Radi provokujú. Chcú použiť demokraciu na jej zničenie. Skúšajú jej limity. Každý 14. marec opakovane znamená mediálne defilé korektnosti, ktorá si nevie rady so sofistikovaným neonacizmom.
Je to hra na slepých a hluchých. Rasizmus? Nie, sloboda prejavu. Antisemitizmus? Nie, slobodná diskusia o sionizme. Gardistické uniformy? Nie, rovnošaty štúrovských dobrovoľníkov z rokov 1848–49. Demonštrácia hrubej sily? Kdežeby, pochod proti drogám. Má tu azda niekto niečo proti tomu? Samé ušľachtilé ciele!
Nejde tu iba o „vypatlané“ holé lebky so zmenšeným mozgom, z ktorých si robila žarty známa kampaň Ľudí proti rasizmu. Ideológom tejto subkultúry ide nepokryte o moc, nie o neadresné násilie v uliciach. Aj u nás sa udomácňuje sofistikovaný, na hre o detaily a právne nuansy na hrane zákona založený neonacizmus v širokom spektre jeho nových foriem. Najviditeľnejšími aktérmi tejto frašky sú tu už dlho príslušníci hnutí ako Slovenská pospolitosť (SP). S politickou stranou neuspeli a súd im ju zrušil, skúšajú to však ďalej. Na rozdiel od kolegov z násilníckych gangov a tvrdého jadra v ilegalite pôsobiacej neonacistickej scény majú svoje verejne známe meno a tvár. To hlavné, čo ich spája, je obdiv k Slovenskej republike 1939–45.
A práve im – hnutiam s menom a tvárou – je venovaná prvá časť nášho seriálu materiálov o hnutiach a skupinách, ktoré sú označované ako extrémistické.
.na jednej lodi
Banská Bystrica, 11. marec. O 16.45 nič nenasvedčuje, že o 17.00 by sa mal na námestí začať protest proti nezávislému Kosovu. Prší. Nikde nikto, iba skupinky policajtov a hlúčik novinárov pod strieškou predajne zmrzliny.
O piatej prichádza organizátor akcie. Nijaký extrémista, zjavne normálny chalan. Záleží mu na tom, aby sa prítomní zdržali prejavov, ktoré nesúvisia s cieľom akcie. Študent právnickej fakulty Jakub Bebej hovorí do diktafónov: „Vítame všetkých na jednej lodi.“ So slovami na adresu nezávislého Kosova, ktoré tu zaznejú, sa dá súhlasiť alebo nesúhlasiť, to je však asi všetko, čo sa dá. Ide o legitímny občiansky protest.
V malom hlúčiku pokojne stojí aj ikona, ktorá stále magnetizuje médiá. Ex–Vodca SP, bývalý učiteľ a dnes administrátor počítačovej siete na miestnom gymnáziu Marián Kotleba. Mierne pribral. Nemá uniformu, ale dlhý kožený čierny kabát. A neodmysliteľnú brigadírku. Jeho kolega, Pobočník Vodcu (takisto „v civile“) Michal Laššák na mikrofón povie, že SP nemá s organizovaním tejto akcie nič spoločné. Potom chce čosi povedať srdnatý starší pán, pri prvom vulgarizme mu však študenti vypnú mikrofón. Prítomní na záver zapália sviečky za srbský národ.
.sp story
V marci 2006 Najvyšší súd rozpustil na návrh generálneho prokurátora politickú stranu Slovenská pospolitosť – Národná strana (SP–NS). Otázka, prečo ju však rok predtým ministerstvo vnútra vôbec zaregistrovalo, ostáva dodnes nezodpovedaná. Z jej programových dokumentov bolo zrejmé, že sú v rozpore s ústavou a demokratickým systémom. Strana chcela budovať „nový Slovenský stavovský štát na národnom, kresťanskom a sociálnom princípe“ – čo by v praxi znamenalo rozdelenie spoločnosti do desiatich stavov, pričom príslušníkom menšín by bol vyhradený desiaty stav. Zjavnou diskrimináciou by bolo aj ich zastúpenie v parlamente, ktoré by zodpovedalo tomu, aké má slovenská menšina v ich materskom štáte. Čo ak by sa im takýto stavovský štát nepáčil? Aj na to program SP–NS pamätal. Ponúka im možnosť opustiť SR a žiť vo svojom materskom štáte.
