Pripadá mi absurdné domnievať sa, že niektorý národný olympijský výbor alebo niektorý popredný športovec by chcel bojkotovať olympijské hry v Pekingu. Veď pre športovcov je olympiáda vrcholom ich štvorročného snaženia.
Som presvedčený, že tých, ktorí sa na ňu regulárnym spôsobom kvalifikujú, nikto nemá právo pripraviť o naplnenie ich sna a mnohých možno aj o jedinú životnú šancu štartovať pod piatimi kruhmi. Aj pre národné olympijské výbory sú olympijské hry vrcholom ich snaženia a jednou z hlavných vecí, pre ktoré existujú. Z tohto dôvodu považujem bojkot OH v Pekingu zo strany čo len časti športovej obce za vrcholne nepravdepodobný. Všetky doterajšie bojkoty v prvom rade ublížili športovcom a športu v tých krajinách, ktoré ich vyhlásili. A čo zmenili v krajinách, proti ktorým boli namierené? Prakticky nič.
.bojkot bez zmyslu
Uvedené neznamená, že športová obec nevidí problémy, ktoré v Číne reálne existujú. Bojkot ich však v žiadnom prípade nevyrieši. Naopak, myslím si, že by ich mohol ešte vyhrotiť, pretože silný tlak by mohol vyvolať protitlak. Pomalá erózia je často účinnejšia.
Čína vložila do príprav olympiády obrovské finančné, materiálne aj ľudské zdroje a mimoriadne jej záleží na tom, aby organizáciu olympiádu zvládla na špičkovej úrovni. Dlhodobá vysoká podpora olympiády v Pekingu zo strany čínskeho obyvateľstva a jeho nadšenie pre olympiádu dokazujú, že tieto Hry naozaj nie sú len záležitosťou úzkej špičky komunistickej strany a jej mocenských orgánov, ale celej krajiny.
A nie je to hocijaká krajina, lež taká, v ktorej žije zhruba pätina ľudstva a má jednu z najstarších kultúr sveta. Čína je našimi domácimi parametrami nemerateľná. Chcú podnecovatelia bojkotu OH v Pekingu potrestať zhruba 1,3 miliardy ľudí za vládnucu moc ich krajiny a jej prístup k ľudským právam?
Ako novinár som sa zúčastnil na zasadnutí MOV v Moskve v júli 2001, na ktorom Pekingu pridelili právo usporiadať OH 2008. Vtedy som víťazstvo čínskej metropoly v novinách komentoval slovami, že „apolitický“ Medzinárodný olympijský výbor prijal rozhodnutie, ktoré je vo svojej podstate politické. Na tom nemám ani dnes čo meniť.
Hoci olympijské hry sú v prvom rade športovou, ale aj kultúrnou a turistickou udalosťou, skrývajú v sebe i nemalý politický potenciál. Výstižne to možno ilustrovať na Hrách 1936 v Berlíne (zneužitých nacistickou propagandou), 1972 v Mníchove (zneužitých palestínskymi teroristami), 1976 v Montreale (bojkotovaných väčšinou afrických štátov), 1980 v Moskve (bojkotovaných väčšinou západného sveta), 1984 v Los Angeles (bojkotovaných väčšinou socialistických krajín). A koniec koncov aj na OH 1988 v Soule, aj keď vtedy aj vďaka Gorbačovovej politike svet už začal dostávať rozum a napokon sa po obrovskom diplomatickom úsilí prezidenta MOV Samarancha zišiel pod olympijskými kruhmi s výnimkou KĽDR, Etiópie a Kuby pohromade.
