Ľudia si v rámci jazyka vytvorili zvláštnu vec. Nadávky. Vymysleli niečo, čo si vzápätí zakázali. Jedna vec je nadávať niekomu. To beriem.
Ale používať nadávky a vulgarizmy v rámci reči, na vyšperkovanie príhody, používať ich ako akcelerátor na zosilnenie významu, je podľa mňa úplne v poriadku. Navyše niektoré veci sa jednoducho slušne povedať nedajú. Prvýkrát sa človek stretne s problémom nadávok doma. Nemôže schuti rozprávať tak, ako mu zobák narástol pred vlastnými rodičmi. Prehĺta to a prehĺta, až sa niekedy môže stať, že sa mu už ani nechce rozprávať, pretože má pocit, že jednak hovorí s ľuďmi z celkom iného súdka, a potom, že dotyční ľudia nemajú záujem o to, čo hovorí, ale o to, ako to hovorí. A to ma vie vždy znechutiť. A médiá to ešte zhoršujú.
Predstavte si, že keď vám to nechtiac v živom vysielaní ujde, normálne vám môžu dať pokutu. Raz mi to ušlo v rannom vysielaní o pol ôsmej ráno. V bdelom stave pri veľkom úsilí sa dokážem dostatočne pretvarovať na to, aby som tie slová vynechala, čoho výsledkom je, samozrejme, kŕčovitý prejav, ale keď vás postavia pred kameru skoro ráno, proste ste takí, akí ste a zrazu bum. A to je jeden z dôvodov, prečo nemám rada účinkovanie v televízii. Je to podobné, ako keď sa niekde nefajčí. Sedíte na schôdzke a snažíte sa sústrediť na to, čo vám hovoria, ale aj tak celý čas myslíte na cigu. Ľudia, ktorí nenadávajú a nefajčia, to majú ľahšie, akurát že táto diskriminácia ma vôbec nemotivuje svoj status zmeniť. Ja viem, že nadávky, podobne ako cigarety vôbec nie sú potrebné. Ale keď sa špinavé slovo použije na správnom mieste a v správnej chvíli, dokáže do textu priniesť neuveriteľnú silu. Väčšina spisovateľov to vie. Každý druhý človek, ktorého poznám, nadáva. Ale v tlači po tom niet ani stopy. Ja viem, že keď je nadávok veľa, zrazu stratia silu. To je chyba niektorých raperov, ale zasa na druhej strane sú raperi, ktorí s tým rozumne pracujú a v správnej chvíli vám to naložia, a to si ako dobrú textársku robotu cením. Jedna vec je, keď človek nenadáva ani v živote a druhá, keď v momente, ako zbadá diktafón, absolútne zmení štýl prejavu. Je to pretvárka, ktorá sa mi hnusí... Dúfam, že ste si všimli, že som to celé dokázala napísať bez použitia jedinej nadávky...
Ale používať nadávky a vulgarizmy v rámci reči, na vyšperkovanie príhody, používať ich ako akcelerátor na zosilnenie významu, je podľa mňa úplne v poriadku. Navyše niektoré veci sa jednoducho slušne povedať nedajú. Prvýkrát sa človek stretne s problémom nadávok doma. Nemôže schuti rozprávať tak, ako mu zobák narástol pred vlastnými rodičmi. Prehĺta to a prehĺta, až sa niekedy môže stať, že sa mu už ani nechce rozprávať, pretože má pocit, že jednak hovorí s ľuďmi z celkom iného súdka, a potom, že dotyční ľudia nemajú záujem o to, čo hovorí, ale o to, ako to hovorí. A to ma vie vždy znechutiť. A médiá to ešte zhoršujú.
Predstavte si, že keď vám to nechtiac v živom vysielaní ujde, normálne vám môžu dať pokutu. Raz mi to ušlo v rannom vysielaní o pol ôsmej ráno. V bdelom stave pri veľkom úsilí sa dokážem dostatočne pretvarovať na to, aby som tie slová vynechala, čoho výsledkom je, samozrejme, kŕčovitý prejav, ale keď vás postavia pred kameru skoro ráno, proste ste takí, akí ste a zrazu bum. A to je jeden z dôvodov, prečo nemám rada účinkovanie v televízii. Je to podobné, ako keď sa niekde nefajčí. Sedíte na schôdzke a snažíte sa sústrediť na to, čo vám hovoria, ale aj tak celý čas myslíte na cigu. Ľudia, ktorí nenadávajú a nefajčia, to majú ľahšie, akurát že táto diskriminácia ma vôbec nemotivuje svoj status zmeniť. Ja viem, že nadávky, podobne ako cigarety vôbec nie sú potrebné. Ale keď sa špinavé slovo použije na správnom mieste a v správnej chvíli, dokáže do textu priniesť neuveriteľnú silu. Väčšina spisovateľov to vie. Každý druhý človek, ktorého poznám, nadáva. Ale v tlači po tom niet ani stopy. Ja viem, že keď je nadávok veľa, zrazu stratia silu. To je chyba niektorých raperov, ale zasa na druhej strane sú raperi, ktorí s tým rozumne pracujú a v správnej chvíli vám to naložia, a to si ako dobrú textársku robotu cením. Jedna vec je, keď človek nenadáva ani v živote a druhá, keď v momente, ako zbadá diktafón, absolútne zmení štýl prejavu. Je to pretvárka, ktorá sa mi hnusí... Dúfam, že ste si všimli, že som to celé dokázala napísať bez použitia jedinej nadávky...
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.