Nemá zmysel ďalej spomínať všetky uletené detaily tohto programu (vtipná bola najmä požiadavka vízovej povinnosti pre občanov zo štátov Afriky, Ázie, Izraela, USA a – Maďarska), oveľa dôležitejšie je čosi iné. Naša justícia zareagovala správne a tvrdo, keď SP–NS zrušila. Paradoxne, zásluhu na tom si prisvojoval aj Ján Slota, ktorý bol s týmito „pomýlenými mládencami, ktorých treba vyzliecť z uniforiem“ v ostrom spore. Oprávnene sa obával, že ak by uspeli, odobrali by SNS významnú časť voličov.
Neustále spory medzi jej lídrami, reštrikcie štátnych orgánov a fiasko vo voľbách v roku 2006, keď sa Marián Kotleba ocitol na kandidátke marginálnej Slovenskej ľudovej strany – to všetko uvrhlo slovenských krajných nacionalistov do dlhodobej krízy, z ktorej sa im doteraz nepodarilo vymaniť. Na svojom blogu, kde sa podrobne venuje genéze SP ako jej emblémového symbolu, to pripomína aj Dušan Mikušovič. Už v roku 1993 sa v Trnave pokúsili zaviesť uniformy členovia Slovenského národného frontu (SNF), organizácie personálne prepojenej so SP, ktorá o dva roky neskôr začala pôsobiť ako občianske združenie. Mikušovič spomína dve obdobia jej činnosti: „tichú“ fázu (približne do roku 2003) a fázu „hlučnú“, ktorá sa vyznačovala fakľovými sprievodmi a mašírovaním v uniformách nápadne pripomínajúcich uniformy oddielov Hlinkovej gardy (detailmi však sofistikovane odlišných) v rokoch 2003 až 2006.
SP skúšala limity demokracie, čo sa napriek fiasku stalo určite inšpiráciou pre iných. Keď Kotlebovi v máji 2004 vojenská polícia zabránila vmiešať sa medzi pozvaných účastníkov spomienky na mohyle generála Štefánika na Bradle, išiel rozhorčený spolu s Pobočníkom Jánom Kopúnekom demonštrovať proti „totalite samopalov“ pred Európsky parlament do Štrasburgu. Oveľa zaujímavejší než tento fakt je však ich opis cesty autom cez Nemecko, tak ako ho uviedli na svojej internetovej stránke. Norimberg, kam omylom odbočili z diaľnice, je pre nich mestom, kde „sa stal jeden z najväčších podvodov minulého storočia“. Chlapci konštatujú, že kým natrafili na prvého Nemca, stretli stovky prisťahovalcov, ktorí sa na nich pozerali ako na bielych votrelcov. Dojmy zaklincovali takto: „Nakoniec sme prespali v malom hoteli asi 30 km pred francúzskymi hranicami. Nebolo to ktoviečo, ale boli sme radi, že recepčný bol Nemec, chyžná bola Nemka a čašníčka, hoci nebola extra pekná, bola milá a bola Nemka!“
Vtipné? Nie, výpovedné.
.príbeh mierneho radikála
Róbert Švec je kultivovane pôsobiaci bankový úradník a čitateľ .týždňa, s ktorým v mnohom (napríklad kritika Lisabonskej zmluvy) súhlasí. Konzervatívny vlastenec, akého možno hľadá nová Palkova strana. Bloguje na stránke denníka SME. Donedávna, kým mu ho nezrušili, mal blog aj na stránke denníka Pravda. Je predsedom Slovenského hnutia obrody (SHO), jedinej organizácie zo širokého spektra, ktoré zjednodušene označujeme ako „krajná pravica“. Keby to neznelo čudne, mohli by sme povedať – mierny radikál. SHO sa líši od iných podobných hnutí aj transparentnosťou. Ako jediní uvádzajú na svojej internetovej stránke všetky mená, fotografie a kontakty (aj telefonické) lídrov. Nepracujú teda v ilegalite.
„Je to veľká chyba tých ostatných, že sú v utajení. Ak si za tým, čo tvrdia, stoja, nemali by s tým mať problém,“ vraví Švec a pokračuje: „Vznikli sme ako občianska platforma v máji 2004 v reakcii na veľmi chybnú politiku SNS, ktorá hodila cez palubu pre nás zásadné témy – EÚ, NATO a euro. Boli sme šokovaní, že prehodili výhybku a z odporcov týchto tém sa naraz vo vláde stali ich obhajcovia.“
Švec kandidoval za primátora Nitry za jednu z dvoch frakcií (tú Slotovu) kedysi rozdvojenej SNS. Neúspešne. Dnes si to vyčíta, pretože nebyť toho, že odobral hlasy Jozefovi Prokešovi, ten by zrejme vyhral. Podobne ako iní v tomto spektre, aj Švec považuje dnešnú SNS za účelové zoskupenie kšeftárov, ktorí kvôli peniazom (aktuálne z eurofondov) zapredajú presvedčenie. Úvaha nie taká vzdialená od reality.