.ako poľudštiť Čínu
Aj voľba Pekingu mala politický podtón, aj keď nie prvoplánovo deklarovaný. MOV sa síce oficiálne odmietol zaoberať otázkami ľudských práv, ale viacerí jeho členovia sa po voľbe netajili silnou vierou, že olympiáda v Pekingu donúti čínsky režim zmeniť mnoho vecí, takpovediac „poľudštiť sa“ a otvoriť sa svetu. Vnímavý pozorovateľ vycítil túto vieru aj z najčastejšie citovanej vety zo správy hodnotiacej komisie MOV: „Komisia verí, že hry v Pekingu by mohli zanechať jedinečné dedičstvo Číne a športu.“
Pred moskovskou voľbou dejiska OH 2008 vtedajší predseda organizačného výboru Zimných olympijských hier 2002 v Salt Lake City Mitt Romney (ten istý Romney, ktorý sa tohto roku neúspešne uchádzal o republikánsku nomináciu na post prezidenta USA) vyhlásil: „MOV by získal unikátne miesto v histórii, keby pomohol Číne otvoriť sa svetu. Olympiády budujú mosty, nie múry.“ Ďalší Američan Peter Ueberroth, ktorý stál na čele organizačného výboru OH 1984 v Los Angeles, zase v tom čase povedal: „Najlepšia vec v súvislosti s olympijskými hrami je, že otvoria komunikačné dvere tak naširoko, že ich už nikto nedokáže zavrieť.“
Za olympiádu v Číne sa prihovárali aj viacerí tvrdí kritici čínskeho režimu na čele s tibetským dalajlámom. Všetci verili, že vedenie Číny pri príprave OH bude musieť reálne zlepšiť politické pomery v krajine, či sa mu to bude páčiť, alebo nie. Jednoducho, obrovské nároky prípravy olympiády si vyžadujú robiť rozsiahle zmeny. „Verím, že Peking zorganizuje výborné hry. Dúfam, že olympiáda pomôže zlepšiť aj pomery v krajine, ako sa stalo v prípade Kórejskej republiky po OH v Soule,“ vyhlásil v Moskve Belgičan Jacques Rogge, ktorého len o dva dni neskôr zvolili za prezidenta MOV. Pre tých, čo si to nepamätajú, len pripomeniem, že v Soule v čase pridelenia OH 1988 vládol jeden z najrepresívnejších režimov sveta. Olympiáda však zmenila k lepšiemu nielen tvár juhokórejskej metropoly, ale aj celej krajiny.
Ako olympijský komentátor, ale aj ako človek sa prikláňam k názorom, ktoré som odcitoval. Pritom súhlasím s tým, čo nedávno povedal Jacques Rogge, že MOV je športová, a nie politická organizácia a že olympijské hry nie sú všeliekom na svetové problémy. Olympijskí predstavitelia, ktorí Čínu pravidelne navštevujú, však hovoria o očividnom pokroku v celej krajine. S tým, ako Čína plní rôzne technické, ekologické a iné požiadavky MOV, pretvára a modernizuje Peking, pričom mení ľudí, ale aj samu seba. Pravda, je to dlhotrvajúci proces.
.bez náhubku
V Pekingu bude v auguste okolo 22 000 príslušníkov akreditovaných médií a zhruba 10 000 mimošportových novinárov z približne dvesto krajín sveta. Ich ústa režim jednoducho nebude vedieť umlčať. Takmer tri týždne budú nepretržite snímať obrázky, písať a hovoriť o tom, ako vidia nielen olympiádu, ale aj Peking a Čínu. Viete si predstaviť takúto svetovú mediálnu silu v Číne bez olympiády?
Čína je počtom obyvateľov, rozlohou i prudko rastúcou ekonomickou, ale aj vojenskou silou natoľko významným štátom, že svet ho nemôže ignorovať a bojkotovať. Ale na druhej strane ani Čína, ak chce, aby olympiáda dopadla úspešne a aby krajina nestratila „tvár“, nemôže úplne ignorovať, čo od nej chce demokratický svet. Verím, že Čína vďaka olympiáde bude lepšia, otvorenejšia aj „ľudskejšia“, než by bola bez nej. Aj keď od cesty k modernému a demokratickému štátu bude ešte na míle vzdialená.
