Hovorí, že v štyridsiatom ôsmom Československo nemohlo byť mostom medzi Východom a Západom, že voľby, ktoré boli dva roky predtým, neboli štandardne demokratické a že dnes by na prevrate nikto nemal záujem. Historik Milan Zemko.
.čo to bol február 1948?
Február 1948 znamenal prevzatie celej politickej moci do rúk komunistickej strany so všetkými, teda nielen mocenskými dôsledkami. Bolo to opätovné nastolenie totalitného režimu.
.čo to znamená, so všetkými dôsledkami?
Všetko, čo sa v krajine dialo, sa dialo z rozhodnutia Ústredného výboru KSČ. Národný front potom už len formálne potvrdil to, čo rozhodol možno ani nie ÚV, ale jeho predsedníctvo, v ktorom sedelo nejakých 10 – 12 ľudí. Aj uznesenia satelitných strán, ktoré tu 40 rokov prežívali, sa museli odvolávať na uznesenia zjazdu či ÚV KSČ. Rozhodnutia KSČ mali dopad prakticky na celý život všetkých občanov krajiny.
.bol to prevrat?
Áno. Ale bol to prevrat, ktorý si zachoval určitú formálne legálnu masku. Prezident prijal demisiu nekomunistických ministrov, vymenoval novú vládu a tá získala v parlamente väčšinu, vlastne hlasy všetkých 241 zúčastnených poslancov. Celé sa to však dialo v priamom mocenskom zápase a tá moc bola vtedy už na strane komunistov. Komunisti kontrolovali Štátnu bezpečnosť a armáda bola vtedajším ministrom obrany Svobodom dokonale neutralizovaná.
.stačilo ovládať ozbrojené zložky?
Bol tam súčasne aj veľký kus naivity zo strany demokratickej reprezentácie. Oni si uvedomovali tlak komunistov, ale dosť dobre si nepremysleli, aké kroky treba urobiť, aby mohli tomu tlaku vzdorovať. Klasická forma víťazstva nad protivníkom prostredníctvom parlamentu a prezidenta sa ukázala ako neúčinná a na nič iné zrejme predstavitelia demokratických strán neboli pripravení. Tým, že komunisti dokázali mobilizovať masy, čo bolo ich veľké umenie, a súčasne ovládali bezpečnostné zložky, dokázali ovplyvniť aj prezidenta, ktorý bol už dlho chorý a zrejme aj bezradný.
.aký bol tento režim oproti režimu vojnovej Slovenskej republiky?
Bol oveľa kompaktnejší. Počas vojny napríklad fungoval súkromný sektor. Mnohé veci, ktoré boli vtedy publikované a neboli režimistické, by už po roku 1948 nemohli vyjsť. Ľudácky režim, na rozdiel od komunistického, nezasahoval priamo do umeleckej tvorby. Ten komunistický sa už rok po „víťazstve pracujúceho ľudu“ tvrdo presadzoval prakticky vo všetkom a v umení vyžadoval prorežimnú konformnosť.
.na jeseň roku 1947 došlo k odstráneniu viacerých politikov Demokratickej strany zo Zboru povereníkov, čo bola vlastne slovenská vláda. Bola to generálka na Február?
Istým spôsobom šlo o generálku, aj keď pražská „premiéra“ mala formálnejšiu, kultivovanejšiu podobu. V podstate išlo o zápas komunistov s Demokratickou stranou. Vo voľbách roku 1946 zaznamenali demokrati veľké, ale bohužiaľ aj posledné víťazstvo. Od okamihu, keď získali 62 percent slovenských voličov, sa proti nim viedla sústredená kampaň.
Nielen zo strany slovenských a českých komunistov, ale dialo sa to aj za podpory českých demokratických strán – napríklad sociálnych demokratov a národných socialistov. Jediná česká strana, ktorá bola opatrnejšia a zrejme rozoznala dopad týchto krokov, bola Československá strana lidová. Dôsledkom tohto zápasu bolo, že DS musela prepustiť spojencom komunistov značné pozície v novom Zbore povereníkov. Takto oslabená strana potom smerovala s ďalšími demokratickými stranami k definitívnej porážke vo februári 1948.
.prebratie moci v Prahe nebolo také násilné?
Násilné to bolo dosť. Fungovala tam polícia, ostentatívne pochodovali milície, tá hrozba bola evidentná. V Prahe sa však snažili dodržiavať princíp legality. Ministri boli členmi vlády, kým nebola prijatá ich demisia, potom bola riadne vymenovaná nová vláda a tá získala v zastrašenom a sčasti už redukovanom parlamente jasnú podporu. Na Slovensku to pod vedením predsedu Zboru povereníkov Gustáva Husáka vyzeralo inak. Pravdepodobne aj preto, že doktor Husák si musel spytovať svedomie za rok 1946, keď komunisti dostali na Slovensku, na rozdiel od českých krajín, poriadne „na frak“. Len čo ministri za DS podali demisiu, doktor Husák využil či zneužil príležitosť a odvolal aj povereníkov DS, hoci tí neodstúpili.
.čo to znamenalo?
No jednoducho ich nepustili do budov povereníctiev. A tí, ktorí sa do budovy dostali, z nej boli vyvedení. Nebolo ich treba na mieste zastreliť. Veď u nás ľudia nie sú pripravení ísť na barikády. Najmä keď tí druhí do ulíc vyjdú a ešte majú v rukách aj flinty, hoci ktovie, či boli nabité. A to vlastne stačilo, pretože ostatní sa začali okamžite sťahovať, ustupovali a neangažovali sa, a tí bystrejší balili kufre a snažili sa čo najskôr dostať za hranice, prípadne prebehnúť do víťazného tábora . Podobne to prebiehalo aj v tridsiatom ôsmom.
.boli voľby v roku 1946, v ktorých u nás vyhrala DS, slobodné?
