Giora Feidman je klarinetista svetového formátu. Hoci bude mať 25. marca 72 rokov, ešte stále hráva dvesto koncertov ročne. Keď začne hrať, ostatní klarinetisti v miestnosti v duchu rozmýšľajú nad zmenou kariéry.
Všestranný inštrumentalista, ktorý rovnako dobre interpretuje tangá ako Mozartov koncert pre basetový roh, je presláveným špecialistom najmä na klezmer. Jeho široký záber sa prejavuje nielen v hudbe. Na otázky odpovedá ešte skôr, ako ich človek stihne položiť. Začne bonjourom, potom po taliansky pochváli orchester, prejde do angličtiny prekladanej nemčinou, hebrejskými a jidiš výrazmi a skončí pri plynulej španielčine.
Šiesteho marca o 19.00, na začiatku premiéry Breinerovho Concerto sinfonico per Giora e orchestra, je celý orchester aj s autorom a zároveň dirigentom nastúpený na pódiu. Doznel Haydn, stíchli Slovenské tance, pochabé aj smutné, a celá sála Domu umenia v Košiciach sa otáča smerom k dverám, odkiaľ len tušíme zvuk klarinetu, pianissimo. Feidman prichádza k pódiu cez celú sálu, hrajúc svoju „modlitbu“. Po ceste poprosí obecenstvo o spievaný sprievodný tón a plynule prejde do začiatku skladby.
Gioru Feidmana a Petra Breinera spája niečo viac než hudba. Na pódiu spolu počas koncertu tancujú akýsi obradný tanec, zajatí vo svete, ktorý je zjavne mimo nášho rozumového uchopenia a aj mimo pódia sa správajú ako dvaja zamilovaní blázni, ustavične sa smejú a objímajú.
.giora, vy ste najprv Petra Breinera s jeho koncertom odmietli. Potom ste si to rozmysleli, prečo?
GF: Pozrel som si to a povedal som si, že je to príliš vysoko. Čo vie tento človek o klarinete, pomyslel som si. To nie je nič pre mňa. Prešlo 48 hodín a na mňa doľahol odkaz tej skladby. Bol omnoho silnejší ako detaily, ktoré mi na začiatku prekážali. Jednoducho som pochopil, že to budeme robiť. V hudbe neexistuje „nepáči sa mi“ – to je len nepochopenie. Veď aj z dnešného pohľadu klasickí autori neboli populárni, a nakoniec sme dospeli do štádia, keď sme ich hudbu dokázali pochopiť v jej veľkosti. Peter hrá, diriguje aj komponuje na extrémne vysokej úrovni. Bol to „osud,“ v spirituálnom zmysle, vyššia sila, ktorá nás dvoch bastardov dala dohromady.
.peter, prečo ste napísali koncert práve pre Gioru?
PB: Neviem. V prvom rade: napísalo sa to samo. Giora má pravdu v tom, že my (muzikanti) sme len vodovodné potrubie, alebo retransmisná stanica. Hudba JE a my ju len vedieme. Keď sa pozerám na partitúru, nepamätám sa, že som ju písal, neviem odkiaľ to prišlo. Viem len, že odkedy som Gioru prvýkrát počul hrať, mal som istotu, že s týmto človekom musím niečo robiť. Bublalo to do minulého roka, keď sme spolu hrali na BHS. A dobublalo to až sem, do ešte rozsiahlejšej spolupráce.
.ako sa vám hralo so Štátnou filharmóniou Košice?
GF: Sú neuveriteľní! Je to skvelý orchester, s ktorým by som tento koncert chcel hrať aj v zahraničí. Majú niečo, čo mnohým orchestrom na západe chýba, a to je veľká dávka úcty k hudbe. Hráči v orchestroch sú unavení z toho, že majú málo peňazí, často sa ponáhľajú do nejakej druhej práce, aby uživili rodinu… Rozčarovanie je pochopiteľné a predpokladám, že tunajší hráči na tom nie sú o nič lepšie. Pritom z nich sála energia a radosť z hudby. Sú to anjeli. Na koncerte nesmiem počúvať ako hrajú, lebo zabudnem, kedy mám nástup.
