Skupina Pink Floyd vydala svoj posledný štúdiový album pred štrnástimi rokmi a vtedy aj absolvovala svoje posledné svetové turné. Nie je celkom jasné, či ešte vôbec existuje. Ale zato je isté, že sa o nej zase hovorí.
O Pink Floyd sa však vlastne nikdy neprestalo hovoriť. Hoci členovia poslednej zostavy Pink Floyd neboli spolu v štúdiu už štrnásť rokov, rádiá stále hrajú ich skladby a ľudia si kupujú albumy. Ušiam skalných fanúšikov to môže znieť ako rúhanie, no z čisto obchodného hľadiska je Pink Floyd podobne klasickou a stabilnou značkou ako Coca-Cola, Starbucks, McDonald’s, Apple alebo Canon...
Na prvý pohľad je to paradox, že hudba, ktorá nie je šitá podľa komerčného strihu a venuje sa aj veľmi intímnym a ťaživým témam, dosiahla taký masový úspech. Ako je vlastne možné, že temný album The Dark Side Of The Moon dosiahol šiestu priečku v rebríčku najpredávanejších albumov na celom svete? Takéto i rôzne iné paradoxy sú však obsiahnuté aj vnútri samotných Pink Floyd.
.chceli sme si kúpiť aparatúru
V druhej polovici 60. rokov sa Pink Floyd pod vedením gitaristu a speváka Syda Barretta stali jedným zo symbolov britskej undergroundovej a psychedelickej scény. Ako však s typickým suchým humorom poznamenáva bubeník Nick Mason v spomienkovej knihe Inside Out: „... začali nás spájať s tým, čo sa už vtedy označovalo ako underground, ale mám dojem, že si nikto zo skupiny plne neuvedomoval význam hnutia ako takého... naším hlavným záujmom bolo preraziť v hudobnom biznise a kúpiť si aparatúru, nie presadiť slobodnú tlač... Z celej skupiny sa o psychedéliu zaujímal hlavne Syd a priťahovali ho určité filozofické a mystické aspekty... Ale aj keď ho tieto veci zaujímali, som presvedčený, že rovnako ako my ostatní nemal čas sa do nich skutočne ponoriť.“ Syd Barrett sa však predsa len kamsi ponoril – do experimentov s LSD. Naplno uňho prepukli psychické problémy, ktoré napokon spôsobili odchod z kapely.
Hoci Syd Barrett v Pink Floyd pobudol pomerne krátko (stihol s nimi nahrať jeden celý album a zlomok ďalšieho), jeho duch už s kapelou zostal. Tragický príbeh jeho života, to nezvládnutie vlastnej tvorivosti a tlakov okolia i vlastného vnútra prebleskuje v niektorých vrcholných okamihoch Pink Floyd – napríklad v skladbe Shine On You Crazy Diamond, v jednoducho dojímavej titulnej skladbe z albumu Wish You Were Here, ale čiastočne aj na dvojalbume The Wall.
.citové investície
Pink Floyd o svoju hlavnú tvorivú osobnosť prišli dosť skoro, no po období hľadania a experimentovania sa ukázalo, že tvorivých je v tíme dosť – silná trojica albumov The Dark Side Of The Moon, Wish You Were Here a Animals urobila z Pink Floyd jednu z najúspešnejších rockových kapiel na svete. Azda aj preto, že dokázala maximálne využiť ďalší paradox – na jednej strane intímna hudba, na druhej strane veľkolepá pódiová prezentácia a rafinované vizuálne efekty. Občas sa to darilo bez straty dôveryhodnosti a účinku hudby, niekedy vizuálna pompéznosť budovala medzi hráčmi a poslucháčmi zbytočnú stenu.
Hudba sama je však pôsobivá svojou kombináciou silného osobného vkladu a určitého ostýchavého odstupu od vlastných emócií. Možno to spôsobuje distingvovanosť, vďaka ktorej Briti znášajú aj tie najväčšie tragédie dôstojne, že tvorba Pink Floyd nepôsobí ako citové vydieranie či exhibícia a ponecháva priestor aj poslucháčovi. Ten si do nej vloží vlastné citové prežívanie – a je už úplne jedno, či britské, škandinávske alebo slovanské. V tomto zmysle je vzťah Pink Floyd k poslucháčovi príkladný.