Slobodné boli iba pre strany, ktoré mohli kandidovať. A kandidovať nemohla nielen bývalá agrárna strana, ale ani národní demokrati a živnostnícka strana, nehovoriac o stranách národnostných menšín... Prvé tri spomenuté strany spolu získali v posledných predvojnových voľbách viac ako štvrtinu hlasov, o ktoré sa chceli vo voľbách v roku 1946 podeliť strany, ktoré boli povolené. Dá sa povedať, že demokratické strany zle odhadli situáciu: mysleli si, že voliči nepovolených strán pripadnú im. Ale ukázalo sa, že najmä po pozemkovej reforme, ktorá sa udiala v réžii komunistov, veľmi veľa týchto hlasov získali komunisti.
.často sa hovorí, že za komunizmus v ČSR môžu Česi, ktorí si ho zvolili. Súhlasíte?
Pokiaľ ide o politické sympatie, ten posun doľava bol očividnejší v Čechách ako na Slovensku. Ale čo vlastne bola Demokratická strana? V tej podobe, v akej išla do volieb, to bol kompromis medzi bývalými agrárnikmi a národniarmi na jednej strane a bývalými ľudákmi na strane druhej. Bolo to spojenectvo proti komunistom. DS nebola vnútorne jednotná a silná. Len čo mala vzdorovať tlakom politických protivníkov, čo bolo ihneď po voľbách, nedokázala to. Odvtedy zaznamenávala len neúspechy...
.voľby v roku 1946 dopadli zle zrejme aj preto, že sa uskutočnili po vyhnaní Nemcov a časti Maďarov...
Ešte nie úplnom. Nemci a Maďari však už boli zbavení občianstva, a teda nemohli voliť. Navyše neexistovala ani jedna menšinová strana. Systém bol taký, že ak mala vzniknúť nejaká strana, musela získať súhlas Národného frontu. Existujúce strany mali tiež právomoc schváliť jej názov. Slovenskí katolíci chceli napríklad založiť kresťansko-republikánsku stranu, ale keď videli, ako sa do toho vložili komunisti a nakoniec im zakázali aj toto pomenovanie a povolili im bezpohlavný názov Strana slobody, väčšina z nich pochopila, že to nie je dobrá cesta, a radšej podporili DS. To nebol skutočný slobodný priestor.
.čo to vlastne znamenalo, že 25. februára 1948 pán prezident demisiu ministrov prijal?
Nielenže prijal demisiu ministrov, ale vymenoval aj predsedom vlády Gottwaldom navrhnutých nástupcov. Nebolo to ani konzultované s vedeniami ostatných politických strán, respektíve len s tzv. „akčnými výbormi“, teda kolaborantmi v týchto stranách. Nekomunistické strany sa nakoniec ukázali ako nepevné organizácie. Vo všetkých sa objavili odpadlíci, ktorí zacítili, že všetko je stratené a že ten, kto skôr prebehne na druhú stranu, má šancu zostať v politike. Druhá vec je, že v päťdesiatych rokoch aj niektorí z týchto kolaborantov skončili za mrežami.
.kSČ mala svojich ľudí v nekomunistických stranách?
Áno. V prípade sociálneho demokrata Zdenka Fierlingera sa to ukázalo hneď, inde to nebolo také zjavné.
.aj vo vláde, ktorá vznikla po 25. februári, zasadali nekomunisti, napríklad Masaryk a Svoboda...
Áno, zostal tam Masaryk a Svoboda, z ktorého sa potom vykľul pekný komunista.
A Jan Masaryk skončil po dvoch týždňoch pod oknom Černínskeho paláca. Či to bola samovražda, alebo vražda, to už ťažko povedať.
.akú úlohu zohrával v období prevratu sovietsky emisár Zorin?
Myslím, že mal byť predovšetkým morálnou oporou. Už pred „udalosťami“ bol istý tlak, aby naši komunisti pozvali na pomoc Sovietsky zväz, ale to Gottwald odmietol. Možno to bol jeho pud sebazáchovy, a nakoniec sa ukázalo, že to aj zvládli sami.
.to je zvláštne, veď Gottwald už od dvadsiatych rokov vždy poslúchal moskovské príkazy...
Pokiaľ viem, z Moskvy prišlo ocenenie, ako dobre to spravili, len sa im zdalo, že trochu pomaly pokračujú v nastoľovaní nového režimu. Ale to už možno boli len polticko-mocenské hry, ktoré boli aj v iných krajinách a ktoré sa stali aj východiskom pre čistky medzi samotnými komunistami. Nakoniec, v Maďarsku sa začali už v rokoch 1948/1949.
.nakoľko hrala v Benešových kalkuláciách úlohu skutočnosť, že Československo nie je izolované a moskovská hrozba je prítomná?
Myslím si, že Beneš príliš dôveroval Stalinovi. Myslel si, že síce budeme orientovaní na Sovietsky zväz, ale inak nás Stalin nechá robiť si veci po svojom. Bola to predstava, ktorá neskôr získala pomenovanie finlandizácia. Aj vo Fínsku bol v marci 1948 pokus o prevrat, ale miestni komunisti boli slabší a nekomunisti asi zručnejší, takže sa to nepodarilo. Ale boli aj v inej geopolitickej situácii. Stačilo, že sa Fínsko v zahraničnej politike orientovalo na ZSSR. Preto Fíni vôbec neuvažovali o vstupe do Európskeho hospodárskeho spoločenstva, nehovoriac o NATO, a zostali v pozícii neutrálnej krajiny. Fínom však predsa len zostal kapitalizmus a liberálna demokracia, to však v prípade Československa neprichádzalo do úvahy. Preto chceli komunisti rozhodnúť mocenský zápas ešte pred voľbami. Tie mali byť na jar 1948 a boli signály, že voľby nemusia pre komunistov dopadnúť dobre. Potom by sa o režime rozhodlo čisto mocenskými prostriedkami, takto to išlo „suchou cestou“...
