Olympijské hry sú skvelá myšlienka. Je to nielen lákavá výzva na prekonanie ľudských limitov, ale aj šanca na zbližovanie ľudí rôznych rás a národov. Lenže Peking 2008 bude najmä propagáciou neľudského režimu.
Šport je prejavom ľudskej túžby po súťažení. Niektorí dokonca tvrdia, že je rozumnou náhradou vojny. Ale šport nie je iba o porazení toho druhého. Je aj prejavom ľudskej odvahy, šikovnosti, kreativity a zmyslu pre krásu. Pozerať sa na vrcholové športové výkony je občas taký estetický zážitok, že dokáže zatieniť aj výhru či prehru tých „našich“. V tom je čaro športu aj olympiády. Navyše, dejisko olympijských hier je raz za štyri roky tým miestom na Zemi, kde sa stretne celý svet, aby si overil, ako veľa majú rôzni ľudia spoločné. Že rovnako snívajú o triumfe a uznaní, ale aj o slobode a porozumení. Preto býva olympiáda celosvetovou slávnosťou.
Ale môže ňou byť iba vtedy, ak sa Hry nestanú nástrojom tyranov na svoju obhajobu. Vtedy už nejde o všeľudskú slávnosť, ale o všeľudské zlyhanie. Ľudstvo s tým má dostatočné skúsenosti.
V roku 1936 takto zneužil Olympijské hry v Berlíne Adolf Hitler. Svet nemal silu ani odvahu odmietnuť jeho plány ani jeho megalomanské predstavenie – a hanebne sa na nich zúčastnil. Onedlho prišla Krištáľová noc, koncentráky a teória nadčloveka...
Keď Hitler prehral, šport začali zneužívať komunisti. Aj oni ho považovali za ideologický nástroj, a aj im sa nerozumne ustupovalo. A tak prišli plavkyne NDR, ktorým pre lepšie výkony na olympiádach robili potraty, prišla Helena Fibingerová a Jarmila Kratochvílová, ktoré sa pre úspech takmer stali mužmi, a prišiel Ota Zaremba, ktorému zničili nielen kĺby, ale aj normálny život. Socializmus potreboval ukázať silu, ľudia išli bokom.
A vtedy prišla Moskva 1980. Olympiádu vtedy pridelili do samého srdca režimu, ktorý už dovtedy zavraždil desiatky miliónov ľudí. Neskutočná hanba. V tom čase navyše Brežnev stále ešte sníval o zotročení celého sveta, a preto vtrhol do Afganistanu. Preto napokon aspoň Amerika a časť Západu komunistické Hry bojkotovala, ale ani vtedy nebol slobodný svet jednotný.
Dnes stojíme pred účasťou v Číne. A opäť to vyzerá na naše zlyhanie.
Čína dala svetu dôležitú civilizáciu, ale v poslednom storočí to bolo miesto najmasovejšieho vraždenia na Zemi. Obete zvrátenej kultúrnej revolúcie veľkého Maa sa ani nedajú zrátať, tibetskí mnísi sú zabíjaní dodnes, kresťania sú stále prenasledovaní a väznení, spravodlivosti sa stále nedočkali tisícky postrieľaných študentov z námestia Tien-an-men, naopak, ich vrahovia naďalej vládnu, a aj slobodný Taiwan sa dodnes obáva čínskej okupácie. A po celej krajine je nespočetné množstvo politických väzňov, o ktorých utrpení takmer nič nevieme.
Takýto je režim, ktorému slobodný svet pririekol Olympijské hry. Ten režim sa pritom stále nezriekol svojej vražednej ideológie, len do nej primiešal trochu trhu. To stačí?
Aká to teda môže byť olympiáda a čomu bude slúžiť?
Čína postavila megalomanské športoviská, aby svetu zalepila oči. Ten režim sa ako každá tyrania bude tváriť, že nemá problém. Ako Hitler v roku 1936, ako Brežnev v roku 1980. Čínski diváci budú nadšene aplaudovať svojim, a tamojší komunisti budú radi každému úspechu. Budú ho považovať za úspech režimu. A slobodný svet tomu bude naivne pritakávať. Veď ten šport bol taký pekný...
Šport je naozaj skvelá vec, a naozaj nemá byť zneužívaný politikou. Lenže práve preto by sa slobodný svet na olympiáde v Pekingu nemal zúčastniť. Pretože nie bojkot týchto Hier, ale naopak účasť na alibistickom divadle čínskych súdruhov bude tou najhoršou politizáciou športu od trápnych Hier v Moskve 1980.
Pre športovcov je neúčasť na olympiáde krutá. Ale šport nie je viac ako sloboda. Preto si v .týždni myslíme, že Slovensko sa na Hrách v Pekingu nemá zúčastniť.