Autor je športový novinár, v súčasnosti pracovník Slovenského olympijského výboru
Som presvedčený, že tých, ktorí sa na ňu regulárnym spôsobom kvalifikujú, nikto nemá právo pripraviť o naplnenie ich sna a mnohých možno aj o jedinú životnú šancu štartovať pod piatimi kruhmi. Aj pre národné olympijské výbory sú olympijské hry vrcholom ich snaženia a jednou z hlavných vecí, pre ktoré existujú. Z tohto dôvodu považujem bojkot OH v Pekingu zo strany čo len časti športovej obce za vrcholne nepravdepodobný. Všetky doterajšie bojkoty v prvom rade ublížili športovcom a športu v tých krajinách, ktoré ich vyhlásili. A čo zmenili v krajinách, proti ktorým boli namierené? Prakticky nič.
.bojkot bez zmyslu
Uvedené neznamená, že športová obec nevidí problémy, ktoré v Číne reálne existujú. Bojkot ich však v žiadnom prípade nevyrieši. Naopak, myslím si, že by ich mohol ešte vyhrotiť, pretože silný tlak by mohol vyvolať protitlak. Pomalá erózia je často účinnejšia.
Čína vložila do príprav olympiády obrovské finančné, materiálne aj ľudské zdroje a mimoriadne jej záleží na tom, aby organizáciu olympiádu zvládla na špičkovej úrovni. Dlhodobá vysoká podpora olympiády v Pekingu zo strany čínskeho obyvateľstva a jeho nadšenie pre olympiádu dokazujú, že tieto Hry naozaj nie sú len záležitosťou úzkej špičky komunistickej strany a jej mocenských orgánov, ale celej krajiny.
A nie je to hocijaká krajina, lež taká, v ktorej žije zhruba pätina ľudstva a má jednu z najstarších kultúr sveta. Čína je našimi domácimi parametrami nemerateľná. Chcú podnecovatelia bojkotu OH v Pekingu potrestať zhruba 1,3 miliardy ľudí za vládnucu moc ich krajiny a jej prístup k ľudským právam?
Ako novinár som sa zúčastnil na zasadnutí MOV v Moskve v júli 2001, na ktorom Pekingu pridelili právo usporiadať OH 2008. Vtedy som víťazstvo čínskej metropoly v novinách komentoval slovami, že „apolitický“ Medzinárodný olympijský výbor prijal rozhodnutie, ktoré je vo svojej podstate politické. Na tom nemám ani dnes čo meniť.
Hoci olympijské hry sú v prvom rade športovou, ale aj kultúrnou a turistickou udalosťou, skrývajú v sebe i nemalý politický potenciál. Výstižne to možno ilustrovať na Hrách 1936 v Berlíne (zneužitých nacistickou propagandou), 1972 v Mníchove (zneužitých palestínskymi teroristami), 1976 v Montreale (bojkotovaných väčšinou afrických štátov), 1980 v Moskve (bojkotovaných väčšinou západného sveta), 1984 v Los Angeles (bojkotovaných väčšinou socialistických krajín). A koniec koncov aj na OH 1988 v Soule, aj keď vtedy aj vďaka Gorbačovovej politike svet už začal dostávať rozum a napokon sa po obrovskom diplomatickom úsilí prezidenta MOV Samarancha zišiel pod olympijskými kruhmi s výnimkou KĽDR, Etiópie a Kuby pohromade.