.medzi rokmi 1945 a 1948 bola populárna idea Československa ako mostu medzi Východom a Západom...
A po čase sa prišlo na to, že po mostoch sa šliape... Bolo to nereálne. Ak pre vtedajšiu politickú elitu aj verejnosť platilo, že po Mníchove nie je možné úplne sa upnúť na Západ a na druhej strane, úplný príklon k Východu tiež nebol možný, tak za takej situácie vždy vznikajú teórie mostov. Skôr či neskôr však nastupuje draho zaplatená dezilúzia.
.minister informácií Václav Kopecký zrušil krátko po prevrate asi 200 periodík, zakázal 370 vydavateľstiev a ponechal ich tridsať, samozrejme, pod štátnou kontrolou...
Áno a rušili sa aj organizácie. Viete, Česi – to bol a je národ spolkov. A ako za protektorátu, tak aj po tom štyridsiatom ôsmom im aj nám urobili jednu mládežnícku organizáciu, jednu včelársku, jednu filatelistickú, jednu pre ženy a tak ďalej.
.okrem toho začalo aj masové zatýkanie...
V publikácii Smrť za mrežami sa píše, že v tridsiatom ôsmom bolo v demokratickom Československu okolo 9 000 väzňov, ale v päťdesiatom treťom to už bolo 46 000 obvinených a väzňov. Z toho možno polovica politických, a aj z toho zvyšku veľa takých, ktorí boli kriminalizovaní. Napríklad živnostníkom zoštátnili majetok, oni si niečo z neho nechali a keď im na to prišli, tak to bolo posúdené ako kriminálny, protištátny čin.
.dôsledkom februára bolo aj to, že v marci vylúčili z parlamentu 70 poslancov. To sa ako môže stať?
Na marcovom zasadaní parlamentu v roku 1948 chýbalo 59 poslancov. Časť z neprítomných bola už „vyakčnená“, teda „akčné výbory“ „obrodených“ strán ich zbavili mandátu. Keď sa raz zavedie totalitný režim a v jeho rámci funguje „obrodený“ Národný front, ktorý rozhoduje „v mene ľudu“, tak to ide. Odstavených poslancov zbavili mandátov pod vedením komunistov ich vlastní kolegovia, ktorí stihli obrátiť kabát.
.tá komunistická technológia bola podobná ako tá nacistická...
Áno. Ono vlastne fašisti a nacisti sa technológiu moci učili od Sovietov, ktorí nastolili takýto režim ako prví. Oni prví zakázali politické strany a tak ďalej. Nakoniec, aj fašisti, aj nacisti hovorili, že robia revolúciu. Ale inú – národnú revolúciu.
.ale spomínali ste, že komunisti chceli mať masku legálnosti...
Tú mali. Vláda bola schválená ešte tým pôvodným parlamentom. Komunisti išli dokonca tak ďaleko, že presviedčali niektorých poslancov iných strán, aby hlasovali proti nim. Ale oni hlasovali za, pretože v podobných situáciách majú ľudia jednoducho strach. Veď boli len tri roky po vojne. Tí ľudia zažili protektorát alebo slovenský štát, kde najmä v tom záverečnom období nebolo nikomu do smiechu.
.fenomén strachu bol v tomto období v československej politike asi dosť silno prítomný...
Ja myslím, že ten fenomén strachu bol prítomný v celej východnej Európe. O čo odvážnejší mohli byť Rumuni, Bulhari alebo Maďari? Ale na jednu vec by som predsa len rád poukázal, a tou je Národný front. V ČSR museli byť v ňom všetky strany, ktoré chceli legálne pôsobiť. V Maďarsku to tak nebolo, hoci to bola porazená krajina. Podobne v Poľsku. Existovali síce vlastenecké fronty alebo národné fronty, v ktorých boli komunisti a ich spojenci, ale nemuseli v ich byť všetky strany. V Maďarsku prevzali komunisti moc, a to úplnú moc, bez toho, že by vyhrali vo voľbách. Tam to zariadila spojenecká komisia, v ktorej boli iba Sovieti. Plus tam bol šikovný politik, ktorý sa síce vedel zmocniť vlády, ale vedel efektívne vládnuť. Rákosi nasadil pred uchopením moci známu salámovú taktiku, pri ktorej sa postupne odkrajovalo z demokratických práv, takže opozičné strany boli čoraz slabšie. Ale tieto strany neboli pôvodne vo „vlasteneckom fronte“.
.dokázala si niektorá východoeurópska krajina udržať odstup do Sovietskeho zväzu?
Samostatnosť si po štyridsiatom ôsmom roku dokázali zachovať len juhoslovanskí komunisti, lebo nebolo reálne možné obsadiť ich bez rozpútania vojny. Sovieti videli, čo tam znamenala partizánska vojna počas tých štyroch vojnových rokov. Bolo jasné, že Juhoslovanov nemožno ovládnuť tak ako Čechoslovákov, ktorí síce vedia v istých chvíľach pohroziť pästičkami, ale potom si povedia, že ozajstný boj je príliš veľké riziko, predsa si nenecháme zničiť našu zlatú Prahu, a treba myslieť na budúcnosť a veď vlastne to nebude navždy také zlé, ako je to teraz, raz sa počasie zlepší a podobné veci.
.no ale nezaslúžila si to vlastne takáto krajina zbabelcov?
Ja si myslím, že v určitom zmysle si o to „koledovala“. Nedokázala nijakým primeraným spôsobom zareagovať ani na Mníchov, ani na ďalšie udalosti a nechala to všetko na exil, tam československí vojaci bojovali veľmi udatne, ale sama krajina a jej domáca elita kým mohla, nevystúpila, neriskovala. To zrejme predznačilo našu mentálnu vybavenosť a čosi to prezradilo aj potenciálnym či reálnym mocnárom v tomto našom priestore. Videli, že majú dočinenia s krajinou, s ktorou si možno poradiť. Taký bol tridsiaty ôsmy, štyridsiaty ôsmy aj šesťdesiaty ôsmy. A musela prísť celkom zmenená situácia, aby sa to v pamätnom osemdesiatom deviatom skutočne zvrtlo. A až teraz, keď sme v NATO a EÚ, nám už konečne – alebo zatiaľ? - nehrozí, že nám niekto vyvedie nejaké „psie kusy“.
