Pred istým časom mal môj brat nosovú polypózu. Pri tomto ochorení vznikajú v nose takzvané polypy, ktoré v najvyššom štádiu úplne vyplnia nosovú dutinu. Vtedy brat zaregistroval jednu závažnú zmenu – jedlo stratilo chuť.
Čuch má dve tváre. Prvá, ktorú si jasne si uvedomujeme, nás informuje o tom, čo sa varí v kuchyni alebo či uniká plyn. Sprostredkovaním informácie o okolitom svete sa úloha čuchu zdanlivo končí. Každý deň sa však stretávame aj s druhou, skrytou tvárou čuchu. Tou je vnem označovaný často slovom „chuť”.
Pri prijímaní potravy a jej vychutnávaní prichádzajú na scénu pocity, ktoré v bežnej komunikácii nazývame chuť jedla. Každému je známa veľká rôznorodosť chutí – pečené prasiatko chutí ináč ako pečený zajac, biely chlieb ináč ako čierny, Frankovka z Rače ináč ako Frankovka z Pezinka. V skutočnosti však poznáme iba štyri základné chute – sladkú, slanú, horkú a kyslú (niekedy sa zvykne uvádzať ešte aj piata chuť, o ktorej bude reč nabudúce). Čo však zapríčiňuje tú úžasnú pestrosť jedál a nápojov? Je zrejmé, že iba kombináciou základných chutí to nebude.
.dve cesty nahor
Čuchovým orgánom sú čuchové bunky, ktoré sú súčasťou mozgu. Ich výbežky majú zakončenia v hornej časti nosovej dutiny, v tzv. regio olfactoria, približne na úrovni obočia, kde tvoria súčasť svetložltého čuchového epitelu s plochou cca 10 cm2. Zakončenia obsahujú chemoreceptory, ktoré sa aktivujú chemickými zlúčeninami. Tieto zlúčeniny sa k receptorom dostávajú vzduchom v dôsledku dýchania. Na to, aby bola chemická zlúčenina vnímateľná čuchom, potrebuje teda spĺňať základnú podmienku: musí byť prchavá.
Všetko, čo vonia, uvoľňuje samovoľne do okolitého priestoru prchavé látky. Nie všetky prchavé látky je však čuch schopný zachytiť. Na to, aby sme prchavú látku ucítili, musí jej koncentrácia v okolí čuchového epitelu prekročiť náš prah vnímania.
Existujú dve cesty, ktorými sa môže vonná látka dostať do kontaktu s receptorom čuchovej bunky: ortonazálna (vdychovanie nosom) a retronazálna (pri jedení, dýchaním vyvolaný prenos cez nosohltan). A práve retronazálne vnímanie vôní je zodpovedné za pestrosť chutí pri jedení potravy a pití nápojov.
Sám potenciál približne tisícky čuchových receptorov, ako aj kombinatorická podstata spracovania nimi zachytenej informácie umožňujú výskyt takmer nekonečného množstva jedinečných vôní a pachov. Hodnotenie čuchom je zaťažené mnohými vplyvmi, ktoré spôsobujú, že dvaja ľudia sa môžu ale nemusia zhodnúť na opise vône alebo chutnosti jedla či nápoja. Nie nadarmo sa hovorí „koľko ľudí, toľko chutí”.
Asi najvplyvnejším faktorom, ktorý spôsobuje nekompatibilitu našich čuchových vnemov je to, že každý máme určitú citlivosť na jednotlivé zložky vôní – čiže na vyššie spomínané vonné prchavé látky. Jeden môže cítiť, že do polievky bol pridaný bobkový list, zatiaľ čo pre iného je kvalita tejto vône neznámou (prípad autora článku). Veľká časť populácie trpí na tzv. špecifickú anosmiu, čiže zníženú citlivosť na určité vône (je známa existencia až 1000-násobných rozdielov v prahoch vnímania).
Citlivosť čuchu môžu ovplyvniť popri fyziologických danostiach každého jednotlivca aj získané stravovacie návyky. To, čo nám chutí, sme sa naučili mať radi, vrodené je len odmietanie rozkladných pachov. Ovplyvňovať nás môžu aj vedomostné faktory, čo sa stáva pri ochutnávke vína, keď animátor opisuje vôňu vína a človek si až následne uvedomí, že tam opisovaná vôňa skutočne figuruje. Mnohí už určite počuli aj historky o tom, ako dobre chutí psie či potkanie mäso, pravda, pokiaľ degustátor nevie, čo konzumuje.