SHO sa pritom dištancuje aj od SP, ktorej členov nepustili na jej spomienkovú slávnosť na slovenský štát. Podobne sa medzičasom so SP „rozkmotrilo“ aj prešovské Nové slobodné Slovensko (NSS). Problém je však v inom – všetky tieto hnutia sú navzájom prepojené internetom. Na rôznych serveroch sú vzájomné linky, odkazy a správy, takže vzniká dojem sily a koordinácie. Švec to za SHO popiera: „Zo zásady odmietame spoluprácu so SP. Ak platí, že v tomto prípade sú naše dvere zatvorené, tak v prípade Národného odporu je tam, obrazne povedané, okrem jednej fabky ešte sedem visacích zámkov. Ak vidíme naše logo na pofidérnej stránke, tak ich vyzveme, aby ho odstránili.“
.rozlišujme!
Najväčším omylom by bolo považovať scénu krajnej pravice za akýsi homogénny útvar náckov s vyholenými hlavami. Toho omylu sa médiá, žiaľ, dopúšťajú.
Určite treba rozlišovať medzi názormi publicistu Petra Pišťanka z magazínu t–station a nenávistnými výlevmi anonymných skínov, ak spomenieme dva opačné póly širokého spektra. Pišťanek, ktorý podal aj vysvetlenie polícii, sa netají tým, že má obavy pred moslimským nebezpečenstvom. Tvrdí, že nemá nijaké kontakty s neonacistickými hnutiami. Pre .týždeň uvádza: „Som veľkým odporcom politickej korektnosti a tým pádom rád nazývam veci pravými menami. Komentujem články a správy z denných médií. Robím to pre peniaze. Išlo mi najmä o ustupovanie EÚ, vyprázdňovanie pozícií pred mohamedánskym fašizmom.“
Opäť platí, že s vedome provokatívnymi názormi Pišťanka na islam a moslimov možno súhlasiť alebo nie, v žiadnom prípade by však nemali byť trestne stíhané ako „prejavy neonacizmu“. Dôvod? Pišťanek nevyzýva na páchanie násilia. Ak umlčíme akúkoľvek diskusiu – aj tú ostro „nekorektnú“ – zbavíme sa tým rozlišovacej schopnosti a vedomia limitov. To by potom mohol byť za svoje články o islame stíhaný aj kolega Fero Šebej.
Je to hra na slepých a hluchých. Rasizmus? Nie, sloboda prejavu. Antisemitizmus? Nie, slobodná diskusia o sionizme. Gardistické uniformy? Nie, rovnošaty štúrovských dobrovoľníkov z rokov 1848–49. Demonštrácia hrubej sily? Kdežeby, pochod proti drogám. Má tu azda niekto niečo proti tomu? Samé ušľachtilé ciele!
Nejde tu iba o „vypatlané“ holé lebky so zmenšeným mozgom, z ktorých si robila žarty známa kampaň Ľudí proti rasizmu. Ideológom tejto subkultúry ide nepokryte o moc, nie o neadresné násilie v uliciach. Aj u nás sa udomácňuje sofistikovaný, na hre o detaily a právne nuansy na hrane zákona založený neonacizmus v širokom spektre jeho nových foriem. Najviditeľnejšími aktérmi tejto frašky sú tu už dlho príslušníci hnutí ako Slovenská pospolitosť (SP). S politickou stranou neuspeli a súd im ju zrušil, skúšajú to však ďalej. Na rozdiel od kolegov z násilníckych gangov a tvrdého jadra v ilegalite pôsobiacej neonacistickej scény majú svoje verejne známe meno a tvár. To hlavné, čo ich spája, je obdiv k Slovenskej republike 1939–45.
A práve im – hnutiam s menom a tvárou – je venovaná prvá časť nášho seriálu materiálov o hnutiach a skupinách, ktoré sú označované ako extrémistické.
.na jednej lodi
Banská Bystrica, 11. marec. O 16.45 nič nenasvedčuje, že o 17.00 by sa mal na námestí začať protest proti nezávislému Kosovu. Prší. Nikde nikto, iba skupinky policajtov a hlúčik novinárov pod strieškou predajne zmrzliny.
O piatej prichádza organizátor akcie. Nijaký extrémista, zjavne normálny chalan. Záleží mu na tom, aby sa prítomní zdržali prejavov, ktoré nesúvisia s cieľom akcie. Študent právnickej fakulty Jakub Bebej hovorí do diktafónov: „Vítame všetkých na jednej lodi.“ So slovami na adresu nezávislého Kosova, ktoré tu zaznejú, sa dá súhlasiť alebo nesúhlasiť, to je však asi všetko, čo sa dá. Ide o legitímny občiansky protest.