.nehrozí?
Ja si myslím, že nie, aspoň predbežne. Predovšetkým z titulu vonkajšej, medzinárodnej situácie, ale nepodceňoval by som ani tú vnútornú situáciu. Dokonca aj tí, o ktorých by sme si mohli myslieť, že by to chceli, to podľa mňa vlastne ani nechcú. Všetky tunajšie strany sa zdajú zviazané s ekonomickými kruhmi. A nedá sa robiť boľševický február ´48 druhýkrát s tým, že by sa taký prevrat nedotkol súkromného vlastníctva. Myslím si, že o takú zmenu nestojí nik, ani tá v súčasnosti najväčšia strana.
.takže hoci mentálne vybavenie podobné februáru by tu bolo, vnútorné a najmä vonkajšie okolnosti to podľa vás nedovolia?
Myslím si, že nie. Vtedy sme boli v situácii, keď bolo všetko v zásade rozhodnuté a do veľkej miery vládla v krajine rezignácia, pocit, že sa tomu nedá uniknúť, že to tak hádam aj má byť. Akurát niektorí dúfali, že aspoň v duchovnej oblasti sa zachová sloboda. Takéto predstavy, nádeje tu boli, ale rýchle sa dožili trpkého sklamania.
.a v tomto sme sa veľmi nezmenili. Išli by sme dnes na barikády, ak by tí druhí ukázali flinty? Nie je dnes našou najväčšou nádejou to, že ľudia ako Juraj Široký tu nebudú chcieť február?
Do veľkej miery áno. V ich záujme to totiž naozaj nie je.
.ale to je dosť šialená situácia.
Je. Ale netýka sa len nás. Čo nie je extra útechou...
.v štyridsiatom ôsmom prevzali komunisti moc a v šesťdesiatom vyhlásili Československú socialistickú republiku. Podarilo sa im za tých dvanásť rokov vybudovať socializmus?
Samozrejme, že nie. Tu nebolo nič, čo by zodpovedalo teoretickým predstavám starých marxistov. To vládnuci súdruhovia usúdili, že už sme sa dostali tak ďaleko a možno aj mali trochu strach, aby nás niekto nepredbehol a nevyhlásil sa za socialistického ešte skôr než my. Mali pocit, že už sme hospodársky aj sociálne tak homogenizovaní, že môžeme hovoriť o socialistickej spoločnosti. O rok či dva potom prišla hospodárska kríza, takže súdruhovia museli okrem iného vyhlásiť aj jeden bezmäsitý deň v týždni. Samozrejme, nie piatok, aby nenahrávali katolíkom, ale štvrtok. A keďže katolíci mali piatok, tak ušetrili o to viac mäsa. To však nemohol byť vrchol socialistických úspechov. Aj preto sa možno krajina postupne radikalizovala a začali vznikať predstavy o inom riadení hospodárstva.
.menila sa nejako interpretácia februára ´48 počas nasledujúcich štyridsiatich rokov?
Niečo bolo cítiť v šesťdesiatych rokoch. Vtedy sa dokonca podarilo publikovať v jednom českom mesačníku záznam z diskusie na komunistickej konferencii pred rokom ´48. A tam si súdruhovia medzi sebou otvorene hovorili, že pluralitný režim je len dočasný a že bude nasledovať taká revolúcia, aká bola v Sovietskom zväze. Niečo také sa v tom čase na komunistov prezradilo.
.spracovali českí a slovenskí historici toto obdobie dostatočne?
Čo je dostatočne? Pokiaľ ide o konkrétne udalosti okolo februára, tie boli opísané. Existujú knižné publikácie, kritické štúdie. V Česku rozhodne viac ako na Slovensku. Českých historikov je viac, a sú aj usilovnejší.
.a čo aktéri tejto éry?
V oblasti monografií je to naozaj veľmi slabé. A takí „výtečníci“ ako Široký, Bacílek, ako aj Husák by si monografiu rozhodne zaslúžili.
Milan Zemko (1944) roku 1966 absolvoval Filozofickú fakultu Univerzity Komenského v Bratislave, odbor filozofia – história. V rokoch 1966 –1969 pokračoval na tej istej univerzite v postgraduálnom štúdiu, odbor dejiny estetiky. Začiatkom roku 1970 musel v rámci politických čistiek po okupácii Československa postgraduálne štúdium prerušiť a do roku 1989 pracoval ako zamestnanec literárnej agentúry v Bratislave. V júni 1989 nastúpil ako redaktor do literárno-kultúrneho mesačníka Slovenské pohľady a od novembra 1989 sa angažoval v politickom hnutí Verejnosť proti násiliu. V marci 1990 bol kooptovaný za VPN do SNR a od júna 1990 do júna 1992 bol podpredsedom Slovenskej národnej rady. Po skončení poslaneckého mandátu pracoval v rokoch 1992 – 1993 ako vedecký pracovník v Politologickom kabinete SAV. Od marca 1993 do apríla 1998 pôsobil ako riaditeľ Odboru vnútornej politiky Kancelárie prezidenta SR a od mája 1998 je vedeckým pracovníkom Historického ústavu SAV. V rokoch 2001 – 2005 bol členom Predsedníctva SAV. Vo svojej výskumnej práci sa sústreďuje na problematiku politických strán v medzivojnovom období a na problematiku zahraničnopolitického myslenia slovenských politických elít v prvej polovici 20. storočia. Výber zo štúdií a článkov publikoval v knihe Slovensko – krajina v medzičase (Kalligram, Bratislava 2002). Bol spolueditorom a spoluautorom knihy Slovensko v Československu 1918 – 1939 (Veda, Bratislava 2004).
