Pozerať sa na dnešné vrenie v SDKÚ iba optikou porušovania vnútrostraníckej demokracie a potláčania slobody prejavu je síce veľmi zvodné, ale zjednodušené. Dôkazom je aj to, že údajných vinníkov skoro nikto nekritizuje a obete len málokto ľutuje.
Ak sa Bratislava často nazýva štátom v štáte, tak o bratislavských filiálkach politických strán sa dá smelo hovoriť, že fungujú ako strany v stranách. Hoci sa táto charakteristika vzťahuje na všetky významnejšie slovenské politické strany, v prípade SDKÚ to platilo a zatiaľ stále platí dvojnásobne.
.bosovia a klienti
Problém bratislavskej SDKÚ bol zakódovaný už v spôsobe, akým vznikla. Vedenie strany vtedy budovanie bratislavskej štruktúry podcenilo. Touto úlohou poverilo neskúseného a politicky nevýrazného prednostu krajského úradu Branislava Longauera, ktorý nedokázal čeliť záujmom starých politických harcovníkov. Iniciatívu pri zakladaní strany v hlavnom meste tak do svojich rúk zobrali najmä bývalí členovia Demokratickej únie zoskupení okolo vtedajšieho viceprimátora Romana Vavríka.
Práve osoba Romana Vavríka bola tiež jedným z dôvodov, prečo do strany v Bratislave neprešlo viac ľudí z KDH a Demokratickej strany. To však celej skupine vôbec neprekážalo. Práve naopak. Za krátky čas sa im v politicky priaznivom prostredí Bratislavy podarilo vybudovať silné mocenské a od centrály finančne nezávislé centrum, ktorého ústredným heslom bolo – my sa vám (vedeniu) nebudeme starať do centrálnej politiky, ale vy nás necháte autonómne robiť politiku v Bratislave.
Výsledkom tejto autonómnej bratislavskej politiky bolo vybudovanie systému fungujúceho podľa vzoru patrón – klient. Miestni stranícki bosovia si politickú lojalitu kupovali za miesta v politicky ovládaných mestských podnikoch a inštitúciách a dosiahli tak to, že pomerne veľká skupina bratislavských členov strany sa od nich stala existenčne závislá. Spolu s rastúcim politickým a ekonomickým vplyvom bratislavskej SDKÚ sa však začali množiť aj podozrenia z korupcie a klientelizmu. Výsledkom bolo to, že mená niektorých predstaviteľov SDKÚ v Bratislave zľudoveli ako symboly korupčného správania a stali sa vážnym škrabancom na imidži celej strany.
.dzurindova zodpovednosť
Pokusov urobiť niečo s Bratislavou sa v histórií SDKÚ objavilo viacero. Až doteraz sa všetky skončili neúspechom. O eliminovanie vplyvu bratislavskej skupiny sa v roku 2001 márne pokúšala ešte Zuzana Martináková. Ku kritikom pomerov vnútri mestskej organizácie patril aj Vladimír Bajan či bývalá bratislavská viceprimátorka Tatiana Mikušová. Ich aktivity však vyzneli do prázdna. „Mnohí ľudia radšej zaradili spiatočku, lebo vedeli, že ak nebudú mať podporu Vavríka, skončia. Rezignovali, alebo odišli zo strany. Ktokoľvek mal iný názor, tak klika zabrala a bol porazený na hlavu,“ povedal pre .týždeň dlhoročný člen SDKÚ, ktorý si neželal byť menovaný.
O sile „Bratislavčanov“ sa na vlastnej koži presvedčil aj Mikuláš Dzurinda, keď Vavrík a spol. dokázali napriek jeho odporu presadiť na post podpredsedu strany Pavla Kuboviča. Sám predseda SDKÚ, ako aj celé vedenie strany pritom nesú za situáciu v bratislavskej SDKÚ veľký diel zodpovednosti. Vedeli o tom, ako strana v hlavnom meste funguje, napriek tomu to dlhé roky tolerovali. Argument, že v čase menšinového vládnutia si Dzurinda len ťažko mohol dovoliť urobiť radikálny krok a riskovať tak stratu poslancov parlamente, má síce svoju váhu, ale celkom neobstojí. Aj v čase krátko pred predčasnými voľbami, keď už nešlo o udržanie vlády a strana z dôvodu časovej tiesne rezignovala na nominovanie kandidátov na poslancov prostredníctvom primárok, sa vedenie odhodlalo len na kozmetický krok. Dzurinda síce politicky odstavil Vavríka a zaviazal ho nerobiť rozruch, musel však pristúpiť na kompromis. Na voliteľné miesto do parlamentu bol za Bratislavu nominovaný Martin Kuruc, podľa informácií .týždňa Vavríkov človek a dnes jeden zo signatárov výzvy Nastal čas na zmenu. Symbol bol odstránený, mechanizmus patrón – klient však fungoval ďalej.
