Písmeno je svojím spôsobom obrázok, ale dnes budeme hovoriť o písmenách, ktoré sú zoskupené do takého tvaru, aby vytvárali obraz. Zatiaľ však nebude reč o komiksoch, grafiti ani o grafických novelách.
To niekedy nabudúce. Spojenie písma a obrazu totiž nevynašla dnešná generácia, ktorá je ochotná čítať iba krátke texty v bublinách. Začalo sa to oveľa, oveľa skôr...
Prvé splynutie písmena do obrazu vo výraznej intenzite a vo väčšom meradle nastalo asi v stredovekých iluminovaných kódexoch, kde sa zvýrazňovali iniciály. Iniciála bola iniciačným iniciátorom textu, uvádzala ho a otvárala ako kľúč. Preto iniciály mali figuratívny charakter. Dve ohnuté ryby tvorili napríklad písmeno B. Muž s neidentifikovateľným zverom na chrbte bolo P. Čitateľ čítal obrázky a zároveň v nich videl literu. Niektoré znaky skameneli do ustálených symbolov: Rebrík alebo strecha boli A, rovnako ako roztvorené kružidlo. Luk otočený doprava bol D. Postupne obrázkové písmená nadobúdali takú zložitosť, estetickosť a filigránskosť, že prestali byť viazané na text a osamostatňovali sa. Vznikli vzorníky abecied, na ktoré sa dnes pozeráme ako na samostatné vizuálne objekty.
.abecedy
Sú rôzne druhy abecied. Prstová abeceda tvorená pomocou prstov. Diabolská abeceda s neškodnými postavičkami čertov. Tieňovú abecedu vytvárajú siluety postáv. Architektonická abeceda používa pôdorysy stavieb. Voľakedy sa obrázkové písmo využívalo pri šlabikároch, dnes sa usudzuje, že by to deti iba mýlilo, a tak sa pristúpilo k triezvym znakom. Abeceda je vôbec zvláštna fauna.
Sama osebe nič neznamená, ale sú v nej zárodky všetkých príbehov, mýtov a básní sveta. Abecedy dospeli k rozkvetu v umeleckom štýle, ktorý sa nazýva art nouveau, secesia alebo jugendstil. V ornamentoch abecedy bujnie réva tvarov a línií, ktoré tvoria jednotlivé písmená. Záľuba ľudstva vo vytváraní obrázkových abecied neutícha. Možnosti počítača prispievajú k tomu, že tých abecied je dnes už nespočítateľné množstvo. Svoje uplatnenie našli v reklame a v knižnom dizajne, najmä v odvetví obálkarstva. Obálka je firemným štítom knihy, a tak sa písmu na jej povrchu venuje náležitá pozornosť.
.kaligramatika
V širšom povedomí funguje spojenie písma a obrazu v útvare, ktorému sa hovorí kaligram. Kaligram (archaicky tiež ako ideogram) je, ako nás poučujú poetické slovníky, báseň – obraz. Literárny útvar, ktorý sa prelína do obrazového tvaru práve použitím písmen. Jednotlivé línie nevytvárajú čiary, ale písmená. Prvé kaligramy vznikli už v antike, ale až barok a rokoko prekypovali touto extravaganciou. Najčastejšie sa vytvárali básne v tvare džbána, listu stromu, veže, zvonice, kríža, ryby, pelikána, kentaura, rôznorodých vtákov a zverov... Biblická symbolika sa napájala so staropohanskou, alchymistická s mystickou. Vznikli tak obrázky, ktoré priam nabádali, aby boli prečítané a texty, ktoré sa nemuseli ani čítať, lebo bolo jasné, o čom hovoria, či o biblickej potope, alebo o čiernej mágii. V kaligramatike sa vyžíval už Rabelais, ktorý niekoľkými kaligramami ozdobil svoje veľdielo Gargantua a Pantagruel.