Koncom 70. rokov už príkladné neboli vzťahy vnútri kapely. Ešte pred vznikom ďalšieho veľkého projektu, dvojalbumu The Wall, už bolo úplne jasné, že osobností s citlivým egom je tu odrazu akosi priveľa. Basgitarista a spevák Roger Waters sa napokon rozhodol rozpustiť Pink Floyd a vystupovať pod vlastným menom, gitarista a spevák David Gilmour a bubeník Nick Mason pokračovali a vybojovali súboj o názov Pink Floyd, neskôr sa k nim pridal aj klávesista a spevák Richard Wright. Právne spory a vzájomné ohováranie pôsobili zvláštne v prípade ľudí, ktorí tak naliehavo spievali o pocitoch odcudzenia.
.tentoraz to nevyšlo
Preto celý hudobný svet zatajil dych, keď sa v júli 2005 neuveriteľné stalo skutkom a v rámci akcie Live8 na jednom pódiu spolu vystúpili štyria členovia Pink Floyd: Roger Waters, David Gilmour, Richard Wright a Nick Mason. V tejto zostave stáli na pódiu po dvadsiatich štyroch rokoch. Chýbal už len „šialený diamant“ Syd Barrett, vedúca osobnosť skupiny v jej psychedelickom období. David Gilmour práve jemu venoval vystúpenie na Live8. Syd Barrett, ktorý bol vyše tri desaťročia mimo oficiálneho hudobného diania a žil v ústraní, o rok nato umrel a jedna éra Pink Floyd sa už naozaj definitívne uzavrela.
Lenže minulý rok v máji sa ľady opäť o kúsok pohli. Na koncerte na Barrettovu počesť nazvanom The Madcap’s Last Laugh spolu vystúpili Pink Floyd v zostave Gilmour, Wright a Mason a zahrali skladbu Arnold Lane – prvý singel Pink Floyd z roku 1967. Na tom istom pódiu vystúpil aj Roger Waters, ale so svojimi bývalými spoluhráčmi si tentoraz nezahral. „Roger mal na druhý deň hrať niekde inde, a tak musel vystúpiť skôr... Tentoraz to nevyšlo, ale nebolo to preto, že by sme si spolu nechceli zahrať,“ optimisticky tvrdí pre britský časopis Mojo Nick Mason. Proti reunionu vraj nemá námietky ani Richard Wright. Kľúčové sú však dve osoby – dvaja hlavní „sokovia“ David Gilmour a Roger Waters.
„Nemal by som s tým problém, keby sa ostatní chceli dať dokopy,“ povedal pre ViewAuckland Roger Waters. „Dokonca by sme tým ani nemuseli zachraňovať svet. Mohli by sme to spraviť len preto, lebo by to bola zábava. Ľuďom by sa to páčilo.“
O tom, že by sa to ľuďom páčilo, niet pochýb. Zatiaľ posledné svetové turné Pink Floyd (a to ešte v zostave bez Rogera Watersa!) patrilo k najziskovejším v dejinách popmusic a v podobných kategóriách sa pohybujú len mená ako Rolling Stones alebo U2. Tu však očividne nie sú motívom peniaze. Pink Floyd je naozaj stabilná obchodná značka a na trhu sa stále objavujú „vynovené produkty“. Minulý rok to bola výročná trojdisková reedícia debutového albumu The Piper At The Gates Of Dawn alebo kompletná diskografia na šestnástich diskoch s názvom Oh By The Way. Jednoducho, členovia Pink Floyd už v hudbe nemusia robiť nič, na čo nemajú náladu.
David Gilmour aj Roger Waters v posledných rokoch vydali nové sólové albumy a absolvovali úspešné turné. Je však jasné, že každý má úplne inú tvorivú predstavu. Roger Waters sa v opere Ca Ira z obdobia Francúzskej revolúcie opäť venuje spoločensko-politickým témam a zdá sa, že keď je ponechaný napospas sebe samému, ešte viac popúšťa uzdu pompéznosti. David Gilmour zvolil komornejšiu formu a na albume On An Island sa venuje témam osobných vzťahov, ale i starnutia. Hodnotenia sú väčšinou priaznivé, zhruba v duchu „je to dobré, skoro ako Pink Floyd“.