.čo to bol február 1948?
Február 1948 znamenal prevzatie celej politickej moci do rúk komunistickej strany so všetkými, teda nielen mocenskými dôsledkami. Bolo to opätovné nastolenie totalitného režimu.
.čo to znamená, so všetkými dôsledkami?
Všetko, čo sa v krajine dialo, sa dialo z rozhodnutia Ústredného výboru KSČ. Národný front potom už len formálne potvrdil to, čo rozhodol možno ani nie ÚV, ale jeho predsedníctvo, v ktorom sedelo nejakých 10 – 12 ľudí. Aj uznesenia satelitných strán, ktoré tu 40 rokov prežívali, sa museli odvolávať na uznesenia zjazdu či ÚV KSČ. Rozhodnutia KSČ mali dopad prakticky na celý život všetkých občanov krajiny.
.bol to prevrat?
Áno. Ale bol to prevrat, ktorý si zachoval určitú formálne legálnu masku. Prezident prijal demisiu nekomunistických ministrov, vymenoval novú vládu a tá získala v parlamente väčšinu, vlastne hlasy všetkých 241 zúčastnených poslancov. Celé sa to však dialo v priamom mocenskom zápase a tá moc bola vtedy už na strane komunistov. Komunisti kontrolovali Štátnu bezpečnosť a armáda bola vtedajším ministrom obrany Svobodom dokonale neutralizovaná.
.stačilo ovládať ozbrojené zložky?
Bol tam súčasne aj veľký kus naivity zo strany demokratickej reprezentácie. Oni si uvedomovali tlak komunistov, ale dosť dobre si nepremysleli, aké kroky treba urobiť, aby mohli tomu tlaku vzdorovať. Klasická forma víťazstva nad protivníkom prostredníctvom parlamentu a prezidenta sa ukázala ako neúčinná a na nič iné zrejme predstavitelia demokratických strán neboli pripravení. Tým, že komunisti dokázali mobilizovať masy, čo bolo ich veľké umenie, a súčasne ovládali bezpečnostné zložky, dokázali ovplyvniť aj prezidenta, ktorý bol už dlho chorý a zrejme aj bezradný.
.aký bol tento režim oproti režimu vojnovej Slovenskej republiky?
Bol oveľa kompaktnejší. Počas vojny napríklad fungoval súkromný sektor. Mnohé veci, ktoré boli vtedy publikované a neboli režimistické, by už po roku 1948 nemohli vyjsť. Ľudácky režim, na rozdiel od komunistického, nezasahoval priamo do umeleckej tvorby. Ten komunistický sa už rok po „víťazstve pracujúceho ľudu“ tvrdo presadzoval prakticky vo všetkom a v umení vyžadoval prorežimnú konformnosť.
.na jeseň roku 1947 došlo k odstráneniu viacerých politikov Demokratickej strany zo Zboru povereníkov, čo bola vlastne slovenská vláda. Bola to generálka na Február?
Istým spôsobom šlo o generálku, aj keď pražská „premiéra“ mala formálnejšiu, kultivovanejšiu podobu. V podstate išlo o zápas komunistov s Demokratickou stranou. Vo voľbách roku 1946 zaznamenali demokrati veľké, ale bohužiaľ aj posledné víťazstvo. Od okamihu, keď získali 62 percent slovenských voličov, sa proti nim viedla sústredená kampaň.
Nielen zo strany slovenských a českých komunistov, ale dialo sa to aj za podpory českých demokratických strán – napríklad sociálnych demokratov a národných socialistov. Jediná česká strana, ktorá bola opatrnejšia a zrejme rozoznala dopad týchto krokov, bola Československá strana lidová. Dôsledkom tohto zápasu bolo, že DS musela prepustiť spojencom komunistov značné pozície v novom Zbore povereníkov. Takto oslabená strana potom smerovala s ďalšími demokratickými stranami k definitívnej porážke vo februári 1948.
.prebratie moci v Prahe nebolo také násilné?
Násilné to bolo dosť. Fungovala tam polícia, ostentatívne pochodovali milície, tá hrozba bola evidentná. V Prahe sa však snažili dodržiavať princíp legality. Ministri boli členmi vlády, kým nebola prijatá ich demisia, potom bola riadne vymenovaná nová vláda a tá získala v zastrašenom a sčasti už redukovanom parlamente jasnú podporu. Na Slovensku to pod vedením predsedu Zboru povereníkov Gustáva Husáka vyzeralo inak. Pravdepodobne aj preto, že doktor Husák si musel spytovať svedomie za rok 1946, keď komunisti dostali na Slovensku, na rozdiel od českých krajín, poriadne „na frak“. Len čo ministri za DS podali demisiu, doktor Husák využil či zneužil príležitosť a odvolal aj povereníkov DS, hoci tí neodstúpili.
.čo to znamenalo?
No jednoducho ich nepustili do budov povereníctiev. A tí, ktorí sa do budovy dostali, z nej boli vyvedení. Nebolo ich treba na mieste zastreliť. Veď u nás ľudia nie sú pripravení ísť na barikády. Najmä keď tí druhí do ulíc vyjdú a ešte majú v rukách aj flinty, hoci ktovie, či boli nabité. A to vlastne stačilo, pretože ostatní sa začali okamžite sťahovať, ustupovali a neangažovali sa, a tí bystrejší balili kufre a snažili sa čo najskôr dostať za hranice, prípadne prebehnúť do víťazného tábora . Podobne to prebiehalo aj v tridsiatom ôsmom.
.boli voľby v roku 1946, v ktorých u nás vyhrala DS, slobodné?
