešte bude dať vysloviť vlastný názor. Možno bude na svete šťastná, je však tiež možné, že bude rodičom nadávať. Napríklad za to meno, alebo za to, kam ju to priviedli...
Zatiaľ sa usmieva.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.