PB: (smiech) Áno, to sa na skúškach niekoľkokrát naozaj stalo. Napríklad pri akordeónovom sóle Borisa Lenka Gioru pochytilo také nadšenie, že začal tancovať a zabudol, že by už mal hrať. Keď som zastavil, začal sa hneď ospravedlňovať „sorry maestro“ a pobádal Borisa, aby hral škaredšie, lebo je to „zu schejn“ (jidiš: príliš pekné). Košický orchester si neviem vynachváliť. Ako povedal Giora – v orchestri, ktorý má teoreticky najhoršie podmienky, dával každý jeden člen zo seba všetko. Sú to výborní hráči. Chcem veriť, že to nebolo len Giorom, ale samozrejme, on má určite veľký podiel na tom, že chceli ukázať, čo vedia. Zabudli na nízke platy, na to, že museli skúšať dve frekvencie denne, na osobné problémy. Keď sme na koncerte dohrali druhú časť, mne sa doslova zježili chlpy na celom tele. Zahrali niečo, čo som ja ani nevedel, že som tam napísal. Celý týždeň, čo sme skúšali, sme si mysleli, že je koncert omnoho kratší. Tých 45 minút nám uletelo ako sekunda.
.počas koncertu ste spomenuli, že sa v tento večer uzavrel kruh, dokonca viacero kruhov. Čo ste mali na mysli?
PB: Po prvé, vrátil som sa do Košíc a hral s orchestrom, s ktorým spolupracujem už niekoľko desaťročí. Ďalšou zaujímavou náhodou je miesto. Košický Dom umenia je bývalá synagóga a Giora pred začiatkom koncertu, keď prejde sálou a vyjde na pódium, napodobní na svojom klarinete zvuk starovekého šofaru. Môj koncert sa začína veľmi podobne. Tento roh sa používal na sviatok Yom Kippur a v košickej synagóge sa jeho zvuk ozval asi po sedemdesiatročnej prestávke. Zhodou okolností je šofarové volanie intervalovo veľmi podobné téme poslednej časti, chasidskej pesničke, ktorú som po prvý raz počul vo filme Obchod na korze. Keď som ako šestnásťročný napísal skladbu Concertino pre violu, použil som už vtedy obe tieto témy, aj keď som šofar dovtedy nikdy nepočul. Hovoril som si, že by bolo skvelé ich použiť, čisto za účelom provokácie systému. Ale nikto ich aj tak nespoznal.
GF: Pre mňa je koncert historickým momentom – že sa tento štýl hudby dostal do koncertnej sály. Okrem toho som pôvodom vlastne odtiaľto. Moji rodičia boli z Kišiňova, v dnešnom Moldavsku. Učiteľ, ku ktorému som chodil v Buenos Aires na hodiny 53 rokov, bol pôvodom Čech. Volal sa Skočdopole. Keď som ako devätnásťročný začal hrať v Teatro Colon, išlo mi v prvom rade o dievčatá, a v druhom o to, že ma vrátnik zdravil „Ahoj Maestro!“ Ale môj otec, ktorý bol mojím najväčším učiteľom, mi dal najdôležitejšiu lekciu o hudbe. Povedal mi, že hudobník je služobník spoločnosti, nič viac. Rovnako ako predavač v obchode, rovnako ako tá pani, čo na konci chodby práve umýva dlážku. Keď sme spolu hrali (v teatro Colon) Straussovho Rosenkavaliera, ja som na začiatku dokázal myslieť len na to, aký hrubý je ten part a že sa štyri hodiny nedostanem z divadla. Uprostred hrania som si uvedomil, aký som zažratý do hudby a ako si to užívam. Zabudol som na plány, ktoré som mal po skúške, aj na ženy. Vtedy mi otec povedal: „Vidíš, toto sa nedá kúpiť za žiadne peniaze“. Na košickom koncerte som sa cítil tak, akoby som sa po dlhom čase cez pol sveta vrátil naspäť ku svojim koreňom.
.kam idete z Košíc?
PB: So Štátnym komorným orchestrom v Žiline idem dokončiť nahrávané cédečko orchestrálnych skladieb súčasných slovenských skladateľov. Bude tam Godárova Malá suita pre malého Dávida, Šebanov Opus 1, Kolkovičove Andante-Allegro a moja Guitaralia nocturna.
GF: Zajtra hrám koncert v Norimbergu, a potom idem zase ďalej. Za posledných desať dní je to dohromady jedenásť letov. (Mávne rukou a ixtýkrát sa zasmeje.)
Hudba je ako vietor, stále sa mení. Aj keby som hral dvakrát za deň ten istý repertoár, vždy to bude inak. Je to ako zo životopisu Charlieho Chaplina, kde som sa dočítal, že dva dni pripravoval tridsaťsekundovú scénu vo filme. V prvej ostrej sekunde však povedal: „Improvizujte.“ Každý koncert je vlastne môj prvý.
Všestranný inštrumentalista, ktorý rovnako dobre interpretuje tangá ako Mozartov koncert pre basetový roh, je presláveným špecialistom najmä na klezmer. Jeho široký záber sa prejavuje nielen v hudbe. Na otázky odpovedá ešte skôr, ako ich človek stihne položiť. Začne bonjourom, potom po taliansky pochváli orchester, prejde do angličtiny prekladanej nemčinou, hebrejskými a jidiš výrazmi a skončí pri plynulej španielčine.