.apollinaire
Apoštol modernej poézie, ktorého význam dočahuje až do dnešného storočia, bol Guillaume Apollinaire. Ako príležitostný kritik a propagátor moderného výtvarného umenia i ako jeho nadšený divák bol silne poznačený dobovou vizualitou. A veru sa bolo na čo v tom čase pozerať. Móda bola na pomedzí odevu a obrazu, reklama uvelebená na štítoch krámikov bola malebná a rukodielna, technika a technológie ešte nenadobudli ten odľudštený, mechanistický ráz. Niet sa čo čudovať, že Apollinairova poézia bola obrazná a obrazotvorná. Jeho Pásmo je naozaj kaleidoskopom nápadných a nápaditých obrazov. Niektoré sa zrodili v básnikovej fantázii, iné boli priamo prenesené z mestského exteriéru. Najtesnejšie spojenie slovnej matérie a vizuálnej inšpirácie nastáva v Kaligramoch. Apollinaire oslobodil tento upadajúci žáner a urobil z neho predvoj moderného umenia. Nasýtil ho nielen vizuálnou vynaliezavosťou, ale aj skutočnou poetickou a poetistickou silou. Jeho koník je nielen pôvabnou kresbičkou ušľachtilého zvieraťa, ale nesie v sebe toto vitalistické posolstvo: „Najdete zde nové zobrazení / vesmíru v tom, co má nejpoetičtějšího / a nejmodernějšího / Poddejte se / tomu umění / v němž je vznešenost / nevylučuje půvab / a nádhera / neznásilňuje / odstín / Teď nebo nikdy / je čas / být vnímavý / k přírodě / neboť ona / ovládá /všechno strašlivě.“ Z tejto apollinairovskej vízie vzišla celá moderná poézia vrátane jej vizuálnych experimentov.
.lettrizmus
Niekoľko desiatok rokov v tom istom Paríži formuluje Rumun Isidor Isou regeneráciu kalligramatickej poézie pod názvom lettrizmus. Lettrizmus oslobodzuje písmená (ako si nespomenúť na Marinettiho manifest Oslobodené slová!). Objavuje krásu tlače a nových tlačiarenských fontov. Nespolieha sa už na gesto ruky a jej kaligrafické písmenkomaľovanie, ale ospevuje tlačiarenskú mašinu, ktorá sádže izolované písmená. Z lettrizmu sa vyvinula konkrétna a vizuálna poézia, poézia písaná písacími strojmi, ktorú pestoval napríklad aj Václav Havel, typogramatická poézia a ďalšie odnože experimentovania s vizuálnou formou. Do tohto prúdu patrí aj flámsky básnik Paul van Ostaijen, ktorého máme možnosť poznať z českého prekladu Tanec gnómů. Svoje básne písal jednak ručne kaligramaticky, a jednak ich nechal sádzať rôznou veľkosťou písem. Vznikali tak akési tichšie a hlasnejšie miesta v básni, takže čitateľ priam počul ich hlasnejšiu i tichšiu akustiku. Ostaijen napísal sebaironicky: „Když mne hodlali jmenovat učitelem rytmicko-typografické poezie, musel jsem se poděkovat, neboť jsem nevlastnil náležitý oděv.“
Dnes nám poskytujú počítače najrozmanitejšie programy, a tak si každý môže urobiť napríklad Monu Lisu zloženú z písmen jeho vlastného mena. Kreativita však ostáva v rukách človeka, tá sa nedá stiahnuť ako program.
.letáková poézia
O beatnikoch sa vie, že zdôrazňovali zvukovosť verša, a preto svoje básne deklamovali v džezovom sprievode pred publikom. Menej sa pozná ich vizuálna poézia, ktorej sa venovali viacerí z nich. Básne nestora beatnickej literatúry Lawrenca Ferlinghettiho sú napísané brutálnou, strapatou, neučesanou kaligrafiou. Vždy je do nich zakomponovaná malá kresba alebo vizuálny znak, ktorý sa nedá prečítať, a predsa v básni pôsobí ako logo imaginácie. Postbeatnický autor Kenneth Patchen napísal vizuálnu báseň Vražda dvoch mužov mladíkom v citrónovožltých rukaviciach. Tvorí ju štrnásťkrát zopakované slovo Čakaj v rôznych pozíciách. A na konci lapidárne TERAZ. Túto a ďalšie vizuálne básne tohto autora nájdeme v preklade 23. ulica sa končí v nebi, ktorý nedávno vyšiel v slovenčine. Undergroundová poézia, nemajúc k dispozícii vydavateľské prostriedky, bola často odkázaná na xeroxy, malonákladové tlačiarne a dnes už aj domáce tlačiarničky. Z tohto limitného pocitu sa zrodila napríklad letáková poézia vo Veľkej Británie. Básnici, ktorých ignorovali oficiálne kamenné vydavateľstvá, rozdávali svoje básne ručne napísané na letákoch v londýnskom metre. Boli to naozaj lapidárne správy o pocite frustrovanosti a spoločenskej „nasratosti“. Teda niečo, čo sa zjavilo aj na múroch a stenách miest celého sveta. Ale o grafiti ako o forme literatúry si povieme niečo nabudúce.
