Organizmy, ktoré žijú na dne potokov, riek a morí, sa chránia pred odplavením prilepením alebo prisatím na pevný povrch. Preto všetky vodné stavby, mosty a lode rýchlo obrastú vodným živočíšstvom. Zarastené dno trupu lode môže znížiť jej rýchlosť až o pol uzla, čo pri zaoceánskych vzdialenostiach znamená predĺženú plavbu a väčšiu spotrebu paliva.
A keď sa k tomu priráta aj nežiaduca preprava exotických organizmov do nových ekosystémov, znamená to zarastanie celosvetový problém, ktorý si vyžaduje pozornosť.
Nedávno boli identifikované zložité molekulárne zoskupenia, ktoré používajú morské korýtka ako lepidlo. Skladajú sa z dvoch druhov proteínov. Jeden z nich hrá rolu lana, ktorým je vnútorné ústrojentvo korýtka spojené s druhým typom proteínov. Proteíny tohto druhého typu vytvárajú pevnú kotvu prilepenú o podložku. Proteíny sú vylučované v kvapalnom skupenstve a pri styku s pevným povrchom vo vodnom prostredí vytvoria ďalšie vnútorné väzby a zmenia sa na pevný materiál.
Pevnosť týchto úchytných bodov je neuveriteľná, ale prekvapivo najsilnejšie uchytenie bolo doposiaľ namerané v prípade baktérií Caulobacter. Tieto mikroskopické bunky žijú v sladkých tokoch a o povrch sú prichytené malou stopkou zakončenou materiálom, ktorý je štruktúrou podobný cukru. Keby sme použili toto lepidlo na prilepenie priemernej mince, udržala by okolo 2,5 tony. Pri takomto zaťažení sa roztrhne stopka a štruktúra samotnej baktérie, preto maximálna pevnosť nie je vlastne známa. S istotou sa však dá tvrdiť, že je to najsilnejšie prírodné lepidlo aké bolo doteraz zmerané.
Štruktúra a vlastnosti týchto materiálov, ktoré vytvárajú veľmi silné väzby vo vodnom prostredí, sú dôležité pre budúci vývoj náterov a lepidiel. Budú najmä prínosom vo vodnom hospodárstve, lodnej doprave, a ostatných priemyselných odvetviach, ktoré vyžadujú starostlivosť o povrchy, ktoré sú vo vlhkom prostredí alebo v stálom kontakte s vodou. A tiež v zdravotníctve, kde sú nové lepidlá žiadané na uzatváranie rán, ktoré nie je možné ošetriť klasickým zašitím.
A keď sa k tomu priráta aj nežiaduca preprava exotických organizmov do nových ekosystémov, znamená to zarastanie celosvetový problém, ktorý si vyžaduje pozornosť.
Nedávno boli identifikované zložité molekulárne zoskupenia, ktoré používajú morské korýtka ako lepidlo. Skladajú sa z dvoch druhov proteínov. Jeden z nich hrá rolu lana, ktorým je vnútorné ústrojentvo korýtka spojené s druhým typom proteínov. Proteíny tohto druhého typu vytvárajú pevnú kotvu prilepenú o podložku. Proteíny sú vylučované v kvapalnom skupenstve a pri styku s pevným povrchom vo vodnom prostredí vytvoria ďalšie vnútorné väzby a zmenia sa na pevný materiál.
Pevnosť týchto úchytných bodov je neuveriteľná, ale prekvapivo najsilnejšie uchytenie bolo doposiaľ namerané v prípade baktérií Caulobacter. Tieto mikroskopické bunky žijú v sladkých tokoch a o povrch sú prichytené malou stopkou zakončenou materiálom, ktorý je štruktúrou podobný cukru. Keby sme použili toto lepidlo na prilepenie priemernej mince, udržala by okolo 2,5 tony. Pri takomto zaťažení sa roztrhne stopka a štruktúra samotnej baktérie, preto maximálna pevnosť nie je vlastne známa. S istotou sa však dá tvrdiť, že je to najsilnejšie prírodné lepidlo aké bolo doteraz zmerané.
Štruktúra a vlastnosti týchto materiálov, ktoré vytvárajú veľmi silné väzby vo vodnom prostredí, sú dôležité pre budúci vývoj náterov a lepidiel. Budú najmä prínosom vo vodnom hospodárstve, lodnej doprave, a ostatných priemyselných odvetviach, ktoré vyžadujú starostlivosť o povrchy, ktoré sú vo vlhkom prostredí alebo v stálom kontakte s vodou. A tiež v zdravotníctve, kde sú nové lepidlá žiadané na uzatváranie rán, ktoré nie je možné ošetriť klasickým zašitím.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.