Viktor Orbán nedávno v Lučenci šokujúco zvestoval, že „vážení, chcel by som vám oznámiť, že v Maďarsku práve prebieha puč“. Nemýlil sa veľmi – iba zhruba o tri týždne.
Akokoľvek je totiž zmluva Gyurcsány – Putin o novom plynovode (South Stream), na ktorú šéf Fideszu narážal, pochybná, ako ozajstný prevrat proti zastupiteľskej demokracii sa dá označiť referendum s tromi otázkami, ktoré sám Orbán zorganizoval a veľkolepo vyhral.
Populizmus láme všade rekordy, no po referende o tom, či ľudia chcú, alebo nechcú niečo platiť (s výnimkou jedného talianskeho v roku 1980), politici ešte nikde nesiahli. Až Viktor Orbán s Fideszom. Konsenzus panuje v tom, že ide o precedens, ktorý môže do budúcnosti znemožniť akékoľvek nepopulárne vládne politiky. Preto je porovnanie s pučom v tom zmysle, že sa otvárajú dvere scenárom, v ktorých budú vlády ustavične držané v šachu ľudovými hlasovaniami, celkom korektné.
Napríklad je už isté, že ďalšie maďarské referendum, tentoraz síce iniciované „civilmi“, ale už masívne podporované Fideszom, sa uskutoční v septembri – o nedávno schválenom zákone o zdravotných poisťovniach.
Zo šoku, ako také niečo mohol pripustiť Ústavný súd, ktorý mal kauzu na stole, dodnes nevychádzajú maďarskí právnici. Čudnejšia ako zdôvodnenie súdu, že otázky o poplatkoch u lekára, v nemocnici a na vysokých školách sa netýkajú už schváleného tohtoročného, ale až ďalšieho rozpočtu (!!), a nie výdavkovej, ale príjmovej strany (!!!), je už len politicko-spoločenská realita, ktorej toto nezmyselné hlasovanie nastavilo pravdivé zrkadlo. Na rozdiel od všetkých iných demokracií, kde sú pravicové strany akože tie reformnejšie a ľavicové bránia prežité „sociálne“ modely, v Maďarsku je to dnes nielenže naopak, ale Fidesz Viktora Orbána (inak hýčkaný člen EPP – veľa poslancov v EP), je v súčasnosti bezkonkurenčne najpopulistickejšou a najdemagogickejšou európskou stranou. Toto nešťastné referendum je korunou dlhoročného oživovania „hodnôt“ tzv. gulášového komunizmu, s čím Orbán začal v roku 1995, keď z opozície napadol Bokrosove reštrikcie. Stratégia Fideszu, že najistejšou cestou k víťazstvu nad postkomunistickou MSZP, a teda k moci, je „predbiehanie zľava“, viedlo nielen k absurdným licitáciám v troch volebných kampaniach (1998, 2002, 2006), ale na rozdiel od všetkých susedov ešte k prehĺbeniu mentality spoliehania sa na štát, života na úver a bezhraničného prerozdeľovania z verejných zdrojov. Konštatovať to z krajiny, v ktorej vládne Fico, sa zdá viac ako paradoxné, avšak Orbánovi, ktorý svoj obrovský politický talent investoval do cynickej manipulácie s masami, nesiaha predseda Smeru ani po členky. Je to prosto tak.
Isteže, referendum s otázkou typu „Súhlasíte s tým, aby bolo pivo zadarmo?“ by zrejme „zvíťazilo“ v ktorejkoľvek krajine. V Maďarsku však dve veľké strany, paradoxne vo vzájomne nezmieriteľnom boji, vytvorili dokonalú ilúziu, že omnipotentný štát môže všetko, ilúziu takpovediac nekonečných obedov zadarmo. Ferenc Gyurcsány, ktorý je plne zodpovedný nielen za iracionálne predvolebné sľuby socialistov, ale i za kolosálny podvod s predvolebným znížením daní, čo po voľbách zrušil (a ešte zvýšil!), dopláca teraz na to, že sa, samozrejme pod tlakom núdze (10-percentný deficit v roku 2006!!), rozhodol z tohto bludného kruhu vystúpiť. Úplne v protiklade s predvolebnou kampaňou, v ktorej nielenže neboli spomenuté poplatky, ale MSZP výslovne sľubovala, že nebudú, ich v koalícii s malou liberálnou SZDSZ zaviedol. Trest si teda Gyurcsány, ktorého politickú budúcnosť „poplatkové“ referendum zrejme definitívne pochovalo, isto zaslúži.
Avšak podstatnejšie je, že to, čo sa stalo v Maďarsku, je dôsledkom klamstiev celej politickej triedy, ktorá v zápase o moc doviedla verejné financie na pokraj bankrotu, hospodárstvo do jednopercentného „rastu“ HDP a obyvateľstvo do viery, že bohatstvo a šťastie sa dá zariadiť na dlh či zadarmo. Zodpovednosť za stav hlbokej dezilúzie z politiky a zastavenie reforiem, čo bude nevyhnutný dôsledok tohto plebiscitu, však nesú i maďarskí intelektuáli, podnikateľské elity i médiá. Aj pred týmto hlasovaním, podobne ako v nepríčetných volebných kampaniach, nekriticky (až na čestné výnimky) asistovali propagande politikov a báli sa vstúpiť do sporu s paternalisticky naladenou verejnou mienkou a záujmovými združeniami. Hoci najneskôr od slávneho Gyurcsányovho prejavu „klamali sme ráno, večer i v noci“ museli aspoň tí rozumnejší vedieť, že bez reforiem, ktorých symboly toto referendum odstrelilo, Maďarsko nemá budúcnosť.