.šikovný trik
Tu niekde treba hľadať aj korene dnešného vrenia v SDKÚ. Strana sa ocitla v opozícii, má viac času na vnútrostranícke záležitosti a niektorí jej predstavitelia (najmä Ivan Mikloš) už začali mať autonómnej bratislavskej politiky plné zuby. Najmä v prípadoch, keď táto politika preukázateľne poškodzuje renomé strany a znemožňuje vedeniu aktívnejšie zasahovať do bratislavských záležitostí. Bratislava je totiž dnes, v čase nútenej opozičnej pasivity, jediným miestom, kde môže SDKÚ hrať aspoň ako-tak zaujímavú politickú, ale aj ekonomickú hru. O tomto zámere sa pritom bratislavská skupina nedozvedela včera ani pred týždňom, tuší ho už dlhý čas.
Tak treba čítať aj bratislavskú iniciatívu Nastal čas na zmenu. Motívom nie je žiadna hrdinská snaha o iniciovanie vnútrostraníckej diskusie – signatári nakoniec žiadnu skutočnú alternatívu ani nepredložili – ale jednoduchá obava „postvavríkovskej skupiny“ zo straty pozícií a privilégií v Bratislave. Je to jednoduchý kalkul. Ak už majú Záhradník a spol. politicky ustúpiť, nech je to pekne s rachotom a s biľagom údajných obetí v zápase o slobodu prejavu.
Dzurinda a Mikloš sa tento politický zápas rozhodli, na rozdiel od obdobia krátko pred parlamentnými voľbami, dohrať do konca. V situácii, keď sa autonómne začali správať aj niektorí politici v Trenčianskom kraji, im nakoniec ani nič iného neostáva. Signatári výzvy tak majú tri možné scenáre. Zo strany budú celkom určite vylúčení, vplyv v jej štruktúrach sa však môžu pokúsiť udržať prostredníctvom „svojich“ ľudí, ktorí v SDKÚ ostanú. Ak sa im to nepodarí, môžu si založiť novú stranu, alebo, čo je ešte pravdepodobnejšie, rozpustiť svoju štruktúru v niektorej z existujúcich malých strán a prostredníctvom nich sa pokúsiť udržať si vplyv v Bratislave. Na výber majú ANO, Slobodné fórum či Budajovu DÚ.
Ak vedenie SDKÚ v tomto boji zvíťazí, pravdepodobne sa pokúsi štruktúry v Bratislave vybudovať odznova. Ako o novom šéfovi sa hovorí o poslancovi parlamentu Pavlovi Frešovi. Ten sa zatiaľ na túto tému odmieta baviť. „V prvom rade mám záujem, aby si členovia v Bratislave uvedomili svoju zodpovednosť voči strane, ostatné je pre mňa druhoradé,“ odpovedal na otázku .týždňa.
.dobrá a zlá správa
Snaha Mikuláša Dzurindu urobiť niečo s bratislavskou SDKÚ je pre členov a voličov tejto strany dobrou správou. Obvinenia z nedemokratickosti a mečiarovských metód tentoraz neobstoja. Nedá sa totiž hovoriť o pošliapavaní slobodnej diskusie, ak táto diskusia je len marketingovým trikom na zakrytie úplne iných motívov. Napokon – to, že Mikuláš Dzurinda postupuje vo vnútrostraníckom zápase spôsobom „keď sa rúbe les, lietajú triesky“, nie je nič nové. Nemusíme ho za to chváliť, ale ak chceme byť spravodliví, musíme dodať, že je to na celom svete v politike značne rozšírený a často jediný účinný spôsob.
Vnútrostranícky zápas však povedie aj k zomknutiu sa drvivej časti straníkov, ktorí svoj čas a energiu venujú najmä straníckemu boju, okolo svojho predsedu. Akákoľvek konštruktívna diskusia o zmenách v programe, stratégii či o doplnení straníckeho tímu sa tak na dlhé mesiace ocitne na vedľajšej koľaji. A to je pre členov a voličov tejto strany zlá správa.