Pavol Bunčák
Nálada
na
slnci
matná
s
v
i
e
c
a
námesačník
bez
striech
a
m e
s
z i
e a
b c
a
To niekedy nabudúce. Spojenie písma a obrazu totiž nevynašla dnešná generácia, ktorá je ochotná čítať iba krátke texty v bublinách. Začalo sa to oveľa, oveľa skôr...
Prvé splynutie písmena do obrazu vo výraznej intenzite a vo väčšom meradle nastalo asi v stredovekých iluminovaných kódexoch, kde sa zvýrazňovali iniciály. Iniciála bola iniciačným iniciátorom textu, uvádzala ho a otvárala ako kľúč. Preto iniciály mali figuratívny charakter. Dve ohnuté ryby tvorili napríklad písmeno B. Muž s neidentifikovateľným zverom na chrbte bolo P. Čitateľ čítal obrázky a zároveň v nich videl literu. Niektoré znaky skameneli do ustálených symbolov: Rebrík alebo strecha boli A, rovnako ako roztvorené kružidlo. Luk otočený doprava bol D. Postupne obrázkové písmená nadobúdali takú zložitosť, estetickosť a filigránskosť, že prestali byť viazané na text a osamostatňovali sa. Vznikli vzorníky abecied, na ktoré sa dnes pozeráme ako na samostatné vizuálne objekty.
.abecedy
Sú rôzne druhy abecied. Prstová abeceda tvorená pomocou prstov. Diabolská abeceda s neškodnými postavičkami čertov. Tieňovú abecedu vytvárajú siluety postáv. Architektonická abeceda používa pôdorysy stavieb. Voľakedy sa obrázkové písmo využívalo pri šlabikároch, dnes sa usudzuje, že by to deti iba mýlilo, a tak sa pristúpilo k triezvym znakom. Abeceda je vôbec zvláštna fauna.
Sama osebe nič neznamená, ale sú v nej zárodky všetkých príbehov, mýtov a básní sveta. Abecedy dospeli k rozkvetu v umeleckom štýle, ktorý sa nazýva art nouveau, secesia alebo jugendstil. V ornamentoch abecedy bujnie réva tvarov a línií, ktoré tvoria jednotlivé písmená. Záľuba ľudstva vo vytváraní obrázkových abecied neutícha. Možnosti počítača prispievajú k tomu, že tých abecied je dnes už nespočítateľné množstvo. Svoje uplatnenie našli v reklame a v knižnom dizajne, najmä v odvetví obálkarstva. Obálka je firemným štítom knihy, a tak sa písmu na jej povrchu venuje náležitá pozornosť.
.kaligramatika
V širšom povedomí funguje spojenie písma a obrazu v útvare, ktorému sa hovorí kaligram. Kaligram (archaicky tiež ako ideogram) je, ako nás poučujú poetické slovníky, báseň – obraz. Literárny útvar, ktorý sa prelína do obrazového tvaru práve použitím písmen. Jednotlivé línie nevytvárajú čiary, ale písmená. Prvé kaligramy vznikli už v antike, ale až barok a rokoko prekypovali touto extravaganciou. Najčastejšie sa vytvárali básne v tvare džbána, listu stromu, veže, zvonice, kríža, ryby, pelikána, kentaura, rôznorodých vtákov a zverov... Biblická symbolika sa napájala so staropohanskou, alchymistická s mystickou. Vznikli tak obrázky, ktoré priam nabádali, aby boli prečítané a texty, ktoré sa nemuseli ani čítať, lebo bolo jasné, o čom hovoria, či o biblickej potope, alebo o čiernej mágii. V kaligramatike sa vyžíval už Rabelais, ktorý niekoľkými kaligramami ozdobil svoje veľdielo Gargantua a Pantagruel.