Šiesteho marca o 19.00, na začiatku premiéry Breinerovho Concerto sinfonico per Giora e orchestra, je celý orchester aj s autorom a zároveň dirigentom nastúpený na pódiu. Doznel Haydn, stíchli Slovenské tance, pochabé aj smutné, a celá sála Domu umenia v Košiciach sa otáča smerom k dverám, odkiaľ len tušíme zvuk klarinetu, pianissimo. Feidman prichádza k pódiu cez celú sálu, hrajúc svoju „modlitbu“. Po ceste poprosí obecenstvo o spievaný sprievodný tón a plynule prejde do začiatku skladby.
Gioru Feidmana a Petra Breinera spája niečo viac než hudba. Na pódiu spolu počas koncertu tancujú akýsi obradný tanec, zajatí vo svete, ktorý je zjavne mimo nášho rozumového uchopenia a aj mimo pódia sa správajú ako dvaja zamilovaní blázni, ustavične sa smejú a objímajú.
.giora, vy ste najprv Petra Breinera s jeho koncertom odmietli. Potom ste si to rozmysleli, prečo?
GF: Pozrel som si to a povedal som si, že je to príliš vysoko. Čo vie tento človek o klarinete, pomyslel som si. To nie je nič pre mňa. Prešlo 48 hodín a na mňa doľahol odkaz tej skladby. Bol omnoho silnejší ako detaily, ktoré mi na začiatku prekážali. Jednoducho som pochopil, že to budeme robiť. V hudbe neexistuje „nepáči sa mi“ – to je len nepochopenie. Veď aj z dnešného pohľadu klasickí autori neboli populárni, a nakoniec sme dospeli do štádia, keď sme ich hudbu dokázali pochopiť v jej veľkosti. Peter hrá, diriguje aj komponuje na extrémne vysokej úrovni. Bol to „osud,“ v spirituálnom zmysle, vyššia sila, ktorá nás dvoch bastardov dala dohromady.
.peter, prečo ste napísali koncert práve pre Gioru?
PB: Neviem. V prvom rade: napísalo sa to samo. Giora má pravdu v tom, že my (muzikanti) sme len vodovodné potrubie, alebo retransmisná stanica. Hudba JE a my ju len vedieme. Keď sa pozerám na partitúru, nepamätám sa, že som ju písal, neviem odkiaľ to prišlo. Viem len, že odkedy som Gioru prvýkrát počul hrať, mal som istotu, že s týmto človekom musím niečo robiť. Bublalo to do minulého roka, keď sme spolu hrali na BHS. A dobublalo to až sem, do ešte rozsiahlejšej spolupráce.
.ako sa vám hralo so Štátnou filharmóniou Košice?
GF: Sú neuveriteľní! Je to skvelý orchester, s ktorým by som tento koncert chcel hrať aj v zahraničí. Majú niečo, čo mnohým orchestrom na západe chýba, a to je veľká dávka úcty k hudbe. Hráči v orchestroch sú unavení z toho, že majú málo peňazí, často sa ponáhľajú do nejakej druhej práce, aby uživili rodinu… Rozčarovanie je pochopiteľné a predpokladám, že tunajší hráči na tom nie sú o nič lepšie. Pritom z nich sála energia a radosť z hudby. Sú to anjeli. Na koncerte nesmiem počúvať ako hrajú, lebo zabudnem, kedy mám nástup.
PB: (smiech) Áno, to sa na skúškach niekoľkokrát naozaj stalo. Napríklad pri akordeónovom sóle Borisa Lenka Gioru pochytilo také nadšenie, že začal tancovať a zabudol, že by už mal hrať. Keď som zastavil, začal sa hneď ospravedlňovať „sorry maestro“ a pobádal Borisa, aby hral škaredšie, lebo je to „zu schejn“ (jidiš: príliš pekné). Košický orchester si neviem vynachváliť. Ako povedal Giora – v orchestri, ktorý má teoreticky najhoršie podmienky, dával každý jeden člen zo seba všetko. Sú to výborní hráči. Chcem veriť, že to nebolo len Giorom, ale samozrejme, on má určite veľký podiel na tom, že chceli ukázať, čo vedia. Zabudli na nízke platy, na to, že museli skúšať dve frekvencie denne, na osobné problémy. Keď sme na koncerte dohrali druhú časť, mne sa doslova zježili chlpy na celom tele. Zahrali niečo, čo som ja ani nevedel, že som tam napísal. Celý týždeň, čo sme skúšali, sme si mysleli, že je koncert omnoho kratší. Tých 45 minút nám uletelo ako sekunda.