Ak sa Bratislava často nazýva štátom v štáte, tak o bratislavských filiálkach politických strán sa dá smelo hovoriť, že fungujú ako strany v stranách. Hoci sa táto charakteristika vzťahuje na všetky významnejšie slovenské politické strany, v prípade SDKÚ to platilo a zatiaľ stále platí dvojnásobne.
.bosovia a klienti
Problém bratislavskej SDKÚ bol zakódovaný už v spôsobe, akým vznikla. Vedenie strany vtedy budovanie bratislavskej štruktúry podcenilo. Touto úlohou poverilo neskúseného a politicky nevýrazného prednostu krajského úradu Branislava Longauera, ktorý nedokázal čeliť záujmom starých politických harcovníkov. Iniciatívu pri zakladaní strany v hlavnom meste tak do svojich rúk zobrali najmä bývalí členovia Demokratickej únie zoskupení okolo vtedajšieho viceprimátora Romana Vavríka.
Práve osoba Romana Vavríka bola tiež jedným z dôvodov, prečo do strany v Bratislave neprešlo viac ľudí z KDH a Demokratickej strany. To však celej skupine vôbec neprekážalo. Práve naopak. Za krátky čas sa im v politicky priaznivom prostredí Bratislavy podarilo vybudovať silné mocenské a od centrály finančne nezávislé centrum, ktorého ústredným heslom bolo – my sa vám (vedeniu) nebudeme starať do centrálnej politiky, ale vy nás necháte autonómne robiť politiku v Bratislave.
Výsledkom tejto autonómnej bratislavskej politiky bolo vybudovanie systému fungujúceho podľa vzoru patrón – klient. Miestni stranícki bosovia si politickú lojalitu kupovali za miesta v politicky ovládaných mestských podnikoch a inštitúciách a dosiahli tak to, že pomerne veľká skupina bratislavských členov strany sa od nich stala existenčne závislá. Spolu s rastúcim politickým a ekonomickým vplyvom bratislavskej SDKÚ sa však začali množiť aj podozrenia z korupcie a klientelizmu. Výsledkom bolo to, že mená niektorých predstaviteľov SDKÚ v Bratislave zľudoveli ako symboly korupčného správania a stali sa vážnym škrabancom na imidži celej strany.
.dzurindova zodpovednosť
Pokusov urobiť niečo s Bratislavou sa v histórií SDKÚ objavilo viacero. Až doteraz sa všetky skončili neúspechom. O eliminovanie vplyvu bratislavskej skupiny sa v roku 2001 márne pokúšala ešte Zuzana Martináková. Ku kritikom pomerov vnútri mestskej organizácie patril aj Vladimír Bajan či bývalá bratislavská viceprimátorka Tatiana Mikušová. Ich aktivity však vyzneli do prázdna. „Mnohí ľudia radšej zaradili spiatočku, lebo vedeli, že ak nebudú mať podporu Vavríka, skončia. Rezignovali, alebo odišli zo strany. Ktokoľvek mal iný názor, tak klika zabrala a bol porazený na hlavu,“ povedal pre .týždeň dlhoročný člen SDKÚ, ktorý si neželal byť menovaný.
O sile „Bratislavčanov“ sa na vlastnej koži presvedčil aj Mikuláš Dzurinda, keď Vavrík a spol. dokázali napriek jeho odporu presadiť na post podpredsedu strany Pavla Kuboviča. Sám predseda SDKÚ, ako aj celé vedenie strany pritom nesú za situáciu v bratislavskej SDKÚ veľký diel zodpovednosti. Vedeli o tom, ako strana v hlavnom meste funguje, napriek tomu to dlhé roky tolerovali. Argument, že v čase menšinového vládnutia si Dzurinda len ťažko mohol dovoliť urobiť radikálny krok a riskovať tak stratu poslancov parlamente, má síce svoju váhu, ale celkom neobstojí. Aj v čase krátko pred predčasnými voľbami, keď už nešlo o udržanie vlády a strana z dôvodu časovej tiesne rezignovala na nominovanie kandidátov na poslancov prostredníctvom primárok, sa vedenie odhodlalo len na kozmetický krok. Dzurinda síce politicky odstavil Vavríka a zaviazal ho nerobiť rozruch, musel však pristúpiť na kompromis. Na voliteľné miesto do parlamentu bol za Bratislavu nominovaný Martin Kuruc, podľa informácií .týždňa Vavríkov človek a dnes jeden zo signatárov výzvy Nastal čas na zmenu. Symbol bol odstránený, mechanizmus patrón – klient však fungoval ďalej.