.zbožné priania
Po nečakaných koncertných reuniunoch The Police alebo Led Zeppelin sa od začiatku roka začalo intenzívnejšie špekulovať o možnom návrate Pink Floyd. Ale vraj by k nemu mohlo dôjsť až v roku 2009, keďže tento rok ešte Roger Waters pokračuje v turné, v rámci ktorého hrá celý pinkfloydovský album The Dark Side Of The Moon... O čomsi svedčí aj to, že jeho ďalší projekt tiež súvisí s minulosťou Pink Floyd. Roger Waters už dlhší čas pripravuje muzikálovú verziu The Wall. „Trošku to odľahčí. Bude to ako Sound Of Music, ale s tehlami,“ komentuje Nick Mason.
Zdá sa, že všetko momentálne závisí od Davida Gilmoura. Ten sa po spoločnom vystúpení na Live8 sa zbavil bremena dlhodobého naštrbeného vzťahu s Watersom, pre časopis Rolling Stone sa však vyjadril: „Prečo by som sa mal vracať k tomu, čo bolo? Chcem hľadieť dopredu... Roger v poslednom čase nenapísal text, pri ktorom by som si povedal: Fíha, toto by som chcel mať v repertoári...“
Zatiaľ je teda koncertný návrat Pink Floyd skôr zbožným želaním. O novom albume ani nehovoriac. A tak nedočkavým fanúšikom zostávajú koncertné pocty skupine Pink Floyd v podobe projektov ako The Australian Pink Floyd Show alebo Slovak Pink Floyd Revival.
Možno to však nie je až taká škoda. Vyrástla prakticky celá generácia poslucháčov, pre ktorých je Pink Floyd tak či onak len „nahrávková kapela“, a napriek tomu ju majú radi. Vidieť ju naživo by bol pre týchto ľudí iste zážitok. Možno by však v oslnení „preprodukovanou“ šou zažili menej intimity a emócií než niekde so slúchadlami na ušiach.
Pink Floyd v dátumoch
1967 – Prvý singel Arnold Lane. Pink Floyd ho nahrali v zostave Syd Barrett (gitara, spev), Roger Waters (basgitara, spev), Richard Wright (klávesy, spev), Nick Mason (bicie)
1967 – Debutová platňa The Piper At The Gates Of Dawn, jedno zo základných diel psychedelického rocku
1968 – S Pink Floyd začal vystupovať gitarista a spevák David Gilmour, keďže skupina potrebuje náhradu za čoraz labilnejšieho Syda Barretta
1968 – Syd Barrett oficiálne prestal byť členom Pink Floyd, po dvoch sólových albumoch (The Madcap Laughs a Barrett, 1970) sa postupne utiahol do ústrania
1968 – Druhý album A Saucerful Of Secrets obsahuje Jugband Blues, Barrettovu labutiu pieseň v Pink Floyd
1969 – Soundtrack k filmu More a dvojalbum Ummagumma, ktorý obsahuje koncertné aj štúdiové nahrávky
1970 – Experimentálny album Atom Heart Mother, Pink Floyd pri nahrávaní využili orchester
1971 – Album Meddle
1972 – Album Obscured By Clouds (soundtrack k filmu La Vallée)
1973 – Konceptuálny album The Dark Side Of The Moon, jedna z najúspešnejších nahrávok v dejinách populárnej hudby
1975 – Konceptuálny album Wish You Were Here. Počas nahrávania skladby Shine On You Crazy Diamond, ktorá je poctou Sydovi Barrettovi, sa v štúdiu na Abbey Road nečakane objavil sám Syd Barrett. Po psychických problémoch bol natoľko zmenený, že ho bývalí spoluhráči najprv nespoznali
1977 – Konceptuálny album Animals
1979 – Dvojalbum The Wall, označovaný ako rocková opera. Počas nahrávania bol z kapely dočasne vyhodený Richard Wright. V roku 1982 vznikla filmová verzia. V roku 1990 Roger Waters uviedol koncertnú verziu pri príležitosti pádu Berlínskeho múru
1983 – The Final Cut, posledný album tzv. watersovského obdobia, často sa považuje skôr za sólový album Rogera Watersa
1985 – Roger Waters oficiálne opustil a rozpustil Pink Floyd
1987 – Album A Momentary Lapse Of Reason, prvý bez Rogera Watersa
1994 – Zatiaľ posledný album The Divison Bell, zatiaľ posledné svetové turné
2005 – Jednorazové vystúpenie na charitatívnom koncerte Live8 v zostave Waters, Gilmour, Wright, Mason po 24 rokoch
2006 – Zomrel Syd Barrett
2007 – Jednorazové vystúpenie na akcii venovanej pamiatke Syda Barretta v zostave Gilmour, Wright, Mason
O Pink Floyd sa však vlastne nikdy neprestalo hovoriť. Hoci členovia poslednej zostavy Pink Floyd neboli spolu v štúdiu už štrnásť rokov, rádiá stále hrajú ich skladby a ľudia si kupujú albumy. Ušiam skalných fanúšikov to môže znieť ako rúhanie, no z čisto obchodného hľadiska je Pink Floyd podobne klasickou a stabilnou značkou ako Coca-Cola, Starbucks, McDonald’s, Apple alebo Canon...
