Redaktor, ktorý píše (aj) o knihách, dostáva z času na čas zásielky obsahujúce prvotiny vydané vlastným nákladom autora. Takmer vždy ide o nudné a zle napísané (hoci často dobre myslené) amatérske pokusy o literatúru. A potom sa medzi nimi z ničoho nič objaví maličká knižka Víťa Staviarskeho. Prečítam si párriadkové bio autora (absolvent FAMU, kulisár, ošetrovateľ na psychiatrii a na záchytke, toho času živnostník), zaujme ma pekne namaľovaná obálka. Začnem čítať: „Ja všade chodím s bubnom, lebo som bubeník...“ Rýchlo pochopím, že rozprávačom je jednoduchý Róm a celé sa to deje v akejsi východniarskej rómskej osade. „Kivader má ženu peknú, ale mal v živote smolu, lebo mal samé dcéry. Vždy chcel mať syna, ale Boh mu ho nedoprial. Keď mu ho konečne doprial, chlapec sa narodil debil.“ To sú hlavní hrdinovia: Kivader, jeho žena (Helenka) a ich dementný syn (Rudko). Víťo Staviarsky sa nesnaží o lacnú exotiku rómskych osád, ani nepoukazuje na ich ťažkú sociálnu situáciu. Stereotypy či intelektuálske úvahy o živote Rómov ho nezaujímajú. Svet vidí ich očami a opisuje ho pre nás ich jazykom. Vychádza z toho dráma so všetkým, čo k nej patrí, porozprávaná nádherným, prostým jazykom. Je tam láska, hlúposť, smútok, napätie, radosť... Rudko, ktorého síce opitý Kivader zabudne na jarmoku, sa narodil do dobrej rodiny. Prehliadnuť túto krásnu knižku by bolo veľkou chybou.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.