Čo je to šesťtisíc kilometrov? Skoro nič – len šesť hodín v lietadle. Ale vo vlaku takmer šesť dní. A vo vlaku na bájnej Transsibírskej magistrále je to ešte niečo iné: cesta do celkom iného času aj priestoru, kde stále vládne samovar.
Bolo to v lete a my sme sa rozhodli, že pôjdeme za nosom, tentoraz celkom netradičným smerom. Vôbec nie na juh. S kamarátkou sme sa zbalili do Jakutska – a ten je od Slovenska vzdialený 8-tisíc kilometrov. Keďže cestovať vlakom je lacnejšie aj dobrodružnejšie ako lietadlom, na väčšiu časť cesty sme si vybrali železnicu. A tak sme skoro polovicu našej dovolenky strávili na koľajniciach.
.od čaju po lustre
Možno zvláštne rozhodnutie, ale stálo za to. Transsibírska magistrála totiž nie je obyčajná železnica. Je to najdlhšia nepretržitá železničná trať sveta a hlavná dopravná tepna Ruska. Meria celých 9 288 km a vinie sa z Moskvy do Vladivostoku, čo je mesto až na pobreží Tichého oceána. Územím Európy prechádza v dĺžke 1 777 km, do Ázie patrí až 7 512 km magistrály. Je to zvláštny pocit, keď presne pri kilometri číslo 1 777 prechádza vlak uprostred tajgy popri obelisku, ktorý označuje hranicu medzi Európou a Áziou.
Z Moskvy, kde sa magistrála začína, vychádza každodenne na východ mnoho vlakov rôznej rýchlosti, komfortu a cenovej úrovne. Môžete cestovať v kupé pre štyroch pasažierov, alebo „plackartou“ – to znamená vo vagóne spolu s ďalšími 50 cestujúcimi. Vyberáme si ten druhý spôsob. Je lacnejší, ale rozhodne zaujímavejší. To, čo nám spoločnosť ďalších vlakových pútnikov odoberie zo súkromia, vynahradí nám možnosť komunikovať s nimi, takými rozličnými, ako si len vieme predstaviť.
Čaká nás vyše 6-tisíc kilometrov, na nich okolo stovky vlakových zastávok a ani tie nie sú rovnaké. Na niektorých staniciach vlak stojí dlhšie – dvanásť minút alebo až pol hodiny. Vtedy všetci cestujúci vychádzajú von z vlaku nadýchať sa čerstvého vzduchu (či skôr pofajčiť) a trochu rozhýbať kosti. Vonku nás hneď obkolesia predavači a odušu ponúkajú svoj tovar. Môžeme si vybrať od jedla a pitia cez poháre a hračky až po vázy a lustre. A biznis neutícha ani počas jazdy. Predavači chodia cez všetky vagóny a núkajú cestujúcim knihy, časopisy, zapaľovače, šály, ponožky...
.cesta bez času
Život vo vlaku plynie pokojne. Niektorí cestujúci dospávajú noc, iní len tak posedávajú alebo polihujú. Ďalší hrajú karty, pijú čaj a jedia slnečnicové semiačka alebo to, čo si kúpili na predošlej stanici. Najčastejšie sú to domáce pirôžky plnené zemiakmi alebo kapustou a údené ryby s pivom. Inak, kto má stráviť týždeň vo vlaku, náramne ho zaujíma, čo bude jesť. Na Transsibírskej to môžete vyriešiť ako Rusi – popri obrovskej batožine im neprekáža nabaliť si navyše ešte jednu tašku plnú jedla. Ak však cestujete radšej s menším ruksakom, potom sa spokojne môžete stravovať len tým, čo vám ponúknu predavači vo vlaku a na staniciach. V lete sa tak dostanete aj k domácemu ovociu a zelenine. Počítajte však s tým, že toto jedlo kúpite drahšie ako inde v meste. Alebo to môžete vyriešiť ako my – nakúpiť si niekoľko instantných polievok, kukuričných chlebov a zemiakové pyré v prášku. Samovar s vriacou vodou je prístupný v každom vagóne.