Na prvý pohľad je to paradox, že hudba, ktorá nie je šitá podľa komerčného strihu a venuje sa aj veľmi intímnym a ťaživým témam, dosiahla taký masový úspech. Ako je vlastne možné, že temný album The Dark Side Of The Moon dosiahol šiestu priečku v rebríčku najpredávanejších albumov na celom svete? Takéto i rôzne iné paradoxy sú však obsiahnuté aj vnútri samotných Pink Floyd.
.chceli sme si kúpiť aparatúru
V druhej polovici 60. rokov sa Pink Floyd pod vedením gitaristu a speváka Syda Barretta stali jedným zo symbolov britskej undergroundovej a psychedelickej scény. Ako však s typickým suchým humorom poznamenáva bubeník Nick Mason v spomienkovej knihe Inside Out: „... začali nás spájať s tým, čo sa už vtedy označovalo ako underground, ale mám dojem, že si nikto zo skupiny plne neuvedomoval význam hnutia ako takého... naším hlavným záujmom bolo preraziť v hudobnom biznise a kúpiť si aparatúru, nie presadiť slobodnú tlač... Z celej skupiny sa o psychedéliu zaujímal hlavne Syd a priťahovali ho určité filozofické a mystické aspekty... Ale aj keď ho tieto veci zaujímali, som presvedčený, že rovnako ako my ostatní nemal čas sa do nich skutočne ponoriť.“ Syd Barrett sa však predsa len kamsi ponoril – do experimentov s LSD. Naplno uňho prepukli psychické problémy, ktoré napokon spôsobili odchod z kapely.
Hoci Syd Barrett v Pink Floyd pobudol pomerne krátko (stihol s nimi nahrať jeden celý album a zlomok ďalšieho), jeho duch už s kapelou zostal. Tragický príbeh jeho života, to nezvládnutie vlastnej tvorivosti a tlakov okolia i vlastného vnútra prebleskuje v niektorých vrcholných okamihoch Pink Floyd – napríklad v skladbe Shine On You Crazy Diamond, v jednoducho dojímavej titulnej skladbe z albumu Wish You Were Here, ale čiastočne aj na dvojalbume The Wall.
.citové investície
Pink Floyd o svoju hlavnú tvorivú osobnosť prišli dosť skoro, no po období hľadania a experimentovania sa ukázalo, že tvorivých je v tíme dosť – silná trojica albumov The Dark Side Of The Moon, Wish You Were Here a Animals urobila z Pink Floyd jednu z najúspešnejších rockových kapiel na svete. Azda aj preto, že dokázala maximálne využiť ďalší paradox – na jednej strane intímna hudba, na druhej strane veľkolepá pódiová prezentácia a rafinované vizuálne efekty. Občas sa to darilo bez straty dôveryhodnosti a účinku hudby, niekedy vizuálna pompéznosť budovala medzi hráčmi a poslucháčmi zbytočnú stenu.
Hudba sama je však pôsobivá svojou kombináciou silného osobného vkladu a určitého ostýchavého odstupu od vlastných emócií. Možno to spôsobuje distingvovanosť, vďaka ktorej Briti znášajú aj tie najväčšie tragédie dôstojne, že tvorba Pink Floyd nepôsobí ako citové vydieranie či exhibícia a ponecháva priestor aj poslucháčovi. Ten si do nej vloží vlastné citové prežívanie – a je už úplne jedno, či britské, škandinávske alebo slovanské. V tomto zmysle je vzťah Pink Floyd k poslucháčovi príkladný.
