Pravdepodobne by stačil jednoduchý nákrčník, spevnený chránič krku, ktorý sa dá kúpiť už za 300 korún, a Richard Zedník by si na kontakt so spoluhráčom Jokinenom už ani nepamätal. Podobných kontaktov absolvoval totiž vo svojej kariére tisícky.
Korčuľa fínskeho útočníka nekompromisne prerezala mäkké tkanivá Zedníkovho nechráneného krku, ale okrem krčnej tepny nebol našťastie zasiahnutý žiadny ďalší životne dôležitý orgán. O Richardovom živote rozhodovali milimetre a sekundy. Chránič krku by všetkému zabránil.
Táto súčasť hokejového výstroja je povinná vo všetkých mládežníckych a juniorských kategóriách, ale medzi seniormi len vo Fínsku a Švédsku. A aj tam sa čakalo až na podobný prípad s tragickým koncom. O povinnom nosení chrániča krku sa zatiaľ v ostatných európskych krajinách ani v NHL vôbec neuvažuje.
Hokejové pravidlá sa vyvíjajú už viac ako sto rokov. Reagujú tak na meniace sa okolnosti hry – hráči sú každý rok silnejší, rýchlejší, ich vzájomné súboje nebezpečnejšie. V 30. rokoch minulého storočia neboli hráči a ani brankári takmer vôbec chránení. Dnes nás pri pohľade na dobové fotografie len oblieva hrôza a tvár sa nám kriví v nemom úžase pred tými odvážnymi športovcami, ktorí letiacemu puku nastavovali svoje nechránené telo. Človek je tvor nepoučiteľný. Pri pohľade do histórie ľahko zistíme, že dlho diskutované zmeny pravidiel boli často vynútené až nešťastnými udalosťami s tragickým koncom.
.no mask, no play
Bol to najlepší brankár hokejovej histórie. V NHL odchytal neuveriteľných 21 sezón, celkovo 971 zápasov s priemerom 2,4 inkasovaného gólu na stretnutie. To v 50. a 60. rokoch, keď vrcholila jeho kariéra, hraničilo so zázrakom, keďže celkovo padalo podstatne viac gólov ako v súčasnosti. V 103 zápasoch udržal čisté konto. Trikrát vyhral Stanley Cup, dvakrát v drese Detriotu a raz v Toronte. To je tá blyštiaca sa časť rozprávania o famóznej športovej kariére. Má však aj svoju odvrátenú stranu. Azda nik vo svojej profesionálnej kariére nebol tak často sužovaný zraneniami ako tento génius hokejového bránkoviska – Terry Sawchuk.
Keď mal Terry 10 rokov, srdcovej chorobe podľahol jeho starší, vtedy 17-ročný brat Mike, ktorý sa tiež aktívne venoval hokeju. Terry bol na svojho brata veľmi psychicky naviazaný, vo svojich detských snoch sa mu chcel hokejovo vyrovnať a z tejto ťažkej psychickej straty sa nikdy nespamätal. Hádam vtedy sa v ňom niečo zlomilo a rozhranie vnímania bolesti aj nebezpečenstva sa u neho posunulo až na patologickú hranicu. O sedem rokov neskôr spadol jeho otec z lešenia a zostal pripútaný na invalidný vozík. Bolo to práve v roku, kedy Terry Sawchuk podpísal svoj prvý profesionálny kontrakt s Detroitom.
Výpočet jeho zranení by pripomínal prednášku pre adeptov chirurgie. Takmer prišiel o obe oči po tom, ako ho puk nespočetnekrát zasiahol do ničím nechránenej tváre. Na ľavé oko bol ku koncu svojej kariéry takmer slepý. Mal opakované zlomeniny lícnych kostí, čeľustí, nadočnicových oblúkov, viaceré sa mu zle zrástli. Jeho tvár mala preto nepravidelné rysy a podobala sa na obúchaný hrniec.
Mal poškodené dôležité nervové zakončenia na pravej strane tváre, ktorú už takmer vôľou neovládal. Opakované poškodenia očných nervových zakončení viedli k nekontrolovaným kontrakciám mimických svalov práve v oblasti ľavého oka. Na tvári mal viac ako 200 stehov, ďalších 600 na zostatku tela. Mal opakovane zlomenú pravú ruku, vykĺbené obe ramená, 6-krát operované ľavé koleno, ktoré nie vždy vydržalo ťažké osobné súboje s dorážajúcimi útočníkmi súpera.