Slobodné boli iba pre strany, ktoré mohli kandidovať. A kandidovať nemohla nielen bývalá agrárna strana, ale ani národní demokrati a živnostnícka strana, nehovoriac o stranách národnostných menšín... Prvé tri spomenuté strany spolu získali v posledných predvojnových voľbách viac ako štvrtinu hlasov, o ktoré sa chceli vo voľbách v roku 1946 podeliť strany, ktoré boli povolené. Dá sa povedať, že demokratické strany zle odhadli situáciu: mysleli si, že voliči nepovolených strán pripadnú im. Ale ukázalo sa, že najmä po pozemkovej reforme, ktorá sa udiala v réžii komunistov, veľmi veľa týchto hlasov získali komunisti.
.často sa hovorí, že za komunizmus v ČSR môžu Česi, ktorí si ho zvolili. Súhlasíte?
Pokiaľ ide o politické sympatie, ten posun doľava bol očividnejší v Čechách ako na Slovensku. Ale čo vlastne bola Demokratická strana? V tej podobe, v akej išla do volieb, to bol kompromis medzi bývalými agrárnikmi a národniarmi na jednej strane a bývalými ľudákmi na strane druhej. Bolo to spojenectvo proti komunistom. DS nebola vnútorne jednotná a silná. Len čo mala vzdorovať tlakom politických protivníkov, čo bolo ihneď po voľbách, nedokázala to. Odvtedy zaznamenávala len neúspechy...
.voľby v roku 1946 dopadli zle zrejme aj preto, že sa uskutočnili po vyhnaní Nemcov a časti Maďarov...
Ešte nie úplnom. Nemci a Maďari však už boli zbavení občianstva, a teda nemohli voliť. Navyše neexistovala ani jedna menšinová strana. Systém bol taký, že ak mala vzniknúť nejaká strana, musela získať súhlas Národného frontu. Existujúce strany mali tiež právomoc schváliť jej názov. Slovenskí katolíci chceli napríklad založiť kresťansko-republikánsku stranu, ale keď videli, ako sa do toho vložili komunisti a nakoniec im zakázali aj toto pomenovanie a povolili im bezpohlavný názov Strana slobody, väčšina z nich pochopila, že to nie je dobrá cesta, a radšej podporili DS. To nebol skutočný slobodný priestor.
.čo to vlastne znamenalo, že 25. februára 1948 pán prezident demisiu ministrov prijal?
Nielenže prijal demisiu ministrov, ale vymenoval aj predsedom vlády Gottwaldom navrhnutých nástupcov. Nebolo to ani konzultované s vedeniami ostatných politických strán, respektíve len s tzv. „akčnými výbormi“, teda kolaborantmi v týchto stranách. Nekomunistické strany sa nakoniec ukázali ako nepevné organizácie. Vo všetkých sa objavili odpadlíci, ktorí zacítili, že všetko je stratené a že ten, kto skôr prebehne na druhú stranu, má šancu zostať v politike. Druhá vec je, že v päťdesiatych rokoch aj niektorí z týchto kolaborantov skončili za mrežami.
.kSČ mala svojich ľudí v nekomunistických stranách?
Áno. V prípade sociálneho demokrata Zdenka Fierlingera sa to ukázalo hneď, inde to nebolo také zjavné.
.aj vo vláde, ktorá vznikla po 25. februári, zasadali nekomunisti, napríklad Masaryk a Svoboda...
Áno, zostal tam Masaryk a Svoboda, z ktorého sa potom vykľul pekný komunista.
A Jan Masaryk skončil po dvoch týždňoch pod oknom Černínskeho paláca. Či to bola samovražda, alebo vražda, to už ťažko povedať.
.akú úlohu zohrával v období prevratu sovietsky emisár Zorin?
Myslím, že mal byť predovšetkým morálnou oporou. Už pred „udalosťami“ bol istý tlak, aby naši komunisti pozvali na pomoc Sovietsky zväz, ale to Gottwald odmietol. Možno to bol jeho pud sebazáchovy, a nakoniec sa ukázalo, že to aj zvládli sami.
.to je zvláštne, veď Gottwald už od dvadsiatych rokov vždy poslúchal moskovské príkazy...
Pokiaľ viem, z Moskvy prišlo ocenenie, ako dobre to spravili, len sa im zdalo, že trochu pomaly pokračujú v nastoľovaní nového režimu. Ale to už možno boli len polticko-mocenské hry, ktoré boli aj v iných krajinách a ktoré sa stali aj východiskom pre čistky medzi samotnými komunistami. Nakoniec, v Maďarsku sa začali už v rokoch 1948/1949.
.nakoľko hrala v Benešových kalkuláciách úlohu skutočnosť, že Československo nie je izolované a moskovská hrozba je prítomná?
Myslím si, že Beneš príliš dôveroval Stalinovi. Myslel si, že síce budeme orientovaní na Sovietsky zväz, ale inak nás Stalin nechá robiť si veci po svojom. Bola to predstava, ktorá neskôr získala pomenovanie finlandizácia. Aj vo Fínsku bol v marci 1948 pokus o prevrat, ale miestni komunisti boli slabší a nekomunisti asi zručnejší, takže sa to nepodarilo. Ale boli aj v inej geopolitickej situácii. Stačilo, že sa Fínsko v zahraničnej politike orientovalo na ZSSR. Preto Fíni vôbec neuvažovali o vstupe do Európskeho hospodárskeho spoločenstva, nehovoriac o NATO, a zostali v pozícii neutrálnej krajiny. Fínom však predsa len zostal kapitalizmus a liberálna demokracia, to však v prípade Československa neprichádzalo do úvahy. Preto chceli komunisti rozhodnúť mocenský zápas ešte pred voľbami. Tie mali byť na jar 1948 a boli signály, že voľby nemusia pre komunistov dopadnúť dobre. Potom by sa o režime rozhodlo čisto mocenskými prostriedkami, takto to išlo „suchou cestou“...
.medzi rokmi 1945 a 1948 bola populárna idea Československa ako mostu medzi Východom a Západom...