Viac k téme na stranách 12 až 21.
Šport je prejavom ľudskej túžby po súťažení. Niektorí dokonca tvrdia, že je rozumnou náhradou vojny. Ale šport nie je iba o porazení toho druhého. Je aj prejavom ľudskej odvahy, šikovnosti, kreativity a zmyslu pre krásu. Pozerať sa na vrcholové športové výkony je občas taký estetický zážitok, že dokáže zatieniť aj výhru či prehru tých „našich“. V tom je čaro športu aj olympiády. Navyše, dejisko olympijských hier je raz za štyri roky tým miestom na Zemi, kde sa stretne celý svet, aby si overil, ako veľa majú rôzni ľudia spoločné. Že rovnako snívajú o triumfe a uznaní, ale aj o slobode a porozumení. Preto býva olympiáda celosvetovou slávnosťou.
Ale môže ňou byť iba vtedy, ak sa Hry nestanú nástrojom tyranov na svoju obhajobu. Vtedy už nejde o všeľudskú slávnosť, ale o všeľudské zlyhanie. Ľudstvo s tým má dostatočné skúsenosti.
V roku 1936 takto zneužil Olympijské hry v Berlíne Adolf Hitler. Svet nemal silu ani odvahu odmietnuť jeho plány ani jeho megalomanské predstavenie – a hanebne sa na nich zúčastnil. Onedlho prišla Krištáľová noc, koncentráky a teória nadčloveka...
Keď Hitler prehral, šport začali zneužívať komunisti. Aj oni ho považovali za ideologický nástroj, a aj im sa nerozumne ustupovalo. A tak prišli plavkyne NDR, ktorým pre lepšie výkony na olympiádach robili potraty, prišla Helena Fibingerová a Jarmila Kratochvílová, ktoré sa pre úspech takmer stali mužmi, a prišiel Ota Zaremba, ktorému zničili nielen kĺby, ale aj normálny život. Socializmus potreboval ukázať silu, ľudia išli bokom.
A vtedy prišla Moskva 1980. Olympiádu vtedy pridelili do samého srdca režimu, ktorý už dovtedy zavraždil desiatky miliónov ľudí. Neskutočná hanba. V tom čase navyše Brežnev stále ešte sníval o zotročení celého sveta, a preto vtrhol do Afganistanu. Preto napokon aspoň Amerika a časť Západu komunistické Hry bojkotovala, ale ani vtedy nebol slobodný svet jednotný.
Dnes stojíme pred účasťou v Číne. A opäť to vyzerá na naše zlyhanie.
Čína dala svetu dôležitú civilizáciu, ale v poslednom storočí to bolo miesto najmasovejšieho vraždenia na Zemi. Obete zvrátenej kultúrnej revolúcie veľkého Maa sa ani nedajú zrátať, tibetskí mnísi sú zabíjaní dodnes, kresťania sú stále prenasledovaní a väznení, spravodlivosti sa stále nedočkali tisícky postrieľaných študentov z námestia Tien-an-men, naopak, ich vrahovia naďalej vládnu, a aj slobodný Taiwan sa dodnes obáva čínskej okupácie. A po celej krajine je nespočetné množstvo politických väzňov, o ktorých utrpení takmer nič nevieme.
Takýto je režim, ktorému slobodný svet pririekol Olympijské hry. Ten režim sa pritom stále nezriekol svojej vražednej ideológie, len do nej primiešal trochu trhu. To stačí?
Aká to teda môže byť olympiáda a čomu bude slúžiť?
Čína postavila megalomanské športoviská, aby svetu zalepila oči. Ten režim sa ako každá tyrania bude tváriť, že nemá problém. Ako Hitler v roku 1936, ako Brežnev v roku 1980. Čínski diváci budú nadšene aplaudovať svojim, a tamojší komunisti budú radi každému úspechu. Budú ho považovať za úspech režimu. A slobodný svet tomu bude naivne pritakávať. Veď ten šport bol taký pekný...
Šport je naozaj skvelá vec, a naozaj nemá byť zneužívaný politikou. Lenže práve preto by sa slobodný svet na olympiáde v Pekingu nemal zúčastniť. Pretože nie bojkot týchto Hier, ale naopak účasť na alibistickom divadle čínskych súdruhov bude tou najhoršou politizáciou športu od trápnych Hier v Moskve 1980.
Pre športovcov je neúčasť na olympiáde krutá. Ale šport nie je viac ako sloboda. Preto si v .týždni myslíme, že Slovensko sa na Hrách v Pekingu nemá zúčastniť.
Viac k téme na stranách 12 až 21.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.