.slová, slová, slová
Vráťme sa naspäť k slovu „chuť”. Každý, kto hovorí niektorým z románskych jazykov (zaraďme k nim aj „polorománsku” angličtinu), si už určite uvedomil, aký veľký je počet zdanlivo jedinečných slovenských slov, ktoré máme s týmito jazykmi spoločné. Ako príklad uveďme oko (occhio po taliansky), mlyn (moulin po francúzsky) či „daj mi” (dame po španielsky). Slová spojené s vnímaním chutí a vôní však do slovenčiny a iných slovanských jazykov z latinčiny (či indoeurópčiny) neprešli.
Pre nedeliteľný súbor vnemov, vznikajúci súbežným registrovaním vône a chuti pri jedení (vnímame však aj teplotu, dráždivosť, textúru...) má angličtina slovo flavour (z latinského flatus), ktoré nedokážeme jednoslovne preložiť do slovenčiny. V slovníkoch je toto slovo prekladané ako vôňa, respektíve príchuť, chutnosť – teda termínmi spojenými buď s vôňou, alebo s chuťou.
Azda ešte zaujímavejšie je anglické slovo savour, ktoré je významovo podobné slovu flavour a má pôvod v latinskom slovese sapere – chutiť, mať dobrú chuť. Toto slovo má aj ďalší význam: rozmýšľať. Nájdeme ho dokonca aj v pomenovaní ľudského rodu: Homo sapiens – človek rozumný.
Slovo sapere je pozostatkom starodávnej rovnováhy ponímania zmyslov, ktorá bola narušená najmä v období osvietenstva. Osvietenské teórie začali zdôrazňovať význam zraku, považujúc ho za civilizujúci zmysel. Mnohé významné osobnosti (Descartes, Kant, Hennig) považovali čuch za nekultivovaný či vulgárny zmysel, ktorý nie je schopný byť nositeľom umeleckej výpovede. Obrancami čuchu boli naopak Nietzsche a Freud, ktorí v zaznávaní čuchu videli odmietanie zvieracej podstaty človeka respektíve jeho sexuality.
Význam „animálnych” zmyslov poklesol aj s nástupom vizuálnych prostriedkov komunikácie: fotografie, kinematografie a najmä televízie. Zrak si v súčasnosti uzurpuje mnohé funkcie, ktoré v minulosti vykonávali ostatné zmysly (napríklad v medicíne). Aj v staroveku sa zrak pokladal za najvýznamnejší zo zmyslov, ale len ako „prvý medzi rovnými”.
Je zaujímavé, že súčasné „nižšie” zmysly – čuch a chuť– boli v dávnej minulosti spájané s inteligenciou. Tomáš Akvinský spájal proces čuchania s aktom okamžitého premýšľania, spomínania a aktivovania mysle. Je to prirodzené, pretože na rozdiel od zraku (farby) či sluchu (tóny), a dokonca i chute (štyri základné chute), ľudská reč prakticky nemá špecifické výrazy pre čuchové vnemy. Vône opisujeme asociatívne: priraďujeme im mená podľa vecí, ktoré majú podobné senzorické vlastnosti. A sme pri koreni veci: na to, aby sme vôňu či chuť mohli priradiť k nejakému vzoru, musíme skutočne vo význame latinského sapere – premýšľať.
.čuchová imaginácia?
Zrakovú aj sluchovú imagináciu má každý z nás, no prakticky nikto nie je schopný si vedome vyvolať čuchový vnem. V medicíne je známy fakt, že ľudia, ktorí stratili čuch, sú náchylní na depresívne stavy. Nesúvisí to iba so stratou chuti jedla, dôležité je zrejme najmä to, že čuch sa významne asociuje s emóciami (viac než zrak). Preto sú spomienky, ktoré majú silné citové podfarbenie, spojené u mnohých ľudí práve s vôňami. Určitý parfum nám evokuje určitú osobu, osobité vône sprostredkúvajú pocit domova, a tak ďalej.
Čuchová slepota všetky tieto pocity vymaže z pamäti postihnutých ľudí a tým môže vyvolať psychické poruchy. Strata čuchu nás neohrozí na živote, no dokáže významne obmedziť jeho kvalitu. Ako mnoho vecí v živote, aj význam čuchu plne doceníme, až keď ho stratíme. Tak si ho radšej rýchlo do sýtosti užívajme!