Koncom 70. rokov už príkladné neboli vzťahy vnútri kapely. Ešte pred vznikom ďalšieho veľkého projektu, dvojalbumu The Wall, už bolo úplne jasné, že osobností s citlivým egom je tu odrazu akosi priveľa. Basgitarista a spevák Roger Waters sa napokon rozhodol rozpustiť Pink Floyd a vystupovať pod vlastným menom, gitarista a spevák David Gilmour a bubeník Nick Mason pokračovali a vybojovali súboj o názov Pink Floyd, neskôr sa k nim pridal aj klávesista a spevák Richard Wright. Právne spory a vzájomné ohováranie pôsobili zvláštne v prípade ľudí, ktorí tak naliehavo spievali o pocitoch odcudzenia.
.tentoraz to nevyšlo
Preto celý hudobný svet zatajil dych, keď sa v júli 2005 neuveriteľné stalo skutkom a v rámci akcie Live8 na jednom pódiu spolu vystúpili štyria členovia Pink Floyd: Roger Waters, David Gilmour, Richard Wright a Nick Mason. V tejto zostave stáli na pódiu po dvadsiatich štyroch rokoch. Chýbal už len „šialený diamant“ Syd Barrett, vedúca osobnosť skupiny v jej psychedelickom období. David Gilmour práve jemu venoval vystúpenie na Live8. Syd Barrett, ktorý bol vyše tri desaťročia mimo oficiálneho hudobného diania a žil v ústraní, o rok nato umrel a jedna éra Pink Floyd sa už naozaj definitívne uzavrela.
Lenže minulý rok v máji sa ľady opäť o kúsok pohli. Na koncerte na Barrettovu počesť nazvanom The Madcap’s Last Laugh spolu vystúpili Pink Floyd v zostave Gilmour, Wright a Mason a zahrali skladbu Arnold Lane – prvý singel Pink Floyd z roku 1967. Na tom istom pódiu vystúpil aj Roger Waters, ale so svojimi bývalými spoluhráčmi si tentoraz nezahral. „Roger mal na druhý deň hrať niekde inde, a tak musel vystúpiť skôr... Tentoraz to nevyšlo, ale nebolo to preto, že by sme si spolu nechceli zahrať,“ optimisticky tvrdí pre britský časopis Mojo Nick Mason. Proti reunionu vraj nemá námietky ani Richard Wright. Kľúčové sú však dve osoby – dvaja hlavní „sokovia“ David Gilmour a Roger Waters.
„Nemal by som s tým problém, keby sa ostatní chceli dať dokopy,“ povedal pre ViewAuckland Roger Waters. „Dokonca by sme tým ani nemuseli zachraňovať svet. Mohli by sme to spraviť len preto, lebo by to bola zábava. Ľuďom by sa to páčilo.“
O tom, že by sa to ľuďom páčilo, niet pochýb. Zatiaľ posledné svetové turné Pink Floyd (a to ešte v zostave bez Rogera Watersa!) patrilo k najziskovejším v dejinách popmusic a v podobných kategóriách sa pohybujú len mená ako Rolling Stones alebo U2. Tu však očividne nie sú motívom peniaze. Pink Floyd je naozaj stabilná obchodná značka a na trhu sa stále objavujú „vynovené produkty“. Minulý rok to bola výročná trojdisková reedícia debutového albumu The Piper At The Gates Of Dawn alebo kompletná diskografia na šestnástich diskoch s názvom Oh By The Way. Jednoducho, členovia Pink Floyd už v hudbe nemusia robiť nič, na čo nemajú náladu.
David Gilmour aj Roger Waters v posledných rokoch vydali nové sólové albumy a absolvovali úspešné turné. Je však jasné, že každý má úplne inú tvorivú predstavu. Roger Waters sa v opere Ca Ira z obdobia Francúzskej revolúcie opäť venuje spoločensko-politickým témam a zdá sa, že keď je ponechaný napospas sebe samému, ešte viac popúšťa uzdu pompéznosti. David Gilmour zvolil komornejšiu formu a na albume On An Island sa venuje témam osobných vzťahov, ale i starnutia. Hodnotenia sú väčšinou priaznivé, zhruba v duchu „je to dobré, skoro ako Pink Floyd“.
.zbožné priania
Po nečakaných koncertných reuniunoch The Police alebo Led Zeppelin sa od začiatku roka začalo intenzívnejšie špekulovať o možnom návrate Pink Floyd. Ale vraj by k nemu mohlo dôjsť až v roku 2009, keďže tento rok ešte Roger Waters pokračuje v turné, v rámci ktorého hrá celý pinkfloydovský album The Dark Side Of The Moon... O čomsi svedčí aj to, že jeho ďalší projekt tiež súvisí s minulosťou Pink Floyd. Roger Waters už dlhší čas pripravuje muzikálovú verziu The Wall. „Trošku to odľahčí. Bude to ako Sound Of Music, ale s tehlami,“ komentuje Nick Mason.