Sezóna 1956/57 vrcholila, práve sa rozbiehala finálová séria o Stanley Cup medzi Bostonom Bruins s Terry Sawchukom v bránke a červenými krídlami z Detroidu. Terry, rovnako ako ostatní brankári, chytal stále bez masky a svoju tvár neustále vystavoval krvavému nebezpečenstvu. Už v prvej tretine inkasoval úder čepeľou hokejky do obočia a z tváre sa mu rinula krv. Zápas na 5 minút prerušili, Terrymu ošetrili zranenia a hviezdny gólman sa vrátil do bránky. V tretej tretine zasiahla prudká strela od modrej brankára Bostonu priamo pod oko. Terryho Sawchuka okamžite zaliala krv a zanechávajúc krvavú stopu odkorčuľoval na striedačku. Bol to kľúčový moment zápasu, Boston viedol o gól a nerozchytaný brankár by útočným hviezdam červených krídel len ťažko odolal.
A odrazu sa stalo niečo, čo divákom vyrazilo dych. Terry sa vracia do bránky, ale tvár mu zakrýva akýsi pevný kryt s otvormi len na oči, prichytený pevnými popruhmi za hlavou. Podobnú masku Terry doteraz používal len na tréningoch a keďže bostonský medvedi hrali doma, bola okamžite naporúdzi. Na štadióne zostalo hrobové ticho. Terry Sawchuk prikorčuľoval k rozhodcom a povedal legendárnu vetu: „no mask, no play“. Po približne 5-minútovom prerušení a rozhodcovskej porade bol tento revolučný krok schválený a Terry dochytal stretnutie s ochranou tváre. Od ďalšej sezóny sa novinka ujala a prebrali ju všetci brankári v NHL, onedlho k ochrane tváre pribudli aj povinné prilby. Remeslo hokejového brankára síce aj tak zostalo jedným z najnebezpečnejších povolaní na svete, no už nik nebol tak tvrdo skúšaný ako Terry Sawchuk.
.zakázané zakázané uvoľnenie
Zápas v Košiciach 6. januára 1990 mal smutný koniec. Do konca stretnutia zostávali minúty, domáci viedli nad Zlínom 4:3, ale bránili sa veľkému tlaku hostí. Podarilo sa im vyhodiť puk cez všetky čiary a podľa vtedajších pravidiel o zakázanom uvoľnení sa čakalo na to, kto sa ho dotkne prvý. Ak by sa puku dotkol zlínsky hráč, vhadzovalo by sa v obrannom pásme Košíc, ak by sa to podarilo domácemu hráčovi, pokračovalo by sa v hre.
Za pukom vyrazili dvaja – košický Antonín Bartánus a zlínsky Luděk Čajka. Korčuľovali naplno, Čajka bol približne o pol metra vpredu a naťahoval sa za pukom, ktorý uviazol v snehu pri mantineli. Dotkol sa ho, rozhodca hru prerušil. A vtedy sa to stalo.
Luděk Čajka začína vytáčať krátky oblúčik, odrazu stráca rovnováhu a jeho telo sa náhle rúti v obrovskej rýchlosti hlavou proti mantinelu. Tupý náraz. Štadión stíchne, pretože Čajka zostáva ležať na ľade a nejaví známky života. Okamžite k nemu pribiehajú lekári oboch tímov a tiež členovia záchrannej služby a snažia sa mu vytiahnuť zapadnutý jazyk. Dovtedy burácajúce hľadisko je v totálnom šoku.
Keď sa lekárom podarí obnoviť chod srdca a vytiahnuť jazyk, jeden z nich vztýči dva prsty v známom symbole V-čka. Štadión vybuchuje v obrovskom aplauze. Je to však, bohužiaľ, posledný potlesk v Čajkovom živote.
Bezvládne telo odvážajú na anesteziologicko-resuscitačné oddelenie, kde reprezentačný obranca s bronzovou medailou z MS 1987 vo Viedni zvádza svoj beznádejný boj o život. Náraz do mantinelu preťal miechu v prvom a druhom stavci, miecha je úplne zničená na úseku šiestich centimetrov, 27-ročný Luděk má ochrnuté všetky končatiny a dýcha len s pomocou prístroja. Leží v stálom bezvedomí, z ktorého sa už nikdy nepreberie. Po 40 dňoch od zranenia, presne na valentínsky sviatok zamilovaných v roku 1990, Luděk Čajka svoj posledný boj prehráva.