A po čase sa prišlo na to, že po mostoch sa šliape... Bolo to nereálne. Ak pre vtedajšiu politickú elitu aj verejnosť platilo, že po Mníchove nie je možné úplne sa upnúť na Západ a na druhej strane, úplný príklon k Východu tiež nebol možný, tak za takej situácie vždy vznikajú teórie mostov. Skôr či neskôr však nastupuje draho zaplatená dezilúzia.
.minister informácií Václav Kopecký zrušil krátko po prevrate asi 200 periodík, zakázal 370 vydavateľstiev a ponechal ich tridsať, samozrejme, pod štátnou kontrolou...
Áno a rušili sa aj organizácie. Viete, Česi – to bol a je národ spolkov. A ako za protektorátu, tak aj po tom štyridsiatom ôsmom im aj nám urobili jednu mládežnícku organizáciu, jednu včelársku, jednu filatelistickú, jednu pre ženy a tak ďalej.
.okrem toho začalo aj masové zatýkanie...
V publikácii Smrť za mrežami sa píše, že v tridsiatom ôsmom bolo v demokratickom Československu okolo 9 000 väzňov, ale v päťdesiatom treťom to už bolo 46 000 obvinených a väzňov. Z toho možno polovica politických, a aj z toho zvyšku veľa takých, ktorí boli kriminalizovaní. Napríklad živnostníkom zoštátnili majetok, oni si niečo z neho nechali a keď im na to prišli, tak to bolo posúdené ako kriminálny, protištátny čin.
.dôsledkom februára bolo aj to, že v marci vylúčili z parlamentu 70 poslancov. To sa ako môže stať?
Na marcovom zasadaní parlamentu v roku 1948 chýbalo 59 poslancov. Časť z neprítomných bola už „vyakčnená“, teda „akčné výbory“ „obrodených“ strán ich zbavili mandátu. Keď sa raz zavedie totalitný režim a v jeho rámci funguje „obrodený“ Národný front, ktorý rozhoduje „v mene ľudu“, tak to ide. Odstavených poslancov zbavili mandátov pod vedením komunistov ich vlastní kolegovia, ktorí stihli obrátiť kabát.
.tá komunistická technológia bola podobná ako tá nacistická...
Áno. Ono vlastne fašisti a nacisti sa technológiu moci učili od Sovietov, ktorí nastolili takýto režim ako prví. Oni prví zakázali politické strany a tak ďalej. Nakoniec, aj fašisti, aj nacisti hovorili, že robia revolúciu. Ale inú – národnú revolúciu.
.ale spomínali ste, že komunisti chceli mať masku legálnosti...
Tú mali. Vláda bola schválená ešte tým pôvodným parlamentom. Komunisti išli dokonca tak ďaleko, že presviedčali niektorých poslancov iných strán, aby hlasovali proti nim. Ale oni hlasovali za, pretože v podobných situáciách majú ľudia jednoducho strach. Veď boli len tri roky po vojne. Tí ľudia zažili protektorát alebo slovenský štát, kde najmä v tom záverečnom období nebolo nikomu do smiechu.
.fenomén strachu bol v tomto období v československej politike asi dosť silno prítomný...
Ja myslím, že ten fenomén strachu bol prítomný v celej východnej Európe. O čo odvážnejší mohli byť Rumuni, Bulhari alebo Maďari? Ale na jednu vec by som predsa len rád poukázal, a tou je Národný front. V ČSR museli byť v ňom všetky strany, ktoré chceli legálne pôsobiť. V Maďarsku to tak nebolo, hoci to bola porazená krajina. Podobne v Poľsku. Existovali síce vlastenecké fronty alebo národné fronty, v ktorých boli komunisti a ich spojenci, ale nemuseli v ich byť všetky strany. V Maďarsku prevzali komunisti moc, a to úplnú moc, bez toho, že by vyhrali vo voľbách. Tam to zariadila spojenecká komisia, v ktorej boli iba Sovieti. Plus tam bol šikovný politik, ktorý sa síce vedel zmocniť vlády, ale vedel efektívne vládnuť. Rákosi nasadil pred uchopením moci známu salámovú taktiku, pri ktorej sa postupne odkrajovalo z demokratických práv, takže opozičné strany boli čoraz slabšie. Ale tieto strany neboli pôvodne vo „vlasteneckom fronte“.
.dokázala si niektorá východoeurópska krajina udržať odstup do Sovietskeho zväzu?
Samostatnosť si po štyridsiatom ôsmom roku dokázali zachovať len juhoslovanskí komunisti, lebo nebolo reálne možné obsadiť ich bez rozpútania vojny. Sovieti videli, čo tam znamenala partizánska vojna počas tých štyroch vojnových rokov. Bolo jasné, že Juhoslovanov nemožno ovládnuť tak ako Čechoslovákov, ktorí síce vedia v istých chvíľach pohroziť pästičkami, ale potom si povedia, že ozajstný boj je príliš veľké riziko, predsa si nenecháme zničiť našu zlatú Prahu, a treba myslieť na budúcnosť a veď vlastne to nebude navždy také zlé, ako je to teraz, raz sa počasie zlepší a podobné veci.
.no ale nezaslúžila si to vlastne takáto krajina zbabelcov?
Ja si myslím, že v určitom zmysle si o to „koledovala“. Nedokázala nijakým primeraným spôsobom zareagovať ani na Mníchov, ani na ďalšie udalosti a nechala to všetko na exil, tam československí vojaci bojovali veľmi udatne, ale sama krajina a jej domáca elita kým mohla, nevystúpila, neriskovala. To zrejme predznačilo našu mentálnu vybavenosť a čosi to prezradilo aj potenciálnym či reálnym mocnárom v tomto našom priestore. Videli, že majú dočinenia s krajinou, s ktorou si možno poradiť. Taký bol tridsiaty ôsmy, štyridsiaty ôsmy aj šesťdesiaty ôsmy. A musela prísť celkom zmenená situácia, aby sa to v pamätnom osemdesiatom deviatom skutočne zvrtlo. A až teraz, keď sme v NATO a EÚ, nám už konečne – alebo zatiaľ? - nehrozí, že nám niekto vyvedie nejaké „psie kusy“.