.počas koncertu ste spomenuli, že sa v tento večer uzavrel kruh, dokonca viacero kruhov. Čo ste mali na mysli?
PB: Po prvé, vrátil som sa do Košíc a hral s orchestrom, s ktorým spolupracujem už niekoľko desaťročí. Ďalšou zaujímavou náhodou je miesto. Košický Dom umenia je bývalá synagóga a Giora pred začiatkom koncertu, keď prejde sálou a vyjde na pódium, napodobní na svojom klarinete zvuk starovekého šofaru. Môj koncert sa začína veľmi podobne. Tento roh sa používal na sviatok Yom Kippur a v košickej synagóge sa jeho zvuk ozval asi po sedemdesiatročnej prestávke. Zhodou okolností je šofarové volanie intervalovo veľmi podobné téme poslednej časti, chasidskej pesničke, ktorú som po prvý raz počul vo filme Obchod na korze. Keď som ako šestnásťročný napísal skladbu Concertino pre violu, použil som už vtedy obe tieto témy, aj keď som šofar dovtedy nikdy nepočul. Hovoril som si, že by bolo skvelé ich použiť, čisto za účelom provokácie systému. Ale nikto ich aj tak nespoznal.
GF: Pre mňa je koncert historickým momentom – že sa tento štýl hudby dostal do koncertnej sály. Okrem toho som pôvodom vlastne odtiaľto. Moji rodičia boli z Kišiňova, v dnešnom Moldavsku. Učiteľ, ku ktorému som chodil v Buenos Aires na hodiny 53 rokov, bol pôvodom Čech. Volal sa Skočdopole. Keď som ako devätnásťročný začal hrať v Teatro Colon, išlo mi v prvom rade o dievčatá, a v druhom o to, že ma vrátnik zdravil „Ahoj Maestro!“ Ale môj otec, ktorý bol mojím najväčším učiteľom, mi dal najdôležitejšiu lekciu o hudbe. Povedal mi, že hudobník je služobník spoločnosti, nič viac. Rovnako ako predavač v obchode, rovnako ako tá pani, čo na konci chodby práve umýva dlážku. Keď sme spolu hrali (v teatro Colon) Straussovho Rosenkavaliera, ja som na začiatku dokázal myslieť len na to, aký hrubý je ten part a že sa štyri hodiny nedostanem z divadla. Uprostred hrania som si uvedomil, aký som zažratý do hudby a ako si to užívam. Zabudol som na plány, ktoré som mal po skúške, aj na ženy. Vtedy mi otec povedal: „Vidíš, toto sa nedá kúpiť za žiadne peniaze“. Na košickom koncerte som sa cítil tak, akoby som sa po dlhom čase cez pol sveta vrátil naspäť ku svojim koreňom.
.kam idete z Košíc?
PB: So Štátnym komorným orchestrom v Žiline idem dokončiť nahrávané cédečko orchestrálnych skladieb súčasných slovenských skladateľov. Bude tam Godárova Malá suita pre malého Dávida, Šebanov Opus 1, Kolkovičove Andante-Allegro a moja Guitaralia nocturna.
GF: Zajtra hrám koncert v Norimbergu, a potom idem zase ďalej. Za posledných desať dní je to dohromady jedenásť letov. (Mávne rukou a ixtýkrát sa zasmeje.)
Hudba je ako vietor, stále sa mení. Aj keby som hral dvakrát za deň ten istý repertoár, vždy to bude inak. Je to ako zo životopisu Charlieho Chaplina, kde som sa dočítal, že dva dni pripravoval tridsaťsekundovú scénu vo filme. V prvej ostrej sekunde však povedal: „Improvizujte.“ Každý koncert je vlastne môj prvý.
| Giora Feidman / Narodil sa v roku 1936 v Buenos Aires, kam sa jeho rodičia uchýlili pred prenasledovaním Židov v dnešnom Moldavsku. Je znalec klezmerovej hudby, klasiky, aj argentínskeho tanga, patrí medzi najlepších svetových klarinetistov. Spolupracoval okrem iných aj s Izraelskou filharmóniou, Berlínskymi symfonikmi a s Kronos Quartet. Jeho klarinetové sólo možno počuť aj v Spielbergovom filme Schindlerov zoznam. |
| Peter Breiner / Narodil sa v roku 1957 v Humennom, hudbu študoval na košickom konzervatóriu. Na VŠMU (u Alexandra Moyzesa) vyštudoval kompozíciu. Ako klavirista, skladateľ a dirigent sa podieľal na nahrávkach viac než stovky albumov. V roku 1992 sa presťahoval do Toronta, v roku 2007 do New Yorku. Okrem tzv. vážnej hudby sa venuje džezu a v poslednom čase aj tangu (jeho súbor Triango vystúpi tento rok aj na Pohode). |
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.