.šikovný trik
Tu niekde treba hľadať aj korene dnešného vrenia v SDKÚ. Strana sa ocitla v opozícii, má viac času na vnútrostranícke záležitosti a niektorí jej predstavitelia (najmä Ivan Mikloš) už začali mať autonómnej bratislavskej politiky plné zuby. Najmä v prípadoch, keď táto politika preukázateľne poškodzuje renomé strany a znemožňuje vedeniu aktívnejšie zasahovať do bratislavských záležitostí. Bratislava je totiž dnes, v čase nútenej opozičnej pasivity, jediným miestom, kde môže SDKÚ hrať aspoň ako-tak zaujímavú politickú, ale aj ekonomickú hru. O tomto zámere sa pritom bratislavská skupina nedozvedela včera ani pred týždňom, tuší ho už dlhý čas.
Tak treba čítať aj bratislavskú iniciatívu Nastal čas na zmenu. Motívom nie je žiadna hrdinská snaha o iniciovanie vnútrostraníckej diskusie – signatári nakoniec žiadnu skutočnú alternatívu ani nepredložili – ale jednoduchá obava „postvavríkovskej skupiny“ zo straty pozícií a privilégií v Bratislave. Je to jednoduchý kalkul. Ak už majú Záhradník a spol. politicky ustúpiť, nech je to pekne s rachotom a s biľagom údajných obetí v zápase o slobodu prejavu.
Dzurinda a Mikloš sa tento politický zápas rozhodli, na rozdiel od obdobia krátko pred parlamentnými voľbami, dohrať do konca. V situácii, keď sa autonómne začali správať aj niektorí politici v Trenčianskom kraji, im nakoniec ani nič iného neostáva. Signatári výzvy tak majú tri možné scenáre. Zo strany budú celkom určite vylúčení, vplyv v jej štruktúrach sa však môžu pokúsiť udržať prostredníctvom „svojich“ ľudí, ktorí v SDKÚ ostanú. Ak sa im to nepodarí, môžu si založiť novú stranu, alebo, čo je ešte pravdepodobnejšie, rozpustiť svoju štruktúru v niektorej z existujúcich malých strán a prostredníctvom nich sa pokúsiť udržať si vplyv v Bratislave. Na výber majú ANO, Slobodné fórum či Budajovu DÚ.
Ak vedenie SDKÚ v tomto boji zvíťazí, pravdepodobne sa pokúsi štruktúry v Bratislave vybudovať odznova. Ako o novom šéfovi sa hovorí o poslancovi parlamentu Pavlovi Frešovi. Ten sa zatiaľ na túto tému odmieta baviť. „V prvom rade mám záujem, aby si členovia v Bratislave uvedomili svoju zodpovednosť voči strane, ostatné je pre mňa druhoradé,“ odpovedal na otázku .týždňa.
.dobrá a zlá správa
Snaha Mikuláša Dzurindu urobiť niečo s bratislavskou SDKÚ je pre členov a voličov tejto strany dobrou správou. Obvinenia z nedemokratickosti a mečiarovských metód tentoraz neobstoja. Nedá sa totiž hovoriť o pošliapavaní slobodnej diskusie, ak táto diskusia je len marketingovým trikom na zakrytie úplne iných motívov. Napokon – to, že Mikuláš Dzurinda postupuje vo vnútrostraníckom zápase spôsobom „keď sa rúbe les, lietajú triesky“, nie je nič nové. Nemusíme ho za to chváliť, ale ak chceme byť spravodliví, musíme dodať, že je to na celom svete v politike značne rozšírený a často jediný účinný spôsob.
Vnútrostranícky zápas však povedie aj k zomknutiu sa drvivej časti straníkov, ktorí svoj čas a energiu venujú najmä straníckemu boju, okolo svojho predsedu. Akákoľvek konštruktívna diskusia o zmenách v programe, stratégii či o doplnení straníckeho tímu sa tak na dlhé mesiace ocitne na vedľajšej koľaji. A to je pre členov a voličov tejto strany zlá správa.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.