Jeho smrteľné zranenie prinieslo do pravidiel medzinárodného hokeja dôležitú novinku. Zakázané uvoľnenie sa píska v okamihu, keď puk prejde cez bránkovú čiaru, a nie až keď sa ho niekto dotkne. O riziku nebezpečných súbojov hokejistov rútiacich sa po šprinte cez celé ihrisko všetci vedeli, no až smrť bola dôvodom na zmenu.
Len jediná európska krajina sa neskôr k „predčajkovským“ pomerom vrátila. Je ňou, paradoxne, práve Česká republika, ktorá sa tak snaží kopírovať zámorskú NHL. Tam totiž modifikované pravidlo o zakázanom uvoľnení neplatí.
.neoslávené štrnáste narodeniny
O dva dni mala osláviť narodeniny. Od rodičov dostala predčasný darček – lístok na NHL, na zápas jej domácich modrokabátnikov z Columbusu s Calgary Flames. Columbus bol novým miestom na hokejovej mape NHL a ľudia hokej hltali plnými dúškami. Brittanie Cecilová dostala naozaj dobrý lístok. Priamo do sektora za bránkou, do sedemnásteho radu. Taký lístok patrí k najdrahším. Tento stál 85 USD.
Prestížne miesto sa jej však stalo osudným. Prudká strela z hokejky nórskeho útočníka Espena Knutsena nešťastne preletela horné plexisklo, ešte sa odrazila od jedného diváka a zasiahla dievča do hlavy. O dva dni Brittanie následkom zranenia v nemocnici podľahla.
Predstavitelia klubu Blue Jackets, NHL a vlastníci haly vyplatili matke dievčaťa 705 000 USD, otcovi 470 000, právnici zinkasovali 538 000 USD. Smrť fanúšika bola vôbec prvou nešťastnou udalosťou podobného charakteru v NHL, dovtedy zomrel na následky zranenia z hry jediný hráč – Bill Masterton v januári 1968.
Tragédia Brittanie zasiahla NHL sa citlivom mieste. Už dlho sa totiž viedla diskusia o zavedení ochranných sietí v dostatočnej výške nad zadnými plexisklami. Puky smerujúce veľkou rýchlosťou na bránku boli totiž často tečované, zmenili smer, nabrali výšku a pristáli až medzi divákmi. Proti sieťkam však boli televízne spoločnosti. Vraj by mali problém pri niektorých záberoch kamier, sieťky by im vytvárali reflexný efekt a znehodnocovali by divácky zážitok.
Táto polemika po nešťastnej udalosti nabrala rýchly spád. Už o niekoľko dní sa povinné siete nad hornými plexisklami za bránkami stali skutočnosťou. Našiel sa aj prijateľný kompromis pre televízie, siete sú vyrobené z antireflexného materiálu a pri záberoch sú takmer neviditeľné. Aké jednoduché!
.poučenie?
Všetky tri prípady majú jedno spoločné. Kým sa nestalo nešťastie, zodpovední odmietali zmenu pravidiel v prospech bezpečnosti hráčov či divákov. Mali vždy dostatok argumentov, hovorili o nešťastnej zhode okolností, o tom, že šport so sebou zranenia jednoducho prináša, o negatívnom dopade možných zmien pravidiel na hráčsky či divácky komfort alebo plynulosť hry. Sila akýchkoľvek argumentov však zakaždým vybledla tvárou v tvár smrti či komplikovanému zraneniu. V konfrontácií s nimi a s odstupom času vyznievali všetky tie nespočetné dôvody skôr smiešne.
Ak by sme mali pravidlo o zakázanom uvoľnení modifikované skôr, Luděk Čajka by pravdepodobne ešte ako veterán brázdil klziská českej extraligy. Ak by sa so zavedením ochranných sieťok nečakalo, až kým sa stane nešťastie, Brittanie by mala za sebou už oslavu svojich osemnástych narodením. A ak by si Richard Zedník svojou geniálnou duchaprítomnosťou nezachránil svoj život, diskusia o nákrčníkoch by zrejme bola veľmi rýchla. Už teraz by boli aj v NHL povinné. Richard však žije a so zmenou sa teda čaká ďalej.
