Vážený pán doktor, nedávno sa mi stala neuveriteľná vec, môj kolega v práci ma verejne, pred ďalším kolegom, obvinil zo stihomamu. Ten druhý kolega by mi mohol byť svedkom, ale odmieta to. Tvrdí, že pri tom nebol. Že v tom čase bol mimo pracoviska.
Ale ja bezpečne viem, že načúval za dverami a keď som dvere nečakane otvoril, aby som ho odhalil, tak tam už nebol. Bola tam upratovačka, ktorá sa tvárila, že ma nevidí, ale už dávnejšie snorí okolo mojej kancelárie a som presvedčený, že keď odídem z roboty, tak sa prehrabuje v mojom písacom stole a je možné, že aj v mojom počítači, pretože som na klávesnici zbadal predvčerom stopy po rúži. Upratovačka sa tvári, že sa nemaľuje, ale ktovie, čo robí v kanceláriách po pracovnom čase. Stopy na mojej klávesnici však mohla zanechať aj sekretárka nášho riaditeľa, ktorá sa otvorene maľuje. Minule som ju len tak úchytkom zazrel cez pootvorené dvere dámskej toalety. Stála pred zrkadlom a maľovala si ústa. Keď ma zbadala, začala kričať, aby som vypadol a zavrel za sebou dvere a ja som pritom bol v miestnosti len jednou nohou, prakticky vôbec, takže načo taký krik. Viem načo.
Už dlhší čas si všímam, že riaditeľova sekretárka sa na mňa zamerala, a viem aj prečo. Prikázal jej to riaditeľ, ktorý si myslí, že viem niečo viac, ako by som mal vedieť o hospodárskom vedení podniku. Čo je však absolútny omyl. Vedenie podniku mi zámerne znemožňuje akýkoľvek prístup k hospodárskym výsledkom, pretože celé vedenie, ale zvlášť predseda predstavenstva, ma podozrievajú z hospodárskej špionáže. Viem to určite, pretože predseda predstavenstva sa nechtiac preriekol. Minule sme sa stretli na chodbe, on sa na mňa tzv.milo usmial a povedal „Tak čo, ide to?“. Hneď som vedel, čo je vo veci. Inými slovami, pýtal sa ma, či sa mi darí robiť hospodársku špionáž. Milo sa usmieval preto, aby mal alibi, keby som ho náhodou chcel chytiť za slovo a konfrontovať s upratovačkou, ktorá, ako vždy, stála obďaleč. Ako keby náhodou, išiel práve okolo aj ten kolega, čo ma obvinil, že trpím stihomamom. Keď mi to naznačil /pravdaže nepoužil priamo slovo „stihomam“, aby som ho nemohol usvedčiť zo zaujatosti, povedal „iba“ že sa mu zdá, ako keby som bol nejaký podozrievavý/ ohradil som sa, že podozrievavý je práve on, lebo mi už tri razy volal v noci domov na pevnú linku a keď som rozospatý zdvihol slúchadlo, tak zložil. Mne by to neprekážalo, ale moju ženu to celkom rozhodilo, vyskočila z postele a utekala k telefónu. Ale medzitým som to zdvihol a položil, a tak sa zase vrátila do postele. Až keď telefón zvonil štvrtý raz, a ja som bol práve na WC, zobrala to. Viem to podľa toho, že keď som vchádzal do spálne hovorila do slúchadla „A v noci už nevolaj.“ „Zlatko, viem kto to bol,“ povedal som a zdalo sa mi, že sa poriadne preľakla. „Bola to tá sviňa, inžinier Doležal, ide po mne, nerob si starosti.“ Bolo vidieť, že moja sa upokojila, dala mi pusu a ľahla si do postele. Ráno, keď som videl inžiniera Doležala na chodbe, povedal som ironicky „Dobré ráno.“ Bolo vidno, že mu nie je všetko jedno. Vážený pán doktor, to je zhruba všetko. Dúfam, že ste to nenahrávali...
Ale ja bezpečne viem, že načúval za dverami a keď som dvere nečakane otvoril, aby som ho odhalil, tak tam už nebol. Bola tam upratovačka, ktorá sa tvárila, že ma nevidí, ale už dávnejšie snorí okolo mojej kancelárie a som presvedčený, že keď odídem z roboty, tak sa prehrabuje v mojom písacom stole a je možné, že aj v mojom počítači, pretože som na klávesnici zbadal predvčerom stopy po rúži. Upratovačka sa tvári, že sa nemaľuje, ale ktovie, čo robí v kanceláriách po pracovnom čase. Stopy na mojej klávesnici však mohla zanechať aj sekretárka nášho riaditeľa, ktorá sa otvorene maľuje. Minule som ju len tak úchytkom zazrel cez pootvorené dvere dámskej toalety. Stála pred zrkadlom a maľovala si ústa. Keď ma zbadala, začala kričať, aby som vypadol a zavrel za sebou dvere a ja som pritom bol v miestnosti len jednou nohou, prakticky vôbec, takže načo taký krik. Viem načo.
Už dlhší čas si všímam, že riaditeľova sekretárka sa na mňa zamerala, a viem aj prečo. Prikázal jej to riaditeľ, ktorý si myslí, že viem niečo viac, ako by som mal vedieť o hospodárskom vedení podniku. Čo je však absolútny omyl. Vedenie podniku mi zámerne znemožňuje akýkoľvek prístup k hospodárskym výsledkom, pretože celé vedenie, ale zvlášť predseda predstavenstva, ma podozrievajú z hospodárskej špionáže. Viem to určite, pretože predseda predstavenstva sa nechtiac preriekol. Minule sme sa stretli na chodbe, on sa na mňa tzv.milo usmial a povedal „Tak čo, ide to?“. Hneď som vedel, čo je vo veci. Inými slovami, pýtal sa ma, či sa mi darí robiť hospodársku špionáž. Milo sa usmieval preto, aby mal alibi, keby som ho náhodou chcel chytiť za slovo a konfrontovať s upratovačkou, ktorá, ako vždy, stála obďaleč. Ako keby náhodou, išiel práve okolo aj ten kolega, čo ma obvinil, že trpím stihomamom. Keď mi to naznačil /pravdaže nepoužil priamo slovo „stihomam“, aby som ho nemohol usvedčiť zo zaujatosti, povedal „iba“ že sa mu zdá, ako keby som bol nejaký podozrievavý/ ohradil som sa, že podozrievavý je práve on, lebo mi už tri razy volal v noci domov na pevnú linku a keď som rozospatý zdvihol slúchadlo, tak zložil. Mne by to neprekážalo, ale moju ženu to celkom rozhodilo, vyskočila z postele a utekala k telefónu. Ale medzitým som to zdvihol a položil, a tak sa zase vrátila do postele. Až keď telefón zvonil štvrtý raz, a ja som bol práve na WC, zobrala to. Viem to podľa toho, že keď som vchádzal do spálne hovorila do slúchadla „A v noci už nevolaj.“ „Zlatko, viem kto to bol,“ povedal som a zdalo sa mi, že sa poriadne preľakla. „Bola to tá sviňa, inžinier Doležal, ide po mne, nerob si starosti.“ Bolo vidieť, že moja sa upokojila, dala mi pusu a ľahla si do postele. Ráno, keď som videl inžiniera Doležala na chodbe, povedal som ironicky „Dobré ráno.“ Bolo vidno, že mu nie je všetko jedno. Vážený pán doktor, to je zhruba všetko. Dúfam, že ste to nenahrávali...
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.