Aj hygiena na vlakový spôsob ako-tak funguje. Akurát na WC sa na misu sa nesadá, ale stúpa. Zastarané, no oveľa hygienickejšie riešenie. Kto je trochu prispôsobivejší, tomu stačí na očistu aj malé umývadlo so slabučkým prúdom vody. V lete je však vo vagónoch veľmi teplo a dusno (len máloktoré okno sa dá otvoriť) a cestujúci šomrú, že by veru uvítali sprchu. My máme šťastie. Asi v polovici cesty sprievodkyňa namontuje na umývadlo vo WC sprchu a za 50 rubľov ju môžeme použiť. Po troch dňoch v takom teple je to radosť – ani neprekáža, že sa umývame vedľa stúpačkovej toalety…
Cestujúci na dlhšiu vzdialenosť majú v cene lístka automaticky aj posteľnú bielizeň a dostanú ju od sprievodkyne, keď vojdú do vlaku. Horné a dolné lôžka vyzerajú celkom príjemne. Ak však meriate okolo 180 cm, pripravte sa na ťažké noci. Ak sa vystriete na hornom lôžku, nečudujte sa, že vás budú všetci obchádzať oblúkom – nohy vám budú trčať do polovice uličky. Horšie to však bude na bočných miestach. Tam sa vystierať nemôžete, lebo z obidvoch strán je stena. Zvykáme si na zvuk koľajníc a stále natriasanie a zisťujeme, že takto vlakovo sa spí celkom príjemne. Až tak, že neviem, čo sa mi naozaj sníva a čo je skutočnosť. Ale to aj preto, lebo nočný život vo vlaku je rušnejší než denný. Väčšinou je to tak, že keď zaspávame, ostatní práve vstávajú. To je ruský štýl – dlho do noci „žiť“ a cez deň spať. Navyše, z Moskvy do Jakutska je 6-hodinový posun, takže počas cesty nikdy presne neviete, koľko hodín je na tom mieste, kde sa práve nachádzate.
Ale človeka také otázky ani netrápia. Čas tu totiž plynie celkom inak. Keď sme sa ešte doma známym pochválili, že nás čaká šesť dní vo vlaku, veľmi nás ľutovali a naznášali nám krížovky a časopisy, plus sarkastické ponaučenia, ako sa vyhnúť preležaninám. Ono to však vôbec nie je také strašné. Väčšinu cesty totiž trávime nalepené na okne a nadchýname sa krásnou prírodou – ako v ruskej rozprávke. Máme šťastie na niekoľko romantických východov a západov slnka. Sem-tam sa ukáže nejaká dedinka, z času na čas aj mesto, ale väčšinou len samé pláne posiate fialovými kobercami „ivančaju“, biele brezové háje a nekonečná tajga. Okolo Bajkalu sa však kopce dvíhajú až do tritisícových výšok.
A tak po týždni vylihovania, dostatočne oddýchnuté, ale aj poriadne vytrasené (a závislé od instantných polievok) dorážame do cieľa – Nerjungri. A potom sa vydávame cestou-necestou. Skôr tou necestou. Samé polmetrové jamy, blato prach – a nostalgické spomínanie, ako nám bolo dobre vo vlaku. Pred nami tri týždne dovolenky a perspektíva, že sa magistrálou vrátime aj domov.
.návrat k hodinám
Keď sme o niekoľko dní opäť čakali na stanici v Nerjungri, vlak, ktorý nás mal znova týždeň viezť do Moskvy, meškal vyše hodiny. Bolo to v noci a nikto neoznámil uzimeným a ospalým cestujúcim, ako dlho bude vlak meškať a či vôbec pôjde. Nakoniec sme šťastne nastúpili a vlak sa pohol na západ. Do Európy. K reálnemu času – a preč od bielych hájov. Možno nabudúce ich uvidíme na jeseň, keď budú všetky tie briezky ako zo zlata. A znovu z vlaku – kto sa raz ocitne v tých natriasajúcich vagónoch, musí sa tam ešte vrátiť.
Bolo to v lete a my sme sa rozhodli, že pôjdeme za nosom, tentoraz celkom netradičným smerom. Vôbec nie na juh. S kamarátkou sme sa zbalili do Jakutska – a ten je od Slovenska vzdialený 8-tisíc kilometrov. Keďže cestovať vlakom je lacnejšie aj dobrodružnejšie ako lietadlom, na väčšiu časť cesty sme si vybrali železnicu. A tak sme skoro polovicu našej dovolenky strávili na koľajniciach.