Akokoľvek je totiž zmluva Gyurcsány – Putin o novom plynovode (South Stream), na ktorú šéf Fideszu narážal, pochybná, ako ozajstný prevrat proti zastupiteľskej demokracii sa dá označiť referendum s tromi otázkami, ktoré sám Orbán zorganizoval a veľkolepo vyhral.
Populizmus láme všade rekordy, no po referende o tom, či ľudia chcú, alebo nechcú niečo platiť (s výnimkou jedného talianskeho v roku 1980), politici ešte nikde nesiahli. Až Viktor Orbán s Fideszom. Konsenzus panuje v tom, že ide o precedens, ktorý môže do budúcnosti znemožniť akékoľvek nepopulárne vládne politiky. Preto je porovnanie s pučom v tom zmysle, že sa otvárajú dvere scenárom, v ktorých budú vlády ustavične držané v šachu ľudovými hlasovaniami, celkom korektné.
Napríklad je už isté, že ďalšie maďarské referendum, tentoraz síce iniciované „civilmi“, ale už masívne podporované Fideszom, sa uskutoční v septembri – o nedávno schválenom zákone o zdravotných poisťovniach.
Zo šoku, ako také niečo mohol pripustiť Ústavný súd, ktorý mal kauzu na stole, dodnes nevychádzajú maďarskí právnici. Čudnejšia ako zdôvodnenie súdu, že otázky o poplatkoch u lekára, v nemocnici a na vysokých školách sa netýkajú už schváleného tohtoročného, ale až ďalšieho rozpočtu (!!), a nie výdavkovej, ale príjmovej strany (!!!), je už len politicko-spoločenská realita, ktorej toto nezmyselné hlasovanie nastavilo pravdivé zrkadlo. Na rozdiel od všetkých iných demokracií, kde sú pravicové strany akože tie reformnejšie a ľavicové bránia prežité „sociálne“ modely, v Maďarsku je to dnes nielenže naopak, ale Fidesz Viktora Orbána (inak hýčkaný člen EPP – veľa poslancov v EP), je v súčasnosti bezkonkurenčne najpopulistickejšou a najdemagogickejšou európskou stranou. Toto nešťastné referendum je korunou dlhoročného oživovania „hodnôt“ tzv. gulášového komunizmu, s čím Orbán začal v roku 1995, keď z opozície napadol Bokrosove reštrikcie. Stratégia Fideszu, že najistejšou cestou k víťazstvu nad postkomunistickou MSZP, a teda k moci, je „predbiehanie zľava“, viedlo nielen k absurdným licitáciám v troch volebných kampaniach (1998, 2002, 2006), ale na rozdiel od všetkých susedov ešte k prehĺbeniu mentality spoliehania sa na štát, života na úver a bezhraničného prerozdeľovania z verejných zdrojov. Konštatovať to z krajiny, v ktorej vládne Fico, sa zdá viac ako paradoxné, avšak Orbánovi, ktorý svoj obrovský politický talent investoval do cynickej manipulácie s masami, nesiaha predseda Smeru ani po členky. Je to prosto tak.
Isteže, referendum s otázkou typu „Súhlasíte s tým, aby bolo pivo zadarmo?“ by zrejme „zvíťazilo“ v ktorejkoľvek krajine. V Maďarsku však dve veľké strany, paradoxne vo vzájomne nezmieriteľnom boji, vytvorili dokonalú ilúziu, že omnipotentný štát môže všetko, ilúziu takpovediac nekonečných obedov zadarmo. Ferenc Gyurcsány, ktorý je plne zodpovedný nielen za iracionálne predvolebné sľuby socialistov, ale i za kolosálny podvod s predvolebným znížením daní, čo po voľbách zrušil (a ešte zvýšil!), dopláca teraz na to, že sa, samozrejme pod tlakom núdze (10-percentný deficit v roku 2006!!), rozhodol z tohto bludného kruhu vystúpiť. Úplne v protiklade s predvolebnou kampaňou, v ktorej nielenže neboli spomenuté poplatky, ale MSZP výslovne sľubovala, že nebudú, ich v koalícii s malou liberálnou SZDSZ zaviedol. Trest si teda Gyurcsány, ktorého politickú budúcnosť „poplatkové“ referendum zrejme definitívne pochovalo, isto zaslúži.
Avšak podstatnejšie je, že to, čo sa stalo v Maďarsku, je dôsledkom klamstiev celej politickej triedy, ktorá v zápase o moc doviedla verejné financie na pokraj bankrotu, hospodárstvo do jednopercentného „rastu“ HDP a obyvateľstvo do viery, že bohatstvo a šťastie sa dá zariadiť na dlh či zadarmo. Zodpovednosť za stav hlbokej dezilúzie z politiky a zastavenie reforiem, čo bude nevyhnutný dôsledok tohto plebiscitu, však nesú i maďarskí intelektuáli, podnikateľské elity i médiá. Aj pred týmto hlasovaním, podobne ako v nepríčetných volebných kampaniach, nekriticky (až na čestné výnimky) asistovali propagande politikov a báli sa vstúpiť do sporu s paternalisticky naladenou verejnou mienkou a záujmovými združeniami. Hoci najneskôr od slávneho Gyurcsányovho prejavu „klamali sme ráno, večer i v noci“ museli aspoň tí rozumnejší vedieť, že bez reforiem, ktorých symboly toto referendum odstrelilo, Maďarsko nemá budúcnosť.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.