Trochu som sa toho bál. „Musíte ísť vlakom a Červenou strelou,“ hovoril mi však ruský diplomat, keď sme sa pred cestou rozprávali v rozľahlej, pustej hale obrovského paláca.
Paláca, ktorý kedysi patril židovským priemyselníkom a od vojny v ňom v Prahe sídli ruské veľvyslanectvo. Teda sovietske a dnes ruské, hoci to je dodnes vlastne jedno. Napokon, aj na stene tej miestnosti, kde som si objednal štýlovo ruský čaj, boli fotografie všetkých sovietskych veľvyslancov a niekoľkých posledných, už ruských. Nepríjemný chlap, ktorý je na vrátnici a na česky položené otázky zásadne odpovedal ruským „Što?“, však stále vyzerá stopercentne sovietsky.
Sovietska bola aj Červená strela, vlak celý vystrojený nám starším v dôverne známej krvavej červeni. Na záclonkách bolo vyšité veľké číslo 75 ako znamenie toho, že tento vlak spája pravidelne každú polnoc Moskvu a Leningrad už trištvrte storočia.
Píšem zámerne Leningrad, pretože keď som sa v moskovskej pokladni stanice zaujímal, koľko stojí lístok Červenou strelou do Petrohradu, pokladníčka nerozumela. „Kam?“ spýtala sa ešte raz. A ja som zopakoval: „Petrograd“, a keď som videl, že nechápe, dodal som hovorové: „Piter“. „Ach tak, do Leningradu, tak to poviem rovno!“ rozžiarila sa pokladníčka a pridala úsmev – čo je sama osebe vec, ktorá sa ešte pred pár rokmi na ruskej stanici stať nemohla.
Červená strela bola do sovietskej podoby zrekonštruovaná naozaj s láskou, hoci zrejme už nie k súdruhovi Stalinovi a strane. V kupé, kde si človek mohol pomerne pohodlne ustlať, bolo všetko čisté, vkusné, upratané, posteľ voňavá, nad oknom LCD televízor. A nad dverami ovládanie klimatizácie, na ktorom si mohol človek nastaviť teplotu na stupne. Cestovný poriadok bol stanovený tak, aby sa človek naozaj vyspal. Do Petrohradu prichádzal vlak o ôsmej hodine ráno, hoci iné vlaky to zvládnu aj za štyri až päť hodín.
Bola to milá, príjemná noc. Nebyť sna, vinou ktorého som sa prebudil niekedy okolo štvrtej ráno celý spotený. Snívalo sa mi, že cestujem Červenou strelou za Stalinom, ktorý si prial so mnou hovoriť. Čo, sami uznáte, je naozaj škaredý sen.
Autor je redaktor Lidových novín.
Paláca, ktorý kedysi patril židovským priemyselníkom a od vojny v ňom v Prahe sídli ruské veľvyslanectvo. Teda sovietske a dnes ruské, hoci to je dodnes vlastne jedno. Napokon, aj na stene tej miestnosti, kde som si objednal štýlovo ruský čaj, boli fotografie všetkých sovietskych veľvyslancov a niekoľkých posledných, už ruských. Nepríjemný chlap, ktorý je na vrátnici a na česky položené otázky zásadne odpovedal ruským „Što?“, však stále vyzerá stopercentne sovietsky.
Sovietska bola aj Červená strela, vlak celý vystrojený nám starším v dôverne známej krvavej červeni. Na záclonkách bolo vyšité veľké číslo 75 ako znamenie toho, že tento vlak spája pravidelne každú polnoc Moskvu a Leningrad už trištvrte storočia.
Píšem zámerne Leningrad, pretože keď som sa v moskovskej pokladni stanice zaujímal, koľko stojí lístok Červenou strelou do Petrohradu, pokladníčka nerozumela. „Kam?“ spýtala sa ešte raz. A ja som zopakoval: „Petrograd“, a keď som videl, že nechápe, dodal som hovorové: „Piter“. „Ach tak, do Leningradu, tak to poviem rovno!“ rozžiarila sa pokladníčka a pridala úsmev – čo je sama osebe vec, ktorá sa ešte pred pár rokmi na ruskej stanici stať nemohla.
Červená strela bola do sovietskej podoby zrekonštruovaná naozaj s láskou, hoci zrejme už nie k súdruhovi Stalinovi a strane. V kupé, kde si človek mohol pomerne pohodlne ustlať, bolo všetko čisté, vkusné, upratané, posteľ voňavá, nad oknom LCD televízor. A nad dverami ovládanie klimatizácie, na ktorom si mohol človek nastaviť teplotu na stupne. Cestovný poriadok bol stanovený tak, aby sa človek naozaj vyspal. Do Petrohradu prichádzal vlak o ôsmej hodine ráno, hoci iné vlaky to zvládnu aj za štyri až päť hodín.
Bola to milá, príjemná noc. Nebyť sna, vinou ktorého som sa prebudil niekedy okolo štvrtej ráno celý spotený. Snívalo sa mi, že cestujem Červenou strelou za Stalinom, ktorý si prial so mnou hovoriť. Čo, sami uznáte, je naozaj škaredý sen.
Autor je redaktor Lidových novín.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.