Korčuľa fínskeho útočníka nekompromisne prerezala mäkké tkanivá Zedníkovho nechráneného krku, ale okrem krčnej tepny nebol našťastie zasiahnutý žiadny ďalší životne dôležitý orgán. O Richardovom živote rozhodovali milimetre a sekundy. Chránič krku by všetkému zabránil.
Táto súčasť hokejového výstroja je povinná vo všetkých mládežníckych a juniorských kategóriách, ale medzi seniormi len vo Fínsku a Švédsku. A aj tam sa čakalo až na podobný prípad s tragickým koncom. O povinnom nosení chrániča krku sa zatiaľ v ostatných európskych krajinách ani v NHL vôbec neuvažuje.
Hokejové pravidlá sa vyvíjajú už viac ako sto rokov. Reagujú tak na meniace sa okolnosti hry – hráči sú každý rok silnejší, rýchlejší, ich vzájomné súboje nebezpečnejšie. V 30. rokoch minulého storočia neboli hráči a ani brankári takmer vôbec chránení. Dnes nás pri pohľade na dobové fotografie len oblieva hrôza a tvár sa nám kriví v nemom úžase pred tými odvážnymi športovcami, ktorí letiacemu puku nastavovali svoje nechránené telo. Človek je tvor nepoučiteľný. Pri pohľade do histórie ľahko zistíme, že dlho diskutované zmeny pravidiel boli často vynútené až nešťastnými udalosťami s tragickým koncom.
.no mask, no play
Bol to najlepší brankár hokejovej histórie. V NHL odchytal neuveriteľných 21 sezón, celkovo 971 zápasov s priemerom 2,4 inkasovaného gólu na stretnutie. To v 50. a 60. rokoch, keď vrcholila jeho kariéra, hraničilo so zázrakom, keďže celkovo padalo podstatne viac gólov ako v súčasnosti. V 103 zápasoch udržal čisté konto. Trikrát vyhral Stanley Cup, dvakrát v drese Detriotu a raz v Toronte. To je tá blyštiaca sa časť rozprávania o famóznej športovej kariére. Má však aj svoju odvrátenú stranu. Azda nik vo svojej profesionálnej kariére nebol tak často sužovaný zraneniami ako tento génius hokejového bránkoviska – Terry Sawchuk.
Keď mal Terry 10 rokov, srdcovej chorobe podľahol jeho starší, vtedy 17-ročný brat Mike, ktorý sa tiež aktívne venoval hokeju. Terry bol na svojho brata veľmi psychicky naviazaný, vo svojich detských snoch sa mu chcel hokejovo vyrovnať a z tejto ťažkej psychickej straty sa nikdy nespamätal. Hádam vtedy sa v ňom niečo zlomilo a rozhranie vnímania bolesti aj nebezpečenstva sa u neho posunulo až na patologickú hranicu. O sedem rokov neskôr spadol jeho otec z lešenia a zostal pripútaný na invalidný vozík. Bolo to práve v roku, kedy Terry Sawchuk podpísal svoj prvý profesionálny kontrakt s Detroitom.
Výpočet jeho zranení by pripomínal prednášku pre adeptov chirurgie. Takmer prišiel o obe oči po tom, ako ho puk nespočetnekrát zasiahol do ničím nechránenej tváre. Na ľavé oko bol ku koncu svojej kariéry takmer slepý. Mal opakované zlomeniny lícnych kostí, čeľustí, nadočnicových oblúkov, viaceré sa mu zle zrástli. Jeho tvár mala preto nepravidelné rysy a podobala sa na obúchaný hrniec.
Mal poškodené dôležité nervové zakončenia na pravej strane tváre, ktorú už takmer vôľou neovládal. Opakované poškodenia očných nervových zakončení viedli k nekontrolovaným kontrakciám mimických svalov práve v oblasti ľavého oka. Na tvári mal viac ako 200 stehov, ďalších 600 na zostatku tela. Mal opakovane zlomenú pravú ruku, vykĺbené obe ramená, 6-krát operované ľavé koleno, ktoré nie vždy vydržalo ťažké osobné súboje s dorážajúcimi útočníkmi súpera.