Čuch má dve tváre. Prvá, ktorú si jasne si uvedomujeme, nás informuje o tom, čo sa varí v kuchyni alebo či uniká plyn. Sprostredkovaním informácie o okolitom svete sa úloha čuchu zdanlivo končí. Každý deň sa však stretávame aj s druhou, skrytou tvárou čuchu. Tou je vnem označovaný často slovom „chuť”.
Pri prijímaní potravy a jej vychutnávaní prichádzajú na scénu pocity, ktoré v bežnej komunikácii nazývame chuť jedla. Každému je známa veľká rôznorodosť chutí – pečené prasiatko chutí ináč ako pečený zajac, biely chlieb ináč ako čierny, Frankovka z Rače ináč ako Frankovka z Pezinka. V skutočnosti však poznáme iba štyri základné chute – sladkú, slanú, horkú a kyslú (niekedy sa zvykne uvádzať ešte aj piata chuť, o ktorej bude reč nabudúce). Čo však zapríčiňuje tú úžasnú pestrosť jedál a nápojov? Je zrejmé, že iba kombináciou základných chutí to nebude.
.dve cesty nahor
Čuchovým orgánom sú čuchové bunky, ktoré sú súčasťou mozgu. Ich výbežky majú zakončenia v hornej časti nosovej dutiny, v tzv. regio olfactoria, približne na úrovni obočia, kde tvoria súčasť svetložltého čuchového epitelu s plochou cca 10 cm2. Zakončenia obsahujú chemoreceptory, ktoré sa aktivujú chemickými zlúčeninami. Tieto zlúčeniny sa k receptorom dostávajú vzduchom v dôsledku dýchania. Na to, aby bola chemická zlúčenina vnímateľná čuchom, potrebuje teda spĺňať základnú podmienku: musí byť prchavá.
Všetko, čo vonia, uvoľňuje samovoľne do okolitého priestoru prchavé látky. Nie všetky prchavé látky je však čuch schopný zachytiť. Na to, aby sme prchavú látku ucítili, musí jej koncentrácia v okolí čuchového epitelu prekročiť náš prah vnímania.
Existujú dve cesty, ktorými sa môže vonná látka dostať do kontaktu s receptorom čuchovej bunky: ortonazálna (vdychovanie nosom) a retronazálna (pri jedení, dýchaním vyvolaný prenos cez nosohltan). A práve retronazálne vnímanie vôní je zodpovedné za pestrosť chutí pri jedení potravy a pití nápojov.
Sám potenciál približne tisícky čuchových receptorov, ako aj kombinatorická podstata spracovania nimi zachytenej informácie umožňujú výskyt takmer nekonečného množstva jedinečných vôní a pachov. Hodnotenie čuchom je zaťažené mnohými vplyvmi, ktoré spôsobujú, že dvaja ľudia sa môžu ale nemusia zhodnúť na opise vône alebo chutnosti jedla či nápoja. Nie nadarmo sa hovorí „koľko ľudí, toľko chutí”.
Asi najvplyvnejším faktorom, ktorý spôsobuje nekompatibilitu našich čuchových vnemov je to, že každý máme určitú citlivosť na jednotlivé zložky vôní – čiže na vyššie spomínané vonné prchavé látky. Jeden môže cítiť, že do polievky bol pridaný bobkový list, zatiaľ čo pre iného je kvalita tejto vône neznámou (prípad autora článku). Veľká časť populácie trpí na tzv. špecifickú anosmiu, čiže zníženú citlivosť na určité vône (je známa existencia až 1000-násobných rozdielov v prahoch vnímania).
Citlivosť čuchu môžu ovplyvniť popri fyziologických danostiach každého jednotlivca aj získané stravovacie návyky. To, čo nám chutí, sme sa naučili mať radi, vrodené je len odmietanie rozkladných pachov. Ovplyvňovať nás môžu aj vedomostné faktory, čo sa stáva pri ochutnávke vína, keď animátor opisuje vôňu vína a človek si až následne uvedomí, že tam opisovaná vôňa skutočne figuruje. Mnohí už určite počuli aj historky o tom, ako dobre chutí psie či potkanie mäso, pravda, pokiaľ degustátor nevie, čo konzumuje.