.apollinaire
Apoštol modernej poézie, ktorého význam dočahuje až do dnešného storočia, bol Guillaume Apollinaire. Ako príležitostný kritik a propagátor moderného výtvarného umenia i ako jeho nadšený divák bol silne poznačený dobovou vizualitou. A veru sa bolo na čo v tom čase pozerať. Móda bola na pomedzí odevu a obrazu, reklama uvelebená na štítoch krámikov bola malebná a rukodielna, technika a technológie ešte nenadobudli ten odľudštený, mechanistický ráz. Niet sa čo čudovať, že Apollinairova poézia bola obrazná a obrazotvorná. Jeho Pásmo je naozaj kaleidoskopom nápadných a nápaditých obrazov. Niektoré sa zrodili v básnikovej fantázii, iné boli priamo prenesené z mestského exteriéru. Najtesnejšie spojenie slovnej matérie a vizuálnej inšpirácie nastáva v Kaligramoch. Apollinaire oslobodil tento upadajúci žáner a urobil z neho predvoj moderného umenia. Nasýtil ho nielen vizuálnou vynaliezavosťou, ale aj skutočnou poetickou a poetistickou silou. Jeho koník je nielen pôvabnou kresbičkou ušľachtilého zvieraťa, ale nesie v sebe toto vitalistické posolstvo: „Najdete zde nové zobrazení / vesmíru v tom, co má nejpoetičtějšího / a nejmodernějšího / Poddejte se / tomu umění / v němž je vznešenost / nevylučuje půvab / a nádhera / neznásilňuje / odstín / Teď nebo nikdy / je čas / být vnímavý / k přírodě / neboť ona / ovládá /všechno strašlivě.“ Z tejto apollinairovskej vízie vzišla celá moderná poézia vrátane jej vizuálnych experimentov.
.lettrizmus
Niekoľko desiatok rokov v tom istom Paríži formuluje Rumun Isidor Isou regeneráciu kalligramatickej poézie pod názvom lettrizmus. Lettrizmus oslobodzuje písmená (ako si nespomenúť na Marinettiho manifest Oslobodené slová!). Objavuje krásu tlače a nových tlačiarenských fontov. Nespolieha sa už na gesto ruky a jej kaligrafické písmenkomaľovanie, ale ospevuje tlačiarenskú mašinu, ktorá sádže izolované písmená. Z lettrizmu sa vyvinula konkrétna a vizuálna poézia, poézia písaná písacími strojmi, ktorú pestoval napríklad aj Václav Havel, typogramatická poézia a ďalšie odnože experimentovania s vizuálnou formou. Do tohto prúdu patrí aj flámsky básnik Paul van Ostaijen, ktorého máme možnosť poznať z českého prekladu Tanec gnómů. Svoje básne písal jednak ručne kaligramaticky, a jednak ich nechal sádzať rôznou veľkosťou písem. Vznikali tak akési tichšie a hlasnejšie miesta v básni, takže čitateľ priam počul ich hlasnejšiu i tichšiu akustiku. Ostaijen napísal sebaironicky: „Když mne hodlali jmenovat učitelem rytmicko-typografické poezie, musel jsem se poděkovat, neboť jsem nevlastnil náležitý oděv.“
Dnes nám poskytujú počítače najrozmanitejšie programy, a tak si každý môže urobiť napríklad Monu Lisu zloženú z písmen jeho vlastného mena. Kreativita však ostáva v rukách človeka, tá sa nedá stiahnuť ako program.
.letáková poézia
O beatnikoch sa vie, že zdôrazňovali zvukovosť verša, a preto svoje básne deklamovali v džezovom sprievode pred publikom. Menej sa pozná ich vizuálna poézia, ktorej sa venovali viacerí z nich. Básne nestora beatnickej literatúry Lawrenca Ferlinghettiho sú napísané brutálnou, strapatou, neučesanou kaligrafiou. Vždy je do nich zakomponovaná malá kresba alebo vizuálny znak, ktorý sa nedá prečítať, a predsa v básni pôsobí ako logo imaginácie. Postbeatnický autor Kenneth Patchen napísal vizuálnu báseň Vražda dvoch mužov mladíkom v citrónovožltých rukaviciach. Tvorí ju štrnásťkrát zopakované slovo Čakaj v rôznych pozíciách. A na konci lapidárne TERAZ. Túto a ďalšie vizuálne básne tohto autora nájdeme v preklade 23. ulica sa končí v nebi, ktorý nedávno vyšiel v slovenčine. Undergroundová poézia, nemajúc k dispozícii vydavateľské prostriedky, bola často odkázaná na xeroxy, malonákladové tlačiarne a dnes už aj domáce tlačiarničky. Z tohto limitného pocitu sa zrodila napríklad letáková poézia vo Veľkej Británie. Básnici, ktorých ignorovali oficiálne kamenné vydavateľstvá, rozdávali svoje básne ručne napísané na letákoch v londýnskom metre. Boli to naozaj lapidárne správy o pocite frustrovanosti a spoločenskej „nasratosti“. Teda niečo, čo sa zjavilo aj na múroch a stenách miest celého sveta. Ale o grafiti ako o forme literatúry si povieme niečo nabudúce.
Pavol Bunčák
Nálada
na
slnci
matná
s
v
i
e
c
a
námesačník
bez
striech
a
m e
s
z i
e a
b c
a
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.