.od čaju po lustre
Možno zvláštne rozhodnutie, ale stálo za to. Transsibírska magistrála totiž nie je obyčajná železnica. Je to najdlhšia nepretržitá železničná trať sveta a hlavná dopravná tepna Ruska. Meria celých 9 288 km a vinie sa z Moskvy do Vladivostoku, čo je mesto až na pobreží Tichého oceána. Územím Európy prechádza v dĺžke 1 777 km, do Ázie patrí až 7 512 km magistrály. Je to zvláštny pocit, keď presne pri kilometri číslo 1 777 prechádza vlak uprostred tajgy popri obelisku, ktorý označuje hranicu medzi Európou a Áziou.
Z Moskvy, kde sa magistrála začína, vychádza každodenne na východ mnoho vlakov rôznej rýchlosti, komfortu a cenovej úrovne. Môžete cestovať v kupé pre štyroch pasažierov, alebo „plackartou“ – to znamená vo vagóne spolu s ďalšími 50 cestujúcimi. Vyberáme si ten druhý spôsob. Je lacnejší, ale rozhodne zaujímavejší. To, čo nám spoločnosť ďalších vlakových pútnikov odoberie zo súkromia, vynahradí nám možnosť komunikovať s nimi, takými rozličnými, ako si len vieme predstaviť.
Čaká nás vyše 6-tisíc kilometrov, na nich okolo stovky vlakových zastávok a ani tie nie sú rovnaké. Na niektorých staniciach vlak stojí dlhšie – dvanásť minút alebo až pol hodiny. Vtedy všetci cestujúci vychádzajú von z vlaku nadýchať sa čerstvého vzduchu (či skôr pofajčiť) a trochu rozhýbať kosti. Vonku nás hneď obkolesia predavači a odušu ponúkajú svoj tovar. Môžeme si vybrať od jedla a pitia cez poháre a hračky až po vázy a lustre. A biznis neutícha ani počas jazdy. Predavači chodia cez všetky vagóny a núkajú cestujúcim knihy, časopisy, zapaľovače, šály, ponožky...
.cesta bez času
Život vo vlaku plynie pokojne. Niektorí cestujúci dospávajú noc, iní len tak posedávajú alebo polihujú. Ďalší hrajú karty, pijú čaj a jedia slnečnicové semiačka alebo to, čo si kúpili na predošlej stanici. Najčastejšie sú to domáce pirôžky plnené zemiakmi alebo kapustou a údené ryby s pivom. Inak, kto má stráviť týždeň vo vlaku, náramne ho zaujíma, čo bude jesť. Na Transsibírskej to môžete vyriešiť ako Rusi – popri obrovskej batožine im neprekáža nabaliť si navyše ešte jednu tašku plnú jedla. Ak však cestujete radšej s menším ruksakom, potom sa spokojne môžete stravovať len tým, čo vám ponúknu predavači vo vlaku a na staniciach. V lete sa tak dostanete aj k domácemu ovociu a zelenine. Počítajte však s tým, že toto jedlo kúpite drahšie ako inde v meste. Alebo to môžete vyriešiť ako my – nakúpiť si niekoľko instantných polievok, kukuričných chlebov a zemiakové pyré v prášku. Samovar s vriacou vodou je prístupný v každom vagóne.