V malom hlúčiku pokojne stojí aj ikona, ktorá stále magnetizuje médiá. Ex–Vodca SP, bývalý učiteľ a dnes administrátor počítačovej siete na miestnom gymnáziu Marián Kotleba. Mierne pribral. Nemá uniformu, ale dlhý kožený čierny kabát. A neodmysliteľnú brigadírku. Jeho kolega, Pobočník Vodcu (takisto „v civile“) Michal Laššák na mikrofón povie, že SP nemá s organizovaním tejto akcie nič spoločné. Potom chce čosi povedať srdnatý starší pán, pri prvom vulgarizme mu však študenti vypnú mikrofón. Prítomní na záver zapália sviečky za srbský národ.
.sp story
V marci 2006 Najvyšší súd rozpustil na návrh generálneho prokurátora politickú stranu Slovenská pospolitosť – Národná strana (SP–NS). Otázka, prečo ju však rok predtým ministerstvo vnútra vôbec zaregistrovalo, ostáva dodnes nezodpovedaná. Z jej programových dokumentov bolo zrejmé, že sú v rozpore s ústavou a demokratickým systémom. Strana chcela budovať „nový Slovenský stavovský štát na národnom, kresťanskom a sociálnom princípe“ – čo by v praxi znamenalo rozdelenie spoločnosti do desiatich stavov, pričom príslušníkom menšín by bol vyhradený desiaty stav. Zjavnou diskrimináciou by bolo aj ich zastúpenie v parlamente, ktoré by zodpovedalo tomu, aké má slovenská menšina v ich materskom štáte. Čo ak by sa im takýto stavovský štát nepáčil? Aj na to program SP–NS pamätal. Ponúka im možnosť opustiť SR a žiť vo svojom materskom štáte.
Nemá zmysel ďalej spomínať všetky uletené detaily tohto programu (vtipná bola najmä požiadavka vízovej povinnosti pre občanov zo štátov Afriky, Ázie, Izraela, USA a – Maďarska), oveľa dôležitejšie je čosi iné. Naša justícia zareagovala správne a tvrdo, keď SP–NS zrušila. Paradoxne, zásluhu na tom si prisvojoval aj Ján Slota, ktorý bol s týmito „pomýlenými mládencami, ktorých treba vyzliecť z uniforiem“ v ostrom spore. Oprávnene sa obával, že ak by uspeli, odobrali by SNS významnú časť voličov.
Neustále spory medzi jej lídrami, reštrikcie štátnych orgánov a fiasko vo voľbách v roku 2006, keď sa Marián Kotleba ocitol na kandidátke marginálnej Slovenskej ľudovej strany – to všetko uvrhlo slovenských krajných nacionalistov do dlhodobej krízy, z ktorej sa im doteraz nepodarilo vymaniť. Na svojom blogu, kde sa podrobne venuje genéze SP ako jej emblémového symbolu, to pripomína aj Dušan Mikušovič. Už v roku 1993 sa v Trnave pokúsili zaviesť uniformy členovia Slovenského národného frontu (SNF), organizácie personálne prepojenej so SP, ktorá o dva roky neskôr začala pôsobiť ako občianske združenie. Mikušovič spomína dve obdobia jej činnosti: „tichú“ fázu (približne do roku 2003) a fázu „hlučnú“, ktorá sa vyznačovala fakľovými sprievodmi a mašírovaním v uniformách nápadne pripomínajúcich uniformy oddielov Hlinkovej gardy (detailmi však sofistikovane odlišných) v rokoch 2003 až 2006.
SP skúšala limity demokracie, čo sa napriek fiasku stalo určite inšpiráciou pre iných. Keď Kotlebovi v máji 2004 vojenská polícia zabránila vmiešať sa medzi pozvaných účastníkov spomienky na mohyle generála Štefánika na Bradle, išiel rozhorčený spolu s Pobočníkom Jánom Kopúnekom demonštrovať proti „totalite samopalov“ pred Európsky parlament do Štrasburgu. Oveľa zaujímavejší než tento fakt je však ich opis cesty autom cez Nemecko, tak ako ho uviedli na svojej internetovej stránke. Norimberg, kam omylom odbočili z diaľnice, je pre nich mestom, kde „sa stal jeden z najväčších podvodov minulého storočia“. Chlapci konštatujú, že kým natrafili na prvého Nemca, stretli stovky prisťahovalcov, ktorí sa na nich pozerali ako na bielych votrelcov. Dojmy zaklincovali takto: „Nakoniec sme prespali v malom hoteli asi 30 km pred francúzskymi hranicami. Nebolo to ktoviečo, ale boli sme radi, že recepčný bol Nemec, chyžná bola Nemka a čašníčka, hoci nebola extra pekná, bola milá a bola Nemka!“
Vtipné? Nie, výpovedné.