Sezóna 1956/57 vrcholila, práve sa rozbiehala finálová séria o Stanley Cup medzi Bostonom Bruins s Terry Sawchukom v bránke a červenými krídlami z Detroidu. Terry, rovnako ako ostatní brankári, chytal stále bez masky a svoju tvár neustále vystavoval krvavému nebezpečenstvu. Už v prvej tretine inkasoval úder čepeľou hokejky do obočia a z tváre sa mu rinula krv. Zápas na 5 minút prerušili, Terrymu ošetrili zranenia a hviezdny gólman sa vrátil do bránky. V tretej tretine zasiahla prudká strela od modrej brankára Bostonu priamo pod oko. Terryho Sawchuka okamžite zaliala krv a zanechávajúc krvavú stopu odkorčuľoval na striedačku. Bol to kľúčový moment zápasu, Boston viedol o gól a nerozchytaný brankár by útočným hviezdam červených krídel len ťažko odolal.
A odrazu sa stalo niečo, čo divákom vyrazilo dych. Terry sa vracia do bránky, ale tvár mu zakrýva akýsi pevný kryt s otvormi len na oči, prichytený pevnými popruhmi za hlavou. Podobnú masku Terry doteraz používal len na tréningoch a keďže bostonský medvedi hrali doma, bola okamžite naporúdzi. Na štadióne zostalo hrobové ticho. Terry Sawchuk prikorčuľoval k rozhodcom a povedal legendárnu vetu: „no mask, no play“. Po približne 5-minútovom prerušení a rozhodcovskej porade bol tento revolučný krok schválený a Terry dochytal stretnutie s ochranou tváre. Od ďalšej sezóny sa novinka ujala a prebrali ju všetci brankári v NHL, onedlho k ochrane tváre pribudli aj povinné prilby. Remeslo hokejového brankára síce aj tak zostalo jedným z najnebezpečnejších povolaní na svete, no už nik nebol tak tvrdo skúšaný ako Terry Sawchuk.
.zakázané zakázané uvoľnenie
Zápas v Košiciach 6. januára 1990 mal smutný koniec. Do konca stretnutia zostávali minúty, domáci viedli nad Zlínom 4:3, ale bránili sa veľkému tlaku hostí. Podarilo sa im vyhodiť puk cez všetky čiary a podľa vtedajších pravidiel o zakázanom uvoľnení sa čakalo na to, kto sa ho dotkne prvý. Ak by sa puku dotkol zlínsky hráč, vhadzovalo by sa v obrannom pásme Košíc, ak by sa to podarilo domácemu hráčovi, pokračovalo by sa v hre.
Za pukom vyrazili dvaja – košický Antonín Bartánus a zlínsky Luděk Čajka. Korčuľovali naplno, Čajka bol približne o pol metra vpredu a naťahoval sa za pukom, ktorý uviazol v snehu pri mantineli. Dotkol sa ho, rozhodca hru prerušil. A vtedy sa to stalo.
Luděk Čajka začína vytáčať krátky oblúčik, odrazu stráca rovnováhu a jeho telo sa náhle rúti v obrovskej rýchlosti hlavou proti mantinelu. Tupý náraz. Štadión stíchne, pretože Čajka zostáva ležať na ľade a nejaví známky života. Okamžite k nemu pribiehajú lekári oboch tímov a tiež členovia záchrannej služby a snažia sa mu vytiahnuť zapadnutý jazyk. Dovtedy burácajúce hľadisko je v totálnom šoku.
Keď sa lekárom podarí obnoviť chod srdca a vytiahnuť jazyk, jeden z nich vztýči dva prsty v známom symbole V-čka. Štadión vybuchuje v obrovskom aplauze. Je to však, bohužiaľ, posledný potlesk v Čajkovom živote.
Bezvládne telo odvážajú na anesteziologicko-resuscitačné oddelenie, kde reprezentačný obranca s bronzovou medailou z MS 1987 vo Viedni zvádza svoj beznádejný boj o život. Náraz do mantinelu preťal miechu v prvom a druhom stavci, miecha je úplne zničená na úseku šiestich centimetrov, 27-ročný Luděk má ochrnuté všetky končatiny a dýcha len s pomocou prístroja. Leží v stálom bezvedomí, z ktorého sa už nikdy nepreberie. Po 40 dňoch od zranenia, presne na valentínsky sviatok zamilovaných v roku 1990, Luděk Čajka svoj posledný boj prehráva.