Aj hygiena na vlakový spôsob ako-tak funguje. Akurát na WC sa na misu sa nesadá, ale stúpa. Zastarané, no oveľa hygienickejšie riešenie. Kto je trochu prispôsobivejší, tomu stačí na očistu aj malé umývadlo so slabučkým prúdom vody. V lete je však vo vagónoch veľmi teplo a dusno (len máloktoré okno sa dá otvoriť) a cestujúci šomrú, že by veru uvítali sprchu. My máme šťastie. Asi v polovici cesty sprievodkyňa namontuje na umývadlo vo WC sprchu a za 50 rubľov ju môžeme použiť. Po troch dňoch v takom teple je to radosť – ani neprekáža, že sa umývame vedľa stúpačkovej toalety…
Cestujúci na dlhšiu vzdialenosť majú v cene lístka automaticky aj posteľnú bielizeň a dostanú ju od sprievodkyne, keď vojdú do vlaku. Horné a dolné lôžka vyzerajú celkom príjemne. Ak však meriate okolo 180 cm, pripravte sa na ťažké noci. Ak sa vystriete na hornom lôžku, nečudujte sa, že vás budú všetci obchádzať oblúkom – nohy vám budú trčať do polovice uličky. Horšie to však bude na bočných miestach. Tam sa vystierať nemôžete, lebo z obidvoch strán je stena. Zvykáme si na zvuk koľajníc a stále natriasanie a zisťujeme, že takto vlakovo sa spí celkom príjemne. Až tak, že neviem, čo sa mi naozaj sníva a čo je skutočnosť. Ale to aj preto, lebo nočný život vo vlaku je rušnejší než denný. Väčšinou je to tak, že keď zaspávame, ostatní práve vstávajú. To je ruský štýl – dlho do noci „žiť“ a cez deň spať. Navyše, z Moskvy do Jakutska je 6-hodinový posun, takže počas cesty nikdy presne neviete, koľko hodín je na tom mieste, kde sa práve nachádzate.
Ale človeka také otázky ani netrápia. Čas tu totiž plynie celkom inak. Keď sme sa ešte doma známym pochválili, že nás čaká šesť dní vo vlaku, veľmi nás ľutovali a naznášali nám krížovky a časopisy, plus sarkastické ponaučenia, ako sa vyhnúť preležaninám. Ono to však vôbec nie je také strašné. Väčšinu cesty totiž trávime nalepené na okne a nadchýname sa krásnou prírodou – ako v ruskej rozprávke. Máme šťastie na niekoľko romantických východov a západov slnka. Sem-tam sa ukáže nejaká dedinka, z času na čas aj mesto, ale väčšinou len samé pláne posiate fialovými kobercami „ivančaju“, biele brezové háje a nekonečná tajga. Okolo Bajkalu sa však kopce dvíhajú až do tritisícových výšok.
A tak po týždni vylihovania, dostatočne oddýchnuté, ale aj poriadne vytrasené (a závislé od instantných polievok) dorážame do cieľa – Nerjungri. A potom sa vydávame cestou-necestou. Skôr tou necestou. Samé polmetrové jamy, blato prach – a nostalgické spomínanie, ako nám bolo dobre vo vlaku. Pred nami tri týždne dovolenky a perspektíva, že sa magistrálou vrátime aj domov.
.návrat k hodinám
Keď sme o niekoľko dní opäť čakali na stanici v Nerjungri, vlak, ktorý nás mal znova týždeň viezť do Moskvy, meškal vyše hodiny. Bolo to v noci a nikto neoznámil uzimeným a ospalým cestujúcim, ako dlho bude vlak meškať a či vôbec pôjde. Nakoniec sme šťastne nastúpili a vlak sa pohol na západ. Do Európy. K reálnemu času – a preč od bielych hájov. Možno nabudúce ich uvidíme na jeseň, keď budú všetky tie briezky ako zo zlata. A znovu z vlaku – kto sa raz ocitne v tých natriasajúcich vagónoch, musí sa tam ešte vrátiť.
| Stavba Transsibírskej magistrály sa začala v máji 1891 v blízkosti Vladivostoku a ukončili ju v októbri 1916 vysvätením mosta cez rieku Amur pri Chabarovsku. Celková elektrifikácia bola dokončená po 74 rokoch dňa 25. decembra 2002. Trať pretína prevažne tundru, tajgu a stepné oblasti. Popri magistrále je 89 miest, medzi inými Moskva, Jekaterinburg, Omsk, Novosibirsk, Krasnojarsk, Irkutsk, Vladivostok. Pretína 16 veľkých riek: Volgu, Vjatku, Kamu, Tobol, Irtyš, Ob, Tom, Čulym, Jenissej, Oku, Selengu, Seju, Bureju, Amur, Chor a Ussuri. Transsibírska magistrála sa smerom od západu k východu rozvetvuje na niekoľko železničných trás. Cez jazero Bajkal sa z nej oddeľuje paralelná Bajkalsko-amurská magistrála, ktorá jazero Bajkal obopína zo severu, zatiaľ čo Transsib z juhu. Pri meste Tajšet sa trasy spájajú. |
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.