.príbeh mierneho radikála
Róbert Švec je kultivovane pôsobiaci bankový úradník a čitateľ .týždňa, s ktorým v mnohom (napríklad kritika Lisabonskej zmluvy) súhlasí. Konzervatívny vlastenec, akého možno hľadá nová Palkova strana. Bloguje na stránke denníka SME. Donedávna, kým mu ho nezrušili, mal blog aj na stránke denníka Pravda. Je predsedom Slovenského hnutia obrody (SHO), jedinej organizácie zo širokého spektra, ktoré zjednodušene označujeme ako „krajná pravica“. Keby to neznelo čudne, mohli by sme povedať – mierny radikál. SHO sa líši od iných podobných hnutí aj transparentnosťou. Ako jediní uvádzajú na svojej internetovej stránke všetky mená, fotografie a kontakty (aj telefonické) lídrov. Nepracujú teda v ilegalite.
„Je to veľká chyba tých ostatných, že sú v utajení. Ak si za tým, čo tvrdia, stoja, nemali by s tým mať problém,“ vraví Švec a pokračuje: „Vznikli sme ako občianska platforma v máji 2004 v reakcii na veľmi chybnú politiku SNS, ktorá hodila cez palubu pre nás zásadné témy – EÚ, NATO a euro. Boli sme šokovaní, že prehodili výhybku a z odporcov týchto tém sa naraz vo vláde stali ich obhajcovia.“
Švec kandidoval za primátora Nitry za jednu z dvoch frakcií (tú Slotovu) kedysi rozdvojenej SNS. Neúspešne. Dnes si to vyčíta, pretože nebyť toho, že odobral hlasy Jozefovi Prokešovi, ten by zrejme vyhral. Podobne ako iní v tomto spektre, aj Švec považuje dnešnú SNS za účelové zoskupenie kšeftárov, ktorí kvôli peniazom (aktuálne z eurofondov) zapredajú presvedčenie. Úvaha nie taká vzdialená od reality.
SHO sa pritom dištancuje aj od SP, ktorej členov nepustili na jej spomienkovú slávnosť na slovenský štát. Podobne sa medzičasom so SP „rozkmotrilo“ aj prešovské Nové slobodné Slovensko (NSS). Problém je však v inom – všetky tieto hnutia sú navzájom prepojené internetom. Na rôznych serveroch sú vzájomné linky, odkazy a správy, takže vzniká dojem sily a koordinácie. Švec to za SHO popiera: „Zo zásady odmietame spoluprácu so SP. Ak platí, že v tomto prípade sú naše dvere zatvorené, tak v prípade Národného odporu je tam, obrazne povedané, okrem jednej fabky ešte sedem visacích zámkov. Ak vidíme naše logo na pofidérnej stránke, tak ich vyzveme, aby ho odstránili.“
.rozlišujme!
Najväčším omylom by bolo považovať scénu krajnej pravice za akýsi homogénny útvar náckov s vyholenými hlavami. Toho omylu sa médiá, žiaľ, dopúšťajú.
Určite treba rozlišovať medzi názormi publicistu Petra Pišťanka z magazínu t–station a nenávistnými výlevmi anonymných skínov, ak spomenieme dva opačné póly širokého spektra. Pišťanek, ktorý podal aj vysvetlenie polícii, sa netají tým, že má obavy pred moslimským nebezpečenstvom. Tvrdí, že nemá nijaké kontakty s neonacistickými hnutiami. Pre .týždeň uvádza: „Som veľkým odporcom politickej korektnosti a tým pádom rád nazývam veci pravými menami. Komentujem články a správy z denných médií. Robím to pre peniaze. Išlo mi najmä o ustupovanie EÚ, vyprázdňovanie pozícií pred mohamedánskym fašizmom.“
Opäť platí, že s vedome provokatívnymi názormi Pišťanka na islam a moslimov možno súhlasiť alebo nie, v žiadnom prípade by však nemali byť trestne stíhané ako „prejavy neonacizmu“. Dôvod? Pišťanek nevyzýva na páchanie násilia. Ak umlčíme akúkoľvek diskusiu – aj tú ostro „nekorektnú“ – zbavíme sa tým rozlišovacej schopnosti a vedomia limitov. To by potom mohol byť za svoje články o islame stíhaný aj kolega Fero Šebej.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.