.slová, slová, slová
Vráťme sa naspäť k slovu „chuť”. Každý, kto hovorí niektorým z románskych jazykov (zaraďme k nim aj „polorománsku” angličtinu), si už určite uvedomil, aký veľký je počet zdanlivo jedinečných slovenských slov, ktoré máme s týmito jazykmi spoločné. Ako príklad uveďme oko (occhio po taliansky), mlyn (moulin po francúzsky) či „daj mi” (dame po španielsky). Slová spojené s vnímaním chutí a vôní však do slovenčiny a iných slovanských jazykov z latinčiny (či indoeurópčiny) neprešli.
Pre nedeliteľný súbor vnemov, vznikajúci súbežným registrovaním vône a chuti pri jedení (vnímame však aj teplotu, dráždivosť, textúru...) má angličtina slovo flavour (z latinského flatus), ktoré nedokážeme jednoslovne preložiť do slovenčiny. V slovníkoch je toto slovo prekladané ako vôňa, respektíve príchuť, chutnosť – teda termínmi spojenými buď s vôňou, alebo s chuťou.
Azda ešte zaujímavejšie je anglické slovo savour, ktoré je významovo podobné slovu flavour a má pôvod v latinskom slovese sapere – chutiť, mať dobrú chuť. Toto slovo má aj ďalší význam: rozmýšľať. Nájdeme ho dokonca aj v pomenovaní ľudského rodu: Homo sapiens – človek rozumný.
Slovo sapere je pozostatkom starodávnej rovnováhy ponímania zmyslov, ktorá bola narušená najmä v období osvietenstva. Osvietenské teórie začali zdôrazňovať význam zraku, považujúc ho za civilizujúci zmysel. Mnohé významné osobnosti (Descartes, Kant, Hennig) považovali čuch za nekultivovaný či vulgárny zmysel, ktorý nie je schopný byť nositeľom umeleckej výpovede. Obrancami čuchu boli naopak Nietzsche a Freud, ktorí v zaznávaní čuchu videli odmietanie zvieracej podstaty človeka respektíve jeho sexuality.
Význam „animálnych” zmyslov poklesol aj s nástupom vizuálnych prostriedkov komunikácie: fotografie, kinematografie a najmä televízie. Zrak si v súčasnosti uzurpuje mnohé funkcie, ktoré v minulosti vykonávali ostatné zmysly (napríklad v medicíne). Aj v staroveku sa zrak pokladal za najvýznamnejší zo zmyslov, ale len ako „prvý medzi rovnými”.
Je zaujímavé, že súčasné „nižšie” zmysly – čuch a chuť– boli v dávnej minulosti spájané s inteligenciou. Tomáš Akvinský spájal proces čuchania s aktom okamžitého premýšľania, spomínania a aktivovania mysle. Je to prirodzené, pretože na rozdiel od zraku (farby) či sluchu (tóny), a dokonca i chute (štyri základné chute), ľudská reč prakticky nemá špecifické výrazy pre čuchové vnemy. Vône opisujeme asociatívne: priraďujeme im mená podľa vecí, ktoré majú podobné senzorické vlastnosti. A sme pri koreni veci: na to, aby sme vôňu či chuť mohli priradiť k nejakému vzoru, musíme skutočne vo význame latinského sapere – premýšľať.
.čuchová imaginácia?
Zrakovú aj sluchovú imagináciu má každý z nás, no prakticky nikto nie je schopný si vedome vyvolať čuchový vnem. V medicíne je známy fakt, že ľudia, ktorí stratili čuch, sú náchylní na depresívne stavy. Nesúvisí to iba so stratou chuti jedla, dôležité je zrejme najmä to, že čuch sa významne asociuje s emóciami (viac než zrak). Preto sú spomienky, ktoré majú silné citové podfarbenie, spojené u mnohých ľudí práve s vôňami. Určitý parfum nám evokuje určitú osobu, osobité vône sprostredkúvajú pocit domova, a tak ďalej.
Čuchová slepota všetky tieto pocity vymaže z pamäti postihnutých ľudí a tým môže vyvolať psychické poruchy. Strata čuchu nás neohrozí na živote, no dokáže významne obmedziť jeho kvalitu. Ako mnoho vecí v živote, aj význam čuchu plne doceníme, až keď ho stratíme. Tak si ho radšej rýchlo do sýtosti užívajme!
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.