Jeho smrteľné zranenie prinieslo do pravidiel medzinárodného hokeja dôležitú novinku. Zakázané uvoľnenie sa píska v okamihu, keď puk prejde cez bránkovú čiaru, a nie až keď sa ho niekto dotkne. O riziku nebezpečných súbojov hokejistov rútiacich sa po šprinte cez celé ihrisko všetci vedeli, no až smrť bola dôvodom na zmenu.
Len jediná európska krajina sa neskôr k „predčajkovským“ pomerom vrátila. Je ňou, paradoxne, práve Česká republika, ktorá sa tak snaží kopírovať zámorskú NHL. Tam totiž modifikované pravidlo o zakázanom uvoľnení neplatí.
.neoslávené štrnáste narodeniny
O dva dni mala osláviť narodeniny. Od rodičov dostala predčasný darček – lístok na NHL, na zápas jej domácich modrokabátnikov z Columbusu s Calgary Flames. Columbus bol novým miestom na hokejovej mape NHL a ľudia hokej hltali plnými dúškami. Brittanie Cecilová dostala naozaj dobrý lístok. Priamo do sektora za bránkou, do sedemnásteho radu. Taký lístok patrí k najdrahším. Tento stál 85 USD.
Prestížne miesto sa jej však stalo osudným. Prudká strela z hokejky nórskeho útočníka Espena Knutsena nešťastne preletela horné plexisklo, ešte sa odrazila od jedného diváka a zasiahla dievča do hlavy. O dva dni Brittanie následkom zranenia v nemocnici podľahla.
Predstavitelia klubu Blue Jackets, NHL a vlastníci haly vyplatili matke dievčaťa 705 000 USD, otcovi 470 000, právnici zinkasovali 538 000 USD. Smrť fanúšika bola vôbec prvou nešťastnou udalosťou podobného charakteru v NHL, dovtedy zomrel na následky zranenia z hry jediný hráč – Bill Masterton v januári 1968.
Tragédia Brittanie zasiahla NHL sa citlivom mieste. Už dlho sa totiž viedla diskusia o zavedení ochranných sietí v dostatočnej výške nad zadnými plexisklami. Puky smerujúce veľkou rýchlosťou na bránku boli totiž často tečované, zmenili smer, nabrali výšku a pristáli až medzi divákmi. Proti sieťkam však boli televízne spoločnosti. Vraj by mali problém pri niektorých záberoch kamier, sieťky by im vytvárali reflexný efekt a znehodnocovali by divácky zážitok.
Táto polemika po nešťastnej udalosti nabrala rýchly spád. Už o niekoľko dní sa povinné siete nad hornými plexisklami za bránkami stali skutočnosťou. Našiel sa aj prijateľný kompromis pre televízie, siete sú vyrobené z antireflexného materiálu a pri záberoch sú takmer neviditeľné. Aké jednoduché!
.poučenie?
Všetky tri prípady majú jedno spoločné. Kým sa nestalo nešťastie, zodpovední odmietali zmenu pravidiel v prospech bezpečnosti hráčov či divákov. Mali vždy dostatok argumentov, hovorili o nešťastnej zhode okolností, o tom, že šport so sebou zranenia jednoducho prináša, o negatívnom dopade možných zmien pravidiel na hráčsky či divácky komfort alebo plynulosť hry. Sila akýchkoľvek argumentov však zakaždým vybledla tvárou v tvár smrti či komplikovanému zraneniu. V konfrontácií s nimi a s odstupom času vyznievali všetky tie nespočetné dôvody skôr smiešne.
Ak by sme mali pravidlo o zakázanom uvoľnení modifikované skôr, Luděk Čajka by pravdepodobne ešte ako veterán brázdil klziská českej extraligy. Ak by sa so zavedením ochranných sieťok nečakalo, až kým sa stane nešťastie, Brittanie by mala za sebou už oslavu svojich osemnástych narodením. A ak by si Richard Zedník svojou geniálnou duchaprítomnosťou nezachránil svoj život, diskusia o nákrčníkoch by zrejme bola veľmi rýchla. Už teraz by boli aj v NHL povinné. Richard však žije a so zmenou sa teda čaká ďalej.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.