.ako poľudštiť Čínu
Aj voľba Pekingu mala politický podtón, aj keď nie prvoplánovo deklarovaný. MOV sa síce oficiálne odmietol zaoberať otázkami ľudských práv, ale viacerí jeho členovia sa po voľbe netajili silnou vierou, že olympiáda v Pekingu donúti čínsky režim zmeniť mnoho vecí, takpovediac „poľudštiť sa“ a otvoriť sa svetu. Vnímavý pozorovateľ vycítil túto vieru aj z najčastejšie citovanej vety zo správy hodnotiacej komisie MOV: „Komisia verí, že hry v Pekingu by mohli zanechať jedinečné dedičstvo Číne a športu.“
Pred moskovskou voľbou dejiska OH 2008 vtedajší predseda organizačného výboru Zimných olympijských hier 2002 v Salt Lake City Mitt Romney (ten istý Romney, ktorý sa tohto roku neúspešne uchádzal o republikánsku nomináciu na post prezidenta USA) vyhlásil: „MOV by získal unikátne miesto v histórii, keby pomohol Číne otvoriť sa svetu. Olympiády budujú mosty, nie múry.“ Ďalší Američan Peter Ueberroth, ktorý stál na čele organizačného výboru OH 1984 v Los Angeles, zase v tom čase povedal: „Najlepšia vec v súvislosti s olympijskými hrami je, že otvoria komunikačné dvere tak naširoko, že ich už nikto nedokáže zavrieť.“
Za olympiádu v Číne sa prihovárali aj viacerí tvrdí kritici čínskeho režimu na čele s tibetským dalajlámom. Všetci verili, že vedenie Číny pri príprave OH bude musieť reálne zlepšiť politické pomery v krajine, či sa mu to bude páčiť, alebo nie. Jednoducho, obrovské nároky prípravy olympiády si vyžadujú robiť rozsiahle zmeny. „Verím, že Peking zorganizuje výborné hry. Dúfam, že olympiáda pomôže zlepšiť aj pomery v krajine, ako sa stalo v prípade Kórejskej republiky po OH v Soule,“ vyhlásil v Moskve Belgičan Jacques Rogge, ktorého len o dva dni neskôr zvolili za prezidenta MOV. Pre tých, čo si to nepamätajú, len pripomeniem, že v Soule v čase pridelenia OH 1988 vládol jeden z najrepresívnejších režimov sveta. Olympiáda však zmenila k lepšiemu nielen tvár juhokórejskej metropoly, ale aj celej krajiny.
Ako olympijský komentátor, ale aj ako človek sa prikláňam k názorom, ktoré som odcitoval. Pritom súhlasím s tým, čo nedávno povedal Jacques Rogge, že MOV je športová, a nie politická organizácia a že olympijské hry nie sú všeliekom na svetové problémy. Olympijskí predstavitelia, ktorí Čínu pravidelne navštevujú, však hovoria o očividnom pokroku v celej krajine. S tým, ako Čína plní rôzne technické, ekologické a iné požiadavky MOV, pretvára a modernizuje Peking, pričom mení ľudí, ale aj samu seba. Pravda, je to dlhotrvajúci proces.
.bez náhubku
V Pekingu bude v auguste okolo 22 000 príslušníkov akreditovaných médií a zhruba 10 000 mimošportových novinárov z približne dvesto krajín sveta. Ich ústa režim jednoducho nebude vedieť umlčať. Takmer tri týždne budú nepretržite snímať obrázky, písať a hovoriť o tom, ako vidia nielen olympiádu, ale aj Peking a Čínu. Viete si predstaviť takúto svetovú mediálnu silu v Číne bez olympiády?
Čína je počtom obyvateľov, rozlohou i prudko rastúcou ekonomickou, ale aj vojenskou silou natoľko významným štátom, že svet ho nemôže ignorovať a bojkotovať. Ale na druhej strane ani Čína, ak chce, aby olympiáda dopadla úspešne a aby krajina nestratila „tvár“, nemôže úplne ignorovať, čo od nej chce demokratický svet. Verím, že Čína vďaka olympiáde bude lepšia, otvorenejšia aj „ľudskejšia“, než by bola bez nej. Aj keď od cesty k modernému a demokratickému štátu bude ešte na míle vzdialená.
Autor je športový novinár, v súčasnosti pracovník Slovenského olympijského výboru
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.