.nehrozí?
Ja si myslím, že nie, aspoň predbežne. Predovšetkým z titulu vonkajšej, medzinárodnej situácie, ale nepodceňoval by som ani tú vnútornú situáciu. Dokonca aj tí, o ktorých by sme si mohli myslieť, že by to chceli, to podľa mňa vlastne ani nechcú. Všetky tunajšie strany sa zdajú zviazané s ekonomickými kruhmi. A nedá sa robiť boľševický február ´48 druhýkrát s tým, že by sa taký prevrat nedotkol súkromného vlastníctva. Myslím si, že o takú zmenu nestojí nik, ani tá v súčasnosti najväčšia strana.
.takže hoci mentálne vybavenie podobné februáru by tu bolo, vnútorné a najmä vonkajšie okolnosti to podľa vás nedovolia?
Myslím si, že nie. Vtedy sme boli v situácii, keď bolo všetko v zásade rozhodnuté a do veľkej miery vládla v krajine rezignácia, pocit, že sa tomu nedá uniknúť, že to tak hádam aj má byť. Akurát niektorí dúfali, že aspoň v duchovnej oblasti sa zachová sloboda. Takéto predstavy, nádeje tu boli, ale rýchle sa dožili trpkého sklamania.
.a v tomto sme sa veľmi nezmenili. Išli by sme dnes na barikády, ak by tí druhí ukázali flinty? Nie je dnes našou najväčšou nádejou to, že ľudia ako Juraj Široký tu nebudú chcieť február?
Do veľkej miery áno. V ich záujme to totiž naozaj nie je.
.ale to je dosť šialená situácia.
Je. Ale netýka sa len nás. Čo nie je extra útechou...
.v štyridsiatom ôsmom prevzali komunisti moc a v šesťdesiatom vyhlásili Československú socialistickú republiku. Podarilo sa im za tých dvanásť rokov vybudovať socializmus?
Samozrejme, že nie. Tu nebolo nič, čo by zodpovedalo teoretickým predstavám starých marxistov. To vládnuci súdruhovia usúdili, že už sme sa dostali tak ďaleko a možno aj mali trochu strach, aby nás niekto nepredbehol a nevyhlásil sa za socialistického ešte skôr než my. Mali pocit, že už sme hospodársky aj sociálne tak homogenizovaní, že môžeme hovoriť o socialistickej spoločnosti. O rok či dva potom prišla hospodárska kríza, takže súdruhovia museli okrem iného vyhlásiť aj jeden bezmäsitý deň v týždni. Samozrejme, nie piatok, aby nenahrávali katolíkom, ale štvrtok. A keďže katolíci mali piatok, tak ušetrili o to viac mäsa. To však nemohol byť vrchol socialistických úspechov. Aj preto sa možno krajina postupne radikalizovala a začali vznikať predstavy o inom riadení hospodárstva.
.menila sa nejako interpretácia februára ´48 počas nasledujúcich štyridsiatich rokov?
Niečo bolo cítiť v šesťdesiatych rokoch. Vtedy sa dokonca podarilo publikovať v jednom českom mesačníku záznam z diskusie na komunistickej konferencii pred rokom ´48. A tam si súdruhovia medzi sebou otvorene hovorili, že pluralitný režim je len dočasný a že bude nasledovať taká revolúcia, aká bola v Sovietskom zväze. Niečo také sa v tom čase na komunistov prezradilo.
.spracovali českí a slovenskí historici toto obdobie dostatočne?
Čo je dostatočne? Pokiaľ ide o konkrétne udalosti okolo februára, tie boli opísané. Existujú knižné publikácie, kritické štúdie. V Česku rozhodne viac ako na Slovensku. Českých historikov je viac, a sú aj usilovnejší.
.a čo aktéri tejto éry?
V oblasti monografií je to naozaj veľmi slabé. A takí „výtečníci“ ako Široký, Bacílek, ako aj Husák by si monografiu rozhodne zaslúžili.
Milan Zemko (1944) roku 1966 absolvoval Filozofickú fakultu Univerzity Komenského v Bratislave, odbor filozofia – história. V rokoch 1966 –1969 pokračoval na tej istej univerzite v postgraduálnom štúdiu, odbor dejiny estetiky. Začiatkom roku 1970 musel v rámci politických čistiek po okupácii Československa postgraduálne štúdium prerušiť a do roku 1989 pracoval ako zamestnanec literárnej agentúry v Bratislave. V júni 1989 nastúpil ako redaktor do literárno-kultúrneho mesačníka Slovenské pohľady a od novembra 1989 sa angažoval v politickom hnutí Verejnosť proti násiliu. V marci 1990 bol kooptovaný za VPN do SNR a od júna 1990 do júna 1992 bol podpredsedom Slovenskej národnej rady. Po skončení poslaneckého mandátu pracoval v rokoch 1992 – 1993 ako vedecký pracovník v Politologickom kabinete SAV. Od marca 1993 do apríla 1998 pôsobil ako riaditeľ Odboru vnútornej politiky Kancelárie prezidenta SR a od mája 1998 je vedeckým pracovníkom Historického ústavu SAV. V rokoch 2001 – 2005 bol členom Predsedníctva SAV. Vo svojej výskumnej práci sa sústreďuje na problematiku politických strán v medzivojnovom období a na problematiku zahraničnopolitického myslenia slovenských politických elít v prvej polovici 20. storočia. Výber zo štúdií a článkov publikoval v knihe Slovensko – krajina v medzičase (Kalligram, Bratislava 2002). Bol spolueditorom a spoluautorom knihy Slovensko v Československu 1918 – 1939 (Veda, Bratislava 2004).
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.