Sigur Rós (Islanďan by to vyslovil ako „sijúrós“) sú jedným zo zázrakov islandskej popmusic. Vznikli v roku 1994, o tri roky vydali prvú platňu v legendárnom reykjavíckom vydavateľstve Smekkleysa. Nasledujúci album, ktorý vyšiel v roku 1999 zaujal aj promotérov a kritikov v Anglicku, Sigur Rós odohrali niekoľko koncertov s Radiohead, ich hudbu bolo počuť vo filmoch a televíznych seriáloch (napr. CSI a CSI Miami). V novom tisícročí prichádzajú ďalšie dva albumy a kapela z ostrova uprostred Atlantiku vystupuje ako hlavné číslo v prominentných koncertných sálach a na najväčších festivaloch. Svetové turné v roku 2006 sa končí megakoncertom v Hollywood Bowl, počet predaných albumov sa ráta na milióny.
„Po veľkom svetovom turné sa Sigur Rós rozhodli vrátiť domov a dať darček svojim najbližším. Zorganizovali 15-dňové turné po Islande.“
Sigur Rós pritom hrajú pomalú, často pomerne tichú, takmer meditatívnu hudbu. Spievajú väčšinou po islandsky, frontman kapely nie je žiaden exoticky oblečený, urastený lámač ženských sŕdc, ale krehký, nenápadný, vysokým falzetom spievajúci Jón Thór Birgisson, zvaný Jóni. Aj ostatní traja členovia kapely (Goggi, Kjárri a Orri) pôsobia dokonale netrendovo – skôr pripomínajú plachých intelektuálov ako hviezdy svetovej popmusic s manažmentmi na oboch stranách oceána.
Po veľkom svetovom turné sa Sigur Rós rozhodli vrátiť domov a dať darček svojim najbližším (keďže posledná platňa má názov Takk..., čiže Vďaka...). Zorganizovali teda 15-dňové turné po Islande. Hrali v rybárskych dedinkách, na lávových poliach, v malých kaviarňach aj pod holým nebom. Hrali pre niekoľko desiatok, niekoľko stovák a v reykjavíckom parku pre niekoľko tisícov ľudí. Všetky koncerty boli zadarmo. Len dve väčšie vystúpenia boli vopred oznámené, informácie o ostatných sa šírili z úst do úst. Z koncertnej šnúry sa stala celonárodná udalosť. Najvýznamnejší islandský denník Morgunbladid napísal, že je to „dar, ktorý spája krajinu v dôležitom čase“.
„O najzvláštnejšom ostrove na svete sa človek dozvie viac než z cestopisného filmu.“
Spolu s kapelou cestovala po ostrove aj malá skupinka filmárov, ktorí všetko nakrúcali. Tak vznikol film Heima, čo znamená Doma. Režisérom bol síce Kanaďan Dean DeBlois, no zvyšok štábu bol domáci. Vo filme preto človek neuvidí gejzíry, vodopády ani Modrú lagúnu; dýchne však naňho svieži vzduch skutočného Islandu. Ľudoprázdna veterná krajina, more, ľad, prudké rieky, občas slnko, deti, kúpajúce sa v mori (diváka pritom strasie od chladu), šarkany, starci aj mládežníci vo vlnených svetroch sústredene načúvajúci zvláštnej hudbe... Ale aj opustená továreň na ryby, hrdzavejúca loď, krásu zaplavujúca vodná elektráreň.
O najzvláštnejšom ostrove na svete sa človek dozvie viac než z cestopisného filmu. Hudba Sigur Rós je s divokou, krásnou krajinou v dokonalej harmónii: je v nej chlad, akási praveká, z podstaty veci nenaplniteľná túžba, syčí v nej láva, hučia vodopády. Na koncertoch so Sigur Rós vystupuje aj dievčenské sláčikové kvarteto Amina, ktoré zádumčivej hudbe pridáva čistotu a hravosť (vtedy, keď dievčatá hrajú na hračkárskych klavírikoch alebo cinkajú na naladené hrnčeky). Zábery z koncertov (niektoré sú s plnou elektrickou aparatúrou, iné takmer a jeden úplne „unplugged“) a z krajiny, ktorá ich obklopuje, sú prestrihávané krátkymi úvahami hudobníkov a hudobníčok. Typicky islandskou šušlavou angličtinou rozprávajú, odkiaľ sa berie ich hudba a úplne nepateticky hovoria o tom, prečo majú radi svoju krajinu a ľudí, ktorí v nej bývajú.
„Pamätám si, ako sme hrali prvé dve skladby, a potom bol zrazu koniec – úplne som sa stratil v hudbe,“ hovorí o svojom prežívaní koncertu v Reykjavíku basgitarista Goggi. Podobný pocit mám aj ja, keď neskoro v noci v spiacom byte skladám z uší slúchadlá a vypínam počítač.
Sigur Rós: Heima (97 minút, Klikk Production, Island). Réžia: Dean DeBlois. Distribúcia: EMI.