Zdá sa, že všetko momentálne závisí od Davida Gilmoura. Ten sa po spoločnom vystúpení na Live8 sa zbavil bremena dlhodobého naštrbeného vzťahu s Watersom, pre časopis Rolling Stone sa však vyjadril: „Prečo by som sa mal vracať k tomu, čo bolo? Chcem hľadieť dopredu... Roger v poslednom čase nenapísal text, pri ktorom by som si povedal: Fíha, toto by som chcel mať v repertoári...“
Zatiaľ je teda koncertný návrat Pink Floyd skôr zbožným želaním. O novom albume ani nehovoriac. A tak nedočkavým fanúšikom zostávajú koncertné pocty skupine Pink Floyd v podobe projektov ako The Australian Pink Floyd Show alebo Slovak Pink Floyd Revival.
Možno to však nie je až taká škoda. Vyrástla prakticky celá generácia poslucháčov, pre ktorých je Pink Floyd tak či onak len „nahrávková kapela“, a napriek tomu ju majú radi. Vidieť ju naživo by bol pre týchto ľudí iste zážitok. Možno by však v oslnení „preprodukovanou“ šou zažili menej intimity a emócií než niekde so slúchadlami na ušiach.
Pink Floyd v dátumoch
1967 – Prvý singel Arnold Lane. Pink Floyd ho nahrali v zostave Syd Barrett (gitara, spev), Roger Waters (basgitara, spev), Richard Wright (klávesy, spev), Nick Mason (bicie)
1967 – Debutová platňa The Piper At The Gates Of Dawn, jedno zo základných diel psychedelického rocku
1968 – S Pink Floyd začal vystupovať gitarista a spevák David Gilmour, keďže skupina potrebuje náhradu za čoraz labilnejšieho Syda Barretta
1968 – Syd Barrett oficiálne prestal byť členom Pink Floyd, po dvoch sólových albumoch (The Madcap Laughs a Barrett, 1970) sa postupne utiahol do ústrania
1968 – Druhý album A Saucerful Of Secrets obsahuje Jugband Blues, Barrettovu labutiu pieseň v Pink Floyd
1969 – Soundtrack k filmu More a dvojalbum Ummagumma, ktorý obsahuje koncertné aj štúdiové nahrávky
1970 – Experimentálny album Atom Heart Mother, Pink Floyd pri nahrávaní využili orchester
1971 – Album Meddle
1972 – Album Obscured By Clouds (soundtrack k filmu La Vallée)
1973 – Konceptuálny album The Dark Side Of The Moon, jedna z najúspešnejších nahrávok v dejinách populárnej hudby
1975 – Konceptuálny album Wish You Were Here. Počas nahrávania skladby Shine On You Crazy Diamond, ktorá je poctou Sydovi Barrettovi, sa v štúdiu na Abbey Road nečakane objavil sám Syd Barrett. Po psychických problémoch bol natoľko zmenený, že ho bývalí spoluhráči najprv nespoznali
1977 – Konceptuálny album Animals
1979 – Dvojalbum The Wall, označovaný ako rocková opera. Počas nahrávania bol z kapely dočasne vyhodený Richard Wright. V roku 1982 vznikla filmová verzia. V roku 1990 Roger Waters uviedol koncertnú verziu pri príležitosti pádu Berlínskeho múru
1983 – The Final Cut, posledný album tzv. watersovského obdobia, často sa považuje skôr za sólový album Rogera Watersa
1985 – Roger Waters oficiálne opustil a rozpustil Pink Floyd
1987 – Album A Momentary Lapse Of Reason, prvý bez Rogera Watersa
1994 – Zatiaľ posledný album The Divison Bell, zatiaľ posledné svetové turné
2005 – Jednorazové vystúpenie na charitatívnom koncerte Live8 v zostave Waters, Gilmour, Wright, Mason po 24 rokoch
2006 – Zomrel Syd Barrett
2007 – Jednorazové vystúpenie na akcii venovanej pamiatke Syda Barretta v zostave Gilmour, Wright, Mason
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.